Čekni to

.. niečo sa stalo.. niečo sa zmenilo.. doteraz som všetko zvládal tak ľahko
a hlavne som pri tom necítil žiadne tarchavé obmedzenie svojho tela, čo mi
aj bolo divné, ale už ani neviem kedy som na to prestal myslieť.
Doteraz bolo všetko vlastne len dobré a prijemné. Že mi to skor neprišlo podozrivé.
Už som aj zabudol ako sa cíti bolesť.. áno toto je bezpochyby bolesť a dosť
krutá.. Nemožem otvoriť oči. Niečo mi ich chce vypichnúť.
Nie, je to iba svetlo a moje oči ho nedokažu zniesť.
Pomaličky si začínam uvedomovať situáciu. Bolesť stále rastie.
Bolí ma celé telo až tak velmi, že sa mi chce plakať. Stále nemožem otvoriť oči .
Ležím a okolo mňa je nejaký velký rozruch, ale neviem ešte presne o čo ide.
Keď som konečne prekonal pichľavú bolesť svetla v mojich očiach, začal som rozmazane
rozoznávať miestnosť v ktorej som sa nachádzal. Nemusel som dlho premýšlať a vedel som.
Ležím na nemocničnom ložku v nejakej nemocnici ktorú som nespoznával.

"Práve otvoril oči pán doktor." Zrozumel som prvé slová asi dohliadajucej sestričky.
"Bude potrebovať niečo na utíšenie bolestí sestra."
A poprosím konskú dávku! chcel som razom dodať, ale jediné, čo sa z mojich úst
predralo, bolo nejaké neidentifikovateľné huhlanie.
Zarazil som sa. Čo sa mi to stalo??? mal som nejakú škaredú nehodu a moje ústa to
pravdepodobne dosť schytali a zvyšok tela na tom nebude o nič lepšie podľa
bolestí, ktoré miestami az pália.

"Kľud, hlavne sa nesnažte robiť prudké pohyby. Zatiaľ to
nezvládnete a možete si len ublížiť." Znel hlas doktora a bol príjemný.. taký zamatový
a ukľudňujúci. Vyvolával vo mne dojem dovery. Čo iné mi aj ostávalo, ako hodiť sa
prvému milému človeku o krk a zveriť sa mu do opatery aspoň pre zmiernenie tej neistoty.
Nevedel som kde som, čo mi je, čo sa mi vlastne stalo.
Nemohol som sa pohnúť, rozprávať a necítil som si telo.
Vtedy mi prebleskla hlavou hrozná myšlienka. Som ochrnutý. Mal som isto nejakú nehodu.
Zliepal som si tých pár poznatkov, ktoré som o sebe mal a snažil sa utvoriť aspoň
nejaký logický záver.
Prečo by mi potom ale doktor hovoril, že sa nemám snažit pohnúť, že to zatiaľ nezvládnem.
Nie, neochrnul som.
Začínal som cítiť uľavu od bolesti s ktorou prichádzala únava, ale tej som sa nechcel poddať.
Chcel som zistiť aspoň zlomok toho, čo sa stalo. Analgetiká začali posobiť.

Hm, zazil som a som tu a som celkom v pohode. Clovek sa zacne uzdravovat vtedy, ked injekcia, co ti pichnu s nejakymi analgetikami(ak ti to nedavaju s infuziou) bolí viac nez bolest, kvoli ktorej ti ich dali.

ignorante a čo sa stalo,čo sa zmenilo?

... a dalej?

Doktor mi kontroloval pulz, meral tlak, pozeral na zreničky. Všetko to robil s veľkým záujmom
a tak opatrne, že mi to bolo až smiešne. Aj tak vaše dotyky vobec necítim Dok. Chcel som povedať.
Čím lepšie som na neho zaostroval, tým zreteľnejšie som vnímal jeho vzrušenie a prekvapenie zároveň.
Vždy som vedel, aké pocity prežíva človek v mojej blízkosti. Vedel som čitať každý pohyb,
každé gesto, každú mimiku a pohľad očí už od malička. Niekto má talent pre spev, niekto pre šport a ja
zase pre čítanie pocitov človeka. Strach som doslova cítil.. akoby mal nejakú charakteristickú
voňu. Radostné vzrušenie bolo zase elektrizujúce a cítil som ho skoro dokonale
spolu s pozorovaným objektom.
Ten doktor bol prekvapený pozitívne a to ma ukľudňovalo.

