hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
Dostal som otázku, o čo mi vlastne ide ;)
príspevkov
24 |
zobrazení
9 |
tému vytvoril(a) pred hodinou EnaXnaY
posledná zmena pred 33 minútami
|
8
|
|
|
7. EnaXnaY dnes, 21:46
Kapitola 4: O človeku, ktorý hľadal Boha na internete
Na ďalší deň som stretol človeka, ktorý sedel pri ceste s mobilom v ruke.
Bol tak ponorený do obrazovky, že si nevšimol ani mňa, ani svet, ani vlastný dych.
Keď som prechádzal okolo, zdvihol hlavu a spýtal sa:
„Nevieš náhodou, kde by som našiel Boha?“
Zastal som.
Nie preto, že by ma otázka prekvapila,
ale preto, že ju vyslovil tónom človeka, ktorý hľadá reštauráciu.
„A kde si hľadal doteraz?“ spýtal...
▲
dnes, 21:48
|
Kapitola 5: O dieťati, ktoré sa nebálo pýtať
Na ceste som stretol dieťa.
Sedelo na pni pri chodníku a hádzalo kamienky do kaluže.
Nie preto, že by sa nudilo,
ale preto, že ho fascinovalo,
ako sa svet rozvlní aj pri tom najmenšom dotyku.
Keď som prechádzal okolo, pozrelo na mňa a spýtalo sa:
„Prečo dospelí hovoria, že všetko vedia, keď sa stále mýlia?“
Zastal som.
Nie preto, že by som nevedel odpoveď,
ale preto, že som vedel, že dieťa nehľadá odpoveď.
Hľadalo pravdu.
„Možno sa boja priznať, že nevedia,“ povedal som.
Dieťa sa zamyslelo.
„A prečo sa boja?“
„Lebo si myslia, že nevedieť je hanba.“
Dieťa sa zasmialo.
„Ale veď keď neviem, tak sa môžem spýtať.
A keď sa spýtam, tak sa dozviem.
A keď sa dozviem, tak už viem.“
Usmial som sa.
Nie na dieťa — na tú jednoduchosť, ktorú dospelí stratili niekde medzi povinnosťami a strachom.
„A čo by si sa chcel spýtať ty?“ opýtal som sa.
Dieťa si sadlo rovno, ako keby sa pripravovalo na veľkú vec.
„Chcem vedieť, prečo sa ľudia hádajú o Boha, keď ho nikto nevidel.“
To bola otázka, ktorú by sa dospelý neodvážil vysloviť.
Nie preto, že by bola zakázaná,
ale preto, že by sa bál, čo si o ňom pomyslia ostatní.
„Možno preto,“ povedal som,
„že každý vidí niečo iné, keď sa pozrie do seba.
A myslí si, že to, čo vidí on, musia vidieť aj ostatní.“
Dieťa pokrútilo hlavou.
„To je hlúposť.
Keď sa ja pozriem do seba, vidím niečo iné ako môj kamarát.
A je to v poriadku.“
„Prečo?“ spýtal som sa.
Dieťa sa usmialo, akoby to bola tá najjednoduchšia vec na svete.
„Lebo sme dvaja rôzni ľudia.“
A v tej chvíli som si uvedomil,
že dieťa pochopilo to, čo dospelí zabudli:
že rozdiely nie sú problém,
ale dôkaz, že svet je väčší, než si myslíme.
„A čo je podľa teba Boh?“ spýtal som sa.
Dieťa sa zamyslelo.
Nie dlho — len tak, ako keď človek hľadá slovo, ktoré už dávno pozná.
„Boh je to, čo zostane, keď sa prestanem báť.“
Ticho, ktoré nasledovalo, nebolo obyčajné.
Bolo to ticho, ktoré vzniká, keď pravda dopadne na zem ako kamienok do vody
a vytvorí kruhy, ktoré sa šíria ďalej, než vidíš.
Dieťa vstalo, oprášilo si nohavice a povedalo:
„Dospelí sa boja pýtať.
Ale ja sa pýtam, lebo chcem vedieť.
A keď raz vyrastiem, nechcem zabudnúť.“
A odišlo.
