hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
Kresťanstvo ako nástroj na zotročenie ovečiek pastiermi ;)
príspevkov
13 |
zobrazení
24 |
posledná zmena včera
|
12
|
|
|
11. EnaXnaY včera, 20:26
Čo sa stane, keď človek začne svietiť medzi tými, ktorí ešte zostávajú v tme
Keď človek začne svietiť, nestane sa prorokom ani sudcom.
Stane sa zrkadlom.
Niektorí v jeho svetle uvidia vlastnú cestu.
Iní uvidia vlastné rany.
A niektorí uvidia len oslnenie, ktoré ich dráždi, lebo ešte nie sú pripravení pozerať sa.
Svetlo totiž nerobí rozdiely.
Len ukazuje.
A to je pre mnohých nepríjemné.
Nie preto, že by svetlo bolo tvrdé, ale preto, že tma bola pohodlná....
▲
včera, 20:29
|
Základné charakteristiky človeka, ktorý svieti
Pravdivosť — už nepotrebuje masky, lebo sa prestal báť vlastnej nahoty.
Pokoj — nie preto, že má všetko vyriešené, ale preto, že sa prestal biť sám so sebou.
Zodpovednosť — neukazuje prstom na svet, ale na vlastné rozhodnutia.
Odvaha — nie hrdinstvo, ale ochota pozrieť sa do vlastného tieňa.
Láskavosť — nie mäkkosť, ale sila, ktorá neútočí.
Ticho — vnútorné, nie vonkajšie; nepotrebuje kričať, aby bol počuť.
Prítomnosť — žije tu, nie v minulosti ani v strachu z budúcnosti.
Nezávislosť — nie vzdor, ale sloboda od potreby zapáčiť sa.
Jasnosť — vidí veci také, aké sú, nie také, aké by ich chcel mať.
Svetlo — nie ako efekt, ale ako prirodzený dôsledok toho, že prestal klamať sám seba.
Základné charakteristiky človeka, ktorý je ešte v tme
Strach — niekedy tichý, niekedy hlučný, ale vždy prítomný.
Útek — pred sebou, pred pravdou, pred zodpovednosťou.
Masky — aby zakryl to, čo nechce vidieť ani on, ani svet.
Reaktivita — reaguje, nevyberá si; svet ho tlačí, on sa bráni.
Hnev — často len preoblečený strach.
Potrebnosť — potrebuje potvrdenie, uznanie, pochvalu, autoritu.
Zovretie — drží sa starého, lebo nové je neznáme.
Súdenie — druhých aj seba; tma potrebuje kategórie, aby sa cítila bezpečne.
Nepokoj — myseľ stále niečo rieši, aj keď netreba.
Tieň — nie ako problém, ale ako miesto, ktoré ešte nebolo osvetlené.
A teraz to najdôležitejšie
Toto nie sú dve skupiny ľudí.
Toto sú dva stavy, ktoré sa v každom človeku striedajú.
Niekedy svietiš.
Niekedy sa skrývaš.
Niekedy si odvážny.
Niekedy sa bojíš.
Rozdiel medzi človekom, ktorý svieti, a človekom, ktorý je v tme, nie je v tom, že jeden je „lepší“.
Rozdiel je v tom, že ten prvý už vie, že tma nie je domov.
|
 |
|
ako odpoveď na :
11
|
|
|
10. EnaXnaY včera, 20:25
Čo sa stane, keď človek prestane milovať tmu zo strachu a začne milovať svetlo z odvahy
Keď človek prestane milovať tmu zo strachu, stane sa zvláštna vec: tma nezmizne, ale prestane byť nepriateľom. Už nie je miestom, kde sa skrýva, ale miestom, ktoré chápe. Tma sa zmení z úkrytu na priestor, kde vidí svoje staré rany bez hanby a svoje staré chyby bez odsúdenia.
A keď začne milovať svetlo z odvahy, svetlo sa prestane javiť ako súd.
Stane sa priestorom rastu.
Svetlo ne...
▲
včera, 20:26
|
Čo sa stane, keď človek začne svietiť medzi tými, ktorí ešte zostávajú v tme
Keď človek začne svietiť, nestane sa prorokom ani sudcom.
Stane sa zrkadlom.
Niektorí v jeho svetle uvidia vlastnú cestu.
