Znič dom, zabi syna, otráv strom...

Mane nobiscum, Domine,
advesperacit.
-
Les névroses, ou plutôt les
symptômes névrotiques, qui
sont des affections nerveuses.
On y inclut surtout les phobies,
mais également les hystéries et
névroses obsessionnelles.
-
-
/PROLÓG/
Uprostred šedého davu,
medzi lístim mŕtvej jari,
doplával som k baru,
spätne sa to možno iba marí,
všetky oči rovnakej farby,
len modrá umrela,
Aténa zhadzuje handry,
krása krídel dotlela,
plazíš sa po mne dotykom,
had pláva s pokrikom,
po kolenách sa korčuľujeme hnisom,
od bolesti plnou misou,
polámané nechty zatínam,
mäso, kosti k hräze napínam,
na raťazi a slučke
otrávim tvoje oko a ucho,
ako poslednej mojej slúžke,
trikrát ťa nožom pohladím,
a potom tvoje krvavé rúcho,
strach a radosť sa dovalí,
otvorím klietku s anjelmi,
ako muchám im otrhám krídla,
sadajú na koberec a vravia mi:
VŠETKY TVOJE HRIECHY ŤA VIDIA!
...
/PRED PROLÓGOM/
(Snehové vločky, mosty a klince.)
Kyslý zápach vriaceho potu,
démonstvo hrá slizkú notu,
zvláštne kŕče v ohnutom srdci,
rieka pár metrov ďalej piští,
derú si kolená ako sfetovaní vlci,
hladom sme si istí,
hádže ma svetom na strany,
veď nitky ťahajú havrany,
železná posteľ chladí aj potkany,
žobrem, vytesáme ju bozkami,
na raňajky štyrikrát skok z okna,
otvorená duša korenisto mokvá,
strhané tváre starca,
aj more sa solí a vysychá,
odkvitá uprostred marca,
cítim, že už aj chrasta nedýcha,
kukučka zniesla mašľu toho daru,
v konároch mŕtvej jari,
doplával som k baru,
spätne sa to možno iba marí,
peruť sa v kresle varí.
...
/PRED EPILÓGOM/
(Tieň už dospieval a spí, dve stoličky.)
„Zlatko, kedy si zaspala?“
„Buď ticho, počúvaj.“
„Ja viem, že si mi klamala!“
„Mlč...“
„Videl som tvojú radosť z hrôzy...“
„...“, nehovorí, len žmurká.
„Chýba mi sklo! Behám bosý!“
„Mlč...“, plače, je horká.
„Hmm...mrzí ma to. Naozaj.“
„Smrť sedí na strome a už olizuje hrozná...“.
...
/DEJ I./
(Zaprášené skutky a pol knihy, moľa.)
Trháme poštu pre Nebesá,
no ani vlas pýche nehne sa,
mučivo ožívaš v kazajke,
hladina sa len pohľadom čerí,
biela sa trepoce na vlajke,
moja noc ešte kúsok verí,
zažatá žiarovka praská,
z tvojich modrastých pier,
počúvam, nevýjde ani hláska,
si figúrka lesklých hier,
trháš si blúzku s gombíkmi,
bežíš lesom na prázdu lúku,
kde zasadáš s ohryzenými poníkmi,
v mojom náručí strácaš ruku,
a hoci sme na stráži
a hoci vidieť až za hradby,
počuj, láska, keď nás mrazí,
všetky naše hriechy nás vidia...!
...
/Dej II./
(Ticho, potlesk, pauza.)
...
/Dej III./
(Zahalené do plachty a dymu.)
Môj spln už odchádza,
nelež v krvi, spomínam,
obaja, cit aj rozum ma zrádza,
odovzdávam ťa ľadovým dolinám,
utri mi plač a vstaň,
pôjdeme tancovať von,
sypať popol do otvorených rán,
znič dom, zabi syna, otráv strom,
vo vzduchu sa sám topím,
chytajú ma činy starých novín,
vo vode s tebou lietam,
bolesť nás neskrotí,
ale malú pripomienku mám,
dýka sa len krátko zahrotí.
...
/EPILÓG/
Snehové vločky zlámali mosty,
pozostalí lepia klince na kostým,
oprášia zaprášené skutky,
napíšu nekrológ na pól knihy,
mosty rýchlo pľujú skrutky,
spútaná moľa krídlami do steny ryhy,
herci si oddýchnu, ticho, potlesk,
pauza...
Zlomíme kľúče,
zahalíme sa do plachty,
spočítame účet,
do dymu zahalíme aj jachty.
Tieň už viac nespieva.
Schizofrénia dozrieva.
Dve stoličky, jediná stojí,
Druhá leží pod kosou,
na najkrajšom poli...
Herci si oddýchnu, ticho, potlesk,
koniec...