Ľahkým krokom, ktorý nepoznal ťarchu istôt ani strach z omylov.
A ja som tam zostal stáť,
s pocitom, že som práve stretol učiteľa,
ktorý ešte nevie, že ním je.
|
 |
|
ako odpoveď na :
7
|
|
|
6. EnaXnaY dnes, 21:44
Kapitola 3: O stretnutí s človekom, ktorý nikdy nepochyboval
Na ceste za mestom som stretol muža, ktorý kráčal rýchlo, akoby ho niečo naháňalo.
Ale keď som sa naňho lepšie pozrel, uvedomil som si, že ho nenaháňa nič.
On naháňal istotu.
Mal ju pevne v rukách, držal ju ako batožinu, ktorú nechce stratiť.
A keď som ho pozdravil, odpovedal bez zaváhania:
„Viem, kam idem.“
„A kam?“ spýtal som sa.
„Tam, kde som vždy išiel,“ odvetil.
„Tam, kde je pravda.“<...
▲
dnes, 21:46
|
Kapitola 4: O človeku, ktorý hľadal Boha na internete
Na ďalší deň som stretol človeka, ktorý sedel pri ceste s mobilom v ruke.
Bol tak ponorený do obrazovky, že si nevšimol ani mňa, ani svet, ani vlastný dych.
Keď som prechádzal okolo, zdvihol hlavu a spýtal sa:
„Nevieš náhodou, kde by som našiel Boha?“
Zastal som.
Nie preto, že by ma otázka prekvapila,
ale preto, že ju vyslovil tónom človeka, ktorý hľadá reštauráciu.
„A kde si hľadal doteraz?“ spýtal som sa.
„Na internete,“ povedal úplne vážne.
„Skúšal som vyhľadávač, sociálne siete, dokonca aj diskusné fóra.
Ale všade sa ľudia len hádajú, kto má pravdu.“
Usmial som sa.
Nie naňho — na tú predstavu, že Boh má profil, ktorý stačí nájsť.
„A čo si zadal do vyhľadávania?“ opýtal som sa.
Muž sa zamyslel.
„Najprv kde je Boh, potom ako nájsť Boha, potom je Boh skutočný,
a nakoniec Boh blízko mňa otvorené teraz.“
Musel som sa zasmiať.
Nie posmešne — skôr s jemnou nehou nad tým, ako veľmi sa človek dokáže stratiť v možnostiach.
„A čo ti to našlo?“ spýtal som sa.
„Reklamu na meditáciu, tri články o konci sveta,
video s mužom, ktorý tvrdil, že Boh býva v jeho garáži,
a diskusiu, kde sa ľudia urážali tak dlho, až zabudli, o čom bola.“
„A čo si z toho pochopil?“ opýtal som sa.
Muž pokrčil plecami.
„Že internet vie všetko.
Ale ničomu nerozumie.“
Sadol som si vedľa neho.
„A prečo hľadáš Boha práve tam?“
„Lebo tam je všetko,“ povedal.
„A ak je Boh všade, tak musí byť aj tam.“
„Možno je,“ povedal som.
„Ale možno nie v tom, čo hľadáš.“
Muž sa zamračil.
„Ako to myslíš?“
„Internet ti dá odpovede,“ povedal som.
„Ale Boh sa skrýva v otázkach.“
Muž sa na chvíľu odmlčal.
Pozrel na svoj mobil, potom na mňa, potom na oblohu.
„A kde mám teda hľadať?“ spýtal sa ticho.
„Tam, kde internet nemá signál,“ povedal som.
„V sebe.“
Muž si vypol mobil.
Nie preto, že by som ho o to požiadal,
ale preto, že prvýkrát pochopil, že hľadanie nie je kliknutie,
ale kráčanie.
„A čo ak ho nenájdem?“ spýtal sa.
„To nevadí,“ povedal som.
„Možno nájdeš seba.
A to je často ten istý smer.“
Muž sa usmial.
Nie široko — len tak, ako keď človek prvýkrát po dlhom čase počuje vlastné ticho.
A tak sme kráčali ďalej.
On bez signálu.
Ja bez odpovedí.
