Buddha „Osemdielna cesta“

Možno na úvod by bolo lepšie napísať niečo o filozofiách, myšlienkach, ktoré boli pred Buddhom... myšlienkach, z ktorých vychádzal, učeniach voči ktorým oponoval tým svojim... ako i napísať životopis...
Začnem však jadrom: štyrmi „ušľachtilými pravdami“ a „strednou cestou“ (voľne čerpám najmä z Mircea Eliade „Dejiny náboženských predstáv a ideí /II“)

Štyri „ušľachtilé pravdy“
Prvá sa týka strasti, alebo bolesti (dukkha). Všetko je strasť. „Narodenie je strasť, staroba je strasť, nemoc je strasť, smrť je strasť, byť spojený s vecami nemilými je strasť, byť odlúčený od vecí milých ... nemať to po čom túžime, je strasť. Skrátka, styk s (ktoroukoľvek) piatich „skandh“* je strasť. Dukkha – strať, je však širší pojem, v Buddhovom učení zahrňuje i rozličné podoby šťastia... sú dukkhou preto, lebo sú pominuteľné...
Druhá je o pôvode strasti. Identifikuje ju v túžbe, chuti alebo „smäde“ (tanhá) po živote, ktorý determinuje znovuzrodenia. Tento „smäd“ po živote nepretržite vyhľadáva nové pôžitky: zmyslové pôžitky, túžbu po sebazáchove, ale i po zániku, sebazničení, ktoré je rovnako odsúdeniahodné ako ostatné prejavy „tanhá“ - nezastavuje večný kolobeh transmigrácií.
Tretia hlása oslobodení od strasti (dukkha) odstránením chúťok (tanhá). Rovná sa vlastne nirváne, ako „uhasení smädu po živote“...
Štvrtá odhaľuje cestu, ktorá vedie k odstráneniu strasti. Je ňou „stredná cesta“, ktorá je osemdielna.... Pokračovanie nabudúce...

*Skandhy (súbory). Všetko čo existuje možno zaradiť do piatich súborov.
1. Vnímateľné – hmotné veci, zmyslové orgány, predmety zmyslového vnímania
2. Pociťovanie (vyvolané zmyslovými orgánmi)
3. Vnemy a pojmy, ktoré z toho (z 1., 2.) vyplývajú - poznávacie javy
4. Psychické konštrukcie (sanskára) zahrňujúce vedomú i nevedomú psychickú činnosť
5. Poznávanie (vidžňána)

👍: dorota

boze sama strast.

👍: J.Tull

dorota, súhlasím; samá strasť.... je však výnimka, nirvána, ktorá nie je ani skandhov... (týmto sa ospravedlňujem za chyby, ktorými sa v rýchlosti napísaný príspevok len tak hmýri... ) a žiadny "bože", či bohovia sa nespomínajú... bohovia, či už jediný, alebo viacerí, sú v Buddhovom učení minimálne irelevantní...

Tak potom Tull nepozná Budhu, lebo on hovoril o tom istom Bohu ako sám Ježiš!

somár, ježiš nikdy nič nepovedal....

Ak nič, tak to už netreba opakovať stále a hľadieť si svojho a nedoliezať, keď tu niečo napíšem!

Mierotvorca, nie som kráľ, či nejaký veľmož, ctihodnosť... som neveriaci pes, takže onikať mi, je nepatričné...
Čo sa týka kresťanstva (Ježiša) a budhizmu (Buddhu) je tu množstvo až údivuhodných (možno pre niektorých, veriacich v Krista, nepríjemných... ) paralel, ale Boh to nie je...

Áno, v budhizme - aspoň v určitej jeho verzii sú bohovia irelevantní. Hoci vraj keď Budha už dosiahol osvietenie, navštívil ho boh Brahma a požiadal ho, aby začal učiť. Avšak aspoň určitá verzia budhizmu je bez významnejšieho vzťahu k Bohu či bohom. Pre mňa je toto učenie v niektorých ohľadoch zaujímavé z filozofického a psychologického hľadiska. Aj v Dhammapade, pôvodnom budhistickom spise však čítame o bohoch. Citujem z nej aspoň tri príklady:

"Velmi šťastně žijeme, my, kdo nic nemáme, budeme se živit radostným nadšením jako Zářící bohové."

