KKC "2130 A predsa už v Starom zákone Boh nariadil alebo dovolil zhotovovať obrazy, ktoré by symbolicky viedli k spáse skrze vtelené Slovo, napr. medeného hada, archu zmluvy a cherubínov."
odkazodkazodkaz Samotní Židia teda podľa Biblie už zobrazovali napr. anjelov cherubínov na podnet od Pána Boha. Ale to bol iba náznak zo Starej zmluvy. Potom prišla Nová zmluva a posun.
KKC "476 Keďže Slovo sa stalo telom, keď prijalo pravú ľudskú prirodzenosť, bolo Kristovo telo ohraničené (čiže malo presnú podobu). Z toho dôvodu môže byť Ježišov ľudský výzor „zobrazený“ (Gal 3,1)..."
"1159 Až vtelením Božieho Syna sa začala nová „ekonómia“ obrazov: „Boh, ktorý nemá ani telo, ani podobu, kedysi vôbec nebol predstavovaný obrazom. Ale teraz, keď sa Boh stal viditeľným v tele a žil s ľuďmi, môžem urobiť obraz Boha primerane tomu, ako sa dal vidieť… My však s odhalenou tvárou hľadíme na Pánovu slávu.“
"2131 ...Svojím vtelením Boží Syn otvoril novú „ekonómiu“ obrazov.
2132 Kresťanské uctievanie obrazov nie je v rozpore s prvým prikázaním, ktoré zakazuje modly. Veď „úcta k obrazu prechádza na vzor“ a „kto uctieva obraz, uctieva osobu, ktorá je na ňom namaľovaná.“ Úcta, ktorá sa vzdáva posvätným obrazom, je „nábožná úcta“, a nie adorácia, ktorá patrí jedine Bohu.
„Náboženský kult sa nepreukazuje obrazom, nakoľko sa berú do úvahy v sebe samých ako nejaké veci, ale nakoľko sú obrazmi, ktoré vedú k vtelenému Bohu. No úkon [úcty], ktorý smeruje k obrazu ako obrazu, sa nezastavuje pri ňom, ale smeruje k tomu, koho je obrazom.“
Jn 14,8-9: "Filip sa ozval: "Pane, ukáž nám Otca a to nám postačí." Ježiš mu vravel: "Filip, toľký čas som s vami, a nepoznáš ma?! Kto vidí mňa, vidí Otca."
KKC "1160 Kresťanská ikonografia prostredníctvom obrazu vyjadruje evanjeliové posolstvo, ktoré Sväté písmo podáva slovom. Obraz a slovo sa navzájom objasňujú. "...maľovanie obrazov, ktoré sa zhoduje s ohlasovaním evanjeliových udalostí – na posilnenie istoty, že Božie Slovo sa skutočne a nie iba zdanlivo stalo človekom – a ktoré je nám aj vhodným spôsobom užitočné. Lebo veci, ktoré sa navzájom objasňujú [ako obraz a slovo], bezpochyby majú aj rovnaký význam.“
História:
V meste Dura Európos na Eufrae boli objavené jediné známe nástenné maľby, ktoré sú staršie než Milánsky edikt. Nachádzajú sa v miestnosti, ktorá slúžila ako baptistérium. Nájdeme tu obrazy (Dobrého pastiera, Uzdravenie chorého, sv. Peter kráča po vode a Samaritán). Po uznaní kresťanstva sa hlavnou témou stala Kristova zbožnosť. Vysoká kvalita spracovania svedči kvalite umelcov z obdobia vlády Konštantína. Fresková výzdoba prijímacej miestnosti cisárskeho paláca v Trèves. ...
Ikonografia
Vývoj kresťanskej symboliky začal už v ranom kresťanstve... Najstaršie symbolické zobrazenia z 2. storočia sú zobrazenia Ježiša Krista v podobe akrostichov. ... Od začiatku ranokresťanského umenia sú prítomne dva typy zobrazenia Ježiša Krista... Vo všetkých týchto vyobrazeniach sa Kristus predstavuje ako nebeský kráľ, obklopený apoštolmi, mučeníkmi, svätými a anjelmi. ...
Kresťanské sarkofágy z 3. storočia sa pridržali rímskej tradície. Inšpirovali sa hlavne maliarskou výzdobou katakomb. Používali sa námety Dobrého pastiera, oranta (prosebníka) a motívy zo Starého zákona. Koncom 3. storočia sa objavili výjavy Lazárovho vzkriesenia a zázrakov zo Starého a Nového zákona. Diela tak tvorili ucelený teologický program. Neskôr sa sarkofágy zdobili len výjavmi zo Starého zákona. Klasický typ sarkofágu až do polovice 4. storočia sa nazýva „s vlysom“, pretože výjavy zdobili jeho čelnú stranu.