A svet okolo nás bol zrazu o niečo väčší.
|
|
|
ako odpoveď na :
6
|
|
|
5. EnaXnaY dnes, 21:42
Kapitola 2: O tichu, ktoré sa stratilo
Keď som opustil mesto, ktoré vedelo všetko, kráčal som chvíľu bez cieľa.
Nie preto, že by som nevedel kam ísť,
ale preto, že som chcel počuť, kam ma vedie cesta.
No čím ďalej som šiel, tým viac som si uvedomoval zvláštnu vec:
bolo príliš hlučno.
Nie hluk mesta — ten som nechal za sebou.
Bol to hluk, ktorý si človek nosí so sebou,
ako keby sa bál, že by v tichu mohol počuť niečo dôležité.
A tak som sa zastavil.
<...
▲
dnes, 21:44
|
Kapitola 3: O stretnutí s človekom, ktorý nikdy nepochyboval
Na ceste za mestom som stretol muža, ktorý kráčal rýchlo, akoby ho niečo naháňalo.
Ale keď som sa naňho lepšie pozrel, uvedomil som si, že ho nenaháňa nič.
On naháňal istotu.
Mal ju pevne v rukách, držal ju ako batožinu, ktorú nechce stratiť.
A keď som ho pozdravil, odpovedal bez zaváhania:
„Viem, kam idem.“
„A kam?“ spýtal som sa.
„Tam, kde som vždy išiel,“ odvetil.
„Tam, kde je pravda.“
Zastavil som sa.
Nie preto, že by ma jeho odpoveď prekvapila,
ale preto, že som si uvedomil, že človek, ktorý nikdy nepochybuje,
kráča po ceste, ktorú si nikdy nevšimol.
„A nikdy si nezaváhal?“ spýtal som sa.
„Nie,“ povedal hrdým hlasom.
„Pochybnosť je slabosť.“
Usmial som sa.
Nie naňho — na tú istotu, ktorú niesol.
Vyzerala ťažšia než jeho vlastné telo.
„A čo ak je pochybnosť začiatok múdrosti?“ opýtal som sa.
Muž sa zamračil.
„Múdrosť je vedieť.
A ja viem.“
„A čo vieš?“ spýtal som sa.
„Všetko, čo treba.“
To bola zvláštna veta.
Zvláštna tým, že ju vyslovil človek, ktorý sa nikdy nepozrel do vlastného vnútra.
Lebo kto sa pozrie, ten vie, že „všetko, čo treba“ je vždy o jedno pochopenie ďalej.
„A čo ak sa mýliš?“ povedal som jemne.
Muž sa zastavil.
Prvýkrát.
Nie nohami — očami.
„Mýliť sa je hriech,“ povedal.
„Nie,“ odvetil som.
„Mýliť sa je ľudské.
A priznať si to je božské.“
Muž sa na mňa dlho díval.
A ja som videl, ako sa v ňom niečo pohlo.
Nie veľa — len malý tieň, ktorý sa odlepil od jeho istoty.
„A čo ak…“ začal, ale nedopovedal.
To bolo prvé zaváhanie v jeho živote.
A možno aj prvý krok.
„Pochybnosť nie je nepriateľ,“ povedal som.
„Je to dvere.
A dvere sú na to, aby sa nimi prechádzalo.“
Muž si sadol na okraj cesty.
Položil svoju istotu vedľa seba.
A prvýkrát sa jej nedotýkal.
„A čo mám robiť?“ spýtal sa ticho.
„Nič,“ povedal som.
„Len zostaň chvíľu so sebou.
Ticho ti ukáže, čo si doteraz nepočul.“
A tak sme sedeli spolu.
On s prvou pochybnosťou v živote.
Ja s tichom, ktoré som si niesol z predchádzajúcej kapitoly.
Keď som odchádzal, muž ešte stále sedel.
Jeho istota ležala na zemi,
a ja som mal pocit, že je o niečo ľahšia.
Nie preto, že by ju stratil.
Ale preto, že ju už neniesol.
|
|
|
ako odpoveď na :
5
|
|
|
4. EnaXnaY dnes, 21:39
Kapitola 1: O meste, ktoré vedelo všetko
Keď som zišiel z kopca, uvidel som mesto.