"Kdo je jako zlatý šperk, jak by si mohl zasloužit hanu, i bohové ho chválí, ba i Brahmou je chválen."

"Mluv pravdu a nepodlehni zlobě, požádán daruj i z mála, skrze tyto tři věci dojdeš do společnosti bohů."

A k tomu, čo som ešte uviedol:
"Navštívil ho boh Brahma (čo poukazuje na skutočnosť, že aj bohovia podliehajú znovuzrodeniu, z ktorého sa Budha vymanil) a požiadal ho, aby začal učiť. Poukazuje to tiež na dôležitú skutočnosť, že budhizmus „podriadil“ indické náboženstvá Budhovej náuke."

odkaz

Resp. ako konkrétne píšeš, že "v Buddhovom učení" sú bohovia minimálne irelevantní, tak áno, keď myslíme Budhovým učením iba štyri vznešené pravdy a osemdielnu cestu, kde zrejme vôbec nefigurujú. Budhizmus a Dhammapada je predsa len širšia oblasť - hoci spätá s Budhovým učením - než konkrétne štyri vznešené pravdy a osemdielna cesta

👍: J.Tull

„Stredná cesta“
Je „strednou“, lebo sa vyvaruje dvoch krajností; honby za šťastím cestou zmyslových pôžitkov a opaku, vyhľadávaniu duchovnej blaženosti prepiatou askézou. Podstatným je etické správanie (síla) založené na univerzálnej láske a súcite so všetkými bytosťami... okrem neho je to mentálna disciplína ((samádhi) a múdrosť (pradžná). Cestu tvorí:
1. pravý, správny pohľad, alebo názor
2. pravé rozhodnutie
3. pravá reč
4. pravé konanie
5.pravé žitie
6.pravá snaha
7.pravá bdelosť
8. pravé sústredenie mysle
Tieto cesty neúnavne vysvetľoval a to podľa toho, komu boli určené. Chýba v nich, (ako i vo vysvetleniach... ) akýkoľvek boh. Napríklad pravá reč znamená zdržať sa klamstva, krivého obvinenia, všetkých surových slovných prejavov – nadávok, zlomyseľnosti a napokon i tárania. Pravidlo pravého konania zakazuje zničiť život, kradnúť, mimomanželské styky a pod.. Pravý spôsob žitia vylučujepovolania, ktoré môžu škodiť druhým... atď. ...
V jadre budhizmu absentuje boh... v ďalšom, len neviem kedy (trošku mi to komplikuje štrajk učiteľov... ) napíšem niečo o zdrojoch Buddhovho učenia... možno niečo i o dharme, „jedinom bohu“, bohu v zmysle dharma zákon ... budhizmu...
odkaz
odkaz

