Kvantová teória 2. časť

Na začiatku 19. storočia francúzsky vedec markíz de Laplace tvrdil, že ak by sme poznali polohy a rýchlosti Slnka a planét v určitom okamihu, potom by sme mohli vypočítať stav slnečnej sústavy v ľubovoľnom okamihu. Laplace išiel ešte ďalej a predpokladal, že podobne by sme mohli určiť všetko ostatné, vrátane ľudského správania. V roku 1926 nemecký vedec Werner Heisenberg sformuloval svoj princíp neurčitosti. Aby sme dokázali predpovedať budúcu polohu a rýchlosť častice, musíme byť schopní veľmi presne zmerať jej súčasnú polohu a rýchlosť. Najprirodzenejšou cestou ako to urobiť je posvietiť si na časticu svetlom. Nie je však možné určiť polohu častice s väčšou presnosťou ako je vzdialenosť medzi dvoma maximami svetelných vĺn; presné meranie polohy si teda vyžaduje použiť svetlo kratších vlnových dĺžok. Nemôžeme však použiť ľubovoľné malé množstvo svetla, musíme použiť prinajmenšom jedno kvantum. Toto kvantum naruší pohyb častice a nepredvídateľne /nepoznáme jej rýchlosť; práve tú chceme merať/ zmení jej rýchlosť. Pričom, čím presnejšie chceme zmerať polohu, tým potrebujeme kratšie vlnové dĺžky, teda kvantá s vyššou energiou, ktoré zas viac narušia rýchlosť častice. Inými slovami, čím presnejšie sa snažíme zmerať polohu, tým menej presne zmeriame rýchlosť a naopak. Heinseberg ukázal, že neurčitosť polohy častice vynásobená neurčitosťou rýchlosti a hmotnosťou častice nemôže byť nikdy menšia než Planckova konštanta. Toto obmedzenie nezávisí od toho, akým spôsobom sa snažíme zmerať polohu a rýchlosť častice, ani od druhu častice. Princíp neurčitosti má veľký dopad na naše nazeranie na svet. Signalizoval koniec Laplaceovho sna o teórii prírodných vied, o modely vesmíru, ktorý by bol úplne deterministický. Nikto nemôže presne predpovedať budúce udalosti, keď nie je schopný, ani len s dostatočnou presnosťou zmerať súčasný stav vesmíru.

Pokusy anglického fyzika Thomase Younga na začiatku 19. storočia preukázali vlnový charakter svetla. Youngova experimentálna aparatúra - pre pokus známa ako dvoj-štrbinový experiment – pozostávala zo zdroja svetla, s priehradky s dvomi štrbinami a tienidla. Ak prikryjeme pravú štrbinu všetko svetlo prejde ľavou a vytvorí svetelný pás na ľavej strane tienidla, zodpovedajúci štrbine. A opačne. Ak necháme štrbiny odokryté, predpokladali by sme, že svetlo na tienidle vytvorí dva pásy, akoby zlúčenie prípadov s jednou odkrytou štrbinou. Nie je to tak. Na tienidle sa objaví rad svetlých a tmavých pásov. Dá sa to vysvetliť analógiou. Predstavme si, že svetlo je ako voda; prechádza štrbinami a vytvára vlny, ktoré sa vzájomne ovplyvňujú. Tam kde sa stretnú vrcholy vĺn sa vlny zosilnia, podobne ako tam, kde sa stretnú spodky, údolia. Tam kde sa stretne vrchol s „dolinou“ tam sa vlna rušia. Najsvetlejšími oblasťami na tienidle sú tie, kde sa vrcholy, alebo údolia vĺn stretli a tmavé miesta sú tie kde vrchol vlny zanikol v spodku druhej. Mohli by sme predpokladať, že rad fotónov vytvára vlny. Problém je v tom, že jav je obdobný aj vtedy, keby sme použili len jeden fotón.

