1. pokračovanie sexu.

Ahoj Mojka! Reagujem, na Tvoju reakciu 197, z Karamazovej témy:

Sex a cucflek.

Občas sa mi stane, že ma môj ciťák nesklame. Tak ako tentoraz:

Dostal som teda taký ciťák, a odskočil som si na tú Karamazovu tému. A tam som si Ťa prečítal. Nuž, a čo ešte k tomu povedať?

Tá Tvoja rada je vskutku dobrá rada nad zlato. Tak sa ňou aj riadim:

Zakladám preto svoju novú tému s názvom:

1. pokračovanie sexu.

A toto jej môj prvý úvodný príspevok v nej...

„Stalingrad / Iwodžima / Mamajevov kurgan / Suribači jama / Vejú vánky / od mátušky Volgy, / od Tichého oceánu / Na krídlach vánku pieseň: / o slávikoch / o Višňovom kvete.“
V Stalingrade a na Iwodžime boli zúfalé boje, ako hrôzostrašné prológy Apokalypsy, fantastické, nevídané a neslýchaného horory 20. storočia. Mamajevov kurgan je pamätník v Stalingrade. Suribači jama je sopečná hora na Iwodžime. Pieseň o slávikoch, po rusky „Solovji“, hudba Vasilij Pavlovič Solovjev-Sedoj, slova Alexej Fatjanov. Ľudová pieseň o višňovom kvete, po japonsky „Sakura“.
Lucia vstáva od stola, na ktorom je zospodu nasvietená mapa letových koridorov a na orosenom plafóne sa mihá jej odraz. Salutuje a podáva hlásenie. Je vysoká a statná. Krv a mlieko! Husté kučery jej zvedavo vykukujú spod helmy.
Neskôr si s Luciou vymýšľame rozprávky. Spájame ich do perlového náhrdelníka zmyselných „Rozprávok 1000 a 1 noci“. Na jej otázku, že prečo sú také, som jej odpovedal aj známym vtipom:
„Pri niagarských vodopádoch sa reportérka pýta Američana, Rusa a Slováka, že na čo myslia pri tomto nádhernom pohľade. Američan odpovie, že by tu vybudoval ešte výnosnejšie turistické centrum. Rus, že by tu vybudoval ešte výkonnejšiu vodnú elektráreň. Slovák, že by sa tu pomiloval s peknou ženou. A dodáva, že všetky ženy sú pekne. Lebo neexistuje škaredá žena, ale iba neupravená. Prekvapená reportérka sa pýta, že prečo mysli na milovanie pravé teraz! Slovák odpovie, že na to mysli všade a vždy. Potom sa v jej aute s ňou dobre pomiluje.“
Potom som sa stretol s „Rusnákom“ Nikolom. Bol to bývalý učiteľ ruštiny. Ako dobrovoľník s vyznamenaním ukončil rýchlokurz pilotáže. V Slovenskom národnom povstaní pri núdzovom pristávaní prišiel o svoje ľavé oko. Roku 1949 si prečítal „Príbeh ozajstného človeka“, od Borisa Nikolajeviča Polevoja. Chcel sa vrátiť k lietaniu. Podobne, ako Alexej Petrovič Maresiev alias Meresjev. Ale nevyšlo mu to. Bol veliacim dôstojníkom pre údržbu elektrických leteckých prístrojov pre celý náš útvar.
Manévre „Šumava“ sa mali pôvodne konať iba od 20. do 30.6.1968. Ale trvali viacej ako 2 mesiace. Rusi prichádzali už 27.5.1968. Vyznievalo to celé ako operetná tragikomická predohra: obsadia nás naši vlastní spojenci?! Náš kontráš došiel pred polnocou z výcvikového priestoru Doupova do neďalekého stanového tábora. V stane bola horúčava a smrad. Preto si v spacáku ľahol vedľa stanu. Bolo to síce proti bezpečnostným predpisom. Ale kontráš môže všetko. Aj porušovať predpisy. Tentoraz sa mu to nevyplatilo. V noci mu pneumatika auta s radarom prešla cez krk. Neprežil to. Ale ešte to stále bolo v medziach plánovaných strát manévrov „Šumava“. Zomrel kontráš, nech žije kontráš! Za nového kontráša vymenovali Nikolu a súčasne ho aj povýšili. Oslavoval to až do záverečnej v reštaurácii. Aj s Luciou. Potom ju pozval k sebe domov. A nasľuboval, že jej pomôže s povýšením. Preto pozvanie prijala. Doma sa ešte viacej opili. Nikola si pred spaním dal svoje sklenené oko do pohára s vodou. Obaja zaspali. Opitá Lucia sa ale náhle zobudila. A v polospánku sa napila vody, z poháru s okom. Skoro ráno ju zobudil budík, aby stihla rannú službu na letisku. Lucia bola nezmar. Tvrdila, že ženy vydržia omnoho viacej, ako muži. V tomto prípade mala určite pravdu, lebo Nikola naďalej spal tvrdým spánkom opilca.