... k jadru Buddhovho učenia patria i „substancie – dharmy“ /nielen „hmotné“ javy, ale i „morálny zákon“, učenia... / a „kolo života“, ktoré nespomínam. Niečo málo som o nich písal v odkaz (možno, ak sa tam diskusia zvrtne, napíšem... )
K objektívnejšiemu pochopeniu „vecí“ všeobecne, patrí poznanie širších súvislostí, poznanie historického rámca. Čím viac, čím lepšie ich chápeme, tým lepšie, pravdivejšie... rozumieme daným názorom, učeniam, náboženstvám... dokážeme lepšie oddeliť „originál“, od mýtov, balastu – výmyslov, vrtení... Snáď bude dobre, ak aspoň spomeniem harappskú civilizáciu, s vyspelým (na svoju dobu) poľnohospodárstvom, remeslami, urbanistikou, kultúrou... ktorú dobyli kmene bojových kočovných pastierov (možno by ich lepšia vystihovalo označenie „zbojníci“... ), ktorí si začali hovoriť Árijci – vznešení. Ich spoločnosť bola založená na kastovnom systéme: bohovia obetovali androgýna Purušu. Z jeho úst sa zrodil bráhman - kňaz, z ramien kšatria – vládca (králi, bojovníci), zo stehien vajšijovia (slobodní ľudia, obchodníci... ), z nôh šúdrovia – poddaní... Na spodku, mimo všetkých vrstiev spoločnosti, boli párjovia – zapudení (nedotknuteľní), väčšinou Drávidi, potomkovia pôvodného obyvateľstva, potomkovia budovateľov harrapskej civilizácie... Pokiaľ člen kasty plnil jej povinnosti, v budúcom živote sa narodil vo vyššej spoločenskej vrstve, ale ak nie, spadol na jej dno... Brahmáni „boli najlepší z ľudí“, „ľudský bohovia“...
India bola rozdelená na jednotlivé štáty, ktoré bojovali medzi sebou o moc. V polovici prvé tisícročia p.n.l. to boli predovšetkým štáty Vátsa, Avanti a predovšetkým dve mocné ríše, rivali, Kósalsko a Magadhsko. V druhej polovici 6. Storočia magadhský panovník Bimbisára rozširuje svoje územie i svadbou... Asi 490 rokov p.n.l. je úkladne zavraždený vlastným synom Adžátašatruom, ktorý poráža kosálského kráľa Prasénadžita a jeho územie pripája k Magadhsku... Bojoval i proti kmeňovým konfederáciám Vrdždžijov, ktoré poráža približne v dobe Buddhovej smrti...
...pokračovanie príde, ako vydá čas...

...v Indii, dávno pred Budhom, brahmáni stratili svoje monopolné postavenie na š**** spoločnosti. Podobne ako v iných častiach sveta, kňazstvo postupne strácalo svoju moc v prospech vojenských veliteľov, panovníkov... svetská moc sa oddelila od náboženskej... (podobne tomu bolo v Mezopotámii /Sumerskí králi... /, v Egypte /faraóni „generáli“/... i u Hebrejov – prorokov, sudcov, nahradili králi...). Brahmánov vystriedali kšatrijovia. Kšatrijský kráľ je oveľa väčším pánom než vo „védskom období“. Jeho vláda je neobmedzená a dedičná. Už nie brahmáni „boli najlepší z ľudí“, ale „kšatrijovia platia za najlepších z ľudí“, „aj keď zažije kšatrija najhlbšie poníženie, sú kšatrijovia stále najlepší a brahmáni sú v porovnaní s nimi nízky“ (džátak). Brahmáni, aj keď stratili svoj „monopol na moc“, nestratili v spoločnosti celkom svoj kredit a naďalej majú v nej svoje nezastupiteľné miesto... Vzdelávanie kšatrijov v ničom nezaostávalo za brahmánským. V šestnástich rokoch sa mladí kšatrijovia vzdelávali vo védach, ako i v ostatnej učenosti, väčšinou u brahmánskych učiteľov. Boli vychovávaní k umeniu vládnuť, k tomu, že raz prevezmú (zdedia) vládu a s ňou i zodpovednosť... Aj keď „najsprávnejší“ život bežný Ind napĺňal tým, že sa zdokonaľoval vo svojom povolaní, založil rodinu, staral sa o ňu, slúžil spoločnosti a v starobe sa „zriekal sveta“, venoval sa meditáciám, náboženskému životu.... indická tradícia dovoľovala všeobecne, či už patrí k vyššej, alebo neurodzenejšej sociálnej vrstve, „zrieknuť sa sveta“ (stať sa osamelým askétom... ) už po splodení potomka (nie skôr)...

