Nepotrebujete Boha, aby ste dúfali, starali sa, milovali, žili
Friday, 13 April 2012 | Zošity humanistov č. 92
Centrum hľadania Rady pre sekulárny humanizmus
Dúfať, starať sa o druhých, milovať, žiť. Všetci poznáme tieto mocné, základné pocity. Definujú, čo je človek. Prežívajú ich nábožensky založení aj nábožensky nezaložení ľudia.
Existujú však ničím nepodložené mýty o ľuďoch bez náboženstva – ateistoch, agnostikoch a sekulárnych humanistoch. Jeden z nich vraví, že neverci sú nemorálni alebo aspoň nie takí dobrí ako nábožensky veriaci. Ak poznáte čo len jedného ateistu (a skoro každý takého pozná, ako ešte uvidíme), viete, že to nie je pravda. Ľudská slušnosť nezávisí od náboženského presvedčenia. Sú dobrí veriaci aj dobrí neveriaci; sú zlí veriaci aj zlí neveriaci. Z postoja nejakej osoby k nadprirodzeným veciam, z jej metafyzických názorov, nemôžete odvodzovať jej morálny charakter.
Druhý rozšírený mýtus je, že život neveriaceho je prázdny, bez zmyslu a vládne mu zúfalstvo. Ani to nie je pravda. Neveriaci prežívajú tú istú záplavu pocitov, emócií a vzrušení ako veriaci. Môžu byť radostní alebo zlostní; sympatickí alebo nechutní. Vedia cítiť bolesť aj potešenie. Majú túžby; starajú sa o druhých. Milujú a sú milovaní.
Jednou z príčin, prečo tieto mýty prežívajú, je to, že nábožensky veriaci ľudia považujú za základ emócií akou je nádej, starostlivosť a láska - svojho boha, resp. svoju vieru. Nepopierame, že veriaci môžu nachádzať vo svojej viere inšpiráciu – ale naši veriaci priatelia by nemali tvrdiť, že prijatie ich viery je pre dobrý život bezpodmienečne potrebné.
My, čo sme bez náboženskej viery, žijeme svoj dobrý život bez spoliehania sa na nadprirodzené sily a pojmy. Veríme, že každý človek môže nájsť zmysel života v zameraní na človeka, a to teraz a na tomto svete – nie v spoliehaní sa na posmrtný život.
Niektorí ľudia sa intelektuálne rozišli s tradičnými myšlienkami na boha, no váhajú vzdať sa svojej viery, pretože sa boja predstavy života bez návykov, ktoré im v minulosti pomáhali. O neveriacich počuli mýty, o ktorých si myslia, že pretrvávajú a že sa majú podľa nich riadiť.
Dnes však už každý šiesty človek žije bez príslušnosti k nejakej náboženskej viere či cirkvi. Iste máte priateľov, známych a kolegov – pravdepodobne aj príbuzných, ktorí žijú bez náboženstva. Ak si kladiete vážnu otázku o svojej viere a neviete, ako sa rozhodnúť, povážte, koľkí ľudia už zistili, že aj život bez náboženstva môže mať základy, ktoré ho urobia bohatým, odmeňujúcim, plným – šťastným a dobrým.
Nádej
Ateisti majú nádeje. Niektoré sa týkajú ušľachtilých cieľov, ako je mier na Strednom východe, ale väčšinou ide o každodenné ťažkosti, ktoré máme všetci. Aj ateisti aj veriaci dúfajú, že sa ich finančná situácia zlepší, že budú v zamestnaní povýšení, že ich dieťa nedostane chrípku … a že lietadlo poletí načas.
No medzi nádejami mnohých veriacich a všetkých ateistov je jeden veľký rozdiel: nábožensky neveriaci nečakajú, že Boh splní ich nádej. V ich myslení neexistuje nadprirodzená bytosť, ktorá by zabezpečila, že všetko sa vyvinie podľa ich želania. Nič nie je garantované.
Môžeme zlyhať. Môžeme sa sklamať. Môže nás postihnúť strata a zakúsime veľký smútok.
Skutočnosť, že nádeje môžu byť zmarené, nie je pre ateistov dôvod pre zúfalstvo. Možnosť zlyhania nás upozorňuje, že musíme urobiť všetko, čo môžeme, aby sme dosiahli úspech a prekonali smolu. Pasívne strpenie všetkého, čo prichádza, nie je cnosť. Nezvládame, čo sa stane, ale naším pričinením sa môže zvýšiť pravdepodobnosť želaného výsledku – a naša ochota pracovať za dosiahnutie cieľa je podkladom našich nádejí. Naše nádeje sa zakladajú na niečom solídnejšom ako je hádzať mincu do studne prianí.