Ja som bol medzitým na ostrých nočných streľbách. Po návrate som si ešte chvíľku zdriemol. Potom som sa s gazíkom ponáhľal za Luciou. A hor sa do lesíka pri záložnom letisku! Milovali sme sa odzadu na zadnom sedadle. Náhle Lucii z kakaového oka vykuklo oko! Po milovaní som z nej oko opatrne vybral, umyl ho v blízkom potôčiku a zabalil do vreckovky. Potom som išiel za Nikolom, aby som mu oko vrátil. Pri tom som mu povedal, že bdelé oko kontráša musí byt doslova všade. Trebárs aj tam, odkiaľ som ho vybral. Súčasne som mu takto vhodne zablahoželal aj k jeho povýšeniu a menovaniu.
Vďaka opušťáku sme došli s Luciou z nášho záložného východného letiska za Xéniou. Bola to Luciina priateľka. Tmavovláska, s hustými a kučeravými vlasmi, s veľkými tmavohnedými očami, pod čiernym obočím, s dlhými mihalnicami. Boli sme v malebnej a rázovitej dedinke na „Rusnákoch“, neďaleko Jarabiny. Odtiaľ pochádzal mariňácky seržant Michael Strank. Vo vojne vztýčil americkú vlajku na hore Suribači jama. Xénia bývala so svojou mamou Tatianou vo väčšom gazdovskom dome. Xéniin otec padol v boji na neďalekej Dukle. V dedinke oslavovali významný deň, 13.6.1968, keď bola obnovená gréckokatolícka cirkev. Zrušili ju v nešťastný piatok 28.4.1950. Gréckokatolícky farár aj pravoslávny pop vyzývali všetkých na spoločný prípitok: na vzájomnú znášanlivosť a ohľaduplnosť, na spoločnú reč v modlitbách, náboženských piesňach a koledách, na spoločné posvätené ružence a obrazy.
„Televízny prenos obrazu s koncertom pop music sa vraj prvýkrát uskutočnil už v cárskom Rusku. Pop preniesol posvätený obraz z jednej do druhej zemľjanky, sadol si pod obraz, zahral music na balalajke a opil sa pod obraz Boží.“
S Luciou sme si dali posvätiť aj naše prstencové ružence. Pre šťastie. Žiaľ, nie všade sa takto oslavovalo... Nasledovala hostina s vychýrenými domácimi miestnymi dobrotami.
Nedeľa 18.8.1968, ráno.
GUSTO: Dobre oholený, úspech zaručený. A po oholení nedeľná kázeň na vrchu. Naučil som sa ju naspamäť. V hlave sa to predsa len najlepšie uchováva aj prenáša. Problém nie je naučiť sa naspamäť, ale zabudnúť. Napríklad, po skúškach na tie nudné a nepotrebné poučky. Ja si totižto pamäť šetrím pre skvosty svetovej literatúry.
PETER: Je síce nedeľa, ale prečo kázeň na vrhu? Veď sme na balkóne.
GUSTO: Je to kvôli podobenstvu o svetle sveta, v kázni na vrchu. Inými slovami, je to ako byť v pravý čas na správnom mieste. Je 18. august a meniny má krásna Helena. Kvôli nej sa začala vojna. A po jej skončení sa začalo putovanie Odysea. Sme na dôstojníckej slobodárni, vojensky útvar číslo také a makové, lebo vrabce už číslo vyzobali.
PETER: Nikola sa kvôli tým vrabcom na teba sťažoval.
GUSTO: A čo ty na to?
PETER: Pripomenul som mu, že to už máš za pár. A že je to len sranda.
GUSTO: A sranda musí byť, aj keby nebolo na chlieb náš každodenný. Jaroslav Hašek a Joseph Heller písali o svetových vojnách s nadpriestoročasovým zmyslom pre srandu. Preto dobrý vojak Švejk a kapitán Yossarian boli najväčší bojovníci proti nezmyselnosti vojny... Takže, čo nás dnes ešte čaká a neminie?
PETER: Konečne nám schválili náš zlepšovák. Takže ho môžeme odskúšať na mojom lietadle. Budeme na tom makať doobeda aj poobede, aby sme stihli aspoň večeru.
GUSTO: A po večeri v péveeske aj film „Hvězda zvaná Pelyněk“. Videl som ho ešte v civile. Nádhera! Odohráva sa v dobe Švejka a jeho svetovej vojny. Predtým som videl film „Niekto to rád horúce“. Porovnával som tanečné a spevácke show Jiřiny Bohdalovej s hollywoodskou superstár Marilyn Monroe. Bohdalová bola vo všetkých smeroch omnoho lepšia a dokonca ani Leonid Iljič Brežnev by sa jej nevyrovnal!
„Brežnev si zakaždým pred spánkom prekladal zo saka na pyžamo všetky svoje vyznamenania. Preto boli okna na jeho spálni dlho do noci vysvietené. Uprene pri tom hľadel do zrkadla. A znel jeho unavený hlas. Ja star, ja očeň star ... ja superstár!“
Doobeda.
GUSTO: Boh vojny Mars by si zgustol na tomto pohľade. Cez buzerplac rezko pochodujú naši zdatní vojaci. Spievajú si pri tom pesničku, ktorú si budú večer vo filme spievať vzbúrení vojaci.
PETER: Pesničku o záhradke v okolí Hradca, kde rastú červená, biela a modrá ruža.
Poobede.