Ikonografia konštantínovského obdobia bola zameraná na Krista a jeho zázraky. Na konci tohto obdobia boli prvýkrát zobrazené Pašie. Hlavný dôraz sa nekládol na utrpenie Krista na kríži, ale na samotný kríž korunovaný vavrínovým vencom symbolizujúcim víťazstvo. Okolo roku 350 sarkofágy dostávajú novú formu. ...
Sochy. Medzi vzácne ukážky diel patria sochy sediaceho Krista (s črtami mladého filozofa, ktorý učí) vo Viedni a socha Dobrého pastiera vo Vatikáne z prvej polovice 4. storočia. Sochy Dobrého pastiera boli obľúbené i ako pohrebné pamiatky i ako dekoratívne postavy v záhradách a na fontánach a nemali vždy náboženský charakter."
odkaz"Najväčšie z rímskych katakomb - Domitiline (Catacombe di Domitilla), nesúce meno svätej Domitily, netere cisára Domiciána, patria k najstarším spomedzi rímskych podzemných nekropol (najstaršie hroby pochádzajú už z 2. storočia). Patria rovnako k najzachovalejším. Veľmi cenná je fresková výzdoba s náboženskou i svetskou tematikou. Nad Domitilinými katakombami sa nachádza kostol Santi Nero a Achilleo."
odkaz Logicky je zjavne nezmysel tvrdiť, že znázornenie obrazu kresťanského Pána Ježiša Krista, Boha Otca či Ducha Svätého ako holubice, sú pohanské modly. Lebo ide predsa o kresťanského Boha a teda kresťanské "symboly". To je podstatný rozdiel. Sú to obrazy, vizuálne znázornenie, o ktorých hovorí Biblia, evanjelium prostredníctvom slov a textov. Obraz Ježiša nie je pohanská modla. Ježiš bol tu na zemi ako skutočný človek. "Zostúpil z nebies a stal sa človekom (narodil sa ako človek)". A kresťanský obraz, ktorý ho znázorňuje, predsa neznázorňuje pohanskú modlu, bôžika, pohanského boha, ale "symbolicky" kresťanského Pána Ježiša atď.
Ono si to neprotirečí, lebo Boha ako duchovnú skutočnosť človek môže mať aj v sebe, "cez srdce", modliť sa k nemu a komunikovať s ním. Je to "neviditeľná" skutočnosť. A zároveň môžu byť aj tie obrazy napr. Ježiša ako "viditeľné symboly", lebo aj my ľudia na tomto prirodzenom svete sme zatiaľ i "viditeľní" (prirodzení).
Podobne pozri prirodzené znázornenie kríža ako kresťanského symbolu (fyzický materiál býva často z dreva, plus aj v grafickej podobe). A iné kresťanské symboly, napr. "ryba" (Ichthys), baránok (ovca), holubica - znázorňuje obvykle Ducha Svätého; kotva, krucifix, kresťanská vlajka... Sú to modly? Lebo sú fyzicky prirodzene znázornené, pretože majú fyzickú podobu? Nie, iste nie.
Hebrejci v Starom zákone mali oddávna veľkú úctu ku svojim svätým, k otcom viery, prorokom zo svojich dejín, teda k ľuďom ako bol napr. Abrahám, Izák, Jakob, Jozef, Mojžiš, Eliáš atď. Napr. o Elizeovi sa píše v Biblii, Sir 48,14-15: "Nič mu nebolo nemožné: i jeho mŕtve telo ukázalo (vôľu) prorockú. Za života konal (mnohé) divy, ale aj mŕtvy ešte konal podivuhodné činy."
Totiž Keď hodili istú mŕtvolu do hrobu, v ktorom spočívalo mŕtve telo Elizeovo, ten mŕtvy človek len dotykom s jeho kosťami prišiel znovu k životu (2 Kr 13,21). To je náznak relikvií svätých.
Niektorí protestanti majú a prejavujú úctu k apoštolom a ďalším významným ľuďom z kresťanského Nového zákona. Ale už menej k tým svätým, ktorí prišli v dejinách po biblických časoch, napr. k Františkovi z Assisi, Terézie z Lisieux atď. Hoci je zjavné, že svätí neskončili z biblickými časmi v zmysle kedy boli tie texty Biblie dopísané. Majú však svojich protestantských "obľúbencov", kvázi svätých.