... s nástupom moci kšatrijov súvisel i rozmach rozmanitej náboženskej činnosti, filozofií. Obdobie na začiatku 6. storočia p.n.l. je porovnateľné s duchovným rozkvetom Grécka tej doby. Popri mníchoch a mystikoch s brahmánskou tradíciou, bol nespočet šramanov („tí, ktorí vyvíjajú úsilie“), potulných askétov (parivrádžaka) – jogíni, „čarodejníci“, dialektici (sofisti“) a dokonca aj materialisti a nihilisti, predchodcovia čárvaky a lokájaty. Je pravdepodobné, všetci títo šramani opustili svet znechutení jednak márnosťou ľudského života a jednak znechutením doktrínou obsiahnutou v brahmánskom ritualizme... Napríklad Brahmadžálasutta vymenúva:
„Niektorí uvažujú o minulých cykloch trvania a tvrdia, že ja (átman) a svet sú večné, a psychickou disciplínou (jóga... ) dosahujú zázračnú moc, ako je spomienka na predchádzajúce životy. Iní vyhlasujú raz večnosť, raz ne-večnosť, pričom stavajú proti sebe napríklad večného Brahmu a jeho nestále výtvory. Niektorí stotožňujú ja s telom a majú ho odvtedy za nestále. Niektorí pripúšťajú nekonečnosť, iní konečnosť sveta... Agnostici sa všetkým týmto otázkam vyhýbajú. Niektorí pokladajú ja a svet za nekauzálne výtvory. Iná skupina uvažuje o budúcich cykloch a predvída vývoj ja po rozklade tela. Toto ja môže byť vedomé, môže mať dokonca tvar či byť beztvaré, alebo tvar vôbec nemať, teda nemať s tvarom nič spoločné, byť konečné, alebo nekonečné, prežívať nešťastné pocity. Alebo je nevedomé, a všetko o ňom sa popiera atď.“
K najvýznamnejším učeniam tej doby („Buddhovej“) patrilo učenie ádživakov, ktorých hlavným majstrom bol Maskarin Góšala, a učenie džinistov, stúpencov Maháviru. Svoje nezastupiteľné miesto mali Gautamanoví učitelia „jogíni“ Aráda Kálamu, Udraka... Púrana Kassapa, Adžita Kešakambala, Saňdžaja...
Toľko k „Buddhovej dobe“... v ďalšom jeho životopis bez vrtenia...

👍: dorota

... a v období tohto „duchovného rozmachu“ Indie pôsobil Buddha, ktorý svojim učením tiež „prispel svojou troškou do mlyna“. Gautama (pálijsky Gótama/ó/) – Buddhovo rodové meno, ktoré používal po svojom odchode od rodiny a pred „osvietením“ – sa narodil v roku 558 (podľa inej tradície 567- s určitosťou sa presný rok narodenia nevie... ) p.n.l. pri meste Kapilavasta. Bol synom Šuddhódhana a jeho prvej manželky Máje. Nebol princom. Buddhov otec bol náčelníkom, nie však kráľom; bol voleným vládcom Šákje... V republike Šákja, s územím takmer s dvetisíckilometrovou hranicou, žilo asi 180 000 ľudí. Bola tu kasta brahmánov, vojenská a úradnícka šľachta, ktorá za svoje bohatstvo vďačila poľnohospodárstvu (najmä pestovaniu ryže... ) a zástupy nemajetných... Šuddhódhanova rodina patrila do, vtedy už najvyššej, kasty kšatrijov a v tomto duchu bol vychovávaný i „budúci“ Buddha. Je pravdepodobné, že mal domáceho učiteľa – brahmána, prípadne bol poslaný študovať do školy k známemu brahmánovi (alebo oboje... ), tak ako väčšina chlapcov z vyšších spoločenských kruhov... nevychovávali ho však ako učenca, ale ako šľachtica. Je pravdepodobné, že sa po boku otca zúčastňoval zasadaní štátnej rady, aby sa zaúčal... aj keď nebol princom, žil v blahobyte, v rodine zámožnejších i medzi kšatrijmi:
„Kým v iných domoch sa sluhom a paholkom dávalo jedlo zo zlomkovej ryže a potom kyslá ryžová polievka, v dome môjho otca sa paholkom a služobníctvu podávalo jedlo z kvalitnej varenej ryže a mäsa“
... „Žil som rozmaznane, nadmieru rozmaznane. Pri dome môjho otca mi dali zriadiť lotosový rybník: Na jednom mieste kvitli modré, na druhom mieste biele, na inom mieste červené lotosové kvety; a to všetko iba pre mňa. Nepoužíval som iné masti, iba také, čo boli z Benáresu. Z Benáresu bolo súkno pokrývky mojej hlavy, môjho kabátca, môjho spodného rúcha, môjho plášťa. Dňom a nocou držali nado mnou bielu striešku, len aby ma neobťažovala zima, horúčava, prach, steblá trávy, alebo rosa.“
Vo svojich šestnástich rokoch sa oženil, splodil syna. So svojou manželkou býval v priestrannom dome svojho otca v bohatšej štvrti mesta, ktoré ako tomu bolo i v iných mestách (a Kapilavasta bolo hlavným mestom Šákje... ) malo svoj park, verejné priestranstvo, kde sa konali pikniky, ale bolo možné stretnúť i bezdomovcov, vagantov (potulných ľudí) zaujímajúcich sa o filozofické a náboženské otázky. Podľa brahmánov to boli kacíri, v očiach iných nositelia nových ideí, ktorí našli odvahu prekračovať konvenčné hranice myslenia...