uff...Schizofrénia dozNieva.

Ja aj tak NEVERÍM, že Ether má iba 18!!!Tvoja boľavá duša už musí mať najmenej 1000 rokov!

Petrana, ak by si si ma viac všímala, tak by si vedela, že mám už 19

Sedela v kaluži smútku a bolesti,
Pomaly, systematicky umierala,
Rozmazaná nevesta a jej sestry,
Chvíľami nežila, chvíľami preklínala,
Každé ráno do steny vravela
Vždy iné vyznania, láska vyvrela,
Cez tenké steny ju stále počuť
Ako tie machule púšťajú ortuť,
Pod šerom tejto noci sa ale pohla,
Decimované viečka sa otvorili,
Kedysi mať (teraz už) démona mohla,
Ako to Božie sudičky dovolili?!
Záchvat sa skrútil na podlahu
„Som nažive...som nažive?!“,
Strach a krutosť požierajú odvahu,
Farby sa menia zo šedých na sivé...
Vlastne nikto nevie čo sa stalo,
Ale keďže stále tu počut tie slová,
Myslím, že tu prišla bezmocnosť holá,
Myslím, že nešťastie si ju vzalo,
Nemyslite si, že umrela alebo sa zabila,
No potom, čo mesiace spomienky dávila,
Tak ako voda zovrie,
Tak sa aj ona proste odparila...

no, včera musel byť naozaj deň "na houno", náš mladý ho tiež zakončil filmom o anjeloch a démonoch a pred spaním vycedil posledné pivko s prehlásením - tým, že sa idem vyspať, sa nič nevyrieši, ráno vstanem s tým istým presvedčením, že najhorší bacil na svete je človek..."

nebol to deň na fekál, len bol prázdny

predstavujem si, aký by bol v mojom pírpade prázdny deň. Mal by byť taký všedný, bez emócii, strachu, či vysilenia. Nezáležalo by na tom, či mi niečo priniesl, mohol by byť takým nultým bodom bez premýšľania o tom, čo všetko bude treba riešiť, zaplatiť,kúpiť, upratať,navariť, ... len taký pohovkový...

bez premýšľania, pohovkový...rozdiel oproti prázdny

tak popíš, aký bol ten tvoj prázdny deň.

prázdny to jednoducho vystihuje...

No jasne... kto iný

neľúbim ťa Nadja

Ether, veď som svoj názor ani nepovedala, a už ma neľúbiš? 🙂
Ja teba áno, napriek všetkému... nerozumiem tomu, prečo, ale neviem si nijako pomôcť 🙂

jasné nadenka, ty každého ľúbiš - svojou falošnou láskou

sa mi nepáči, že ťa mám rád, tak ťa neľúbim
a navyše neľúbim ťa bez ohľadu na názor

ja mám rada aj tých, čo ma neznášajú... a nemusíš mať strach povedať mi čokolvek
Vždy budem vedieť vidieť to, čo sa skrýva pod tou čiernotou, čo nesieš ako svoju masku.

nauč sa byť úprimná

Amazonka, snažím sa... keď ale on má každý aj negatíva aj pozitíva, a dôležité je, čo chceš na ňom vidieť. Niet neúprimnosti v tom, keď si všímaš hlavne kladné stránky.