odkaz 😉
Ak prijmeme predstavu, že každý z nás je ako vlnka v obrovskom oceáne existencie, potom sa prirodzene vynára otázka: čo s tým? Ak sme súčasťou niečoho väčšieho, čo nemôžeme opustiť, zmeniť ani obísť, aký má zmysel snažiť sa o čokoľvek? A práve tu sa objavuje jednoduchá, ale hlboká odpoveď: keď už sme, tak nech sa máme dobre.
Táto veta nie je únikom, ani rezignáciou. Nie je to hedonizmus ani „kašľať na všetko“. Je to skôr zdravý, realistický postoj vlnky, ktorá pochopila svoju povahu. Vlnka nemôže prestať byť súčasťou oceánu. Nemôže sa od neho oddeliť, nemôže „uniknúť z matrixu“, nemôže sa stať niečím mimo svojho vlastného prostredia. Je to oceán, ktorý sa na chvíľu prejavuje ako vlnka. A tak je to aj s nami: sme prejavom všehomíru, nie jeho väzňami.
Z toho vyplýva, že čakať na nejakého „Godota“, ktorý príde a zázračne nás spasí, je márnosť. Nie preto, že by pomoc neexistovala, ale preto, že sme súčasťou systému, nie jeho externými pozorovateľmi. Nikto nepríde zvonka, pretože „vonkajšok“ v tomto modeli jednoducho neexistuje. Vlnka čakajúca na záchranu je ako tón v piesni, ktorý čaká, že ho niekto vytiahne z hudby. Nedáva to zmysel.
To však neznamená, že máme rezignovať. Práve naopak. Ak chceme, aby sa nám žilo dobre, musíme pre to niečo urobiť. Vlnka síce nemôže zmeniť oceán, ale môže zmeniť svoj tvar, svoj smer, svoju intenzitu. Môže sa naučiť plávať s vetrom, nie proti nemu. Môže sa naučiť byť pokojná, keď treba, a silná, keď je čas. A to je presne to, čo znamená „mať sa dobre“ v hlbšom zmysle.
Mať sa dobre nie je pasívny stav. Je to aktívna voľba. Vyžaduje úsilie, starostlivosť, pozornosť a ochotu meniť sa. Vyžaduje, aby sme si upratali vo vnútri aj navonok. Aby sme sa starali o svoje telo, svoje vzťahy, svoju energiu, svoj pokoj. Aby sme prestali čakať na zázraky a začali tvoriť malé, ale skutočné zmeny.
A pritom všetkom je dôležité nezabúdať na pôžitok. Na radosť. Na jednoduché veci, ktoré robia život životom. Vlnka, ktorá sa vie tešiť z toho, že je vlnkou, je vlnka, ktorá pochopila svoj zmysel. A človek, ktorý sa vie tešiť z jedla, z tepla slnka, z rozhovoru, z pokoja, z obyčajného dňa, je človek, ktorý pochopil, že život nie je o úniku, ale o prežívaní.
Ak sme teda vlnky v oceáne, potom najrozumnejšie, čo môžeme urobiť, je žiť dobre, žiť vedome a žiť naplno. Nie preto, že by sme mali, ale preto, že je to jediná možnosť, ktorá dáva zmysel. Oceán nás nesie tak či tak. Ale to, ako sa v ňom cítime, je do veľkej miery na nás.
A možno práve v tom je tá najväčšia múdrosť: nečakať na Godota, ale stať sa vlnkou, ktorá vie žiť.
😁
