Bolesti komunizmus a trocha reality

Komunizmus stále bolí. Po zrútení sa komunistických režimov v roku 1989 emigrovalo z postkomunistických krajín do rozvinutejšieho sveta možno až 15 000 000 ľudí. Tento migračný pohyb existoval aj predtým, ale bol silne tlmený pomocou železnej opony, pohraničných zariadení, na ktorých hrozila utečencom z "robotníckeho raja" smrť. A tento masový útek ekonomických migrantov je tým silnejší, čím bola postkomunistická krajina zaostalejšia. Teda najmenej útekom mladých a vzdelaných trpia krajiny, ktoré mali pred rokom 1989 najvyššiu životnú úroveň: NDR (tá splynula so západným Nemeckom), Česko/Slovensko a Slovinsko. Len pre poriadok: tieto krajiny neboli najrozvinutejšími v komunistickom bloku preto, lebo tam komunizmus fungoval: ony patrili k najrozvinutejším krajinám sveta už pred nástupom komunizmu, takže zaostávanie spôsobované nefungujúcim ekonomickým systémom sa tam prejavovalo najmenej, a kvôli informačnej izolácii bolo časťou obyvateľstva dokonca vnímané ako pokrok - ktorý však existoval len pri porovnávaní sa s minulosťou, nie so štátmi, ktoré boli pôvodne v rovnakej východiskovej situácii. Trauma však pokračuje: vo vyľudňovaných krajinách ľudia, ktorí tam zostali, teda najmä starší, volia autoritatívnych populistov. Takže namiesto toho, aby budovali funkčný politický a ekonomický systém po vzore najúspešnejších krajín typu Fínsko, Dánsko, Holandsko, volia si ľudí, ktorí im dílujú politické drogy ako "za komunizmu sme takéto problémy nemali", "na Západe sa stále majú lepšie ako my, a preto sa od neho treba oddeliť, lebo dobre sa majú určite na náš úkor - veď si spomeňte na základné poučky marxizmu-leninizmu", alebo dokonca "hlavne aby sa do našej krajiny niekto neprisťahoval".

Veľmi dobre napísané.