„Kosti rúk a nôh mŕtvoly boli ovinuté povrazmi, v tom čo zostalo z úst, boli nájdené zostatky špinavej látky, ktoré veda uznala za zvyšky ponožky. Tá istá veda skonštatovala v žalúdku nájdené zostatky nestrávenej surovej krvi a prehlásila, že smrť nastala asi za 14 dní vykrvácaním. Spútaná si sama rozhrýzla ramená, kolená a všetko kam len zubami mohla dosiahnuť, inak by žila ešte o niekoľko dní dlhšie. Lekári hovoria, že tak učinila, aby zahasila smäd, my si však myslíme, že spáchala sebevraždu…“
Takto znie záverečná pasáž libreta novej pôvodnej českej opery Sternenhoch premiérovanej na Novej scéne v Prahe v apríli minulého roku. Konkrétne ide o výstup, kde s rozkladajúcou sa mŕtvolou svojej bývalej manželky Helgy súloží hlavný hrdina príbehu, ktorý ju predtým spútal a nechal zomrieť od hladu a smädu v kobke. Pri súloži sa poraní o lebku nebohej a z nakazených zvyškov jej tela dostáva otravu krvi. Dva dni na to zomiera. Scéna, akokoľvek by sa mohla javiť absurdná, ani zďaleka nie je tou najšokujúcejšou. Naopak, v kontexte celého dekadentného príbehu je dokonca jedným z tých obrazov, ktorý divák bez problémov príjme.
Táto opera je napísaná podľa poviedky Ladislava Klímy (1878 – 1928) , ktorý bol českým mysliteľom, filozofom a spisovateľom...
"Sternenhoch pozoruje z úkrytu, ako sa Helga s milencom vzájomne oddávajú sadomasochystickým praktikám a v nečakanej chvíli ich prekvapí. Helgu udrie do hlavy a zavrie do hladomorne, jej milenca zabije. Manželku v kobke surovo zbije, poníži a zviaže a nechá ju zomrieť hladom a smädom. Od tej doby ho po celý rok prenasleduje jej prízrak a knieža žije v neistote, či má len halucinácie, alebo skutočne ide o jeho Helgu. Ráno ho nájdu šialeného ako súloží s jej rozkladajucím sa telom."
Teda, vraj umenie... filozofia... to fakt?