Keď verím, nič sa mi nemôže stať

Povedal mi istý známy v rámci diskusie o rozporoch, ktoré som objavil v Písme svätom: „Keď verím, a nie je pravda, čo hlása cirkev, nič sa mi nemôže stať. Ale keby som neveril a cirkev má pravdu, bol by som stratený.“ Z tohoto pseudo argumentu sálajú obavy, pochybnosť, možno podvedomé tušenie čohosi nekalého, ale hlavne snaha presvedčiť seba samého, o správnosti kresťanskej filozofie.
No aj napriek tomu je zvyčajne vyslovovaný s určitou iróniou, prevahou a presvedčením, že naň niet odpovede. Podľa kňazov, ktorí ho hlásajú z kazateľníc, je nenapadnuteľný.
Známeho som sklamal. Povedal som mu: „Nato by som sa celkom nespoliehal.“
„Nie?“ vyvalil oči a vyzval ma. „Môžeš mi logicky vysvetliť prečo?“
„Žiaľ, alebo našťastie, áno.“
„No to som teda zvedavý,“ povedal v presvedčení, že jeho argument nemožno vyvrátiť. Sklamal som ho, keď som mu povedal:
„Pozri sa priateľ. Z diela tvorcu môžeš usudzovať na jeho osobnostné vlastnosti. Uznávaš?“
Neochotne prikývol. Pokračoval som:
„Skúsme teda odvodiť vlastnosti stvoriteľa z jeho diela – zo stvorenia.“ „Celé stvorenie sa nesie v znamení prísnej logiky, matematickej presnosti a maximálnej účelnosti. Predstav si ako všetko v prírode do seba logicky zapadá. Matematickú presnosť stvorenia potvrdzuje poloha Zeme voči slnku.
Keby sa Zemeguľa nachádzala len o čosi bližšie k našej hviezde, bola by príliš teplá. Keby bola ďalej, všetka voda by zamrzla.
To je len jeden príklad. Možno ich spomenúť stovky.
Na maximálnu účelnosť sa najlepšie hodí príklad včelieho plástu. Príroda ho vytvorila tak, že pri minimálnej spotreba materiálu – vosku, sa dosiahol maximálny efekt – najviac úložného priestoru.
Ďalším názorným príkladom neprekonateľnosti stvoriteľa je pavúčia sieť. Pavučina vydrží náraz čmeliaka letiaceho rýchlosťou štyridsať kilometrov za hodinu... Táto vlastnosť priam fascinuje výrobcov nepriestrelných odevov. No človek sa márne snaží čosi také pevné vyrobiť. Nedarí sa.“
Nevydržal počúvať môj dlhší monológ a prerušil ma:
„Nechápem, čo tým chceš povedať?“
„Chcem naznačiť, že súbor nepresností, nezrovnalostí a niektorých zjavných nezmyslov nachádzajúcich sa v Písme, ale najmä v učení cirkvi svätej, len ťažko môže pochádzať od stvoriteľa.“
„Áno? A čo je potom účelom celého cirkevného učenia podľa teba. Ak som ťa dobre pochopil naznačuješ, že by mohlo ísť o nejaký podraz. Lenže Boh nie schopný žiadnych podrazov,“ vychŕlil na mňa jedným dychom.
