Koberček 10

Vrátil som sa z môjho týždňového výletu a premýšľal, ako napraviť svoju chybu. Teraz mi bolo jasné, že toto je posledná možnosť ako to zvrátiť. Ako náhle sa to nepodarí teraz, tak sa to nepodarí už nikdy. Skúšal som si aj hovoriť, že bez nej mi bude dobre a že ak ju konečne prestanem vídavať, tak aj zíde z mysle. V tom istom okamihu ma desivo zasiahla predstava, že by som ju nemal v živote. Potreboval som niečo vymyslieť, nebolo možné jej proste zavolať. A prečo? Pretože ľudia namiesto toho, aby si navzájom život uľahčovali, ho radšej komplikujú a šťažujú. Všetko sa dalo jednoducho vyriešiť tým, že by sme sa posadili, obaja sa oslobodili od vlastnej hrdosti a pekne bez dlhých rečí, by sme si to vysvetlili. Také jednoduché to bolo, jediný problém bol, že sa to také nebolo.

Hoci sme určite obaja boli presvedčení, že naše trápenie je tou najdôležitejšou vecou na svete, minimálne od druhej svetovej vojny, tak paradoxne svet si ďalej bežal svojim stoickým tempom. Dokonca aj naši priatelia mali plné zuby nášho večného naťahovania a jednoducho ho odignorovali a prestali sa deliť na jej a moju stranu. Teraz sme boli nútení sa opäť stretávať, nerozprávali sme sa, ale aspoň sme na seba zazerali. Takto sme sa dostali na spoločnú chatu, naši priatelia sa rozhodli, že ani jednému nepovedia o tom, že tam ide aj ten druhý, aby sme sa nemohli vyhovoriť.

Na chatu som dorazil asi o štvrtej poobede. Po dvoch hodinách sa konečne vlak vydral spomedzi až prekvapivo zeleného lesa a z oparu hôr a dorazil na tak malú stanicu, že ani ako garsónka by neobstála. Sprievodca znudene visel z okna a očividne ho nezaujímala ani malebná dedinka rozliehajúca sa po najbližší kopec a ani ten kopec. Vlastne sa zdalo, že ani príchod vlaku ho nijako nevyviedol z miery. Pokojne si narovnal čiapku a zapálil si rovno v okne. Porušoval tým nadpis rovno pod ním, ale nebol tu nikto okrem neho, kto by ho za to mohol pokutovať. Vyskočil som z vlaku aj s malým batohom, nadýchol sa čerstvého vzduchu a zapálil si. Čakal ma ešte asi trištvrtehodinová cesta k chate a tak som sa nikam neponáhľal. Započúval som sa do štebotania vtáčikov a do šumu lesa. Usmial som sa, nasadil si slúchadlá, pustil hudbu a vykročil.

Chata samotná sa nachádzala na druhej strane kopca. V absolútnom pokoji a samote stála rovno pod stromami, ktoré boli odsúdené na večerné pálenie. Mohli utiecť, no zľutovali sa nad tými ľudskými červami, ktorí sa pod nimi chystali veseliť až dovtedy, kým opäť nevýjde slnko, aby ho mohli prespať.

-Ahojte!-, pozdravil som zadychčane kamarátov rozkladajúcich ohník.
-Ahoj, poď nám pomôcť.-
-Len si zhodím veci a idem.-

Začali sme hrať karty a popíjať pivo, bolo dosť horúco na to, aby sme zvažovali to, že sa zbavíme tričiek a zároveň tu bol dosť svieži vzduch, aby sme neboli ospalí a otrávení.

-Čaute! A on tu...-
-Ahoj, áno, ste tu obaja, zmierte sa s tým.-
-Ahoj.-, zamumlal som si popod nos a dúfal, že sa náhodne odparím domov. Nič sa nestalo a tak som radšej opäť fajčil a tváril sa tak nezúčastnene ako to len šlo.

Čoskoro sa pustila hudba a začalo sa piť. Okamžite sme boli všetci vo vare. Dokonale odrezaní od zvyšku sveta. Dokonale odrezaní od seba... Nebolo treba dlho čakať a začali sa striedať vážne témy s úplne absurdnými. Dievčatá to vzdali a začali sa zmyselne zvŕtať v hudbe, ktorá neladila práve môjmu vkusu. Šelmy v nás sa zobudili a koriste sa nám predkladali rovno na podnose. Všetci sme sa rýchlo spamätali, prehĺtli sliny a opäť sme sa pustili do vtipkovania. Polovica dievčat sa posadila a načúvala nám, teraz sme boli vo svojom živle. Každý chŕlil vtipné vety jednu za druhou. Nemali sme čo iné ponúknuť, tak sme aspoň vtipkovali. Čím krutejší vtip, tým lepší. Irónia striedala sarkazmus a to bol štýl nášho života. Skutočne to niečo o nás vypovedalo. Sylvia sedela medzi načúvajúcimi a smejúcimi sa dievčatami. Bolo príšerne ťažké nevnímať ich nekonečnú ženskú silu, ktorú nad nami mali a možno o nej ani nevedeli. Zároveň z nich sálala krehkosť. Boli našimi plameňmi života a smrti, snažili sme sa priletieť čo najbližšie a keď sa nám to konečne podarilo, tak v hroznom zápale padali naše spálené morie telíčka chvejúce sa v posledných zášklboch eufórie meniacej sa na desivé prázdno posmrtného.

