Téma prevzatá z
odkaz
Dva názory na štát Vatikán. V prvom príspevku prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD., súdny vikár Spišskej diecézy objasňuje legislatívu katolíckej cirkvi z pohľadu ústavy Vatikánu a v druhom JUDr. Slavo Grega z KSS rieši vatikánske organizačné jednotky na území iného suverénneho štátu.
Poznámky k ústave vatikánskeho štátu (prof. ThDr. ICLic. Ján Duda, PhD.)
Svätý Otec Ján Pavol II. vošiel do histórie aj tým, že nechal prepracovať a publikovať celú podstatnú legislatívu Katolíckej cirkvi, Vatikánskeho štátu i Rímskej diecézy. 25. januára 1983 vydal Kódex kánonického práva pre Latinskú cirkev, ktorý nadobudol účinnosť 27. novembra 1983. 28. júna 1988 promulgoval Apoštolsku konštitúciu Pastor bonus, ktorou zreformoval Rímsku kúriu. 18. októbra 1990 promulgoval Kódex kánonov Východných cirkví, ktorý nadobudol účinnosť 1. októbra nasledujúceho roku. Potom 1. januára 1998 vydal Apoštolskú konštitúciu Ecclesia in Urbe, ktorou zreformoval Rímsky vikariát (diecéznu kúriu svojej Rímskej diecézy), ktorá nadobudla účinnosť od 1. mája 1998. Napokon promulgoval Ústavu Vatikánskeho štátu dňa 26. novembra 2000, ktorá nadobudla účinnosť 22. februára 2001. Je to úctyhodné dielo ak sa vezme do úvahy, že Ján Pavol II. pôvodne nie je vyštudovaným právnikom (ako napr. Pius XII.), ale filozofom. K Ústave Vatikánskeho štátu chcem uviesť niekoľko vysvetľujúcich poznámok.
Historický exkurz
Vatikánsky štát zanikol inváziou vojsk kráľa Viktora Emanuela II. pod vedením generála Garibaldiho do Ríma 20. septembra 1870. Kráľ sa usadil v Quirináli a pápežovi ponechal iba Vatikán, Laterán a letné sídlo Castel Gandolfo. Pius IX. takúto situáciu neprijal a vyhlásil sa za vatikánskeho väzňa. Kríza medzi pápežom a Talianskou republikou trvala až do 11. 2.1929, keď došlo k tzv. Lateránskym dohodám za pápeža Pia XI. a jeho štátneho sekretára kardinála Gasparriho a na druhej strane za vlády Benita Mussoliniho. Základom lateránskych dohôd bolo uznanie medzinárodnej suverenity Vatikánskeho štátu Talianskou republikou. Následne Svätý Otec Pius IX. vydal prvú Ústavu Vatikánskeho štátu 7. júna 1929, ktorá bola v platnosti až do Ústavy Vatikánskeho štátu, ktorú promulgoval Ján Pavol II. 26. novembra 2000 a vstúpila do platnosti 22. februára 2001.
Základné piliere Ústavy v oblasti legislatívnej a výkonnej moci
Rímsky veľkňaz je suverénnou hlavou Vatikánskeho štátu, ktorý vlastní v štáte najvyššiu moc zákonnodárnu, výkonnú a súdnu (porov. čl. 1, ods. 1). Kolégium kardinálov má počas uprázdnenia pápežského úradu rovnaké právomoci, čo však platí iba v obmedzenej miere, lebo ich rozhodnutia závisia od toho, či ich potvrdí alebo nepotvrdí novozvolený rímsky veľkňaz. Ak ich nepotvrdí, ich platnosť a teda aj účinnosť zaniká (čl. 1, ods. 2).
Na prvý pohľad by sa zdalo, že komisia kardinálov, ktorú Ústava Jána Pavla II. spomína, je v istom zmysle akoby „Úradom vlády" Vatikánskeho štátu. Celá komisia má totiž legislatívne právomoci a predseda komisie v hodnosti kardinála má jasné kompetencie výkonnej moci (porov. články 4-5). Tieto kompetencie má iba smerom dovnútra Vatikánskeho štátu a aj to v obmedzenej miere. Reprezentácia Vatikánskeho štátu smerom navonok je reprezentovaná rímskym veľkňazom, ktorý ju vykonáva prostredníctvom Štátneho sekretariátu, ktorý patrí do štruktúr dikastérií Rímskej kúrie (čl. 2). Taktiež všetky návrhy „Vlády Vatikánskeho štátu" (presnejšie Komisie v zmysle novej Ústavy Vatikánskeho štátu) prechádzajú k Svätému Otcovi cez Štátny sekretariát (porov. napr. návrhy zákonov - čl. 4, ods. 3).
