II. vat. koncil: Cesty a prostriedky k svätosti

Jeden z najvýznamnejších koncilov, zanechal veľke bohatstvo Cirkvi:

„Boh je láska; a kto ostáva v láske, ostáva v Bohu a Boh ostáva v ňom“ (1 Jn 4, 16). Boh však vlieva svoju lásku do našich sŕdc skrze Ducha Svätého, ktorý je nám daný (porov. Rim 5, 5); teda prvým a najpotrebnejším darom je láska, ktorou milujeme Boha nadovšetko a blížneho z lásky k Bohu. Aby láska naozaj rástla v duši ako dobré semeno a prinášala ovocie, každý veriaci má s radosťou počúvať Božie slovo a pomocou Božej milosti uskutočňovať Božiu vôľu, často pristupovať k sviatostiam, najmä k svätému prijímaniu, a zúčastňovať sa na posvätných úkonoch, ako aj vytrvalo sa venovať modlitbe, sebazapieraniu, aktívnej službe bratom a cvičeniu sa vo všetkých čnostiach. Totiž láska ako spojivo dokonalosti a splnenie zákona (porov. Kol 3, 14; Rim 13, 10) riadi všetky prostriedky posväcovania, stvárňuje ich a privádza k cieľu. Preto pravý Kristov učeník sa vyznačuje tak láskou k Bohu, ako aj k blížnemu.
Keďže Ježiš Kristus, Boží Syn, prejavil svoju lásku tým, že položil za nás život, nikto nemôže väčšmi milovať, ako keď dá svoj život za neho a za svojich bratov (porov. 1 Jn 3, 16; Jn 15, 13). Preto hneď od prvých čias boli niektorí kresťania povolaní – a vždy budú volaní – podať toto najvyššie svedectvo lásky pred všetkými, najmä pred prenasledovateľmi. Teda mučeníctvo, ktorým sa učeník stáva podobným Majstrovi, dobrovoľne podstupuje smrť za spásu sveta a ako on vylieva svoju krv, Cirkev pokladá za význačný dar a najvyšší dôkaz lásky. A hoci sa tohto daru dostáva iba máloktorým, predsa všetci majú byť pripravení vyznávať Krista pred ľuďmi a nasledovať ho na ceste kríža v prenasledovaniach, ktoré Cirkvi nikdy nechýbajú.
Svätosť Cirkvi osobitne napomáhajú aj rozmanité rady, ktoré Pán predkladá v evanjeliu svojim učeníkom, aby ich zachovávali. Medzi nimi vyniká vzácny dar Božej milosti, ktorý Otec poniektorým udeľuje (porov. Mt 19, 11, 1 Kor 7, 7), aby sa s nerozdeleným srdcom (porov. 1 Kor 7, 32 – 34) ľahšie zasvätili jedine Bohu v panenstve alebo celibáte. Túto dokonalú zdržanlivosť pre Božie kráľovstvo Cirkev vždy mala v mimoriadnej úcte ako znak a podnet lásky a ako význačný zdroj duchovnej plodnosti vo svete.
Cirkev uvažuje aj nad napomenutím apoštola Pavla, ktorý pobáda veriacich k láske a vyzýva ich, aby zmýšľali o sebe tak ako Ježiš Kristus, ktorý „sa nepridŕžal svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu a stal sa … poslušným až na smrť“ (Flp 2, 6 – 8), a „hoci bol bohatý“, pre nás „sa stal chudobným“ (2 Kor 8, 9). Keďže učeníci majú vždy nasledovať Krista v láske a poníženosti a vydávať mu o tom svedectvo, matka Cirkev sa raduje, že má vo svojom lone mnoho mužov a žien, ktorí zbližša nasledujú Spasiteľovo zrieknutie sa samého seba a výraznejšie to prejavujú tým, že v slobode Božích detí prijímajú chudobu a zriekajú sa vlastnej vôle. Kvôli Bohu sa podriaďujú človekovi v tom, čo sa týka dokonalosti, vo väčšej miere, ako to ukladá prikázanie, aby sa plnšie pripodobnili poslušnému Kristovi.
Všetci veriaci v Krista sú teda pozvaní, ba povinní usilovať sa o svätosť a dokonalosť vo vlastnom stave. Preto nech sa všetci snažia správne usmerňovať svoje náklonnosti, aby im používanie pozemských vecí a lipnutie na bohatstve proti duchu evanjeliovej chudoby neprekážalo v úsilí o dokonalú lásku, ako napomína apoštol Pavol: „Tí, čo užívajú tento svet, akoby ho neužívali, lebo tvárnosť tohto sveta sa pomíňa“ (porov. 1 Kor 7, 31 gr).

👍: llliiitttiii

ale tomino ostatnych krestanov chce hodit do pekla.......potom co ich vyvrazdi, tak uz bude mat pokoj v dusi a moze si naplno vychutnavat nebo a Boziu pritomnost

tominova sekta je ako ondrej - všetci mimo nás budú zatratení 🙂

👍: llliiitttiii

Áno, ty skončíš v pekle, našťastie.

Podľa boľševikov predsa peklo neexistuje 🙂

A preto tam bolševici nemôžu skončiť

To sa opýtaj odborníka auxiliariusa.

Ale podľa auxiliariusa existuje.

👍: -era-

A preto tam môže skončiť 🙂

Podľa mojej viery v Písmo to funguje takto.

' Ježiš, ako dokonalý Záchranca ľudskej duše, príde ku skazenému malému stvoreniu a povie mu: Ovečka, poď ku mne, vieš kto som? Ovca sa pozrie a nepozná, moc nevidí, Aaaale, napriek tomu, Ježiš jej pomasíruje očičká, aby videla a mohla zrieť tú krásu Ježišovu. Nehodná a skazená ovečka, sa tak naraz premieňa z čiernej na bielu, a začína vidieť konečne slávu Božiu. Pokloní sa, pokorne poďakuje za pomoc, za očistenie čo dostala a kráča už viac s Ním. '

Ježiš tej ovce otvoril oči, aby Ho mohla vidieť, pomazal uši, aby Ho počula, ale čo viac? Očistil ju Svojou krvou z jej starých čiernych hriechov a tak už je viac biela. Nie čierna stará ovca. Nová biela ovca sa už viac stará či sa ľúbi Pánovi Pastierovi. Lebo už vidí. To je posvätenie.
"Posväť ich pravdou, Tvoje slovo je pravda. Jn. 17,17