Iní uvidia vlastné rany.
A niektorí uvidia len oslnenie, ktoré ich dráždi, lebo ešte nie sú pripravení pozerať sa.
Svetlo totiž nerobí rozdiely.
Len ukazuje.
A to je pre mnohých nepríjemné.
Nie preto, že by svetlo bolo tvrdé, ale preto, že tma bola pohodlná.
Človek, ktorý svieti, tak často zažije tri reakcie:
Tí, ktorí túžia po pravde, sa k nemu priblížia. Nie preto, že by ho chceli nasledovať, ale preto, že v jeho svetle spoznajú vlastné.
Tí, ktorí sa boja, sa mu vyhnú. Nie zo zloby, ale zo zraniteľnosti.
Tí, ktorí sú pripútaní k tme, sa môžu dokonca hnevať. Nie na neho, ale na to, čo v nich jeho svetlo prebudilo.
A tu je dôležitá vec:
človek, ktorý svieti, nesmie zhasnúť len preto, že niekto iný ešte nie je pripravený vidieť.
Svetlo nie je agresívne.
Svetlo nepresviedča.
Svetlo neťahá nikoho za rukáv.
Svetlo jednoducho je.
A tým, že je, dáva druhým možnosť – nie povinnosť – prekročiť vlastný prah, keď príde ich čas.
A možno práve to je najväčší dar človeka, ktorý sa prestal báť svetla:
nie že mení iných, ale že im ukazuje, že zmena je možná.
|
|
|
ako odpoveď na :
10
|
|
|
9. EnaXnaY včera, 20:23
Prečo ľudia milujú tmu viac než svetlo
Keď sa píše, že „ľudia milovali tmu viac ako svetlo“, nehovorí sa tým, že človek túži po zle.
Hovorí sa tým, že tma je pohodlná.
V tme nie je vidieť chyby.
V tme nie je vidieť strach.
V tme nie je vidieť pravda o sebe.
Tma je miesto, kde sa dá skryť.
Svetlo je miesto, kde sa musíš ukázať.
A ukázať sa – to je pre človeka často ťažšie než čokoľvek iné.
Nie preto, že by bol zlý, ale preto, že je zraniteľný.
Tma...
▲
včera, 20:25
|
Čo sa stane, keď človek prestane milovať tmu zo strachu a začne milovať svetlo z odvahy
Keď človek prestane milovať tmu zo strachu, stane sa zvláštna vec: tma nezmizne, ale prestane byť nepriateľom. Už nie je miestom, kde sa skrýva, ale miestom, ktoré chápe. Tma sa zmení z úkrytu na priestor, kde vidí svoje staré rany bez hanby a svoje staré chyby bez odsúdenia.
A keď začne milovať svetlo z odvahy, svetlo sa prestane javiť ako súd.
Stane sa priestorom rastu.
Svetlo nežiada dokonalosť.
Žiada iba pravdivosť.
A pravdivosť je ľahšia než všetky masky, ktoré si človek kedysi chránil ako brnenie.
V tom okamihu sa stane niečo ešte hlbšie: človek zistí, že svetlo nie je niečo mimo neho. Že to, čoho sa bál, bolo vlastne jeho vlastné vnútorné žiarenie. A že tma bola len tieň, ktorý vznikal, keď sa od neho odvracal.
Keď začne milovať svetlo z odvahy, prestane sa báť vlastnej veľkosti.
Prestane sa báť vlastnej slobody.
Prestane sa báť vlastného hlasu.
A vtedy sa starý svet rozpadne nie preto, že bol zlý, ale preto, že už bol príliš malý.
Človek zistí, že svetlo nie je cieľ, ale stav.
Nie odmena, ale prirodzenosť.
Nie niečo, čo treba hľadať, ale niečo, čo treba dovoliť.
A keď to dovolí, začne žiť nie ako niekto, kto uniká tme, ale ako niekto, kto svieti.
|
|
|
ako odpoveď na :
9
|
|
|
7. EnaXnaY včera, 20:21
Prečo je lepšie žiť v zmenenom svete než v starom
Starý svet je známy. Je to jeho najväčšia výhoda aj najväčšia pasca.