Nie veľké, nie malé — také akurát, aby si myslelo, že je stredom sveta.
Mesto malo zvláštny zvyk:
každý jeho obyvateľ nosil na krku malú tabuľku s nápisom „Viem.“
Niektorí mali „Viem, ako máš žiť.“
Iní „Viem, čo je správne.“
A tí najhorlivejší „Viem, čo si myslíš.“
A tak som vošiel dnu.
Na prvom rohu stál muž, ktorý kričal do prázdna.
„Ľudia sú hlúpi!“ vyhlásil.<br...
▲
dnes, 21:42
|
Kapitola 2: O tichu, ktoré sa stratilo
Keď som opustil mesto, ktoré vedelo všetko, kráčal som chvíľu bez cieľa.
Nie preto, že by som nevedel kam ísť,
ale preto, že som chcel počuť, kam ma vedie cesta.
No čím ďalej som šiel, tým viac som si uvedomoval zvláštnu vec:
bolo príliš hlučno.
Nie hluk mesta — ten som nechal za sebou.
Bol to hluk, ktorý si človek nosí so sebou,
ako keby sa bál, že by v tichu mohol počuť niečo dôležité.
A tak som sa zastavil.
Zavrel som oči.
Nadýchol som sa.
A čakal som, kým príde ticho.
Neprišlo.
Namiesto toho som počul vlastné myšlienky,
ako sa predbiehajú, kričia, vysvetľujú, obhajujú,
ako keby každá z nich chcela byť tou, ktorú si všimnem.
A tak som im povedal:
„Prosím, postavte sa do radu.“
To ich zmiatlo.
Myšlienky nie sú zvyknuté na disciplínu.
Sú ako deti, ktoré si myslia, že svet patrí tomu, kto najhlasnejšie kričí.
Keď sa trochu upokojili, spýtal som sa ich:
„Ktorá z vás je skutočná?“
A vtedy sa stalo niečo zvláštne.
Všetky stíchli.
A z toho ticha vystúpila jedna jediná myšlienka,
tichá ako kvapka rosy na listoch.
Povedala:
„Som tu.“
A ja som vedel, že práve táto je dôležitá.
Nie preto, že bola múdra,
ale preto, že nepotrebovala kričať.
Sadol som si na kameň pri ceste.
A vtedy som si uvedomil, že ticho sa nestratilo.
Len sa utopilo v hluku, ktorý sme si vytvorili sami.
Ticho nie je neprítomnosť zvuku.
Ticho je prítomnosť seba.
A tak som tam sedel,
kým sa svet okolo mňa nezačal meniť.
Vtáky spievali, ale nerušili.
Vietor šepkal, ale neodvádzal pozornosť.
A moje myšlienky sa usadili ako prach po búrke.
A v tom tichu som si uvedomil,
že ak má existovať evanjelium pre dnešok,
musí začať práve tu —
v priestore, kde človek konečne počuje vlastné srdce,
a nie len ozvenu sveta.
Keď som vstal, ticho kráčalo so mnou.
Nie ako sprievodca,
ale ako priateľ, ktorý vie,
že niekedy stačí byť nablízku.
|
|
|
ako odpoveď na :
4
|
|
|
3. EnaXnaY dnes, 21:36
Možno takto nejako by to mohlo začínať 😉
Na počiatku nebolo Slovo.
Na počiatku bol hluk.
Šum sveta, ktorý sa tváril, že vie, ako má človek žiť.
Šum ľudí, ktorí sa tvárili, že vedia, čo je pravda.
A šum v mojej vlastnej hlave, ktorý sa tváril, že je dôležitý.
A tak som sa jedného dňa zdvihol a odišiel.
Nie preto, že by som hľadal odpovede,
ale preto, že som už nechcel počúvať hluk.
Hovorí sa, že kto hľadá, nájde.
Ale ja som nehľadal.
Ja som len kr...
▲
dnes, 21:39
|
Kapitola 1: O meste, ktoré vedelo všetko
Keď som zišiel z kopca, uvidel som mesto.
Nie veľké, nie malé — také akurát, aby si myslelo, že je stredom sveta.
