Dostal som otázku, o čo mi vlastne ide ;)

Kapitola 1: O meste, ktoré vedelo všetko

Keď som zišiel z kopca, uvidel som mesto.
Nie veľké, nie malé — také akurát, aby si myslelo, že je stredom sveta.

Mesto malo zvláštny zvyk:
každý jeho obyvateľ nosil na krku malú tabuľku s nápisom „Viem.“

Niektorí mali „Viem, ako máš žiť.“
Iní „Viem, čo je správne.“
A tí najhorlivejší „Viem, čo si myslíš.“

A tak som vošiel dnu.

Na prvom rohu stál muž, ktorý kričal do prázdna.
„Ľudia sú hlúpi!“ vyhlásil.
A keď som sa ho spýtal, prečo to hovorí, odpovedal:
„Lebo nikto nepočúva, čo hovorím.“

A ja som si pomyslel:
Možno by stačilo hovoriť menej nahlas a viac pravdivo.
Ale nepovedal som to.
Nie preto, že by som sa bál, ale preto, že som nechcel prísť o uši.

O pár krokov ďalej sedela žena s knihou.
Držala ju pevne, ako keby jej mala utiecť.
„Toto je Pravda,“ povedala, keď som sa priblížil.
„A kto ju nepozná, ten je stratený.“

„A ty si našla cestu?“ spýtal som sa.

„Samozrejme,“ odvetila.
„A teraz hľadám spôsob, ako presvedčiť ostatných, aby išli po nej.“

Usmial som sa.
Nie na ňu, ale na tú knihu, ktorá sa tvárila, že je mapa.
A pritom bola len príbehom.

Keď som prešiel ďalej, stretol som mladíka, ktorý sa ma spýtal:
„A ty čo vieš?“

Zastavil som sa.
Pozrel som na jeho tabuľku, na ktorej stálo „Viem všetko, čo treba.“
A povedal som:
„Viem, že neviem dosť na to, aby som nosil tabuľku.“

Zasmial sa.
Nie posmešne — úprimne.
A to bolo prvýkrát, čo som v tom meste počul smiech, ktorý nebol namierený proti niekomu.

„A prečo si prišiel?“ spýtal sa.

„Aby som sa naučil počúvať,“ odpovedal som.
„Aby som zistil, čo sa stane, keď človek prestane vedieť.“

Mladík si zvesil tabuľku z krku.
„A čo sa stane?“ opýtal sa.

„Začne vidieť,“ povedal som.

A tak sme kráčali ďalej — on bez tabuľky, ja bez odpovedí.
A mesto, ktoré vedelo všetko, sa na chvíľu stalo mestom, ktoré sa pýtalo.

Možno takto nejako by to mohlo začínať 😉

Na počiatku nebolo Slovo.
Na počiatku bol hluk.

Šum sveta, ktorý sa tváril, že vie, ako má človek žiť.
Šum ľudí, ktorí sa tvárili, že vedia, čo je pravda.
A šum v mojej vlastnej hlave, ktorý sa tváril, že je dôležitý.

A tak som sa jedného dňa zdvihol a odišiel.
Nie preto, že by som hľadal odpovede,
ale preto, že som už nechcel počúvať hluk.

Hovorí sa, že kto hľadá, nájde.
Ale ja som nehľadal.
Ja som len kráčal.

A cestou som stretával ľudí, ktorí mi tvrdili, že majú pravdu.
Niektorí ju držali v rukách, iní v srdci, ďalší v knihe.
A ja som sa na nich usmial, lebo som vedel,
že pravda, ktorú treba držať, je príliš ťažká na nosenie.

A tak som si niesol iba otázky.
Tie sú ľahké.
Tie sa nesú samy.

Po dvetisíc rokoch od príbehu, ktorý vraj zmenil svet,
som sa rozhodol pozrieť naň znova.
Nie ako veriaci, nie ako neveriaci,
ale ako človek, ktorý vie, že príbehy sú mapy,
a mapy sú dobré len dovtedy, kým nezabudneš pozerať na krajinu.

A krajina sa zmenila.
Svet sa zmenil.
Človek sa zmenil.

A tak som si povedal:
Ak má existovať evanjelium pre dnešok,
nemôže byť o tom, čo bolo.
Musí byť o tom, čo sa deje v človeku, keď kráča.

Toto je teda moja púť.
Nie svätá, nie veľká, nie dôležitá.
Len obyčajná cesta človeka, ktorý sa rozhodol
pozrieť na staré slová novými očami
a na nové oči starými slovami.

Ak sa na tejto ceste nájdeš,
kráčaj so mnou.
Ak nie, nechaj ma ísť.

Cesta je dosť široká pre nás všetkých
a dosť úzka pre každého zvlášť.

Však super nápad 😉

A nenárokujem si ho 😉

Takže ktokoľvek, kto chce, si ho môže osvojiť a napísať si svoju vlastnú verziu evanjelia 😉

Nie je to súťaž 😉

Je to o úrode, ktorú slovo má priniesť 😉

Slovo by malo prinášať úrodu vo forme nových a neotrepaných myšlienok 😉

Samozrejme s ohľadom na to, čo sme sa za tých 2000 rokov dozvedeli 😉

K čomu sme dospeli a ako sa na veci pozeráme dnes 😉

Tak smelo do toho milí pisatelia 😉

Qwertovi neustále vŕta v hlave prečo sa neustále vŕtam v biblii 😉

Nuž odpoveď je prostá 😉

Píšem ďalšie pokračovanie a zbieram námety a podklady ako materiál, ktorý následne vydám 😉

Vy ľudkovia mi slúžite ako také mantinely (jop, urážam vás) 😉

Lebo ako som bol napísal, tam kde dvaja komunikujú, tam dialóg vzniká medzi nimi 😉

A z tohto stretu potom vzniká búrka v kôre šedivej - minimálne tej mojej - neviem ako vo vašej 😉

A tá búrka prináša dáždik - vodu (kto si pamätá, čo predstavuje tá voda? áno sú to myšlienky) 😉

No a keď budem mať toho tak akurát, tak skúsim napísať tretie pokračovanie s názvom : Evanjelium po 2000 rokoch 😉

Kapišto? 😉