Poznáš v ňom svoje role, svoje strachy, svoje obmedzenia. Vieš, čo sa od teba čaká, a vieš, čo sa „nesmie“. Je to svet, ktorý ťa síce zväzuje, ale zároveň ti dáva pocit istoty – taký ten zvláštny druh istoty, ktorý človek cíti aj v klietke.
Zmenený svet je iný. Nie preto, že by sa zmenila realita, ale preto, že ty si sa zmenil.
A keď sa zmení človek, všetko o...
▲
včera, 20:23
|
Prečo ľudia milujú tmu viac než svetlo
Keď sa píše, že „ľudia milovali tmu viac ako svetlo“, nehovorí sa tým, že človek túži po zle.
Hovorí sa tým, že tma je pohodlná.
V tme nie je vidieť chyby.
V tme nie je vidieť strach.
V tme nie je vidieť pravda o sebe.
Tma je miesto, kde sa dá skryť.
Svetlo je miesto, kde sa musíš ukázať.
A ukázať sa – to je pre človeka často ťažšie než čokoľvek iné.
Nie preto, že by bol zlý, ale preto, že je zraniteľný.
Tma je bezpečná, lebo nič neodhalí.
Svetlo je nebezpečné, lebo odhalí všetko.
A tak človek stojí pred paradoxom:
túži po pravde, ale bojí sa jej dôsledkov.
Túži po slobode, ale bojí sa zodpovednosti.
Túži po svetle, ale bojí sa, čo v ňom uvidí.
Preto mnohí zostávajú v tme. Nie zo zla, ale zo strachu.
Ale keď človek raz prekročí prah a zistí, že svetlo ho nezničí, ale oslobodí, začne chápať, že tma bola len úkryt – nie domov.
A domov je vždy tam, kde sa už nemusíš skrývať.
|
|
|
ako odpoveď na :
7
|
|
|
6. EnaXnaY včera, 20:11
Čo možno nájsť za prahom, ktorý človek prekročí
Za každým prahom je ticho. Nie to vonkajšie, ale to vnútorné – ticho, ktoré človek dlho odkladal, lebo sa ho trochu bál. Keď ho prekročí, zistí, že tam nie je nič strašidelné. Skôr niečo nečakane známe.
Za prahom nie je nový svet.
Za prahom je on sám, ale bez všetkého, čo si o sebe myslel.
Zmiznú role, ktoré hral.
Zmiznú príbehy, ktorým veril.
Zmiznú masky, ktoré nosil tak dlho, až mu pripadali ako koža.
A zosta...
▲
včera, 20:21
|
Prečo je lepšie žiť v zmenenom svete než v starom
Starý svet je známy. Je to jeho najväčšia výhoda aj najväčšia pasca.
Poznáš v ňom svoje role, svoje strachy, svoje obmedzenia. Vieš, čo sa od teba čaká, a vieš, čo sa „nesmie“. Je to svet, ktorý ťa síce zväzuje, ale zároveň ti dáva pocit istoty – taký ten zvláštny druh istoty, ktorý človek cíti aj v klietke.
Zmenený svet je iný. Nie preto, že by sa zmenila realita, ale preto, že ty si sa zmenil.
A keď sa zmení človek, všetko okolo neho sa začne správať inak.
V starom svete si reagoval.
V novom konáš.
V starom si sa prispôsoboval.
V novom si tvoríš.
V starom si sa bál, čo sa stane.
V novom si zvedavý, čo môže vzniknúť.
Zmenený svet je lepší nie preto, že je jednoduchší, ale preto, že je pravdivejší.
Nie je tam priestor na masky, ktoré ťa tlačili.
Nie je tam priestor na príbehy, ktoré ti už neslúžia.
Nie je tam priestor na strach, ktorý ti kedysi určoval hranice.
Je tam len priestor na teba – nie na tvoje staré verzie, ale na tú, ktorá vznikla, keď si prekročil prah.
A žiť ako niekto, kto sa už prestal báť vlastného svetla, je vždy lepšie než žiť ako niekto, kto sa drží tmy len preto, že ju pozná.
|
|
|
ako odpoveď na :
6
|
|
|
5. EnaXnaY včera, 20:09
Čo človek uvidí pri pohľade do zrkadla
Keď sa človek pozrie do zrkadla, neuvidí len tvár. Tvár je len povrch, obal, škrupina. To, čo sa v skutočnosti ukáže, je vzťah k sebe samému.
