Fascinujúci pôvod
Diablov advokát (oficiálne Advocatus Diaboli) má za sebou pozoruhodnú históriu, ktorá sa začala písať už v roku 1587 vo Vatikáne. Pápež Sixtus V. v tomto roku zaviedol oficiálny úrad, úlohou ktorého bolo predniesť všetky pripomienky proti vysväteniu určitej osoby. Od človeka zastupujúceho úrad sa požadovalo, aby prevzal pochybovačnú až nedôverčivú pozíciu a veľmi skeptický pohľad. Na druhej strane stál boží, resp. anjelsky advokát (Advocatus Dei alebo Advocatus Angeli). Cieľom umelo vytvoreného sporu medzi dvoma obhajcami bolo zaistenie nestrannosti procesu svätorečenia. Diablov advokát sa v rímsko-katolíckej cirkvi používal takmer štyri storočia a zrušil ho až pápež Ján Pavol II. v roku 1983, keď obe postavy obhajcov začal zastupovať promótor spravodlivosti (Promotor Iustitiae). Počet svätorečených sa vďaka tomu zvýšil na približne 500 ľudí v porovnaní s necelou stovkou, ktorá bola vysvätená všetkými ostatnými pápežmi dvadsiateho storočia. Hoci bol úrad oficiálne zrušený, diablov advokát preveroval aj samotného Jána Pavla II. Funkciu zastával Giuseppe D‘Alonzo. Po preverení biskupstvo odovzdalo spis vatikánskej Kongregácii pre otázky svätorečenia a posledné slovo mal nový pápež Benedikt XVI.
Z cirkvi do manažmentu
Hoci je diablov advokát známy už od neskorého stredoveku, do manažmentu sa dostal až v druhej polovici minulého storočia, keď jedna z techník vylepšenia rozhodovania adaptovala tento názov i základný koncept. Technika bola vyvinutá predovšetkým na riešenie komplexných a často až strategických neopakujúcich sa rozhodnutí. Uplatňuje sa v prostredí a v období rozhodovania v podmienkach neistoty.
Pri skupinovom myslení viacerí členovia kolektívu uprednostnia zámerne zlé rozhodnutia, len aby sa v maximálnej miere zachovala súdržnosť skupiny.
Technika, ktorá vie danej situácii zabrániť, sa e****y volá diablov advokát.
odkaz