Po chvíľke pozorovania jeho práce som sa začal snažit položiť mu otázku - KDE SOM.
Ale vyslovenie tak jednoduchej vety sa zdalo byť nemožné.
Moje ústa boli úplne ochabnuté. Ani jazyk som si necítil, aj keď pohýbať som s ním dokázal.
Vnímal som mierny tlak, ktorý som vyvíjal jazykom o podnebie.

"eh ov?!" asi tak zneli prvé pokusy.
"Všetko bude v poriadku. Dostanete sa do toho." Vravel doktor s úsmevom, ale on asi nechápal, že
toto je s odstupom tá najnepríjemnejšia situácia v mojom živote. Nevedieť nič o sebe samom
je kvalitná mučiareň.
Ešte chvíľu som mumlal, až som zo seba dostal už v celku zrozumiteľné "gde om?"
Na to sa mi doktor sústredene zapozeral do tváre a zareagoval "Kde ste?"
"eh ehe" niečo také zo mňa vyliezlo na znak súhlasu.
"Ste v nemocnici pre zvláštne prípady. To vám zatiaľ musí stačit. Keď sa trošku zotavíte
dozviete sa viac. Momentálne by vás každá neočakávaná správa stála príliš mnoho síl,
ktoré budete potrebovať."
Neočakávaná správa. To znie tak povzbudzujúco do riťi. Deti ani ženu som nemal. Matka s otcom zomreli už
dávno pri autonehode ešte keď som bol chlapec.
Vlastne nebolo nič, čo by ma mohlo vyviesť nejako extrémne z miery.
Nemal som nič, okrem tučného konta, ktoré som získal šikovným ukecávaním ľudí na
treťotriedne finančné produkty. No pochybujem, že by doktor vedel niečo o mojich peniazoch.
Smial som sa v duchu na tom, že vlastne nemám čo stratiť. Na to ma prepadol strašný žial z toho, že
nemám vlastne čo stratiť a upadol som od vyčerpania do hlbokého spánku.

Neviem, ako dlho som spal, ale tento spánok bol už iný. Nepamatal som si žiadny sen. Viem len, že som
zaspal a teraz som sa prebudil na to, že niekto otvoril okno v miestnosti.
Zacítil som príjemný čerstvý vzduch. Doslova som ho ochutnával. Bol to sýty vzduch ako v horách a
bol cítiť prírodou. Toto nieje vzduch z našeho mesta. Tým som si bol istý.
Ale hluk z vonku naznačoval, že sa nachádzame v rušnej oblasti.
Sestrička zbadala moje lenivo pootvorené oči a krásne na mňa vycerila svoje pekné zuby. "Dobré ránko pán M.
Zavolám vám maséra. On vám zavedie opať život do tela. Bude to trvať dlho a bude to pre vás namáhavé,
ale to, čo vás čaká vonku za to stojí. To mi možete veriť. A dlžíte to svojím fanúšikom."
Žmurkla na mňa a so zahadným úsmevom zmyzla.
Pán M.??? To tu mám už nejakú miestnu prezývku a hneď aj s fanklubom? Volám sa Robert. Robert Kern. No nič. musím sa snažiť dostať pod kontrolu svoje verbálne schopnosti. Otázky sa začinajú kopiť a ten pocit
nevedomosti neznesiem. Začal som si mumlat a nacvičovať základné slová ako áno a nie, no pri tom
opať nastupovala bolesť celého tela a tento krát to dostala pocítiť aj hlava.
Čo to so mnou pre boha je? Čo sa mi stalo? Cítim sa príšerne.
V tom vpochodoval do miestnosti mladík. Spokojný hneď na prvý dojem. Vlastne všetci sú tu nejakí spokojní.
Vobec mi to nepripadalo ako v našej bežnej nemocnici plnej zhonu, zahusteného vzduchu nespokojnosťou
a hnevu, vyčerpania. Poznal som to dobre. Chodieval som často navštevovať priateľa, ktorý sa dolámal
u seba doma pred chladničkou, keď sa pošmykol na rozliatom mlieku. Nočné lašovanie chladničiek zabíja.
A občas som navštevoval aj klientov s roznymi chronickými chorobami. Trávili viac času v nemocnici, ako doma.
Tu je príjemná atmosféra a aura pokoja vysela doslova vo vzduchu, čo bolo príjemné, len tá bolesť.
Tá ohlušujúca bolesť.
Mladík si ma mlčky obzeral a nakoniec povedal. "Volám sa Matej a moje umenie spočíva v regenerovaní
svalov a nervov v našom tele."
He??? pomyslel som si.
Na znak, ze ho vnímam som súhlasne zauhmmmkal.
"Vaše telo bolo veľmi dlho nečinné." Začal ma omakávať a hnietiť. Začal nohami a prepracoval sa až
ku krku no ja som to ledva vnímal, pretože v duchu som doslova bojoval s jeho poznámkou, o mojom tele.
Bolo dlho nečinné. Bolo dlho nečinné... Neustále som si to opakoval a snažil sa vyradiť všetky zlé
predtuchy, ktoré ma napádali na základe tejto jednoduchej poznámky. A ako dlho?