V druhej polovici dvatsiatych rokov Clinton Davisson a Lester Germer skúmali ako sa sväzok elektrónov odráža od kusu niklu. Kryštály sa správajú podobne ako priehradka v dvoj-štrbinovom experimente. Davisson a Germer skúmali elektróny tak, že ich strielali cez „dve štrbiny v prepážke“ na fosforujúce tienidlo, ktoré zaznamená dopadajúci elektrón vytvorením svetelného bodu a objavili niečo pozoruhodné. Elektróny sa správali tak ako fotóny v Youngovom experimente. Dokonca, keď zväzok elektrónou zriedili tak, že vystrelili elektrón každých desať sekúnd, zistili, že všetky jednotlivé elektróny sa správajú ako vlnenie. Na fosforeskujúcom tienidle sa vytvárali svetlé a tmavé pásy tak, ako v experimente so svetlom. Elektrón „interferuje“ sám so sebou. Neskôr sa ukázalo, že každá hmota má vlnový charakter. Ale čo sa vlní? Keď chceme „zmerať“ elektrón, časticu, začne sa správať „korpuskulárne“ a zmení podmienky experimentu. Jeden z prvých návrhov predložil rakúsky fyzik Erwin Schródinger, podľa neho sú vlny rozmazaný elektrón. V roku1926 nemecký fyzik Max Born podstatne zdokonalil Schródingerovu interpretáciu elektrónovej vlny. Bornová myšlienka podporená ohromným objemom výsledkov experimentov, vyjadruje jeden z najpodivnejších rysov kvantovej teórie. Born totiž vyhlásil, že elektrónovú vlnu je potrebné vysvetlovať v jazyku pravdepodobnosti. Na miestach, kde je veľkosť vlny značná /druhá mocnina jej absolútnej hodnoty/ najdeme elektrón z väčšou pravdepodobnosťou. V oblastiach s menšou veľkosťou vlnovej funkcie najdeme elektrón s menšou pravdepodobnosťou. … mno a tu je ten moment, keď „Boh nehádže kocky“; zamontovať pravdepodobnosť, alebo náhodu, ak chcete, do zákonov prírody. Keď hádžeme kockou nedokážeme predpovedať aké číslo padne, lebo nepoznáme veľkosť, vlastnosti všetkých činitelov /tuším bol vykonaný pokus pri ktorom boli zaručené rovnaké podmienky jednotlivých hodov a padlo vždy rovnaké číslo/. Pravdepodobnosť tohoto druhu neodráža nič podstatné o tom ako svet funguje. Podľa Borna, z vlnovej povahy hmoty vyplýva, že hmota samotná musí byť fundamentálne opísaná pravdepodobnostným spôsobom. Na makroskopickej úrovni je vlnený charakter hmoty nezaznamenateľný a možno ho ignorovať. Ale na mikroskopickej úrovni zisťujeme, že najlepšie čo môžeme urobiť, je určiť pravdepodobnosť s akou sa elektrón vyskytuje na danom mieste. Pravdepodobnostná interpretácia má tú výhodu, že aj keď elektrónová vlna vyvádza podobné kúsky ako ostatné – napr. naráža na prepážky a rozprsktne sa na mnoho vlniek rôznych tvarov – neznamená to, že elektrón sa sám roztriešti na kúsky. Skôr je teraz potrebné urobiť záver, že existuje mnoho miest, kde by mohol byť z nezanedbateľnou pravdepodobnosťou a vyjadriť to matematicky. Schródingerovi sa podarilo stanoviť rovnicu, ktorá určuje vývoj a tvar pravdepodobnostných vĺn. Bola nazvaná vlnovou funkciou.
Richard Feynman prijal pravdepodobnostné jadro kvantovej mechaniky, predsa však po druhej svetovej vojne ponúkol nové koncepčnú schému ako túto teóriu chápať. Z hľadiska matematických výpočtov presne súhlasí s výpočtami predošlími. Schródinger, de Broglie a Born vysvetľovali jav při prechode elektrónu dvomi štrbinami jeho vlnovým charakterom. Feynman sa vydal iným smerom /možno ešte absurdnejším/. Kriticky rozobral základný klasický predpoklad, že elektrón prejde buď lavým, alebo pravým otvorom. Prehlásil, že každý elektrón, ktorý sa dostal k fosforeskujúcemu tienítku, fakticky prešiel obidvoma štrbinami.
... viac som nestihol