Mladého Gautamu neuspokojoval materiálny blahobyt, v ktorom žil:
„Veru naivnému svetákovi, ktorý sám podlieha starobe, sa protiví pohľad na starca. Ale aj ja predsa podlieham starnutiu a nemôžem sa mu vyhnúť. Keď som si toto uvedomil, moje nadšenie z toho, že som mladý, pominulo.
Veru naivnému svetákovi, ktorý sám podlieha chorobe sa protiví pohľad na chorého. Ale aj ja predsa podlieham chorobe, nemôžem sa jej vyhnúť. Keď som si toto uvedomil, moje nadšenie z toho, že som zdravý, pominulo.
Veru naivnému svetákovi, ktorý je smrteľný, sa protiví pohľad na mŕtveho. Ale aj ja som smrteľný. Keď som si toto uvedomil, moje nadšenie z toho, že žijem, pominulo.“
Začal si klásť otázky:
„Som – nie som – aký som – odkiaľ asi prišlo toto moje bytie, kam smeruje - ? Budeme existovať v budúcich časoch – nebudeme v budúcich časoch existovať – čím asi v budúcich časoch budeme – ako budeme v budúcich časoch existovať?“
Mohol sa stať možno aj guvernérom, niekým, kto doviedol svoj život až ku koncu rovnako ako mnohí iní, mohol to byť v očiach okolitého sveta život chvályhodný, ale okrem toho nič viac. Boli tu konvencie, očakávania, rozhovory:
„sú to diskusie o kráľoch, o lu****ch, o kniežatách, o vojakoch, o vojne a boji, o jedle a pití, o oblečení a bývaní, o kvetoch a vôňach, o príbuzných, o povozoch a cestách, o ženách a vínach“
Gautama (možno niečo cez 30 ročný... ) už nechcel plniť nijaké očakávania a poddávať sa klamom všedného života:
„...Samana sa preto vzdá malého či veľkého majetku, opustí malý či veľký okruh príbuzných... Práve tak ako svižný vták, ktorý si lieta kamkoľvek, letí iba s ťarchou svojho peria...“
Vzdal sa všetkého, aby mohol hľadať odpovede na otázky, ktorého ho trápili....