Pre úplnosť treba dodať, že predsedu a členov „vlády" (= komisie) menuje Svätý Otec spomedzi kardinálov na 5 rokov a komisia má mať svoj vlastný štatút (čl. 4).
Oblasť súdnej moci
Tribunály Vatikánskeho štátu (nie Rímskej kúrie!) boli od roku 1929 viackrát reformované, naposledy Apoštolským listom Motu proprio Cum lege Jána Pavla II. z 21. novembra 1989. Boli to: fórum samosudcu, fórum tribunálu, apelačné fórum a kasačný súd.(4) Nová Ústava všetky tieto súdne štruktúry nespomína, ale sa odvoláva na osobitný štatút, v ktorom sa nachádza súdny poriadok Vatikánskeho štátu (čl. 18). Súdy Vatikánskeho štátu vykonávajú svoju moc v mene rímskeho veľkňaza. Spory administratívneho typu prináležia Úradu práce Apoštolskej stolice, o ktorej sa hovorí v čl. 18, ods. 1, ktorý zároveň pripomína, že táto inštitúcia sa riadi svojim vlastným štatútom. Apeláciu proti rozhodnutiu Úradu práce možno podať na Apelačný súd, ktorý sa tiež riadi vlastným štatútom (čl. 18, od. 2).
Štátne symboly Vatikánu
Posledný článok Ústavy je venovaný štátnym symbolom Vatikánskeho štátu: zástave (vlajke), štátnemu znaku a štátnej pečati. Štátna vlajka je vertikálne rozdelená do dvoch farieb: jasnožltej a bielej doplnená tradičnou pápežskou trojstupňovou korunou (tiarou) a skríženými kľúčmi (symbol moci, ktorú Kristus odovzdal Petrovi). Pápežská tiara a kľúče sú súčasťou aj štátnej vatikánskej pečate a štátneho znaku (porov. čl. 20).
Záver
Z hľadiska kompetencií rímskeho veľkňaza nová Ústava Vatikánskeho štátu nesie výrazné črty suverenity rímskeho veľkňaza, čo je vyjadrené princípom nezávislosti (lat. ad extra), ako aj princípom autonómie (smerom k „občanom" štátu). Zastupuje Vatikánsky štát navonok, udeľuje amnestie, milosti a pod.
Z politologického hľadiska možno tento systém prirovnať k absolutistickej monarchii, keď panovník mal vo svojich rukách zhromaždenú všetku politickú moc (legislatívnu, výkonnú i súdnu). Veriaci však vedia, že ide o moc primátu rímskeho veľkňaza, ktorá existuje z vôle božského zakladateľa Cirkvi a že na tomto princípe nemožno nič meniť (dogma prvého vatikánskeho koncilu).
Zdá sa, že pozícia dikastérií Rímskej kúrie, ktorá pomáha rímskemu veľkňazovi pri správe Univerzálnej cirkvi je významnejšia, než orgány a inštitúcie Vatikánskeho štátu. Zvlášť to možno pozorovať vo vzťahu, ktorý zohráva Štátny sekretariát medzi rímskym veľkňazom a komisiou Vatikánskeho štátu. Považujeme to však za prirodzený dôsledok toho, že Vatikánsky štát má iba úlohu byť „nástrojom" suverenity rímskeho veľkňaza v jeho službe Univerzálnej cirkvi.
Vatikánsky štát je zaujímavým fenoménom nielen v rámci medzinárodného práva, ale aj kánonického práva. Tento zaujímavý fenomén so starobylou históriou priťahuje stále pozornosť veriacich ľudí, ale i odborných kruhov. Pre veriacich motív záujmu a príťažlivosti vyjadruje známa veta: Ubi Petrus, ibi Ecclesia (slov. Kde je Peter, tam je Cirkev).