„Že nie?“ oponoval som. „Vezmi si napríklad jeho sľub, že zastaví slnko. No slnko nemožno zastaviť lebo stojí, a to je jasné klamstvo, nie? Alebo sa zamysli nad tým, čo spravil Jóbovi... “ Prerušil ma argumentáciou:
„Je predsa jedno, či sa Zem točí okolo slnka alebo slnko okolo Zeme. Tie pohyby sú relatívne. Veď aj my vravíme, že slnko zapadá. A sám dobre vieš, že dva krát dva môže byť niekedy päť...“
„Pre vás kresťanov áno,“ pripustil som, „lenže podľa cirkvi Boh nemôže klamať. A pomyslel si na dôsledky?“ Tu sa už dostávame k jadru veci, pomyslel som si spokojne. Sám mi nahral na smeč. Vysvetlil som na príklade:
„Predstav si, že pri vyslaní rakety s ľudskou posádkou na mesiac by sa vychádzalo z predpokladu, že slnko sa točí okolo Zeme a že dvakrát dva je niekedy päť. Kde by skončili? Asi niekde v temných hlbinách vesmíru,“
„No máš pravdu, ale podľa čoho usudzuješ, že veriť by mohlo byť škodlivé?“
Odcitoval som mu pasáž z 1. Listu sv. Pavla Korinťanom, uvedenú v kapitole 27. „Takže vidíš,“ povedal som, „Pavol sa priznáva, že by mu bolo beda. Otázka je, či išlo o akciu časovo obmedzenú, alebo či nebezpečenstvo stále trvá. Podľa správ z takzvaného druhého brehu v súčastnej dobe už asi nebezpečenstvo nehrozí.“ Potom som ho ešte odkázal na niektoré pasáže Biblie, kde Pán – Hospodin obzvlášť kruto zabíja nielen nepriateľov, ale aj svoj ľud. „Čo myslíš, prečo to robí?“ Zároveň som odpovedal: „Možno používa hrôzu, ktorú vysiela ľudský mozog v nebezpečenstve života ako drogu. Alebo si spomeň na Kristových rybárov ľudí. Možno si už ulovený.
Pred kostolom Saleziánov Dona Bosca v Bratislave,“ pokračoval som, „je socha tohto svätca. Na podstavci pod ňou je nápis. ‚Dajte mi duše a ostatné si nechajte.‘
Nebolo by nič čudné na tom, že Bosko chce duše. Ale spomenul som si na príhodu súvisiacu s týmto Saleziánom opísanú v Nových základoch experimentálnej psychológie od Břetislava Kafku, vydanú nakladateľstvom ROAD Praha v r. 1991 str. 215. Opisuje ako sa svätec vrátil zo záhrobia a požadoval od riaditeľa Saleziánskeho ústavu v Sarriá pri Barcelone, aby z inštitúcie vyhodil troch chovancov. Išlo o výc****e – vzdelávacie zariadenie zamerané na výchovu narušenej mládeže.
Príhodu potvrdili nezávisle na sebe tri dôveryhodné osoby, takže ju možno považovať za pravdivú. Otázkou je, prečo Bosko chcel, aby mladíci opustili odborne vedené zariadenie, v ktorom sa mohli polepšiť?
Treba ešte pre úplnosť povedať, že riaditeľ nevidel žiadne dôvody, pre ktoré by mal menovaných prepustiť. Urobil tak až keď mŕtvy Bosko pred omšou riaditeľovi pohrozil, že bude jeho posledná, ak tak neučiní.
Nech som nad problémom uvažoval z akéhokoľvek zorného uhla, najprijateľnejšie sa mi javilo vysvetlenie, že Don Bosko mladíkov chcel uchrániť pred čímsi, čo by ich po smrti v duchovnej sfére postihlo, keby boli v saleziánskom zariadení počas života ovplyvnení kresťanskou výchovou. Zároveň ma napadlo: Starostlivosť o duše, ktorú cirkev svätá vykonáva, nemusí byť pre ne bezpodmienečne priaznivá.
Zákaz dozvedať sa od mŕtvych pravdu, vydaný Pánom – Hospodinom tomu nasvedčuje.“
Krátko som si vydýchol a dokončil som: „Takže, priateľ môj, teraz už veríš, že tvoj názor je tiež mincou s dvoma stranami?“
Zdalo sa, že pochopil, lebo mi položil otázku: „Čo by mal kresťan potom podľa teba robiť, aby vylúčil naznačenú možnosť zneužitia človeka po smrti v duševnej sfére?“
„Myslím, že v prvom rade dve veci,“ odvetil som a vymenoval ich: „Po prvé snažiť sa dozvedieť pravdu. Po druhé, zistiť ako sa v barde, čo je medziobdobie medzi znovuzrodením, brániť zlým duchovným vplyvom.“
Zamyslene premýšľal a výraz mal dosť sklamaný. Snažil som sa ho upokojiť. Vysvetlil som: „Čo som ti rozprával je len hypotéza. Nemá konkrétnu oporu v Písme svätom. No napriek tomu nezaškodí sa nad takými úvahami zamyslieť.“
„Myslíš, že by mohlo ísť o nábor otrokov pre duševný svet?“ Prekvapene som sa na neho pozrel. Bolo zjavné, že začal uvažovať.