Katolíci neuctievajú svätých ako Boha. Ale majú ich v úcte a v úcte môžeme mať aj človeka. To nie je zlé. Stupne a formy úcty sú rôzne. Veď sám Boh prikázal v Desatore: „Cti svojho otca a svoju matku“ (Dt 5, 16) a nikto to nepovažuje za modloslužbu, za uctievanie falošného boha (modly). Každému patrí úcta podľa stavu a hodnosti. Ide o to, aby sa nevzdávala ľuďom taká úcta, aká patrí jedine Bohu: „Nebudeš sa im klaňať, ani ich uctievať, lebo ja, Pán, tvoj Boh, som žiarlivý Boh“ (Ex 20, 4). Takže iba vtedy ide o modlárstvo, ak by sa niečomu alebo niekomu vzdávala taká česť, úcta a zvelebenie, aká sa má vzdávať Pánu Bohu. Je potrebné konať tak, ako píše sv. Pavol: "Čokoľvek robíte, všetko robte na Božiu slávu" (1 Kor 10, 31). A ak preukazujeme úctu Panne Márii alebo svätým, všetko má byť nasmerované na Toho, koho sú obrazom, na Ježiša Krista a Boha, ako ešte píše Pavol: „Čokoľvek robíte, robte z tej duše ako Pánovi, a nie ako ľuďom!“ (Kol 3, 23).
Rim 2,10: "Sláva, česť a pokoj čakajú každého, kto koná dobro..." Dokonca za určitých okolnosti platí: "Kto bude mne slúžiť, toho poctí Otec." (Jn 12,26) Teda sám Boh poctí takého človeka (za daných okolností). Katolíci si len ctia svätých, aj keby pritom používali slovo úcta či uctievanie, myslia tým, že si ich ctia. Ctiť si človeka ako človeka nie je modloslužba.
"A hľa, rozprávali sa s ním dvaja muži - Mojžiš a Eliáš. Zjavili sa v sláve a hovorili..." (Lukáš 9,30-34) Títo ľudia, ktorí fyzicky pozemsky zomreli, sa duchovne zjavili v sláve.
"Základom praxe úcty svätých sa stalo presvedčenie o tom, že duše zosnulých spravodlivých a mučeníkov za vieru sú v nebi, že oni predišli žijúcich do Božej slávy, sám Boh ich oslávil. Tu máme aj starozákonnú paralelu v Knihe Sirachovej : „Ako členovia si uctia hlavu rodiny, tak Boh si ctí tých, čo si jeho uctia“ /Sir 10, 20/. Ak si ich ctí Boh, nemá si ich ctiť i človek? Kapitola 44 začína „Chváliť nám treba slávnych ľudí, našich predkov,...“ a pokračuje v tomto tóne až do konca kapitoly 50. V Zjavení /tzv. Apokalypse/ sv. Ján popisuje napr. nespočítateľný zástup svätých v nebi /Zj 7, 9-10/ a vo verši 14 a 15 sa o nich píše, že sú to tí, čo si oprali rúcha a obielili ich v krvi baránka. Nie je pravda, ako sa zvykne tvrdiť, že úcta svätých sa datuje až od milánskeho ediktu /po 313/ a že súvisí s prispôsobením sa kresťanstva pohanským zvykom, že mala byť akousi náhradou pohanom za ich mnohobožstvo. V starokresťanských časoch sa tešili úcte najmä mučeníci – tí, čo pre svoju vieru položili život. Už z obdobia 2. Stor. máme svedectvá o úcte k mučeníkom a o slúžení omše na ich hroboch. V katakombách sa dokonca niektoré hroby mučeníkov upravovali ako oltáre. Svätí – to nie sú „nižší“ bohovia, ako u pohanov. To sú tí, ktorí už dospeli do stavu spásy, kam smeruje každý veriaci. Ani anjeli, ktorí sú taktiež u Boha, nie sú bohovia. Sú to Boží služobníci. Hierarchia je teda jasná.
