Celkom dosť cestujem vlakom. A rád. Minule z Margecian do Bratislavy, vyše päť hodín, a to aj bez meškania. A celý čas som mal na tvári rúško a ani som sa nezadusil, ani ma neodkysličilo na Mazurekovu úroveň, ani nič iné sa nestalo. Nebolo to 100% pohodlné, vedel by som si predstaviť aj bez, ale po piatich minútach som si ho prestal uvedomovať.
Celkovo nerozumiem tomu argumentu, že keď nám niekto siaha na našu stopercentnú príjemnosť a pohodlnosť, tak je to katastrofa. Že život má byť z nejakého dôvodu len stopercentne príjemný a pohodlný. A keď je na chvíľu menej príjemný a menej pohodlný, keď sa vyskytnú nejaké komplikácie a treba niečo urobiť, tak toto už nie, to je katastrofa.
A keby aspoň išlo o niečo poriadne, ale že si v presne určených priestoroch dáme na presne určený čas rúško na tvár? To je akože tá katastrofa? To už sa asi strašne dobre máme, keď toto je tá katastrofa. To najhoršie, čo sa nám môže stať. Rúško na tvár.
Kokos, pred 150 rokmi ľudia v Európe ešte umierali na choleru. Predtým celé stáročia umierali na mor tak, že sa to rátalo na desiatky percent celkovej populácie. A nebolo im pomoci. To bola katastrofa. Viete, čo by dali za to, keby sa mohli nejakým jednoduchým spôsobom postarať o to, aby sa to nešírilo ďalej?
Lenže netreba ísť až tak do minulosti. Ani nie pred sto rokmi umierali ľudia na Ukrajine od hladu. Pred sedemdesiatimi piatimi umierali vo vojne a nikto sa ich nepýtal, čo si o tom myslia, či sa im to páči a či by si náhodou láskavo nedali rúško. A mnohí z tých, čo prežili, prežili len preto, že hladovali a skrývali sa. Mrzli, utekali, báli sa o život. Celé roky.
To boli problémy, to boli obety. To bol ťažký život. A nie, že máme v potravinách nakupovať s rúškom a potom kľudne môžeme prísť domov a sadnúť si za počítač a sťažovať sa na totalitu. Veď my ani nevieme, ako nám je dobre.
Nie je to otázka toho, či sa nám páči vláda alebo nariadenia, alebo či si myslíme, že všetko, čo robia, robia super (nerobia). Je to otázka toho, že sa máme vzdať zanedbateľného kúska svojho komfortu pre dobro celku. Nie je to fantastické, nie je to úplne pohodlné, ale nič lepšie nemáme. S tým treba proste žiť a nie hovoriť, že už to proste celé nejako dlho trvá a vôbec.
Máme sa správať ako ľudia, ktorí si uvedomujú, že majú rodinu, priateľov, susedov, spoluobčanov a nespadli sem len tak jedného dňa z Marsu, ale sú súčasťou nejakého sveta. A hej, nechceme si to pokaziť a najjednoduchší - ale fakt totálne triviálny - spôsob, ako to dosiahnuť, je nosiť rúška. Toto máme robiť, nič viac. Veď to nie je ani obeta.
Nič sa od nás nechce, len aby sme sa správali ako dospelí ľudia, ktorí vedia, čo je to spolupatričnosť. Raz, aspoň raz, sa furt nesťažovať a furt nevymýšľať. Lebo momentálne mám pocit, že ešte aj keby tá vojna prišla, tak by polovica ľudí povedala, že im sa teraz vojnu nechce mať, lebo ich obmedzuje. Lenže tak to nefunguje.
Ak máme problémy s rúškami. tak prisahám, že sa máme strašne dobre. Škoda, že už vymreli naše babky a dedkovia. By nám porozprávali, že čo to sú tie ozajstné problémy.
Samuel Marec
