Štádia osobnostnej identity 3: Prevzatá identita

Život je plný príkladov, ako mládež žije na úkor svojich rodičov, žije z konta, na ktoré ničím neprispela. A to neplatí len o materiálnom zabezpečení. Časť mladých po ničom hlbokomyseľne nepátra, o ničom veľmi nepremýšľa, zdá sa im, že všetko je dobré tak, ako je, nič netreba meniť. Uznáva, že je lepšie chodiť po vyšliapaných chodníčkoch, ako si presekávať vlastné. Súhlasí s tým, čo hovoria dospelí, preberá ich názory, postoje, hodnoty, spôsob života. Identifikuje, stotožňuje sa s niektorými z nich. Preberá ich životný štýl. Ťaží zo skúsenosti starších, ktorí už vedia, ako to v živote chodí a zbytočne si nepáli prsty na vlastných experimentoch. Preberá všetko ako dar bez toho, aby toto darované vrece pretriedila, preosiala a oddelila kúkoľ od obilia. Málo skúma, zvažuje, či sú tieto "generačné dary", posolstvá naozaj pravé.
Títo mladí ľudia spravidla nemajú svoje vlastné ideály a predstavy o sebe a o živote. Pasívne si privlastnili nejakú osobnostnú identitu bez prežívania vývinovej krízy. Ľahko a bezbolestne vhupli do sveta dospelých a zabývali sa v ňom. Sú to akísi peciváli ducha. Osobnosti, ktoré nikdy nevybočia z radu a najlepšie sa cítia v rade. Formujú sa v nich zástupy nasledovníkov. Sú vhodným terčom skrytej a otvorenej manipulácie aktívnych vodcov. Možno sa takéto totálne prevzatie generačného posolstva z rodičov na deti zdá niekomu z výc****ého hľadiska ideálne. Puberta a adolescencia prebehne bez zbytočných konfliktov. Načo problémy? Načo trápenia? Takéto dieťa možno dosiahne významné postavenie, ale len vtedy, ak generačné posolstvá súčanse podporovali aj jeho tvorivosť.
Veľa záleží na kvalite rodinných a spoločenských vzťahoch. Ak niekoho z celej duše milujeme a súčasne aj uznávame, vážime si ho, potom príjmame aj jeho kultúrnu tradíciu za svoju. Ale čo ak sú názory rodičov, ba celej spoločnosti zavádzajúce? Niekedy má mládež skutočne dôvod nepodklonkovať sa dospelým. Preto sa musí v istom čase mladý človek vzburiť, sám si vybrať a prijať to, čo uzná za vhodné, neprijateľné odmietnuť. A generačný problém? Pre spoločnosť je užitočná tá neustála prirodzená kontrola burlivákmi mladej generácie, či kráča správnym smerom.

Tu je príklad prevzatej identity:

"Ale mne sa skutočne zdá, že rodičia majú vo všetkom pravdu. Neviem, s čím by som mala nesúhlasiť. Bola som jedináčik, dali mi všetko. Doma mi je najlepšie. Nikam sa mi nechce chodiť. Ale v poslednom čase začína byť po idylke. Mama ma posiela von, za kamarátkami, vraj sa ani nevydám, ak budem len doma sedieť, všade sa s nimi vláčiť...Nie, že by bola rada, že jej nerobím starosti, ona sa na mňa ešte hnevá. Všetko urobím, učím sa, veľa čítam, nikdy neodvrávam. Tak čo po mne chce? Že mám chodiť tancovať? Mne sa nechce!
Otec mi pomohol dostať sa do školy. Bola som dobrá žiačka, tak to nepokladám za podvod. Aj dobrí žiaci museli mať svojho "strážcu", aby sa niekde dostali. Som mu vďačná za to, že som sa nemusela potlkať niekde rok-dva ako upratovačka. Skončím školu a budem uňho praxovať. Podporuje ma, aby som sa v profesii uplatnila. Na iné zatiaľ nemyslím. O politiku sa nestarám. Priateľky mi nechýbajú. S chlapcom som zatiaľ ešte nechodila."

👍: Krištof

To je drsné jak sviňa.

V indickych vedach sa toto nazyva falosné ego.
Nastuduj si najprv sliepku a potom zistis, ze vajce mozes kluden usmazit a zjest...iny ucel nemalo.

pecivali ducha, no toto 🙂
Nahromadena nespokojnost prinasa vzburu, ale opacne?
Hlada len ten, ktory postrada..., preco by hladal clovek, ktory "vsetko" ma? Kam by to dal?
Pride na psa mraz, raz...cas je taky nedolezity...