Ako sa začala 2. svetová vojna: Slováci napadli Poľsko 15 minút po Nemcoch
Divízia Jánošík obsadila Zakopané a postupovala na Nowy Targ. Divízia Rázus prenikla do pohraničia a chcela postupovať hlbšie do poľského vnútrozemia. Iniciatívnych Slovákov museli zastaviť až nemeckí generáli.
V lete roku 1939 bolo v mladom Slovenskom štáte rušno. Niežeby sa už v Európe alebo nebodaj pod Tatrami strieľalo. Všetko ale nasvedčovalo tomu, že sa to čoskoro zmení.
Nemci, ktorí Slovákom nanútili tzv. ochrannú zmluvu (čím si z nich spravili svojich vazalov), zrazu začali vo veľkom prichádzať na Slovensko. Nie však preto, aby tu dovolenkovali.
Najmä na Považí opravovali mosty a cesty, budovali vojenské sklady a zákopy, stavali protiletecké kryty a delostrelecké opevnenia. Začiatkom augusta sa na Slovensko presunulo niekoľko nemeckých divízií.
Dvadsiatehoštvrtého augusta dostala vláda na čele s Jozefom Tisom prvé pokyny. Každému bolo jasné, čo bude nasledovať.
Schyľovalo sa k najkrvavejšiemu konfliktu v dejinách ľudstva. Prvou obeťou vojnového besnenia malo byť Poľsko.
Čo žiadal führer?
Slovensko-poľské vzťahy boli v tých horúcich letných dňoch extrémne napäté. Slováci stále nezabudli na to, ako museli v roku 1920 Poliakom odstúpiť 27 dedín na Orave a Spiši s viac než 25-tisíc obyvateľmi.
Ani na to, ako si Poľsko v roku 1938 ukrojilo ďalších zhruba 200 km štvorcových s asi 4-tisíc obyvateľmi.
Pocit krivdy umocňovala aj skutočnosť, že pôvodné slovenské obyvateľstvo bolo na anektovaných územiach často vystavené násilnej polonizácii.
Ponuka, ktorá prišla v roku 1939 z Berlína, preto vládnucich ľudákov zaujala. Hitler Slovensko potreboval využiť ako nástupný priestor pre svoju armádu, ktorá sa pripravovala na bleskovú vojnu s Poľskom.
Žiadal, aby v prípade vojny slovenská armáda zabezpečila slovensko-poľskú hranicu a zabránila tak prípadnému protiútoku Poliakov.
Führer požadoval aj letisko v Spišskej Novej Vsi, ktoré malo slúžiť nemeckým stíhačkám a bombardérom.
Slovákom za to všetko sľúbil ich stratené a toľko oplakávané územia. Tisova vláda so všetkým súhlasila.
Gardisti zdemolovali byt diplomata
Propaganda začala pracovať na plné obrátky. Štvavú protipoľskú kampaň rozpútali najmä radikáli z Hlinkovej gardy.
Ľudácka tlač vykresľovala Nemcov ako ochrancov, Poliakov ako agresorov. Slovákom bolo treba vštepiť do hláv, že ak aj bude vojna, bude to len spravodlivý boj za to, čo im právom patrí.
„Vrcholom protipoľskej kampane bola demonštrácia na Hviezdoslavovom námestí v Bratislave, zorganizovaná hlavným veliteľom Hlinkových gárd Alexandrom Machom, vo večerných hodinách 22. augusta,“ píše historik Igor Baka v publikácii Vojenské dejiny Slovenska.
Emócie boli vybičované do takej miery, že gardisti v noci po skončení manifestácie zdemolovali byt poľského diplomata.
Nemci dátum útoku stanovili na 1. septembra. No krátko pred inváziou dostala slovenská armáda nové rozkazy.
Štvrťhodinu po Nemcoch
Hoci sa pôvodne rátalo s tým, že bude len chrániť hranice s Poľskom, Wehrmacht najnovšie žiadal, aby Slováci útočili s Nemcami. Tisova vláda ani teraz nenamietala.
Do vojny s Poľskom sa rozhodla nasadiť poľnú armádu „Bernolák“, ktorá mala po mobilizácii asi 51-tisíc mužov.
Velil jej minister obrany Ferdinand Čatloš, a to z hlavného stanu v Spišskej Novej Vsi, neskôr v Solivare pri Prešove. Armádu tvorili tri divízie – Jánošík, Škultéty a Rázus.
Druhá svetová vojna sa začala 1. septembra 1939, približne o 4:45 ráno, útokom Nemcov na mesto Gdansk. Asi o 5:00 začali z juhu útočiť aj Slováci.
Divízia „Jánošík“ mala pochodovať v smere na Nowy Targ a podporovať postup Nemcov. Úlohu Slováci bez väčších problémov zvládli. Obsadili Zakopané a prenikli do hĺbky asi 30 kilometrov.
Vážnejšie strety s ustupujúcim nepriateľom podľa Baku neboli. V tretí deň vojny už ľudácky denník Slovák oznamoval, že nad Javorinou opäť zaviala slovenská vlajka.
Všetky územia, ktoré Poľsko zabralo, boli 3. septembra znovu v slovenských rukách.
Iniciatívnych Slovákov zastavili Nemci
O niečo tvrdšie boje ako „Jánošík“ zvádzala 3. divízia „Rázus“, ktorej úlohou bolo chrániť hranicu na východe pred prípadnými poľskými útokmi.
Aj jej sa však podarilo preniknúť na poľské územie. Slováci chceli dokonca podľa Baku iniciatívne postupovať ešte hlbšie do vnútrozemia, zastaviť ich museli až Nemci.
„(…) nemecký veľvyslanec hlásil, že rozhodnutie nemeckého velenia niektorí slovenskí dôstojníci pochopili ako prejav znevažovania ich kvality,“ uvádza Baka.
Poľsko nemalo proti brutálnej presile nepriateľa žiadnu šancu. Najmä po tom, ako 17. septembra krajinu z východu napadla obrovská armáda Sovietskeho zväzu.
Už 28. septembra kapitulovala Varšava. Poľská vláda utiekla do zahraničia. Zhruba do konca septembra sa z Poľska stiahli aj slovenskí vojaci.
V ťažení ich podľa historika padlo asi 20. Niekoľko desiatok mužov utrpelo zranenia. Nemci boli s počínaním si maličkého Slovenska spokojní.
V októbri oficiálne súhlasili s návratom sporných pohraničných území svojmu vernému spojencovi. Upokojilo to aj slovenskú verejnosť, pre ktorú bola inak vojna proti slovanským národom len ťažko pochopiteľná.
Slovenský veľvyslanec agresiu odsúdil
Tisov štát sa síce dostal do priazne Tretej ríše, oveľa horší signál však vyslal do západného sveta. Veľká Británia a Francúzsko so Slovenskom okamžite prerušili diplomatické styky. To isté spravilo aj Poľsko.
Zaujímavý je príbeh slovenského veľvyslanca vo Varšave Ladislava Szathmáryho. Po vypuknutí vojny odsúdil nemeckú agresiu a vyjadril podporu Poľsku. Na Slovensko sa už nevrátil.
odkaz
Niekto kto by umýval nohy bezdomovcom ...