GUSTO: „My letci mame oceľové vtáky.“ Pohľad na naše lietadla ma vždy nadchne! Na ich lesklých povrchoch sa odráža obloha s letiacimi vtákmi. Mechanické lietadla, živé vtáky a naši tajuplní anjeli strážni. Tak do prace, aby sme stihli večeru aj film.
PETER: Česť prejšn!
Noc.
GUSTO: Človek mieni, pán Boh mení! Hlas ľudu, hlas Boží. Znie to síce ako protirečenie, ale je to tak. Pôvodne myšlienka o socializme s ľudskou tvárou vyrástla zo šľachetného a úprimného srdca. Ako červená ruža z okolia Hradca. Ale v Československu vraj zúri kontrarevolúcia. Postupne sa začali šíriť takéto a podobne nezmysly. Nuž a proti hlúposti ma zdravý rozum malé šance na úspech. Lebo ľudská hlúposť je takmer nekonečná.
„Mladý lekár má službu na gynekologickom a pôrodníckom oddelení. Má ho vystriedať ďalší lekár. Ten ale nepríde. Musí preto odkrútiť službu aj za neho. Síce to zvládol, ale je smrteľne unavený. Ráno kráča po slnkom zaliatej ulici. Sleduje okoloidúcich ľudí. S úľavou si povzdychne. Konečne vidím ľudské tváre! Tváre!!“
Socializmus s takouto ľudskou tvárou ukrižujú a nazvú to ako bratská pomoc. Nie priateľská. Priateľa si môžeš vybrať. Brata nie.
PETER: Podľa teba teda bratia prídu?
GUSTO: Určíte. A nielen podľa mňa. Aj podľa teba. Netvár sa, že o tom nevieš.
PETER: Veď je to len šuškanda.
GUSTO: Šuškanda? A čo spravodajské služby? Ktorý zdroj je vlastne spoľahlivejší a dôveryhodnejší?... Ťažko povedať.
„Spoločné manévre v Izraeli. Ale nie také, ako naše manévre Šumava. Americký generál navrhne izraelskému náčelníkovi štábu, aby to spustil. Ten sa iba nahne k svojmu pobočníkovi a zašepká mu do ucha. Američan sa začuduje. Náčelník iba riekne, že je to O. K., lebo ono sa to rýchlo roznesie!“
Dejiny sa opakujú. Zo šuškandy a aj z hlásení spravodajských služieb boli už dopredu dobre známe dátumy 22.6.1941 a 7.12.1941: napadnutie Sovietskeho zväzu a útok na Pearl Harbor. A čo na to papaláši v Sovietskom zväze a USA?
PETER: Nič.
GUSTO: A čo potom môžeme očakávať teraz od našich papalášov?
PETER: Nič... A to prídu tak skoro, že si už nastavuješ hodinky?
GUSTO: Prídu asi za 2 alebo 4 dni. Aritmetický priemer je 3. Najpravdepodobnejší dátum je 21. august. A nenastavujem si hodinky. Iba sa dotýkam prstencového ruženca na remienku hodiniek. Treba myslieť! Odyseus vymyslel dreveného koňa s úkrytom pre bojovníkov. Vďaka tomu Gréci zvíťazili nad Trójanmi. Pravda víťazí! Ale zvíťazí? Je 11 bojovných lampasákov a 1 zbabelý. Koho si budú ľudia v budúcnosti viac pamätať? Predsa toho zbabelého! Pokúsime sa aj my aspoň niečo urobiť? Pokúsiť sa síce môžeme. Ale o čo, ako a s čím?... A čo tak s rozliatym olejom! Dá sa využiť ako účinná zábrana proti pristátiu v noci. Lebo vlci prichádzajú v noci. A všetky spôsoby dobre poznajú, lebo ich predsa oni sami vymysleli: pilot s pomocou leteckých rádiomajákov je navádzaný na pristávaciu drahú, ktorá je vysvietená, ako na kolotoči. Rádiomajáky aj svetlá sa ale dajú rýchle vypnúť. A keď sa vypnú, tak potom nastupuje ich najskúsenejší stíhací pilot. S krycím menom Vlk. Pristál by naslepo, zaroloval na koniec dráhy, urobil čelom vzad a rozsvietil diaľkové svetlá pod krídlami. Ďalší piloti by už pristavali na osvietenú dráhu. Lenže podvozok Vlkovho lietadla sa šmýka po rozliatom oleji, prešvihne si dráhu a rozflákne sa. Letisko sa neobsadí zo vzduchu, iba sa to trošku oddiali. Pri nácviku by sa namiesto oleja rozlievala voda. Dalo by sa to za krátky čas a v pohode stihnúť. Lebo ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku! Veď nikdy nie je až tak zle, aby nemohlo byt ešte horšie.
„Umývač okien vypadne z okna na najvyššom poschodí mrakodrapu. Padá voľným pádom. Pred očami sa mu mihajú poschodia. Pri každom poschodí mu hlavou prebleskne myšlienka, že zatiaľ to ešte nie je najhoršie.“
PETER: Dnes si cely deň pil iba svoj návykový zelený čaj. A ja svoje nenávykové červene víno. Na rozdiel od teba som viac menej spoločensky unavený. Ale dobrý spánok to napraví. Pokračovanie sa preto odkladá na zajtra ráno.
Odvtedy už ubehlo pekných pár rôčkov. Surfoval som po polnoci na internete. Z ponad obrazovky počítača ma bedlivo sledovalo oko malej videokamery. Ako Nikolové oko.