V druhej polovici dvatsiatych rokov Clinton Davisson a Lester Germer skúmali ako sa sväzok elektrónov odráža od kusu niklu. Kryštály sa správajú podobne ako priehradka v dvoj-štrbinovom experimente. Davisson a Germer skúmali elektróny tak, že ich strielali cez „dve štrbiny v prepážke“ na fosforujúce tienidlo, ktoré zaznamená dopadajúci elektrón vytvorením svetelného bodu a objavili niečo pozoruhodné. Elektróny sa správali tak ako fotóny v Youngovom experimente. Dokonca, keď zväzok elektrónou zriedili tak, že vystrelili elektrón každých desať sekúnd, zistili, že všetky jednotlivé elektróny sa správajú ako vlnenie. Na fosforeskujúcom tienidle sa vytvárali svetlé a tmavé pásy tak, ako v experimente so svetlom. Elektrón „interferuje“ sám so sebou. Neskôr sa ukázalo, že každá hmota má vlnový charakter. Ale čo sa vlní? Keď chceme „zmerať“ elektrón, časticu, začne sa správať „korpuskulárne“ a zmení podmienky experimentu. Jeden z prvých návrhov predložil rakúsky fyzik Erwin Schródinger, podľa neho sú vlny rozmazaný elektrón. V roku1926 nemecký fyzik Max Born podstatne zdokonalil Schródingerovu interpretáciu elektrónovej vlny. Bornová myšlienka podporená ohromným objemom výsledkov experimentov, vyjadruje jeden z najpodivnejších rysov kvantovej teórie. Born totiž vyhlásil, že elektrónovú vlnu je potrebné vysvetlovať v jazyku pravdepodobnosti. Na miestach, kde je veľkosť vlny značná /druhá mocnina jej absolútnej hodnoty/ nájdeme elektrón z väčšou pravdepodobnosťou. V oblastiach s menšou veľkosťou vlnovej funkcie nájdeme elektrón s menšou pravdepodobnosťou. … mno a tu je ten moment, keď „Boh nehádže kocky“; zamontovať pravdepodobnosť, alebo náhodu, ak chcete, do zákonov prírody. Keď hádžeme kockou nedokážeme predpovedať aké číslo padne, lebo nepoznáme veľkosť, vlastnosti všetkých činiteľov /tuším bol vykonaný pokus pri ktorom boli zaručené rovnaké podmienky jednotlivých hodov a padlo vždy rovnaké číslo/. Pravdepodobnosť tohoto druhu neodráža nič podstatné o tom ako svet funguje. Podľa Borna, z vlnovej povahy hmoty vyplýva, že hmota samotná musí byť fundamentálne opísaná pravdepodobnostným spôsobom. Na makroskopickej úrovni je vlnoný charakter hmoty nezaznamenateľný a možno ho ignorovať. Ale na mikroskopickej úrovni zisťujeme, že najlepšie čo môžeme urobiť, je určiť pravdepodobnosť s akou sa elektrón vyskytuje na danom mieste. Pravdepodobnostná interpretácia má tú výhodu, že aj keď elektrónová vlna vyvádza podobné kúsky ako ostatné – napr. naráža na prepážky a rozprskne sa na mnoho vlniek rôznych tvarov – neznamená to, že elektrón sa sám roztriešti na kúsky. Skôr je teraz potrebné urobiť záver, že existuje mnoho miest, kde by mohol byť z nezanedbateľnou pravdepodobnosťou a vyjadriť to matematicky. Schródingerovi sa podarilo stanoviť rovnicu, ktorá určuje vývoj a tvar pravdepodobnostných vĺn. Bola nazvaná vlnovou funkciou.
Richard Feynman prijal pravdepodobnostné jadro kvantovej mechaniky, predsa však, po druhej svetovej vojne, ponúkol novú koncepčnú schému ako túto teóriu chápať. Z hľadiska matematických výpočtov presne súhlasí s výpočtami predošlými. Schródinger, de Broglie a Born vysvetľovali jav pri prechode elektrónu dvomi štrbinami jeho vlnovým charakterom. Feynman sa vydal iným smerom /možno ešte absurdnejším/. Kriticky rozobral základný klasický predpoklad, že elektrón prejde buď ľavým, alebo pravým otvorom. Prehlásil, že každý elektrón, ktorý sa dostal k fosforeskujúcemu tienitku, fakticky prešiel obidvoma štrbinami.
... viac som nestihol