Niekto v zrkadle vidí chyby.
Niekto vidí minulosť.
Niekto vidí masku, ktorú nosí tak dlho, až zabudol, kde končí maska a kde začína on.
Ale zrkadlo je zvláštny tvor – neklame, ale ani nehovorí. Len ticho vracia to, čo doň človek prinesie. Ak sa pozrieš s úzkosťou, vráti ti úzkosť. Ak sa pozr...
▲
včera, 20:11
|
Čo možno nájsť za prahom, ktorý človek prekročí
Za každým prahom je ticho. Nie to vonkajšie, ale to vnútorné – ticho, ktoré človek dlho odkladal, lebo sa ho trochu bál. Keď ho prekročí, zistí, že tam nie je nič strašidelné. Skôr niečo nečakane známe.
Za prahom nie je nový svet.
Za prahom je on sám, ale bez všetkého, čo si o sebe myslel.
Zmiznú role, ktoré hral.
Zmiznú príbehy, ktorým veril.
Zmiznú masky, ktoré nosil tak dlho, až mu pripadali ako koža.
A zostane len čisté „ja som“.
Nie ako veta, ale ako skúsenosť.
Nie ako identita, ale ako prítomnosť.
Človek tam nájde priestor, ktorý je väčší než jeho strachy a jednoduchší než jeho túžby. Nájde tam pokoj, ktorý nie je odmenou, ale prirodzeným stavom, keď už nič netreba predstierať.
Za prahom nie je cieľ.
Je tam začiatok – prvý krok človeka, ktorý už nekráča podľa predstáv iných, ale podľa vlastného vnútorného kompasu.
A možno práve preto je prekročenie prahu také dôležité: nie preto, že zmení svet, ale preto, že zmení spôsob, akým sa človek v tom svete pohybuje.
|
|
|
ako odpoveď na :
5
|
|
|
4. EnaXnaY včera, 20:07
Prečo sa dogmatici bránia jednoduchej pravde Ježišovho posolstva
Je zvláštne, že práve tie najjednoduchšie pravdy bývajú pre niektorých ľudí najťažšie prijateľné. Ježišovo posolstvo je v jadre priezračne čisté: človek sa má meniť zvnútra, nie poslúchať zvonka. Má rásť, nie skloniť sa. Má milovať, nie báť sa.
A predsa práve táto jednoduchosť býva pre dogmatikov ohrozujúca.
Dogma je totiž pevná štruktúra. Je to múr, ktorý drží svet pokope. Keď niekto príde a povie: „Stačí byť ...
▲
včera, 20:09
|
Čo človek uvidí pri pohľade do zrkadla
Keď sa človek pozrie do zrkadla, neuvidí len tvár. Tvár je len povrch, obal, škrupina. To, čo sa v skutočnosti ukáže, je vzťah k sebe samému.
Niekto v zrkadle vidí chyby.
Niekto vidí minulosť.
Niekto vidí masku, ktorú nosí tak dlho, až zabudol, kde končí maska a kde začína on.
Ale zrkadlo je zvláštny tvor – neklame, ale ani nehovorí. Len ticho vracia to, čo doň človek prinesie. Ak sa pozrieš s úzkosťou, vráti ti úzkosť. Ak sa pozrieš s úprimnosťou, vráti ti pravdu. A ak sa pozrieš s odvahou, možno prvýkrát uvidíš niečo, čo si pred sebou skrýval celé roky.
Zrkadlo neukazuje, kto si.
Ukazuje, či si pripravený vidieť, kto si.
A to je rozdiel.
Pre niekoho je pohľad do zrkadla každodenný rituál. Pre iného malá smrť. Pre ďalšieho začiatok zmeny. Lebo v tom okamihu, keď sa prestaneš pozerať na obraz a začneš sa pozerať na seba, zrkadlo prestane byť predmetom a stane sa prahom.
A prahy sú na to, aby sa prekračovali.
|
|
|
ako odpoveď na :
4
|
|
|
3. EnaXnaY včera, 20:05
Aký je pravý zmysel kresťanstva
Ak odložíme dejiny, inštitúcie a všetky vrstvy, ktoré sa na kresťanstvo nalepili počas stáročí, zostane prekvapivo jednoduché jadro: človek a jeho schopnosť premeniť sa zvnútra.
Nie poslušnosť, nie rituál, nie systém.