...začal, ako je u pútnických nováčikoch zvykom, u Áradu Kálámu, majstra techniky meditácií (sebazabudnutia... ), ktorú si rýchle osvojil tak ako i silu jogického sústredenia u Udraka Rámaputru. Učil sa od ďalších majstrov, vážených „vodcov obcí“, „zakladateľov siekt“ . Púrana Kassapa hlásal, že skutok nemá nijakú hodnotu... Adžita Kešakambala hlásal materializmus (blízky čárváke... ); Kakuda Kátjájana hlásal večnosť siedmych „tiel“ - „telo“ zeme, vody, ohňa, vetra, pôžitku, strasti a života; Saňdžaja bol skeptikom... Budúci Buddha sa zoznámil aj s učením svojho veľkého súčasníka Mahávíru, aj keď sa pravdepodobne nestretli. Hlásal džinizmus – kozmické cykly sa donekonečna opakujú; existuje nekonečné množstvo duší: všetko, čo na svete existuje má dušu, nielen zvieratá, ale aj rastliny, kamene, kvapky vody... a všetko, okrem „oslobodenej duše“ riadi karman; oslobodenie (mókša) sa uskutoční prerušením styku s hmotou, t.j. odmietnutím už absorbovaného karmanu a odstránením každého nového popudu karmanu... Spomeniem ešte Maskarina Góšalu učiteľa „fatálnosti“ (osud... )
„... nejestvuje príčina či dôvod ku skazenosti ľudí, ľudia sú skazení bez príčiny a bezdôvodne. Niet príčiny či dôvodu k čistote ľudí, ľudia sú očistení bez príčiny a bezdôvodne. Nejestvuje skutok sám o sebe, nejestvuje skutok, ktorý by uskutočnil druhý, niet ľudského skutku, niet sily... niet energie... Všetky bytosti, všetci jednotlivci, všetky tvory, všetky živé veci sú bez vôle, bez sily, bez energie, napredujú silou osudu, náhodnosti, ich vlastného stavu...“
Buddha týmto majstrom vyčítal, že obdivujú vlastnú askézu, pohŕdajú druhými, nazdávajú sa, že dosiahli svoj cieľ, čo im dáva pocit zadosťučinenia, vyčítal im, že preceňujú vlastné výkony... Pravého samanu alebo brahmána necharakterizuje ani jeho vonkajší vzhľad, ani pokánie či telesné umŕtvovanie, ale vnútorná disciplína, dobročinnosť, sebaovládanie, oslobodenie ducha od poverčivosti a automatizmov..

Gautama potom ako si osvojil techniky (predovšetkým jógy, meditácie, sebazabudnutia... ), dopodrobna oboznámil s náukami, filozofiami svojich majstrov, usadil sa neďaleko Gaje, kde sa šesť rokov oddával tomu najprísnejšiemu umŕtvovaniu. Postil sa takmer do bezvedomia. V ničom nezaostávajúc za najvytrvalejšími sebatrýzniacimi askétami, pokúšal sa čoraz rafinovanejšie pokoriť priveľmi hrdé telo a vynútiť si tak šťastie vykúpenia. Po tomto hroznom pokání dostal titul Šákjamuni (svätec z kmeňa Šakjov). Keď dospel ku krajnej hranici umŕtvenia, pochopil zbytočnosť askézy ako prostriedku k oslobodeniu, rozhodol sa pôst prerušiť; aj keď tým u niektorých svojich prívržencov vzbudil úžas, dokonca mu nadávali do „glezgov“ (ten čo porušil stanovy bratstva a oddal sa márnotratnému životu) a neustále žiadali vysvetlenie. Gautama však odteraz mohol odôvodnene vyhlasovať, že si osvojil asketické praktiky, tak ako už ovládol filozofiu (sánkhja) a jógu, tak ako predtým, než sa zriekol sveta, poznal slasti kniežacieho života. Odteraz poznal pestrú škálu ľudských skúseností, „nič“ mu nebolo neznáme – počnúc blaženosťou a sklamaním z kultúry, lásky a moci, až po chudobu potulného mnícha, jógické kontemplácie a tranzy, nevynímajúc samotu a umŕtvovanie askétu. Zostával však naďalej trpiacim človekom. Ako možno nájsť východisko z večného kolobehu narodenia a smrti? Ako sa človek môže utrpeniu vyhnúť? Keď sa zdalo, že všetky cesty sú už prechodené, všetky myšlienky premyslené, odobral sa do samoty na pokojné miesto v lese. V chladivom tieni stromu sa zrazu rozpamätal na šťastnú chvíľku z detstva:
„Ďaleko od túžob, ďaleko od nešťastných vecí som dospel k prvému zahĺbeniu, naplnenému radosťou a šťastím. Vďaka tejto spomienke som si uvedomil: Toto je skutočná cesta k prebudeniu.“
Zotrval v „zahĺbení“ celú noc. Objavil zákon o dvanástich „navzájom zreťazených vznikaniach“, podmienky potrebné na to, aby tieto „vznikania“ zastavil, spoznal štyri „ušľachtilé pravdy“ a keď svitol nový deň, stal sa „buddhom – prebudeným...