Mesto malo zvláštny zvyk:
každý jeho obyvateľ nosil na krku malú tabuľku s nápisom „Viem.“
Niektorí mali „Viem, ako máš žiť.“
Iní „Viem, čo je správne.“
A tí najhorlivejší „Viem, čo si myslíš.“
A tak som vošiel dnu.
Na prvom rohu stál muž, ktorý kričal do prázdna.
„Ľudia sú hlúpi!“ vyhlásil.
A keď som sa ho spýtal, prečo to hovorí, odpovedal:
„Lebo nikto nepočúva, čo hovorím.“
A ja som si pomyslel:
Možno by stačilo hovoriť menej nahlas a viac pravdivo.
Ale nepovedal som to.
Nie preto, že by som sa bál, ale preto, že som nechcel prísť o uši.
O pár krokov ďalej sedela žena s knihou.
Držala ju pevne, ako keby jej mala utiecť.
„Toto je Pravda,“ povedala, keď som sa priblížil.
„A kto ju nepozná, ten je stratený.“
„A ty si našla cestu?“ spýtal som sa.
„Samozrejme,“ odvetila.
„A teraz hľadám spôsob, ako presvedčiť ostatných, aby išli po nej.“
Usmial som sa.
Nie na ňu, ale na tú knihu, ktorá sa tvárila, že je mapa.
A pritom bola len príbehom.
Keď som prešiel ďalej, stretol som mladíka, ktorý sa ma spýtal:
„A ty čo vieš?“
Zastavil som sa.
Pozrel som na jeho tabuľku, na ktorej stálo „Viem všetko, čo treba.“
A povedal som:
„Viem, že neviem dosť na to, aby som nosil tabuľku.“
Zasmial sa.
Nie posmešne — úprimne.
A to bolo prvýkrát, čo som v tom meste počul smiech, ktorý nebol namierený proti niekomu.
„A prečo si prišiel?“ spýtal sa.
„Aby som sa naučil počúvať,“ odpovedal som.
„Aby som zistil, čo sa stane, keď človek prestane vedieť.“
Mladík si zvesil tabuľku z krku.
„A čo sa stane?“ opýtal sa.
„Začne vidieť,“ povedal som.
A tak sme kráčali ďalej — on bez tabuľky, ja bez odpovedí.
A mesto, ktoré vedelo všetko, sa na chvíľu stalo mestom, ktoré sa pýtalo.
|
|
|
ako odpoveď na :
3
|
|
|
2. EnaXnaY dnes, 21:27
Však super nápad 😉
A nenárokujem si ho 😉
Takže ktokoľvek, kto chce, si ho môže osvojiť a napísať si svoju vlastnú verziu evanjelia 😉
Nie je to súťaž 😉
Je to o úrode, ktorú slovo má priniesť 😉
Slovo by malo prinášať úrodu vo forme nových a neotrepaných myšlienok 😉
Samozrejme s ohľadom na to, čo sme sa za tých 2000 rokov dozvedeli 😉
K čomu sme dospeli a ako sa na veci pozeráme dnes 😉
Tak smelo do toho milí pisatelia 😉
▲
dnes, 21:36
|
Možno takto nejako by to mohlo začínať 😉
Na počiatku nebolo Slovo.
Na počiatku bol hluk.
Šum sveta, ktorý sa tváril, že vie, ako má človek žiť.
Šum ľudí, ktorí sa tvárili, že vedia, čo je pravda.
A šum v mojej vlastnej hlave, ktorý sa tváril, že je dôležitý.
A tak som sa jedného dňa zdvihol a odišiel.
Nie preto, že by som hľadal odpovede,
ale preto, že som už nechcel počúvať hluk.
Hovorí sa, že kto hľadá, nájde.
Ale ja som nehľadal.
Ja som len kráčal.
A cestou som stretával ľudí, ktorí mi tvrdili, že majú pravdu.
Niektorí ju držali v rukách, iní v srdci, ďalší v knihe.
A ja som sa na nich usmial, lebo som vedel,
že pravda, ktorú treba držať, je príliš ťažká na nosenie.
A tak som si niesol iba otázky.
Tie sú ľahké.
Tie sa nesú samy.
Po dvetisíc rokoch od príbehu, ktorý vraj zmenil svet,
som sa rozhodol pozrieť naň znova.