„To nie je vylúčené,“ pripustil som.
„Takže na vtipe, ktorý sa rozpráva o tom ako to na onom svete vyzerá môže byť aj čosi pravdy,“ povedal viac – menej pre seba.
„Neviem aký vtip máš na mysli, povedz ho.“ Rozhovoril sa:
„Nováčika na druhom svete sprevádzal známy. Ukazoval mu ako to tam chodí. Všetko bolo nádherné. Samí spokojní ľudia, prekrásna príroda, nebeská hudba. Keď prešli cez utešenú dedinku, za ňou sa zrazu v akomsi príšernom močiari objavila skupina trpiacich ľudí. Zvíjali sa v bolestiach, na telách mali vredy, niektorí boli poznačení akoby ťažkou duševnou chorobou. ‚A toto je čo?‘ opýtal sa zdesený nováčik. ‚Tých si nevšímaj, to sú kresťania v očistci, oni si ho vymysleli tak sú teraz tam.‘“
„Vidím, že si ma dokonale pochopil,“ konštatoval som spokojne.
„No dobre, takmer si ma presvedčil. Ale teraz úprimne, čo si myslíš o tomto všetkom konkrétne ty?“
„Dobre,“ súhlasil som a položil otázku: „Čo je vlastne Biblia?“
„Boží zákon,“ povedal.
„Áno, Biblia je zákon. Starý zákon je zákon Pánov – Hospodinov. Nový, je Kristov. A oba tieto zákony vplyvom omylov cirkvi kresťania katolíci porušujú.“ „Porušovanie zákonov sa zvyčajne trestá, že?“
„Pochopil som,“ nenechajúc ma dopovedať, rozvíjal ďalej myšlienku. „Na to, že ma cirkev uviedla do omylu sa nemôžem pred Bohom vyhovárať. Veď mám oba božie zákony k dispozícii. A mám svoj rozum. Som teda za svoje činy zodpovedný.“
„Presne tak.“ Diskusiu som uzavrel konštatovaním: „Teraz aspoň vidíš, že to, čo sa ti zdalo nevyvrátiteľné a pozitívne, mám na mysli, že sa ti nič nemôže stať, nadobudlo zrazu úplne opačný význam.“

Tento príspevok bol uverejnený so súhlasom autora.

Uplne verit mozes len v to, co realne taku moc ma. V iluziu verit znamena, ze nie si vyvolený- teraz si vyber.

Spýtal som sa, tu je odpoveď:
Čo sa môže stať tým, čo neverili a neveria v Pána ani v Krista? Stane sa im presne to čo veriacim. Podľa zákona karmy si odpykajú všetko zlé, čo za života urobili a budú odmenení za všetko dobré, čo za života urobili. Popisy mŕtvych, ktorí dokázali nadviazať spojenie so živými sa so žiadnym Pánom ani s Kristom netretli. A to ani keď boli silní veriaci. Ezoterická literatúra uvadza celý rad príkladov rozhovorov mŕtvých so živými. Sú však aj príklady zlých mŕtvych duší, ktoré baví robiť živým nepríjemnosti. Mnohých z nich baví zjavovať sa najčastejšie ako panna Mária a vždy niečo od živých požadujú. Mária najčastejši chce, aby jej stavali chrámy. Zjavujúci sa Kristus požaduje, aby tí, s ktorými nadviaže kontakt príjímali utrpenie. Vcelku su to všetko nezmyselné požiadavky. Takže tomu, čo neverí sa nemôže stať, okrem toho čo mu bude určené podľa karmického zákona, nič zlé. Naproti tomu veriacim sa zvyčajne realizujú ich vlastné predstavy, a tak sa mnohí z nich ocitajú v purgatóriu, čo je po slovensky očistec, alebo v pekle. Problém veriacich je totiž v tom, že cirkev svätá im nabulíkovala, že nikto z veriacich nemôže ísť priamo do neba. Do neba sa môžu dostať iba cez očistec. No a niektorí sa pravdaže dostanú aj do pekla, ktoré tiež jestvuje len v ich predstavách.