Väčšinou sa najprv zvolí pre poviedku nadpis. Ale môže sa to urobiť aj naopak. Ja som si nadpis zvolil až dodatočne, a to podľa tohto postupu:

Citujem: Jiří Wolker: Balada o očích to****vých – Antonín je topič v elektrárně, po letech oslepne a zemře, ale žije dál ve své práci.

odkaz

„Antoníne,
muži můj jediný,
proč tak se mi vracíš,
v tyto hodiny?
Proč jsi se miloval
s tou holkou proklatou,
s milenkou železnou,
ohněm a lopatou?
Proč muž tu na světě
vždycky dvě lásky má,
proč jednu zabíjí
a na druhou umírá?“

Koniec citátu.
Podľa tohto Wokerovho diela som si potom zvolil tento nadpis:

Balada o oku kontráša.

Nuž a oficiálne kontráš je:
náčelník VKR
a VKR je:
vojenská kontrarozviedka.

V poradí, v akom sa odvíja tento príbeh, sú tu uvedené aj s príbehom súvisiace verejne prístupné webové stránky.

odkaz

odkaz

odkaz

odkaz

odkaz

odkaz

no do prčíc, ja a druhý príspevok v sexe..sranda musí, aj keď na chleba nebude..Uvidíme, či ešte niekto bude sexovať

Ahoj Mojka! Treba si brať poučenie z elektrického prúdu, ktorý ide cestou najmenšieho odporu.

Mimo to, je to aj o prispôsobovaní sa:

Videl som to vo filme stanica WUSA (Woice USA) v Paľkom Neumanovie. Pokúsim sa to vygoogliť, a dať to tu.

Zatiaľ iba toľko, že tam hlavný hrdina hovorí:

"Snažím sa všetkému prispôsobiť. Verím, že ak by prišla potopa, tak mi narastú žiabre...

Ahoj Mojka! Už to mám:

odkaz

odkaz