Cirkev pri úcte svätých vychádzala z celostného pohľadu. Cirkev bojujúca – predstavuje žijúcich veriacich, cirkev oslávená – zomrelých v nebi, cirkev trpiaca – duše v očistci. Cirkev je však jedna a preto všetky tieto podoby sú navzájom prepojené. Tak, ako si môžu ľudia pomáhať v pozemskom živote, tak môžu ako prostredníka požiadať o príhovor niektorého svätca v nebi. Cirkev nikdy neučila, že veriaci sa nemôže modliť priamo k Bohu. Modlitba k svätým, ak bola oficiálne formulovaná, vždy bola formulovaná ako prosba za príhovor. Cirkev ani neučila, že milosť dáva svätec, ale, že milosť je od Boha „na príhovor XY“. Je v tom aj hlbšie vyjadrenie : človek si uvedomuje svoju hriešnosť a akoby sa neodvažoval priamo osloviť toho, ktorý je najdokonalejší, ale prosí akoby v zastúpení toho, kto už je v cieli a sám bol kedysi hriešnym.
Istú paralelu môžeme vidieť v Abrahámovom vyjednávaní s Bohom o záchranu Sodomy a Gomory. Abrahám prosí, aby sa Boh zľutoval, ak tam bude 50 spravodlivých – Boh súhlasí. Abrahám postupne znižuje počtu až dospel k číslu 10. Teda Abrahám sa prihovára u Boha za záchranu. Boh mu nepovedal : „Nechaj to tak, ja som sa rozhodol, že ak nájdem 10 spravodlivým, odpustím všetkým“. Nie, nechal Abraháma, aby sa za mesto prihováral. Podobne to možno vzťahovať na svätých v nebi. Ak sa teda živý Abrahám mohol prihovárať u Boha, nemôžu sa tí, ktorí sú u Boha v nebi, prihovárať za živých?"
odkaz Vladimír Thurzo, katolícky kňaz a dekan Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulty na Univerzite Komenského:
"Cirkev nikdy nevnucovala ani nepredpisovala uctievanie svätých, ale ho iba vrelo odporúčala. A to je veľký rozdiel."
odkaz Umelej inteligencii som položil túto otázku: Uznávajú katolíci modly?
Odpoveď:
"Nie, katolíci neuznávajú ani neuctievajú modly. Oficiálne učenie Katolíckej cirkvi modlárstvo (idolatriu) striktne odsudzuje ako hriech proti prvému Božiemu prikázaniu. Kritika zo strany iných kresťanských skupín (najmä protestantov) často vyplýva z nepochopenia rozdielu medzi uctievaním Boha a prejavovaním úcty svätým alebo obrazom.
Katolícka teológia prísne rozlišuje dva pojmy, ktoré sa navonok môžu zdať podobné:
Klaňanie sa (latria): Ide o najvyššiu náboženskú poklonu, ktorá patrí výhradne Bohu (Otcu, Synovi a Duchu Svätému). Klaňať sa komukoľvek alebo čomukoľvek inému je v katolicizme považované za modlárstvo.
Úcta (dulia a hyperdulia): Ide o prejavovanie rešpektu a uznania svätým ľuďom a Panne Márii za ich svätý život a vernosť Bohu. Svätí nie sú božstvami a nemajú vlastnú božskú moc.
Prečo majú katolíci sochy a obrazy?
Katolíci sa neklaňajú k samotnému materiálu (drevo, kameň, sadra), z ktorého je socha vyrobená.
Pripomienka, nie boh: Sochy a obrazy fungujú podobne ako rodinné fotografie. Keď sa človek pozerá na fotografiu blízkeho, neuctieva papier, ale myslí na danú osobu. Vizuálne zobrazenia pomáhajú veriacim sústrediť sa na duchovný svet.
Historický význam: V minulosti, keď väčšina ľudí nevedela čítať, obrazy a sochy slúžili ako „biblia chudobných“ a vizuálne vyjadrovali biblické príbehy.
Častým bodom nedorozumenia je modlitba k svätým. Katolík sa k svätému nemodlí s presvedčením, že mu svätý sám osebe splní prosbu.
Ide o prozbu o príhovor (orodovanie).
Katolík žiada svätého, aby sa modlil k Bohu spolu s ním. Je to ekvivalent toho, keď žijúci človek požiada svojho priateľa: „Prosím ťa, pomodli sa za mňa v mojej ťažkej situácii.“ Podľa katolíckej viery puto lásky smrťou nekončí.
Úcta patrí vzoru, nie hmote: Obrazy a sochy nie sú uctievané pre nejakú magickú silu alebo božstvo, ktoré by v nich prebývalo. Sú len prostriedkom pripomenutia, pomôckou a oknom, ktoré myseľ človeka vedie k zobrazenému svätcovi alebo k samotnému Kristovi."