ahoj j.Tull vysvetli mi prosim ta,preco fotony maju vacsiu energiu cim mensia je ci kratsia vlnova dlzka a naopak..a preco maju fotony modreho svetla viac energie ako fotony cerveneho svetla.tie elektrony nevyletuju pri cervenom svetle ani vtedy ked je svetlo jasne..preco

Renata; ... predstav si, že by som do vreca, alebo niečoho takého, kde by sa mi nezlomila ruka, udieral rovnako silnými údermi o frekvencii /vlnová dĺžka je v podstate frekvencia striedania jej , dajme tomu vrcholov/ raz 3x za minútu; 5 minút a potom 3x za sekundu; tiež 5 minút. Kde by bolo viac energie?
... ale aby sme si rozumeli ja nie som fyzik, ani matematik

J.Tull nebolo by vhodnejsie tvoju ruku si strcit do dzbanu? nie si fyzik ani matematik..hm kto..vcelar?

Renata, ... záležalo by to od toho, čo v tom džbáne je; .. ja som v oblasti MaR

J.Tull v oblasti Merania a Regulacie? hm nic ine ma nenapada..

Renata; ... odhalia si ma

Renata; ... odhalila si ma

Díky Džetrall za tvoje informácie, ktoré sa týkajú KT....
.....Planck vedel, že keď pripustíme realnosť kvant, narušíme tym spojitosti všetkých príčinných súvislosti. Vzťah E=h.v Planck uhádol, lebo ho nemožno dokázať logicky, ako nemožno zdôvodniť aj iné zákony. Oni jednoducho sú. Taký je svet. A s ich pomocou možno vysvetliť aj iné prírodné javy.
......Plancková konštanta nevyhnutne vstupuje do všetkých rovníc kvantovej mechaniky.
.....Nečakalo sa to, kvantum účinku ,,h" vzniklo v teorii tep. žiarenia anijakým očividným spôsobom nesuviselo s atómami. Napriek tomu ,,h" umožnilo vypočítať absolutné rozmery atómu a predpovedať frekvenciu svetla, ktorú atom vyžaruje.... Uhádnuť túto súvislosť pomohla Bohrovi, tak ako i mnohým predtým hlboká viera v jednotu prírody.
.....Neskôr sa ukázalo , že Bohrové postuláty sú vlastne šťastne uhadnutím, vtedy ešte neznámych no základných zákonov, ktoré budú trochu neskôr nazvané zákonmi kvantovej mechaniky.

