Podľa psychológa majú najmladší ešte jednu zaujímavú pozíciu – bývajú miláčikom rodiny, takže rodičia sa zvyčajne neubránia ich rozmaznávaniu. Keďže sa rodičovská pozornosť už otupila, tieto deti prechádzajú životom asi najjednoduchšie – cestu im už „prešliapali“ starší súrodenci. Ľahko nadväzujú nové kontakty aj vzťahy, sú bezstarostní a spoločenskí rebeli. Majú veľa nápadov, sú empatickí a citovo založení, nekomplikovaní a majú schopnosť motivovať ostatných.
Vo veľkej miere doslova zbožňujú svetlá rámp – resp. sú rodení zabávači a komedianti. Ale nie tak, ako ste si to v prvej chvíli teraz predstavili. Oni totiž chcú byť klauni, ktorých iní berú vážne.
Leman o tomto hovorí slovami: „Najmladšie deti si so sebou nesú prekliatie, že ich nikto neberie vážne, najskôr ich rodina, potom svet. V skutočnosti sa Benjamínkovia vyznačujú spaľujúcou túžbou urobiť niečo dôležitého, aby si ich druhí všimli. Od chvíle, kedy sú schopní premýšľať o svete okolo, si naliehavo uvedomujú, že sú najmladší, najmenší, najslabší a najhoršie vybavení k tomu, aby sa vysporiadali so životom. Veď predsa kto by dôveroval tomu drobcovi, že bude vedieť prestrieť stôl alebo naliať mlieko? On na to jednoducho ešte nie je "dosť veľký".
Medzi Benjamínkami nájdeme množstvo spevákov aj hercov. A tiež módnych návrhárov, psychológov aj maliarov. Dokážu totiž snívať s otvorenými očami a majú perfektnú predstavivosť.
Niekedy sa stáva, že najmladšie dieťa sa z najmilšieho akoby švihom prútika zmení na rebela, čo môže viesť dokonca k útekom z domu či ignorovaniu rád rodičov. Toto všetko súvisí s premenou z baviča na vážneho klauna. Takýchto premien však v živote benjamínka bude viac. Každá cesta po koľajniciach bezstarostnosti skončí a u najmladšieho môže dôjsť k nájdeniu svojho vlastného ja. Napríklad z večne usmiatej osoby sa stáva duchovne (väčšinou však nie nábožensky) založený človek. On sa síce tiež usmieva svojim vnútrom, no tí ostatní to zatiaľ nevidia.
Je množstvo najmladších, ktorí sa v priebehu života radikálne zmenili a je úplne jedno, v ktorom období to bolo. Táto zmena bola tak razantná, že ak by ste mali stroj času, preniesli sa o rok späť a povedali takémuto človeku, kde a hlavne KTO bude po roku, možno by vám sám neuveril. Typickým príkladom sú opäť umelci, ktorí vymenili predošlý búrlivý život napríklad za pokoj mystiky a ezoteriky.
Demografi pri svojich výskumoch prišli s faktom, že najmladší sa rodí do rodiny, v ktorej už majú rodičia pomerne veľkú časť kariéry za sebou a tak je rodina v mnohých prípadoch lepšie zaopatrená, než pri narodení prvého dieťaťa. Najmladšie dieťa sa teda rodí do majetkovo zaistenejšej rodiny a je akýmsi "dieťaťom pre radosť". Preto Benjamín aj vo vyššom veku (aj keď si to často neuvedomí) rozdáva radosť. Či už na pracovisku, s priateľmi a podobne. Je to také veselé slniečko, povedané slovami minulého režimu „v kolektíve obľúbené“.
Kevin Leman vo svojej knihe o rodinných konšteláciách spomína: “Som posledný z mojich súrodencov. Vždy som bol veselý a smiech som chcel rozdávať naveky. V mladosti som bol ja práve tým klaunom, ktorý bavil všetkých naokolo a dnes som psychológ. Ide to vôbec dohromady? Pravdaže. Tým klaunom vo svojom vnútri som zostal stále a nerobí mi nič väčšie potešenie ako rozosmiať poslucháčov na mojich seminároch a prednáškach. V mladosti som si totiž uvedomil, že nestačí len byť stredobodom pozornosti a v mojom pubertálnom mozgu to napodiv vyvolalo otázku: "Byť populárny je zábava, Leman, ale čo bude ďalej?"A tá ma poháňala až k cieľu, v ktorý som nikdy ani nedúfal – k vysokoškolskému diplomu. Rád o sebe hovorím, že som jeden z mála diplomovaných psychológov, ktorých poznám, čo prešli univerzitou a postgraduálnym štúdiom - čo predstavuje celkovo trinásť rokov – bez stredoškolského vzdelania. Naozaj som sa toho na strednej škole veľa nenaučil, to je skutočnosť, na ktorú nie som moc pyšný. Ale môj „obrat“ stál za to.“
Zaujímavosti o najmladších zo súrodencov:
1.Štúdie ukazujú, že rodení Benjamínkovia sú priťahovaní k profesiám orientovaným na ľudí, zatiaľ čo
prvorodení a jedináčikovia si vyberajú zamestnanie, ku ktorému patrí práca s dátami, materiálmi alebo inými "vecami".
2.Ak dieťa vyrastá ako najmladšie v rodine, ľahko sa môže zmeniť na uzlíček rozpoltenosti. Sú akoby na hojdačke skúseností a emócií, z ktorých mnohé si ťažko vysvetľujú a ešte ťažšie chápu. Benjamínkovia tak dokážu byť chvíľu okúzľujúci a roztomilí a hneď nato vzdorovití a nepríjemní. Rýchlo sa zmenia z dynama nabitého energiou na bezmocných úbožiakov, ktorým v pondelok patrí svet a v utorok sú úplne na dne.
Kevin Leman vysvetľuje: S najmladšími deťmi sa zaobchádza rozporuplne - chvíľu sa s nimi doma maznajú a rozmaznávajú ich, a hneď nato ich podceňujú a smejú sa im. V sebaobrane si my Benjamínkovia postupne vypestujeme istú aroganciu, ktorá nám pomáha zakryť všetky pochybnosti o nás samých a vnútorný zmätok. Pod týmto nezávislým povrchom sa skrýva vnútorný rebel, ktorému všetko prejde, alebo by malo prejsť. My Benjamínkovia sme impulzívni a blázniví. Ideme za niečím a urobíme to, a až neskôr premýšľame o dôsledkoch svojho konania. Máme predsavzatia, že si nás budú ľudia všímať, že po sebe zanecháme stopu. Pritom sme často veľkí trémisti. Bojíme sa, lebo podvedome chceme ukázať našim starším súrodencom, našim rodičom
a svetu, že s nami musia počítať.
3. Benjamínkovia nemajú rodený zmysel pre poriadok a často strácajú veci. Otázky typu „kde mám kľúče, veď pred chvíľou boli na stole“ sú u nich na dennom poriadku. No aj v tomto sa dokážu zmeniť tak, že si v priebehu života vytvoria vlastný systém, kam si budú ukladať dôležitosti a to ich samozrejme zmení tiež k pohľadu na neporiadok a stávajú sa práve tými, ktorým vadia neuložené veci a podobne.
4. Najmladší zo súrodencov sú prvými, pri ktorých sa dá povedať, že prevzali za seba zodpovednosť. Zvlášť ak medzi nimi a ostatnými súrodencami sú väčšie vekové rozdiely.
Autor: Ivan Nôta
