Zlé tušenie

Ani netušil, kedy sa to v ňom prebudilo. Zrazu si začal viac rozumieť s Mŕtvymi dušami, ako s tými, ktoré sa pohybovali okolo neho. Nie že by manželku nemiloval a nemal si s ňou čo povedať. Aj kamarátov mal dosť, po volejbale sa vždy zastavili na jedno-dve pivečká. Napriek tomu si viac rozumel s tými, ktorí opustili tento svet. Raz vypočul rozhovor svojej babky s nejakou jej kamarátkou a tá jej vykladala, aby prišla na seansu, ak chce, aby sa jej uľavilo. Presviedčala ju, že sa musí vyrovnať s mužovou smrťou a porozprávať sa s ním. Ako dieťa tomu neveľmi rozumel, skôr sa bál a triasol sa ako osika v sychravom jesennom vetre. Jedného dňa sa zobudil celkom premočený z mimoriadne živého sna. Snívalo sa mu, že sa rozpráva so svojím starým otcom, ktorý už bol dobrých 20 rokov po smrti. Nikdy týmto "somarinám" neveril. Aj vtedy, ako malý, sa vysmieval babkinej kamarátke a zároveň pociťoval ukrutný strach. Ako sa môžu mŕtvi s nami živými rozprávať?! A hlavne tí spálení?! Blbosť nad blbosti! Dlhé roky bol o tom presvedčený. Dlhé roky, až do toho osudného sna. V ten deň ho začali prenasledovať hlasy. Najprv jeden, dedkov, potom sa pridružili iné, až to už nedokázal ustáť a takmer šalel z toho hluku. Nakúpil si knihy, snažil sa nájsť ľudí, ktorí sa venovali rozhovorom s mŕtvymi dušami a keď ich našiel, dozvedel sa, že je jedným z nich. Stal sa médiom, človekom, ktorý by mal pomáhať pozostalým, vyrovnať sa s ich bolestivou stratou. Vypočul si stovky príbehov, vytvoril nespočetné mosty medzi živými a mŕtvymi. Vyčerpávalo ho to, ale nevedel si pomôcť, musel to robiť, bolo to oveľa silnejšie ako jeho vôľa. Až do jedného dňa, keď mu v noci zazvonil mobil a dozvedel sa, že jeho najlepší kamarát havaroval a už sa s ním porozpráva len ako médium. Nedokázal tomu uveriť, v hlave znovu počul tisíce hlasov, hluk ako v tej najhoršej putike, takmer sa z toho zbláznil. Zrazu sa rozpomenul na tú prvú noc a tešil sa, že jeho trápeniu snáď bude koniec. Tisícmi hlasov to začalo a tisícmi hlasov to aj musí skončiť! Naivná predstava.Netušil, že bude musieť pomáhať vdove, rodičom, deťom. Patril už k známym médiám ich mesta. Keby chcel, ani by nemusel pracovať. Jeho "nadprirodzené schopnosti" mu vynášali viac, ako jeho skutočné zamestnanie. Časom, keď splnil očakávané povinnosti, sa uspokojil. Bol pevne rozhodnutý, že s tým skoncuje - až príliš ho to vyčerpávalo. Aj on chcel "normálne" žiť, bez hlasov, bez zvedavých a nešťastných pozostalých, bez chlácholiacich mŕtvych, jednoducho žiť ako normálny človek. Zrazu si uvedomil, že si nedokáže spomenúť, kedy bol naposledy niekde spolu so svojou manželkou. Vnímal ju skôr ako "médium" svojej domácnosti. Navarené, vypraté, vyžehlené, pusa ráno i večer, ale žiadne debaty a láska? Premýšľal, či ich spolunažívanie je dôsledok akéhosi perpetuum mobile, alebo či niekto z nich dvoch ešte k tomu druhému pociťuje niečo také romantické a neskutočné ako je láska?!

Vracal sa zamyslený domov, roztržito strkal kľúče do zámky, netušiac koľko je hodín a či je o takejto dobe jeho manželka doma. Za posledné roky si čas neuvedomoval. Tak ako nevnímal prítomnosť živých na tomto svete. Otvoril, prezul sa a automaticky sa hodil unavený na gauč v obývačke. Potreboval hlavne kľud. Musel vypudiť z hlavy tie otravné hlasy. Hluk pomaly utíchal a on sa začínal ukľudňovať. Konečne. Nie, niečo ho neustále rušilo. Zahĺbil sa do toho rušivého hlasu a nevedel si ho vysvetliť. Po niekoľkých sekundách prišiel na to, že už počuje len dva hlasy. Dva divné hlasy. Vlastne to ani neboli hlasy. Boli to výkriky rozkoše, stonania, šepoty...

Otvoril dvere na spálni a videl i počul...
Svoju manželku a svojho najlepšieho, už mŕtveho kamaráta....


napísala germa

Zaujímavý príbeh, pointa divoká. To rozprávanie s mŕtvymi, o tom bol jeden seriál, ktorý som mala celkom rada.

to nebola ta mala babenka co mala v serialy takeho pekneho priatela?

Bola to pekná žena s pekným priateľom.

to je normalne ako od kinga