Telo je chrám

To sa udeje ked sa človek znovuzrodí...Duch človeka svedči spolu s duchom Božim že je božie dieťa.....Je to niečo ako ked v starozakonnom chrame vstupil raz do roka velknaz za oponu.....Neznovuzrodený človek ma stale medzi Bohom a sebou oponu.....nevníma ho....Znovuzrodeny človek ma vstup do božej pritomnosti stale....opona medzi nim a Bohom je roztrhnutá

Oznacuj ma nabuduce cez @
tento prispevok som si nemusel vsimnut.

"Pri jeho smrti sa chrámová opona roztrhla zhora nadol. To nebola náhoda. Boh tým ukázal, že cesta do jeho prítomnosti je otvorená. To, čo bolo v Starom zákone ukryté za oponou, sa v Kristovi stalo prístupným každému veriacemu"

Ja tomu chapem inak, a totiz ze opona sa roztrhla preto lebo zanikli v sekunde Ježišovej smrti zvieracie obete.

tomaško, ty tomu rozumieš, čo som napísal?.....videl som ťa na chvilu prihlaseného

Starozákonný chrám ako predobraz novozákonného chrámu

Keď Boh prikázal Mojžišovi postaviť svätostánok a neskôr chrám, nešlo len o miesto bohoslužby. Každý rozmer, každá súčasť a každý detail museli byť zhotovené presne podľa Božieho vzoru. Chrám bol totiž miestom Božej prítomnosti a zároveň prorockým obrazom budúcich duchovných skutočností.

V Starom zákone sa Božia sláva zjavovala vo svätyni svätých. Bola to najvnútornejšia časť chrámu, oddelená oponou od ostatného priestoru. Práve tam prebývala Božia prítomnosť. Bez svätyne svätých by chrám stratil svoj zmysel. Mohol by mať nádvorie, oltár aj svätyňu, ale chýbalo by mu to najdôležitejšie miesto, kde sa človek stretával s Bohom.

Chrám však nebol konečným cieľom. Bol predobrazom človeka, ktorého Boh stvoril na svoj obraz.

Tak ako chrám mal svoje vonkajšie a vnútorné časti, aj človek pozostáva z tela, duše a ducha. Telo človeka ho spája s viditeľným svetom, duša je sídlom vedomia, myslenia a emócií, ale práve duch je tým najvnútornejším miestom, kde môže človek vstúpiť do vzťahu so svojím Stvoriteľom.

Keby človek nemal ducha, nemohol by sa spojiť s Bohom. Mohol by vnímať hmotný svet, premýšľať, rozhodovať sa a cítiť, ale chýbala by mu schopnosť duchovného spoločenstva s Bohom. Bolo by to podobné, ako keby starozákonný chrám nemal svätyňu svätých. Navonok by existoval, ale chýbalo by mu miesto Božej prítomnosti.

Keď prišiel Ježiš Kristus, ukázal pravý význam chrámu. O svojom tele povedal:

„Zbúrajte tento chrám a za tri dni ho postavím.“

Pri jeho smrti sa chrámová opona roztrhla zhora nadol. To nebola náhoda. Boh tým ukázal, že cesta do jeho prítomnosti je otvorená. To, čo bolo v Starom zákone ukryté za oponou, sa v Kristovi stalo prístupným každému veriacemu.

Preto apoštol Pavol učí, že veriaci je chrámom Ducha Svätého. Boh už neprebýva iba v budove z kameňa, ale v živom človeku.

A práve tu naplno ožívajú slová Písma:

„

Sám Duch dosvedčuje nášmu duchu, že sme Božie deti.“ (Rimanom 8,16)

Všimnime si, že Písmo nehovorí iba o Božom Duchu, ale aj o našom duchu. Práve tu dochádza k spojeniu človeka s Bohom. Boží Duch svedčí nášmu duchu.

A preto môžeme volať:

„Neprijali ste predsa ducha otroctva, aby ste sa zase báli, ale prijali ste Ducha synovstva, v ktorom voláme: Abba, Otče!“ (Rimanom 8,15)

Človek teda nebol stvorený len na biologickú existenciu. Bol stvorený ako živý chrám Boží, schopný prijať Božiu prítomnosť a vstúpiť do vzťahu so svojím Nebeským Otcom.

Vidíme tak nádhernú líniu celej Biblie:

Boh prebýval v svätostánku.
Boh prebýval v chráme.
Boh sa zjavil v Kristovi.
Boh prebýva vo veriacom človeku skrze Ducha Svätého.

Starozákonný chrám bol tieňom budúcich vecí. Novozákonný chrám je človek stvorený na Boží obraz. To, čo bolo kedysi ukázané v kameni, oponách a svätyni svätých, sa dnes napĺňa v živom človeku, ktorého duch sa môže spojiť s Duchom Božím a volať: „Abba, Otče.“

Či neviete, že ste chrámom Božím, a že Duch Boží prebýva vo vás?

1. Korintským 3:16



Tak ako Boh v minulosti prebýval v chráme (konkrétne vo svätyni svätých), tak rovnako prebýva Svätý Duch vo veriacich v Ježiša Krista.



Svätostánok a chrám sa skladali z troch častí:

1. vonkajšie nádvorie. Toto je viditeľná, vonkajšia a verejná časť, kam môže každý vstúpiť.

2. Druhou časťou je svätyňa. Do nej mohli vstúpiť len kňazi v čase, keď konali službu. Pritom sú však stále ešte pred oponou, ktorá oddeľovala svätyňu od tretej, najvnútornejšej časti chrámu.

3. Svätyňa svätých. V tejto časti prebýval Boh a sem mohol vstúpiť len veľkňaz, a to iba raz za rok (na deň zmierenia, Jom Kipur).



Človek je ako Boží chrám. Skladá sa z troch častí. Telo je ako vonkajšie nádvorie, je okolo ostatných dvoch častí. Tým, že je zvonku, jeho život vidia všetci. Smerom dovnútra je ľudská duša, ktorá je vnútorným životom človeka, je jeho vedomím. Ešte ďalej dovnútra, „za oponou“, je miesto pre ľudské oči neviditeľné. Tam sa nachádza ľudský duch; duch je hlbšie ako ľudské vedomie. Práve v tomto mieste, v tejto časti svojej bytosti, človek prežíva spoločenstvo s Bohom.



Všetko, čo sa deje vo vonkajšom nádvorí a vo svätyni, je určované Božou prítomnosťou vo svätyni svätých, ktorá je najsvätejším miestom chrámu. Je to tiché a pokojné miesto, ale všetka činnosť vo svätyni je riadená inšpiráciou z tohto miesta, zo svätyne svätých.



Duchovný význam toho, o čom tu hovoríme je jednoduchý a ľahko pochopiteľný. Duša je orgánom našej osobnosti. Je zdanlivo pánom činnosti celej našej bytosti. Dokonca aj telo je pod jej vedením. Aj pred pádom duša vykonávala mnoho činností a skutkov, všetko ale bolo pod kontrolou ducha. Božie poradie našej bytosti je:

1. duch (najvnútornejšia, najvyššia, najdôležitejšia zložka),

2. duša a

3. telo (vonkajšia, najnižšia zložka).