Aby sme si nemysleli, že KT je len teoria pár ,,osvietených" vedcov a nemá praktický význam, tak tento príklad.
....Kvantová teoria stoji v základoch experimentov s teportáciou....... Teleportacia je proces, v ktorom sa objekt dokonale zoskenuje, ziskané informacie sa prenesú na požadované miesto a tam sa opäť poskladá nový objekt, dokonalá replika originalu.
.....Na opätovné zostrojenie nového objektu dokonca nie je potrebný ten istý material z pôvodného objektu, stačia atómy toho istého druhu.
.. V laboratoriu sa podarilo rozložiť laserový lúč na jednom konci optického systému a znova zložiť ho do podoby s tými istými fyzikalnými vlastnosťami o 1m ďalej. Dôležite je, že v laserovom lúči bol zakodovaný radiový signal, ktorý prosesom teleportácie prešiel neporušený....Samotná fyzika tohto experimentu je za hranicou bežnej fyziky.....Je možné rozbiť niekoľko milard fotonov naraz na jednom mieste laboratoria a opäť ich zložiť, taktiež takmer naraz na inom mieste.
..... Do určitého obdobia sa myslelo, že teleportacia nie je možna z dôvodu porušenia zakladn. princípu kvant. fyziky- tzv. principu neurčitosti. Ten hovorí, že čím presnejšie meráme polohu elemntárnej častice, tým viac je táto častica ovplyvňovana, až narušime povodný stav častice. To znamená, že nie je možné získať presné informacie zoskenovanej častice.....Našiel sa však spôsob, ako túto prekážku obísť pomocou ďalšieho z paradoxov kvant. fyziky tzv. Einstein- Podolsky-Rosenovho efektu, ktorý vyžaduje náročný matematicko-fyzikálny aparat.

ahoj brumo.. si matematik alebo fyzik?

Ahoj, nieee som elektrikár ...

idem k tebe pre ohrievac...nemam zpojazdnený jeden a v obchodoch uz vraj nekupit

minuli sa všetky, už ani pokazené nie su...

... pokračovanie
Feyman obhajoval tvrdenie, že každý jednotlivý elektrón /v pokuse Davissona a Germera, pri ktorom prechádzali elektróny 2 štrbinami kryštálu niklu/, pri ceste od zdroja k tienitku, letí všetkými možnými dráhami, trajektóriami. Prelieta elegantnou dráhou cez ľavú štrbinu, zároveň však poslušne prelieta pravou štrbinou. Krivká k pravej a tesne pred ňou si to rozmyslí a preletí ľavou. Vydá sa dlhou cestou do galaxie v súhvezdí Andromedy, vráti sa späť a pravou štrbinou dorazí k tienitku. Elektrón súčasne „čmuchá“ po každej možnej trase spojujúcu štartovaciu pozíciu s cieľovou zastávkou. Feyman ukázal, že každej takej trajektórii je možné priradiť číslo takým spôsobom, že priemer všetkých týchto čísiel /umocnený na druhú/ vedie k rovnakej výslednej pravdepodobnosti ako výpočet vlnovej funkcie. Nie je teda potrebné priraďovať k elektrónu pravdepodobnosť. Miesto toho si musíme predstaviť niečo iné, rovnako bizarné, alebo snáď ešte bizarnejšie. Pravdepodobnosť, že sa elektrón – ktorý v tomto kontexte považujeme za časticu – dostane na zvolené miesto tienitka, je výsledkom spoločného pričinenia všetkých trajektórií, ktoré vedú do zvoleného miesta.
Diskusia o kvantovej mechanike neustáva. „Všetci sa zhodujú v tom, ako jej rovnice používať pri vytváraní presných predpovedí. Nepanuje však žiadna zhoda vtom, čo znamenajú vlny pravdepodobnosti, ani v otázke ako si častica „vyberá“, ktorou z mnohých budúcností sa vyberie, dokonca ani v tom či si budúcnosť naozaj vyberá, alebo sa rozdeľuje ako vetviace sa prítoky rieky, aby prežila všetky možné budúcnosti na stále sa rozpínajúcom javisku paralelných vesmírov. Jedna vec sa ale zdá byť istá a nezávislá na zvolenej interpretácii kvantovej mechaniky: nepopierateľne sa ukazuje, že vesmír je vybudovaný na princípoch, ktoré sú z pohľadu každodenného života bizarné.“ Brian Greene.
Nehľadiac na mieru absurdity, ktorú príroda skrýva v mikroskopickom meradle, sa veci musia „spiknúť“ tak, že v merítku každodenného života pozorujeme znovu len známe a prozaické udalosti. Feymanov prístup tento požiadavok splňuje, lebo keď skúmame pohyb „veľkých objektov“ – lôpt, lietadiel, planét, ..., ktoré sú omnoho rozmernejšie ako stavebné kamene atómov, - ich pravidlo garantuje, že príspevky všetkých dráh okrem jednej sa vyrušia. Preto je tiež pre pohyb telesa z nekonečnej množiny trajektórií dôležitá len jedna jediná. Práve tá, ktorá splňuje Newtonove pohybové zákony. Preto sa nám v bežnom živote zdá, že predmety – ako trebárs lopta vyhodená do vzduchu – sledujú jednu jedinú a predpovedateľnú trajektóriu z počiatočného bodu k cieľovému.
„Kvantová mechanika popisuje přírodu jako absurdní z pohledu selského rozumu. A plně souhlasí s experimentem. Proto věřím, že přírodu dokážete přijmout takovou, jaká opravdu je - totiž absurdní." Feyman