Je samozrejmé, že naše nádeje živia nielen naše vlastné snahy, ale aj snahy iných, a to najmä tých, čo používajú vedu, aby zlepšili naše životy. Niektorým – najmä tým, čo čakajú na novú liečbu svojej ťažkej choroby – môže sa vidieť pokrok vedy pomalým a náhodným. No porovnajme len vedecký a technologický pokrok posledného storočia s tým, čo sa dosiahlo, keď dominovalo náboženské myslenie. Čo také sa dosiahlo v Európe v stredoveku? Bol vynájdený chomút? Iste, novoty vo vede potrebujú čas a veda nikdy nevyrieši všetky naše problémy; no len veda je zárukou našej lepšej existencie.
To, že nemôžeme mať ten najlepší predstaviteľný svet, neznamená, že nemôžeme mať lepší svet.
Realizmus týkajúci sa našich možností, uznanie našej zodpovednosti – to je náš podklad pre nádej.
Starostlivosť o iných
Časťou zmyslu života je starostlivosť o iných a z toho vyplývajúca pomoc iným. Veríme, že je to názor, ktorý má väčšina ľudí vrátane neveriacich. Život, zameraný len na podporu vlastných záujmov, by bol úzko zameraný a nenaplnený.
Každý, či veriaci alebo neveriaci, pozná hodnotu rodiny. V každej situácii dávame prednosť potrebám tých, čo sú nám najbližší, a to pre dôležitosť, ktorú majú v našich životoch a pre emocionálne putá, ktoré nás k nim viažu.
No mnohí z nás ateistov, ale práve tak ako mnohí veriaci, staráme sa aj o tých, čo sa nachádzajú mimo nášho bezprostredného okruhu. Uznávame svoj záväzok aj voči tým, s ktorými nás viaže len puto ľudskosti. Musíme im pomôcť, ak to potrebujú, jednoducho len preto, lebo sú to ľudia v núdzi.
A náš záujem o iných siaha ďalej, ako po materiálnu pomoc. Rešpektujeme ich ako osoby. Všetci ľudia majú nárok na rovnakú dôstojnosť a rovnaké práva – bez ohľadu na rasu, národnosť, pohlavie, sexuálnu orientáciu – alebo náboženstvo, či svetonázor.
V tomto ohľade je historický záznam náboženstva zmiešaný. Mnohí náboženskí lídri výrečne bránili ľudské práva a odsudzovali útlak. Veľmi často sa však náboženské dogmy zneužívali na odopieranie ľudských práv a na označenie, že jedna skupina ľudí je lepšia ako iné skupiny: religiózna dogma ospravedlňovala otroctvo, podriadenie ženy mužovi, ba aj vraždenie inovercov. V rozvinutých demokraciách sa ešte aj dnes používajú náboženské dôvody na odoprenie plných práv gajom a lesbičkám.
Neverci rozhodne odmietajú pojem vyvoleného národa. Nesmieme mať dogmy, ktoré triedia ľudí do skupín. Náš okruh záujmov musí objať všetkých členov svetovej komunity.
Láska
Aj ľudia bez náboženstva vedia čo je láska, zakúšajú ju. To je pravdepodobne také samozrejmé, že to nepopierajú ani najzaťatejší nositelia predsudkov.
Napriek tomu často počuť názor, že ak neuznáme božiu existenciu, nebudú mať naše životy zmysel, nebudú mať iný osud ako hrob. Bez Boha, ktorý nám dáva večný život, bude mať každá láska ohraničenú hodnotu, pretože nepotrvá večne.
My, ľudia bez náboženstva, uznávame, že naše životy sú konečné. Raz umrieme. Neuznávame názor, že niečo musí trvať večne, aby to malo nejakú hodnotu. Ceníme si objatia tých, ktorých ľúbime a láskanie s našimi deťmi, aj keď to nebudeme robiť večne. Hodnota lásky sa nemeria kalendárom.
Smrť milovanej osoby môže byť srdcervúca záležitosť. Úvahy o vlastnej smrti môžu vyvolať úzkosť. Je teda dokonale pochopiteľné, že mnohí ľudia si prajú, aby ich blízki akosi prežili svoju smrť. No priania nie sú najlepší sprievodcovia na ceste životom.
Okrem toho my, ktorí sa zaobídeme bez náboženstva, neuznávame, že naše životy nemajú zmysel bez Boha, ktorý by na ne dozeral a riadil ich až do večnosti. Úprimne povedané, páči sa nám myšlienka, že nám nijaká ohromne mocná bytosť neuložila nijaký plán; sami si vytvárame svoju mienku. A skutočnosť, že náš život sa raz skončí, dáva všetkému zvýšený význam. Sme zodpovední za to, čo robíme alebo nerobíme. Sme zodpovední za poskytnutie alebo zadržanie lásky. Záleží na tom, čo robíme, pretože už nedostaneme druhú príležitosť.
odkaz
Niekto kto by umýval nohy bezdomovcom ...