Kniha Izaiáš

Čujte, nebesá, počúvaj, zem,
lebo Pán hovorí:
„Synov som vychoval a vyvýšil,
oni sa mi však spreneverili.

Vôl si pozná gazdu
a osol jasle svojho pána;
Izrael nepozná,
môj ľud nepochopí.“

Čujte slovo Pánovo,
kniežatá sodomské,
počúvaj zákon nášho Boha,
ľud gomorský!

„Načo mi množstvo vašich obetí? –
hovorí Pán.
Nasýtený som zápalmi baranov
a tukom kŕmnych teliec;
v krvi býčkov, baránkov a capov
nemám zaľúbenie.

Keď prichádzate vidieť moju tvár,
ktože to žiada od vás
rozšliapavať mi nádvoria?

Neprinášajte viac márnu obetu,
ona je mi dymom ošklivým.
Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia?
Neznesiem hriech a slávnosť!

Vaše novmesiace a sviatky
nenávidí moja duša,
stali sa mi bremenom,
zunoval som znášať ich.

Aj keď rozprestierate dlane,
odvrátim oči od vás;
a keď aj hromadíte modlitby,
ja ich nevyslyším,
veď vaše ruky sú plné krvi.

Ako sa len stalo neviestkou
mesto verné,
plné spravodlivosti, pravda v ňom bývala,
teraz však vrahovia!

Zájdi do skaly, schovaj sa do prachu
od strachu pred Pánom
a pred velebou jeho slávy.

Pyšné oči človeka sa sklopia
a pokorí sa hrdosť ľudí;
len Pán sám bude povýšený v ten deň.

Lebo deň Pána zástupov bude
nad všetkým pyšným a vyvýšeným
a nad všetkým hrdým; i bude to znížené.

Zaspievam svojmu miláčikovi
pieseň svojho priateľa o jeho vinici.

Bo vinicou Pána zástupov je dom Izraela
a júdski mužovia jeho sadom rozkošným.
On čakal na právo – a hľa, bezprávie,
na spravodlivosť – a hľa, kvílenie.

Volaj, nestišuj,
ako trúba vyvýš svoj hlas,
zvestuj môjmu ľudu jeho hriech
a Jakubovmu domu jeho vinu!

Veď sa ma deň čo deň dopytujú
a chcú poznať moje cesty
ako ľud, čo spravodlivo koná
a Božieho práva sa nespúšťa.
Žiadajú odo mňa spravodlivé súdy,
túžia po Božej blízkosti:

„Prečo sa postíme, a nevidíš,
umŕtvujeme sa, a nezbadáš?!“
A v deň svojho pôstu spĺňate si túžbu
a prenasledujete svojich robotníkov.

Hľa, Pánova ruka nie je prikrátka, žeby nezachránil,
a jeho ucho nie je zaľahnuté, žeby nepočul!

Ale vaše hriechy sú priehradou
medzi vami a vaším Bohom

Ako slepí ohmatávame múr
a tápeme ako ten, kto nemá oči,
napoludnie sa potkýname ako v tme;
hoci silní, ako mŕtvi sme.

Mrmleme všetci ako medvede
a stále hrkútame ako holuby.