......Kvantová fyzika nám naozaj ukázala akí sme nedokonalí ako ľudia, vo svojích každodenných hľadaniach alebo prezentovaniach tej našej pravdy, z našho pohľadu. Žijeme si vo svojom obmedzenom jednoduchom svete a niekedy sa tvárime, že sme pánmi vesmíru, ale nie sme ani schopní pochopiť ani hlbku svojho omylu...
...človek má rád záhady, tak ešte jedna z kvantovej elektrodynamiky...
ide o experiment, kde je meraný čiastočný odraz svetla na jednom povrchu skla.... Pustime zo svetelného zdroja 100 fotónov kolmo na povrch skla. 96 ich prejde povrchom skla a 4 ,,inak orientovaných" sa od povrchu skla odrazí. Hoci to budeme skúšať nespočetne krát, tak výsledok bude stále 96% a 4 %. Ide o to, že vieme určiť iba percentuály pomer fotonov odrazených a prejdených...
....NEVIEME PREDPOVEDAť KONKRéTNE KTORý FOTON AKO ZAREAGUJE. NEVIEME PODľA čOHO SA TAK SPRáVAJú. NEVIEME SKADE KAžDý FOTON VIE AKO Má FUNGOVAť ABY SPLNIL TU PODMIENKU POMERU 96/4 . Fyzike, exaktnej vede ostalo iba predpovedanie pravdepodobonsti. A možno otázka prečo sato tak deje ani nemá zmysel. ...Proste taktosvet funguje....?

zatial...

a hlavne ze to tie fotony robia potichu..myslim ten odraz

Niečo ešte o kvantovej fyzike :
- Táto veda sa nedá opísať slovami, ako aj napr. hudba. Za ňu hovoria vzorce, rovnice, matematika, fyzika.
-N. Bohr : KF je nielen čudnejšia ako si myslíme, je čudnejšia ako si dokážeme vôbec predstaviť
- elektron nikdy neuvidime, lebo sa rozpadá na vibrácie energie, vznikajúcej a zanikajúcej milionkrát za sekundu - celý vesmír je tak len prelud vznikajúci a zanikajúci milionkrát za sekundu.
- musíme prijať bizarné správanie : zosilňóvania a zoslabovanie pravdepodobnosti....svetlo letiace po nepriamočiar. dráhach..... fotony letiace rýchlejšie alebo pomalšie ako bežnou rýchlosťou svetla......elektrony letiace späť v čase... fotony ktoré sa z ničoho nič rozpadajú na elektron - pozitronový pár.
-KF odhalila vo svete viac rozmanitosti a bohatstva než sa očakavalo, ale otvorila náš zrak pre skutočnosť tajomstva v dejstve prírodnom....

brumo keby som bola fotonom,mohla by som mat slobodnu volbu a v okamziku by som sa odrazila inam,kam by som si len priala..ale som zial clovek a moje kosti mi to nedovolia

a taak taak, keď si bola malá nechcela si papať mliečko ataaak to dopadlo, teraz sa vyhováraš na kosti. No len si pekne vyber , kde by si sa chcela odraziť... Vybavím ti teleportáciu, zoskenuju tvoje atómy a prenesú ťa na ľubovolne miesto , good bye...