"Tak to by pre začiatok stačilo. Nič sa nemá prehánať a zajtra pokračujeme pán M. Viem si predstaviť
ako sa cítite, ale nevešajte hlavu. Vaše pozitívne naladenie je teraz velmi doležité ak sa chcete čo
naskor dostať na vlastné nohy. "
Matej rozprával s takým neuveriteľným kľudom a hĺbkou. So záujmom som ho počúval, pretože jeho slová
posobili ako súčasť rehabilitácie. Mali čaro, ktorým sa dalo opájať. Bol som tak príjemne uvoľnený,
že som si ani neuvedomil, ako ma Matej zbavil veľkej časti bolestí. Aj keď len dočasne.
"Vašou jedinou úlohou je myslieť na zotavenie. Žiadne komplikácie nebudú, bolesť bude už len ustupovať.
Telo spalo dlhú dobu. Tak, ako si vaše telo bude musieť zvyknúť opať na
pohyb, tak si vasa myseľ bude musieť poradiť so stratou času. Čo je dobré, že ste prespal velmi
škaredé obdobie plné ľudského utrpenia. Ale teraz vás tam vonku čaká mnoho príjemných prekvapení."
"Nie.." sa mi dostalo konečne celkom zreteľne cez pery.
"ˇAno je to tak. Požiadal som doktora Medosa, či by som s vami nemohol preberať aj zmeny, ktoré sa u
nás, ale aj vo veľkej časti sveta udiali. Žiaľ, neviem ani vaše meno. Vaše údaje sa stratili počas
jednej z evakuacii. Pravdepodobne. Preto ten pán M."
Nech to znelo pre mňa akokoľvek neuveriteľne a malo ma to zarmucovať a desiť. Všetko som mu veril a vnímal
pokojne. Ten človek sa nejakým sposobom vedel naladiť na moju frekvenciu a všetko od neho mi bolo
úplne vlastné. Aj keď som mal dojem, že mám pred sebou mimozemšťana vedel som, že ľudskejší
už byť nemože a v duchu som sa tešil, aké mám šťastie na takéhoto výnimočného človeka.

"Bolo by fajn, keby sme čo najskor mohli viesť normálnu konverzáciu."
Matej si ma este chvíľku šibalskými očami prehliadal, ako by mi chcel niečo zleho vyviesť a začal mi
masírovať svalstvo. Toto bude ešte zaujímavé. Pomyslel som si a započúval sa do zvukov z vonku.

Ja len, či by ste boli takí dobrí a skritizovali to. Chcem vychytať muchy v písaní a vobec, či to má význam.
vďaka.

Anette uc sa,takto sa pisu poviedky

...zamatovy hlas doktora,vycerene krasne zuby sestricky,strach mal vonu,aj to mesto malo inu vonu...///totok je dobry *clanok* pre babky-telenovelacky....otras vyumelkovane..../mi to pripomina meresjeva,ci jak,toho pilota-hrdinu bez noh,pribeh ozajstneho cloveka...///pre dnesok:malo krvi,malo sexu..

to najlepsie, asi este len pride, tam bude krv tiect, sex, atd... ale to uz nebude pre deti a babky.

...mozno po 22 hodine)))

mne sa ti paci, je to dobre.