Kresťanské peklo vzniklo po roku 70

"Ale na druhých, ktorí konajú zlo, má prísť súženie (trápenie) a úzkosť. To rozhodne nevyzerá na smrť v zmysle skončenia existencie ako takej..."

Ale ja nehovorím že tá smrť príde hned, nemusela prísť hned, predtým mohli prísť muky, trápenie. Ciže nespasení mohli byť určitý čas trestaní, a po čase príde definitívne zničenie - smrť. Takže áno, aj títo nespasení hriešnici by si tým pádom odnášali úzkosti a súženie a to počas trestu. Podobne ako si vezen nesie súženie, dokial mu nedajú elektrické kreslo...

"Inak slovo smrť sa v Novom zákone niekedy chápe ako odlúčenie od Boha, nie ako koniec existencie danej osoby (duše)."

Slovo smrť nespočetne krát znamenala v Starom i v Novom zákone koniec existencie. Niekedy to bolo hned, inokedy po určitom dočasnom treste. Boh by sa musel brutálne zle vyjadrovať, ked použil výraz smrť na opis večného vedomého mučenia...

"To znamená, že podľa tohto Pavlovho listu, ktorý bol napísaný okolo roku 50 n. l., zlých Boh spravodlivo potrestá súžením (trápením), ohnivým plameňom, a tým, že budú ďaleko od Pánovej tváre a slávy. "Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a slávy jeho moci..." - To znamená, že sa dostanú do situácie, že budú odlúčení od Boha, od jeho lásky, od vzťahu s ním; nejde teda o koniec existencie ich osôb (duší), lež o stratu života s Bohom."

Výraz "záhuba" sa znova používala v Písme na označenie definitívneho zničenia, koniec existencie. Prečo by teda Boh používal na opis večných múk výrazy ktoré sa tu na Zemi vzťahovali na koniec existencie ?

Nespasení dostanú nejaký vedomý trest pred tým než zomrú, ale nie naveky. Tak to učia spisy spred roku 70

List Rimanom 2, 5-10:

"Ale ty si svojou zaťatosťou a nekajúcim srdcom hromadíš hnev na deň hnevu, keď sa zjaví spravodlivý Boží súd. On odplatí každému podľa jeho skutkov: večným životom tým, čo vytrvalosťou v dobrých skutkoch hľadajú slávu, česť a nesmrteľnosť, hnevom a rozhorčením tým, čo tvrdošijne odporujú pravde a oddávajú sa neprávosti. Súženie a úzkosť doľahnú na každého človeka, ktorý pácha zlo... ale sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro."

Konečný Boží súd podľa Listu Rimanom, ktorý bol napísaný okolo roku 57 n. l., mal priniesť jedným večný život, slávu, česť a pokoj. Ale na druhých, ktorí konajú zlo, má prísť súženie (trápenie) a úzkosť. To rozhodne nevyzerá na smrť v zmysle skončenia existencie ako takej...

Inak slovo smrť sa v Novom zákone niekedy chápe ako odlúčenie od Boha, nie ako koniec existencie danej osoby (duše). Napokon, je jasné, že ak aj človek, ktorý žije na tomto svete, spácha smrteľný hriech, nezomrie v tom zmysle, že by prestal existovať. Existuje ďalej, ale je bez milosti Božej, bez života s Bohom. To je tá smrť. V tom - "v smrti" sa kvôli prvotnému a následne dedičnému hriechu ľudia aj rodia. Potrebujú kresťanský krst na získanie života s Bohom, Božej milosti.

Druhý list Solúnčanom 1, 6-9:

"A u Boha je spravodlivé, že odplatí súžením tým, čo vás sužujú, a vám, sužovaným, odpočinkom s nami, keď sa z neba zjaví Pán Ježiš s anjelmi svojej moci, aby v ohnivom plameni potrestal tých, čo nepoznajú Boha, aj tých, čo odporujú evanjeliu nášho Pána Ježiša. Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a slávy jeho moci..."

To znamená, že podľa tohto Pavlovho listu, ktorý bol napísaný okolo roku 50 n. l., zlých Boh spravodlivo potrestá súžením (trápením), ohnivým plameňom, a tým, že budú ďaleko od Pánovej tváre a slávy. "Za trest sa dostanú do večnej záhuby, ďaleko od Pánovej tváre a slávy jeho moci..." - To znamená, že sa dostanú do situácie, že budú odlúčení od Boha, od jeho lásky, od vzťahu s ním; nejde teda o koniec existencie ich osôb (duší), lež o stratu života s Bohom.

Dobre ale končím s týmito diskusiami, lebo treba sa venovať aj iným veciam. Dovi dopo goodbye