<
odkaz
§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§§
Vatikán ako štát (JUDr. Slavo Grega)
Naposledy som zdôvodňoval, prečo Vatikán nie je a ani nemôže byť samostatným suverénnym štátom. Teraz však zoberme predpoklad, že napriek skutočnostiam, ktoré som uvádzal by štátom bol. Potom sa oprávnene pýtam, čo sú organizačné jednotky ako cirkevné provincie, diecézy a farnosti katolíckej cirkvi na území iných štátov v rámci, kde ma katolícka cirkev pôsobnosť? Sú organizačne začlenené pod pôsobnosť Vatikánu alebo nie? Ak sú, má právo iný štát (v danom prípade Vatikán) riadiť akékoľvek organizačné jednotky na území iného štátu a tak zasahovať do jeho suverenity?
Aké postavenie majú potom občania katolíckeho vierovyznania na území iných štátov mimo Vatikánu? Sú občania týchto štátov, alebo občanmi Vatikánu? Ak sú občanmi štátov na území ktorých žijú, potom akým právom ich môže riadiť a ovplyvňovať Vatikán ako cudzí štát, keď suverenitou každého štátu je jeho nezávislosť od akejkoľvek inej moci?
Suverénny štát mal by byť hospodársky samostatný inak dôjde k jeho zadlžovaniu voči jeho prípadným veriteľom a tým postupne dôjde k strate suverenity. Má Vatikán na svojom území výrobné prostriedky, ktoré by zabezpečili jeho hospodársku samostatnosť alebo finančne ho podporujú jeho nižšie organizačné jednotky z územia iných suverénnych štátov? V tom je daná aj jednoznačná odpoveď na otázku prečo katolícka cirkev sa tak rezolútne snaží o získanie nehnuteľného majetku, ktorý jej bol údajne ukradnutý komunistami (hoci som už v článku o reštitúciách cirkevného majetku túto okolnosť jednoznačne vyvrátil).
Aj na území iných suverénnych štátov žijú národnostné menšiny iných štátov, ale tieto spravidla sú finančne podporované domovským štátom a nikdy nie opačne. Je pravdou, že napr. Izrael je aj finančné podporovaný právnickými a fyzickými osobami zo zahraničia, ale v danom prípade ide o dary na základe dobrovoľnosti a nie povinnými odvodmi ako je to u Vatikánu.
Cirkevný majetok nižších organizačných štruktúr je majetkom Vatikánu? Môže vlastniť ktorýkoľvek štát nehnuteľný majetok na území iného suverénneho štátu okrem svojho zastupiteľského úradu? Iné je to u právnických alebo fyzických osôb, ktoré môžu vlastniť nehnuteľný majetok aj na území iného štátu, ale nikdy nie štát ako taký. Do štátnej pokladnice suverénneho štátu môžu plynúť finančné toky od iného štátu, ale iba ako úhrada pôžičiek, úhrada reparácií v dôsledku sankcii (ako to bolo v prospech víťazných mocnosti od Nemecka za dôsledky vojny) alebo od kolónií. Keďže naše farnosti a tým aj cirkevníci katolíckeho vierovyznania nesplácajú žiadne pôžičky Vatikánu, potom mu platíme nejaké reparácie alebo sme kolóniou Vatikánu?
Z toho vyplývajú jednoznačne závery: Keďže Vatikán združuje iba časť občanov iných štátov iba na základe vierovyznania potom je iba nadnárodnou organizáciou. Dokonca túto organizáciu nemôžme porovnať ani s nadnárodnými organizáciami ako je OSN alebo NATO, pretože vyslanci týchto nadnárodných organizácií zastupujú suverénne štáty ako celky a nie iba časť ich občanov s rovnakými záujmami ( v danom prípade vierovyznania). Preto ju možno prirovnať s nadnárodnou organizáciou akou je napr. Greenpeace, ktorá združuje tiež iba časť občanov rôznych štátov na základe spoločného záujmu. Takéto nadnárodné organizácie môžu vlastniť aj nehnuteľný majetok na území rôznych suverénnych štátov a môžu byť finančné podporované svojimi nižšími organizačnými štruktúrami.
Tu je aj daná odpoveď prečo zmluva medzi Slovenskom a Svätou stolicou je právne nulitná, pretože nebola podpísaná medzi dvoma suverénnymi štátmi, ale medzi štátom a nadnárodnou organizáciou.
odkaz