brumo; ... s mnohým, v Tvojich príspevkoch v tejto téme, súhlasím ...až na tú teleportáciu; podľa mňa, je to kačica

o tej teleportácii mám výstrižok z jedného mienkotvorného dennika s pred pár rokov, kde sa uvádza aj názov toho Australského ústavu aj s menom vedúceho výskumného týmu. Sú tám uvedené aj iné príklady týchto pokusov v iných ústavoch a sú aj spomínané firmy, ktoré sa tomu venujú. Tiež som čumel na to ako puk a odvtedy som sa nejako nestretol s podobnými správami, tak neviem, či chlapci zistili, že sa mýlili a nastali nejaké problémy?
... aj preto som to tu dal, že sa možno niečo viac o tom dozviem...Vtedy to prezentovali ako veľký a perspektívny úspech vedy....

hm skoda,teleportovala by som sa na Bali ci Maledivy hned

hm peknu kacicu som videla v D.M. ouo

to je drogeria a ta kacica je plysova

Klasická všeobecná teória relativity dobre popisuje štruktúru vesmíru vo veľkých mierkach. Predpovedá i existenciu singularít, bodov s nekonečnou hustotou, t.j. v prípade čiernych dier a prípade veľkého tresku. Tu sú kvantovomechanické efekty veľmi veľké a preto zlyháva. Nedokáže opísať svet mikročastíc. Zatiaľ nevieme aplikovať poznatky kvantovej mechaniky v oblasti vesmírnych telies, makro sveta. O zjednotenie kvantovej teórie s teóriou relativity sa pokúšajú mnohé teórie pod spoločným názvom: Kvantová teória gravitácie. Mala by byť teóriou všetkého; ale či budeme naozaj vedieť všetko? /možno nebudeme, možno nestihneme a možno toho ani nie sme schopný/

J.Tull,ale sme schopní..zjednotíme všetky štyri základné sily,odhalíme schému výstavbu častíc a je to..Je to tak jednoduché potom si to prečítať,len horšie už objaviť..Ja na to nemám bunky,alebo skor aby som nezranila duchovno,nepatrím medzi vyvolených co pocuju nasepkavanie anjelov..Ked fyzici dokazali rozdelit castice a pomenovat ich ako kvarky alebo leptony ci batyony,dokazu aj toto rozlusknut..Ja im tak zavidim,ze maju na to mozog spravne nastiepeni a ja nemam ani na matematiku

Renata; … mno neviem. Ja nie som, ako som už spomenul ani fyzik, ani matematik, preto ani nemôžem rozumieť teórii relativity ani kvantovej mechaniky. To čo som sa tu snažil napísať /čerpal som predovšetkým z kníh, ktoré o nich mám/ je len nepatrná časť, kúsoček. Môžem mať o nich len akú takú predstavu. Myslím si, že ani odborník v danom odbore, nemôže poznať šírku celej problematiky /samozrejme okrem ranexila/, dotýka sa mnohých oblastí a riešenia si vyžadujú úzku špecializáciu; ide o tímovú prácu.
… na začiatku sa kvantovou teóriou gravitácie vážne zaoberalo len málo vedcov. Bolo to obdobie stále pribúdajúceho objavovania nových mikročastíc, predpokladalo sa, že budeme nimi, ako najmenšími jednotkami hmoty, vysvetliť vesmír.

J. Tull , niekedy mi pripada až smiešne ako sa tu bavíme o mikrosvete a nemôžeme pochopiť seba samých alebo najbližších, ale to je len na moment, lebo má to určite obrovský význam skúsiť sa aspoň priblížiť k podstate hmoty, z ktorej je prakticky všetko.

brumo; ... áno technický pokrok je badateľný, ale čo sa medziľudských vzťahov týka ...?