Ale premena.
Ježišovo posolstvo – ak ho čítame bez nánosov – nie je o tom, ako sa správať, aby sme sa zapáčili Bohu, ale o tom, ako sa stať človekom, ktorý nepotrebuje masky, strach ani mocenské hry. Je to výzva k radikálnej ú...
▲
včera, 20:07
|
Prečo sa dogmatici bránia jednoduchej pravde Ježišovho posolstva
Je zvláštne, že práve tie najjednoduchšie pravdy bývajú pre niektorých ľudí najťažšie prijateľné. Ježišovo posolstvo je v jadre priezračne čisté: človek sa má meniť zvnútra, nie poslúchať zvonka. Má rásť, nie skloniť sa. Má milovať, nie báť sa.
A predsa práve táto jednoduchosť býva pre dogmatikov ohrozujúca.
Dogma je totiž pevná štruktúra. Je to múr, ktorý drží svet pokope. Keď niekto príde a povie: „Stačí byť úprimný, slobodný a zodpovedný,“ múr sa začne triasť. A s ním aj identita tých, ktorí sa oň opierajú.
Dogmatik sa často bojí nie pravdy, ale slobody, ktorú pravda prináša.
Sloboda znamená, že už nemôže ukazovať prstom na autority a hovoriť: „Oni povedali.“
Sloboda znamená, že musí niesť vlastné rozhodnutia.
A to je ťažšie než slepo nasledovať.
Ježišovo posolstvo je ako zrkadlo: neukazuje, čo si máš myslieť, ale kým sa môžeš stať.
Dogma je ako maska: hovorí ti, čo máš byť, aby si zapadol.
A masku je vždy ľahšie nosiť než sa pozrieť do zrkadla.
Možno preto sa niektorí bránia tej jednoduchej pravde. Nie preto, že by jej nerozumeli, ale preto, že by ich zmenila. A zmena je pre človeka často väčším strašiakom než akýkoľvek hriech.
|
|
|
ako odpoveď na :
3
|
|
|
1. EnaXnaY včera, 19:54
Kresťanstvo – podobne ako mnohé iné veľké duchovné tradície – v sebe nesie dva paralelné príbehy. Jeden je príbeh o hľadaní zmyslu, o vnútornom prerode, o človeku, ktorý sa učí niesť vlastné svetlo. A ten druhý je príbeh o tom, ako sa z duchovného učenia môže stať nástroj moci, disciplíny a poslušnosti. Keď sa pozrieme na metaforu „pastiera a ovečiek“, vidíme v nej už od začiatku asymetriu. Pastier vie, kam sa ide, kým ovečky majú nasledovať. Pastier rozhoduje, čo je pre stádo dobré, a stádo sa...
▲
včera, 20:05
|
Aký je pravý zmysel kresťanstva
Ak odložíme dejiny, inštitúcie a všetky vrstvy, ktoré sa na kresťanstvo nalepili počas stáročí, zostane prekvapivo jednoduché jadro: človek a jeho schopnosť premeniť sa zvnútra.
Nie poslušnosť, nie rituál, nie systém.
Ale premena.
Ježišovo posolstvo – ak ho čítame bez nánosov – nie je o tom, ako sa správať, aby sme sa zapáčili Bohu, ale o tom, ako sa stať človekom, ktorý nepotrebuje masky, strach ani mocenské hry. Je to výzva k radikálnej úprimnosti voči sebe, k odvahe vidieť vlastné tiene a k schopnosti konať dobro nie zo strachu, ale z vnútornej zrelosti.
Možno práve preto je kresťanstvo také náročné:
nežiada, aby sme verili v dogmy, ale aby sme sa menili.
A zmena bolí.
Pravý zmysel kresťanstva tak nie je v tom, že nás niekto vedie ako stádo, ale v tom, že každý človek sa môže stať pastierom vlastného života. Nie v zmysle moci nad inými, ale v zmysle zodpovednosti za seba.
Ak by sme mali celé učenie zhrnúť do jednej vety, možno by znela takto:
Staň sa tým, kým by si bol, keby si sa nebál milovať.