Ľudia nás pomaly opúšťali a odpadávali do alkoholických snov o ďalšom dni. Čoskoro z nás boli sotva dva páry. Ako to už býva, tak zo zábavy sa začalo spúšťať na osobnú a citlivú rovinu. Opustil som jednu dvojicu a posadil sa vedľa Sylvie. Mĺkvo som do seba hodil pohárik a hľadel pred seba. Aj ona sa napila a hľadela pred seba. Dvojica odišla a osameli sme. Prihodil som do ohňa a posadil sa späť vedľa nej. Mlčali sme spolu a spolu sme sa aj trápili, navzájom. Hlasivky mi pišťali v hrdle pýtajúc si svoju šancu. Rozum sa zmätene snažil umlčať srdce a aj tie nešťastné hlasivky. Prešla hodina a obaja sme stále boli ticho. Ochladilo sa a ja som pravidelne prihadzoval do ohňa. Sylvia sa chvela vo svojom tielku a ja vo svojej mikine. Vyzliekol som si ju a prehodil cez ňu. Smutne poďakovala očami a ja som sa radšej opäť napil.

-Vieš, vždy som si myslel, že my dvaja k sebe patríme.-
-Áno, aj ja.-
-Ako to, že to nedokážeme?-
-Ako to, že sa to vždy tak pokazí?-, pustil som hudbu. Vždy som mal nadanie na to, aby som pustil také piesne, ktoré vždy dokonale vyjadrovali atmosféru.
-Ach, Alex, čo je to s nami?-
-Neviem. Skutočne netuším. Je to láska?-
-No, je to láska?-
-Možno je to len potreba.-
-Nie, u mňa je to láska.-
-Miluješ ma?-
-Nechcem, ale áno.-
-Aj ja ťa milujem, Sylv. Aj ja ťa milujem.-
-Je to to najbezcennejšie, čo sme kedy povedali.-
-Akože?-
-Pretože to očividne medzi nami dvoma nemôže fungovať.-
-Ach, no...-
-Ja viem.-, pritúlila sa ku mne a položila si hlavu na moje plece. Zachovával som pokoj, ale vnútri som hádzal riad o stenu a keď došiel riad, tak som sa hodil sám do črepín a plazil som sa skrz izbu k dverám. K dverám, ktoré by ma vyviedli naspäť do krásneho sveta. Potlačil som ich a ony sa ani nepohli, boli zamknuté alebo tam možno vôbec neboli a boli len výplodom mojej fantázie. Pre lásku Božiu, kde bolo to sľubované Nebo? Kde v pekle bolo to Nebo, ktoré nám v láske sľubovali kým sme boli malí? Kde v tomto Nebi nebolo Peklo? Kde som v tomto Pekle mal veriť v Nebo? Je načase páliť mosty, ktoré sme tak dlho a tak poctivo stavali a opätovne rúcali v nekonečnom cykle kakofónie našich duší? Mali sme zastaviť srdcia, ktoré tak urputne bili každú sekundu nášho príbehu? Mali sme udusiť každý uhlík tlejúci v zreničkách obkolesených temnejúcimi dúhovkami?

Odrazu sme boli v jaskyni, obaja na opačných stranách. Ohlušujúce ticho sa rozliehalo v nikdy nekončiacej ozvene tĺkotu sŕdc, ktoré mreli v každom jednom okamihu. Toto bola tá chvíľa, keď si v temnote duše Satan jasne uvedomil nedokonalosť ľudského stvorenia a prvýkrát sa postavil medzi svojich druhov, aby začali hádzať ťažké diamantové monolity na bránu Jeho domu. Toto bol čas, keď sa On zľakol svojho omylu, toto bolo to vtedy a tamto teraz, keď museli archanjeli výjsť v zlatých brneniach a za zvuku cherubínskych tympánov zraziť nešťastného Lucifera priamo do spopolnatenej zeminy Pekla. Hľadel som na miznúci obraz milovanej ženy na druhej strane jaskyne a trhal si vlasy a lámal prsty. Takto to nesmie byť...

-Sylvia, nesúhlasím. Musí to fungovať. Možno sme doteraz len nevedeli, že sa skutočne milujeme, skúšali sme sa. Museli sme, ledva stojíme na vlastných nohách a tak nám je obom ťažko niesť ešte iného človeka. A viem, že sa toho stalo strašne veľa, ale zvláštne som sa nikdy necítil pevnejšie a istejšie ako teraz.-
-Ja už neverím, že môžeme byť šťastní.-
-Ale my už sme šťastní.-
-Naozaj?-
-Presne teraz v tejto chvíli. Sme tu len my, čas zastal a konečne nám to nič nepokazí.-
-A ráno?-
-A ráno ho opäť zastavíme. Musíme, nikdy mi na nikom tak nezáležalo ako na tebe. Neznesiem ani predstavu, že by sme nemali byť spolu. Milujem ťa a viem, že tak je to správne.-
-Aj ja ťa milujem.-
-Buďme spolu, dajme šancu našej láske, takto to totiž ďalej nejde.-
-Alex...-
-Ak povieš „ale“, tak to rešpektujem, sám sa bojím.-
-Neboj sa...-

Satan sa v Pekle tešil zo svojej obety. Dve duše sa konečne našli. Ak by ste sa pozreli do našich očí, tak by ste v nich nezbadali žiaden odraz, len toho druhého. Všetko bolo tak ako to malo byť. Samozrejme, okamžite počujem tie námietky „Takto už bolo a aha ako to dopadlo.“. Takto ešte nebolo, začalo nám to skutočne klapať a stal sa z nás ten najotravnejší zamilovaný pár pod slnkom a ak mi to aj niekto vyhadzoval na oči, tak som sa mu vo svojom šťastí len smial. Nebol by som tomu veril, skutočne by som tomu asi nikdy neveril, ale konečne sme boli šťastní.
Ja a Ona.
Ona a Ja.
My.

Koniec prvej časti.

👍: Nadja , Linda

už som si myslela, že Koberček...nebude

sme dvaja - "My" ..tak málo ľudí chápe akú silu nesie v sebe toto slovíčko..