nvázia armády Sovietskeho zväzu a vojsk z ďalších krajín takzvanej Varšavskej zmluvy – Poľska, Maďarska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky – v noci z 20. na 21. augusta 1968 bola najväčšou ozbrojenou akciou v Európe od konca druhej svetovej vojny. Vpád armád proti vôli väčšiny obyvateľstva prerušil reformný proces v Československej socialistickej republike (ČSSR). V piatok, 21. augusta, uplynie 52 rokov od týchto tragických udalostí.
Na intervencii pod krycím názvom Operácia Dunaj sa zúčastnilo 27 bojových divízií, 12 tankových, 13 motostreleckých a dve výsadkové, i jedna letecká armáda. Skupina A tvorená sovietskymi a poľskými jednotkami začala nástup z priestoru Legnice - Krakov. Skupina B pozostávajúca z jednotiek ZSSR a NDR začala v Görlitzi, Zittau, Drážďanoch a Kliegenthale (NDR). Skupina C, sovietske, maďarské a bulharské jednotky, zas z oblasti Györu.
Celkovo vstúpilo na územie Československa v prvom slede približne 160.000 vojakov a 4600 tankov. Postupne sa počet rozrástol na 750.000 vojakov, podľa niektorých zdrojov 500.000, s 800 lietadlami, 6300 tankami a 2000 delami a raketami. Intervenčným jednotkám velil generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij. Na operácii sa nezúčastnilo Rumunsko, ktoré bolo tiež súčasťou Varšavskej zmluvy.
Keď sa v januári roku 1968 stal Alexander Dubček prvým tajomníkom Ústredného výboru Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ) a v apríli vedenie strany prijalo Akčný program KSČ s početnými reformami, začalo sa obdobie takzvanej Pražskej jari. Tento proces či samotná myšlienka socializmu s ľudskou tvárou narážali na zásadný nesúhlas sovietskeho vedenia i samotného najvyššieho sovietskeho predstaviteľa Leonida Iľjiča Brežneva. Prvým politikom, ktorý sa zmienil o možnom použití sily v ČSSR, však bol podľa bulharských historikov najvyšší bulharský predstaviteľ Todor Živkov.
Pozývací list všetko zmenil
V Československu sa v závere júna konalo vojenské cvičenie štátov Varšavskej zmluvy pod názvom Šumava. Sovietske jednotky odkladali svoj odchod z ČSSR, čo zvyšovalo napätie. Odišli až po takzvanej Bratislavskej konferencii 3. augusta, na ktorej Zväz sovietskych socialistických republík (ZSSR), Československá socialistická republika (ČSSR), Maďarsko, Poľsko a Nemecká demokratická republika (NDR) podpísali spoločný protokol. Ten okrem iného obsahoval tzv. Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity - teda právo na vojenský zásah v krajine, v ktorej by bolo ohrozené socialistické zriadenie. Na konferencii v Bratislave tiež došlo k odovzdaniu tzv. pozývacieho listu, ktorý adresovali protireformní komunisti okolo Vasiľa Biľaka sovietskemu vedeniu.
Samotná vojenská akcia sa začala v utorok 20. augusta večer. Už po 21. a 22. hodine pristali v Brne a Prahe sovietske lietadlá. Pozemné vojská prekročili hranice po 23. hodine. Minister národnej obrany Martin Dzúr telefonoval so sovietskym ministrom obrany Andrejom Grečkom, ktorý ho varoval pred ozbrojeným odporom. Sovietski dôstojníci sa tiež v budove generálneho štábu snažili zabrániť akémukoľvek ozbrojenému odporu Československej ľudovej armády.
V Prahe 20. augusta od 14. hodiny zasadalo predsedníctvo ÚV KSČ. Delegáti sa o invázii dozvedeli o 23.30 h. Okolo 1. hodiny v noci členovia predsedníctva strany schválili text výzvy Všetkému ľudu československému, v ktorom uviedli, že vojská obsadzujú ČSSR proti vôli ústavných orgánov a bez ich vedomia, a tiež v rozpore s medzinárodným právom. Už do 2. hodiny sa text šíril prostredníctvom rozhlasu.
Moskovský protokol
Najvyšší československí predstavitelia boli zadržaní a deportovaní do Moskvy na rokovania so sovietskym vedením. V ďalších dňoch sa k nim pridal aj prezident Ludvík Svoboda či zástupcovia protireformného krídla. Pod nátlakom sovietskej strany bol v noci 26. augusta 1968 podpísaný tzv. Moskovský protokol, ktorý de facto legitimizoval vojenskú akciu. Tá sa oficiálne skončila 15. novembra 1968. Postupne sa v priebehu rokov 1969 a 1970 začal proces tzv. normalizácie.
Českí historici Ivo Pejčoch a Prokop Tomek z Vojenského historického ústavu v publikácii Okupácia 1968 uviedli, že si vojenská intervencia vyžiadala až 137 obetí, z toho 37 na Slovensku. Sovietske vojská, ktorých prítomnosť v ČSSR mala byť dočasná, tu zotrvali až do Novembra '89, posledný vojenský transport z územia Československa odišiel 19. júna 1991.
Budaj a Remiášová si uctili obete okupácie, navrhujú dva pamätné dni
Koaličné hnutie OĽANO navrhuje, aby sa pamätnými dňami stali 21. august ako Deň obetí okupácie Česko-Slovenska v roku 1968 a 21. jún ako Deň odchodu okupačných vojsk sovietskej armády z Česko-Slovenska v roku 1991. Návrh vo štvrtok predstavila poslankyňa parlamentu Anna Remiášová (OĽANO) spolu s ministrom životného prostredia Jánom Budajom (OĽANO). Budaj ako opozičný poslanec takýto návrh v minulosti opakovane predkladal do parlamentu, no nenašiel naň podporu.
Minister spolu s Remiášovou si vo štvrtok uctili obete sovietskej okupácie z 21. augusta 1968 pri pamätnej tabuli na Šafárikovom námestí v Bratislave. Budaj pripomenul, že príbuzní obetí okupácie sa doteraz nedočkali satisfakcie. Zároveň ubezpečil, že návrh legislatívy na zavedenie pamätných dní sa prediskutoval s koaličnými partnermi.
"Invázia v roku 1968 bola najmasívnejším vojenským zákrokom proti civilnému obyvateľstvu v 20. storočí v dobe, kedy nebola vojna," vyhlásil. Obete okupácie sa podľa neho rátajú na stovky. Išlo podľa neho o spoločenstvo volajúce po slobode, čo bolo napokon základom 17. novembra 1989. Skonštatoval, že komunisti zatvárali tých, ktorí si počas totality 21. august pripomínali, označil to za zápas o pamäť národa a túžbu po slobode a demokratickom zriadení.
"Predložením zákona si uctíme nielen mŕtvych, pozostalých, ale aj všetkých Slovákov, ktorí odmietali túto inváziu, ktorí bojovali zo všetkých síl preto, aby sa späť na Slovensko vrátila sloboda," uviedla Remiášová. Návrh legislatívy by mal byť predložený na septembrovú schôdzu Národnej rady (NR) SR.
odkaz