Kvantová fyzika, táto najmocnejšia ale aj najmätucejšia stavba 20. storočia , nás prinútila prekonať zvyčajné pojmy priestoru a času. Vesmír funguje na globálnom a nedeliteľnom poriadku rovnako na úrovni atómu, ako aj na urovni hviezd.
.....Môže ísť o všadeprítomný vplyv, ktorý sa prajavuje medzi všetkými, len zdanlivo oddelenými objektami vesmíru.. KAžDá čASť OBSAHUJE CELOK. VšETKO ODRážA ZVYšOK.
....KF nam vysvetľuje, že príroda je nedeliteľný celok, kde vštko so všetkým súvisí. Zakldný princip KT hovorí, že sám akt pozororovania, naše vedomie zasahuje do definicie, ba ešte hlbšie, do existencie pozorovaného objektu.
......Pozorovateľ a pozorovaná vec tvoria jediný aten istý systém.
.....Pri KT neobstoja interpretácie nášho sveta, vyhovujúce zdravému rozumu, akými sú objektivita a determininizmus. Vyzera to, že realita sama o sebe neexistuje. Že závisi od spôsobu, akým sa ju rozhodneme pozorovať....Že elementárne častice môžu byť nejakou vecou a zároveň aj inou. A že v každom prípade táto skutočnosť vo svojej hlbke bližšie neurčená...
.....Materialna vízia sveta sa stráca pred našími očami, musíme sa pripraviť na vniknutie do úplne neznámeho sveta.
...KT posúva hranice poznania čoraz ďalej, až k najpodstatnejšej záhade, ktorá stojí pred ľudským duchom, k príčine celého vesmíru.

brumo mudry postreh,kvantova realita je aj podla mna prejavenie priania ako by to malo fungovat ,tak je to vnímané. (a kedze to poznanie aj tak posluži na vytvorenie ešte ničivejších zbraní,tak je jasne kto su tí co sa dostali vobec ku tomu prezentovat svoje "objavy" verejnosti-je to NIčitel sveta)Ešte sa načakáš pokym príde skutocný koncept a funkcný ,lebo to bude generacia vedcov služiaca stvoritelovi a tí uvidia usporiadanie vesmíru tak ako to byt ma ,lebo ho budu spolutvorit a nie nicit ,aby zistitili ,ako už stvorene funguje.

Brumo; ... to o čom píšeš je už viac menej kvantová teória gravitácie; zahŕňa v sebe rôzne teórie strún, slučiek, uzlov, twistorov, toposov, nekomutatívnej geometrie ...zjednocujúca teória M. V tejto sfére je však ťažké experimentálne overiť čo len jednu z kvantovoteoretických koncepcií gravitácie. I keď určitá nádej tu je. Nové teórie prinášajú i nové možnosti, cesty pre ich overenie, aj existujúcimi technickými prostriedkami. Najdôležitejším prostriedkom, nástrojom je však matematika.
V teórii strún sa pohyb odohráva voči inému časopriestorovému pozadiu, takže keď sa definuje konkrétne teória, musí sa v prvom rade konkretizovať dimenzia priestoru a geometria časopriestoru. V teóriách strún, ak majú platiť, je potrebné počítať s priestorom, ktorý má viac ako tri rozmery. Predpokladá sa, že sú skrútené tak tesne, že ich nemôžeme bezprostredne vnímať. Rovnice začínajú mať zmysel pri deväť rozmernom priestore. Ranexil však pozná rovnice kde na pochopenie nášho vesmíru stačia štyri + čas. Smola všetkých nás je v tom, že nemá v láske vedu. Keby tomu bolo ináč mali by sme vyriešené i paralelné vesmíry.

Jednoduchost casto prinasa vysledky daleko skor a jednoduchsie.ALe kritiku beriem ,nejde o moju lasku ci nelasku k vede ,ja mam veci ktoré sa nazyvaju vedeckym poznaním v oblube este radsej mam rozne spekulatívne nazory .