Kazateľ 3: Ako Svedkovia Jehovovi prekrúcajú text „pod slnkom“ a robia z neho teológiu smrti

Kazateľ 3 nie je teológia o smrti, ale röntgen ľudskej bezmocnosti, keď sa človek pozerá iba „pod slnkom“, teda len na tento svet bez Božieho zjavenia.

Preto Šalamún hovorí, že človek aj zviera zomrú rovnako, že všetko sa vracia do prachu a že „kto vie, či duch človeka vystupuje nahor“. Toto nie je Boží názor, ale ľudský pohľad bez večnosti.
A presne tu robia Svedkovia Jehovovi svoju najväčšiu chybu:

vytrhnú tieto vety z kontextu a postavia na nich celé učenie, že človek nemá nesmrteľnú dušu, že po smrti neexistuje vedomie a že človek je v smrti ako zviera.

Kazateľ však nehovorí: „takto to je“,

ale: „takto to vyzerá, keď človek nevidí ďalej než na cintorín“

.
Biblia sama tieto ich závery rozbíja na prach: Ježiš hovorí o duši, ktorú nemožno zabiť (Mt 10,28), opisuje vedomý život po smrti (Lk 16,19–31), sľubuje zlodejovi „dnes budeš so mnou v raji“ (Lk 23,43), Pavol túži „odísť a byť s Kristom“ (Flp 1,23) a Zjavenie ukazuje duše, ktoré volajú k Bohu (Zj 6,9–10).
Kazateľ 3 teda nie je dôkaz proti duši, ale dôkaz toho, že človek bez Boha vidí len márnosť.

Svedkovia zostali v tejto slepej uličke a spravili z nej dogmu.

Kazateľ však smeruje k pointe: bez Boha je všetko márnosť, ale s Bohom má všetko zmysel. A práve preto Boh zjavil vzkriesenie – aby človek neostal u pesimistického „pod slnkom“, ale videl realitu „nad slnkom“, ktorú Svedkovia vo svojom učení úplne ignorujú.