Nie ako veriaci, nie ako neveriaci,
ale ako človek, ktorý vie, že príbehy sú mapy,
a mapy sú dobré len dovtedy, kým nezabudneš pozerať na krajinu.
A krajina sa zmenila.
Svet sa zmenil.
Človek sa zmenil.
A tak som si povedal:
Ak má existovať evanjelium pre dnešok,
nemôže byť o tom, čo bolo.
Musí byť o tom, čo sa deje v človeku, keď kráča.
Toto je teda moja púť.
Nie svätá, nie veľká, nie dôležitá.
Len obyčajná cesta človeka, ktorý sa rozhodol
pozrieť na staré slová novými očami
a na nové oči starými slovami.
Ak sa na tejto ceste nájdeš,
kráčaj so mnou.
Ak nie, nechaj ma ísť.
Cesta je dosť široká pre nás všetkých
a dosť úzka pre každého zvlášť.
|
|
|
ako odpoveď na :
2
|
|
|
1. EnaXnaY dnes, 21:13
Qwertovi neustále vŕta v hlave prečo sa neustále vŕtam v biblii 😉
Nuž odpoveď je prostá 😉
Píšem ďalšie pokračovanie a zbieram námety a podklady ako materiál, ktorý následne vydám 😉
Vy ľudkovia mi slúžite ako také mantinely (jop, urážam vás) 😉
Lebo ako som bol napísal, tam kde dvaja komunikujú, tam dialóg vzniká medzi nimi 😉
A z tohto stretu potom vzniká búrka v kôre šedivej - minimálne tej mojej - neviem ako vo vašej 😉
A tá búrka prináša dáždik - v...
▲
dnes, 21:27
|
Však super nápad 😉
A nenárokujem si ho 😉
Takže ktokoľvek, kto chce, si ho môže osvojiť a napísať si svoju vlastnú verziu evanjelia 😉
Nie je to súťaž 😉
Je to o úrode, ktorú slovo má priniesť 😉
Slovo by malo prinášať úrodu vo forme nových a neotrepaných myšlienok 😉
Samozrejme s ohľadom na to, čo sme sa za tých 2000 rokov dozvedeli 😉
K čomu sme dospeli a ako sa na veci pozeráme dnes 😉
Tak smelo do toho milí pisatelia 😉
|
|
|
ako odpoveď na :
1
|
Qwertovi neustále vŕta v hlave prečo sa neustále vŕtam v biblii 😉
Nuž odpoveď je prostá 😉
Píšem ďalšie pokračovanie a zbieram námety a podklady ako materiál, ktorý následne vydám 😉
Vy ľudkovia mi slúžite ako také mantinely (jop, urážam vás) 😉
Lebo ako som bol napísal, tam kde dvaja komunikujú, tam dialóg vzniká medzi nimi 😉
A z tohto stretu potom vzniká búrka v kôre šedivej - minimálne tej mojej - neviem ako vo vašej 😉
A tá búrka prináša dáždik - vodu (kto si pamätá, čo predstavuje tá voda? áno sú to myšlienky) 😉
No a keď budem mať toho tak akurát, tak skúsim napísať tretie pokračovanie s názvom : Evanjelium po 2000 rokoch 😉
Kapišto? 😉
|
|
|
|
prevádzkuje diskusneforum.sk
kontaktuj správcu diskusného fóra
vytvoril dzI/O 2023 - 2026
verzia : 1.05 ( 27.4.2024 1:45 )
veľkosť : 77 153 B
vygenerované za : 0.057 s
unikátne zobrazenia tém : 1 901 744
unikátne zobrazenia blogov : 19 109
táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...
|
možnosti :
hlavná stránka
nastavenia
blogy
todo
hľadanie :
blog dňa :
V kontexte blogu Nadji som si dovolil k problematike zaujať obšírnejší názor. Naozaj musíme poznať takmer všetko, aby sme si z toho mohli vyberať pravdu? Naozaj musím poznať pokiaľ možno všetku pravdu protistrany, aby som mohol povedať, ale aj nepov...
citát dňa :
To, že je niekto dospelý, nemusí hneď znamenať, že je aj rozumný.
|