A všetko ostatné – príbehy, podobenstvá, symboly, liturgia – sú len rôzne cesty, ako sa k tejto jednoduchej, ale ťažkej pravde priblížiť.
|
|
|
ako odpoveď na :
1
|
Kresťanstvo – podobne ako mnohé iné veľké duchovné tradície – v sebe nesie dva paralelné príbehy. Jeden je príbeh o hľadaní zmyslu, o vnútornom prerode, o človeku, ktorý sa učí niesť vlastné svetlo. A ten druhý je príbeh o tom, ako sa z duchovného učenia môže stať nástroj moci, disciplíny a poslušnosti.
Keď sa pozrieme na metaforu „pastiera a ovečiek“, vidíme v nej už od začiatku asymetriu. Pastier vie, kam sa ide, kým ovečky majú nasledovať. Pastier rozhoduje, čo je pre stádo dobré, a stádo sa má prispôsobiť. V pôvodnom duchovnom kontexte to možno malo znamenať starostlivosť a vedenie. No v rukách inštitúcií sa táto metafora zmenila na model, ktorý legitimizuje hierarchiu: hore je ten, kto vie, dole ten, kto poslúcha.
A práve tu sa rodí priestor pre „zotročenie“ – nie v zmysle reťazí, ale v zmysle mysle.
Keď sa človeku opakuje, že je ovečka, začne sa tak aj cítiť.
Keď sa mu povie, že pravda prichádza zvonka, prestane ju hľadať v sebe.
A keď sa mu vysvetlí, že spása závisí od poslušnosti, poslušnosť sa stane cnosťou.
Zaujímavé je, že samotné jadro Ježišovho učenia pôsobí presne opačne. Ježiš nebudoval chrámovú hierarchiu, nevyžadoval rituálnu poslušnosť, neorganizoval mocenské štruktúry. Jeho výroky o priateľstve namiesto sluhov, o vnútornom kráľovstve, o slobode ducha – to všetko smeruje k emancipácii človeka, nie k jeho podriadenosti.
Ale dejiny ukazujú, že každé učenie, ktoré má silu meniť ľudí, má zároveň silu meniť spoločnosť. A tam, kde je spoločnosť, tam je aj moc. A kde je moc, tam je aj pokušenie ju udržať.
Z kresťanstva sa tak v priebehu storočí stal nielen duchovný systém, ale aj systém riadenia. Pastieri sa stali autoritami, ktoré určovali, čo je správne, čo je hriech, čo je dovolené a čo zakázané. A ovečky sa naučili, že ich úlohou je veriť, poslúchať a dúfať v odmenu po smrti.
Nie preto, že by boli slabé.
Ale preto, že im to bolo povedané dostatočne dlho a dostatočne presvedčivo.
A predsa – v každej dobe sa našli ľudia, ktorí si uvedomili, že metafora pastiera je len metafora. Že človek môže byť aj ovečkou, aj pastierom, aj vlkom, aj nikým z toho. Že duchovná cesta nemusí byť o poslušnosti, ale o zodpovednosti. Nie o tom, kto vedie, ale o tom, kto kráča.
Možno práve v tom spočíva najväčší paradox kresťanstva:
učenie, ktoré malo ľudí oslobodiť, sa stalo nástrojom, ktorý ich držal v poslušnosti.
A predsa v tom istom učení stále žiari iskra, ktorá dokáže človeka prebudiť.
Záleží len na tom, či sa rozhodne byť ovečkou, alebo bytostne slobodným človekom, ktorý vie, že pastier je len symbol – nie pán.
|
|
|
|
prevádzkuje diskusneforum.sk
kontaktuj správcu diskusného fóra
vytvoril dzI/O 2023 - 2026
verzia : 1.05 ( 27.4.2024 1:45 )
veľkosť : 82 885 B
vygenerované za : 0.045 s
unikátne zobrazenia tém : 2 061 650
unikátne zobrazenia blogov : 20 757
táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...
|
možnosti :
hlavná stránka
nastavenia
blogy
todo
hľadanie :
blog dňa :
odkaz 1. POČÚVAJ bez prerušovania 😉 2. HOVOR bez obviňovania 😉 3. DÁVAJ hojne 😉 4. MODLI sa neprestajne 😉 5. ODPOVEDAJ bez hádok 😉 6. HOVOR pravdu 😉 7. UŽÍVAJ si bez frflania 😉 8. BOHU...
citát dňa :
Čím viac dávaš, tým viac dostávaš.
|
