Smrť v priamom prenose z roku 1540

Milujem túto krajinu, naťahujem s radosťou v srdci ruky k nebu v jedno slnečné ráno na prahu domu. Usmejem sa a pozdravím susedu. Tvári sa, že ma nevidí a sused vychádzajúci z dverí mi aj miesto nej láskavo kývne na pozdrav. Odrazu sa v diaľave dvíha tmavý kúdoľ prachu. Násilím ma berú spred domu, odvlečú do pochmúrnej pevnosti, do mučiarne, kde ma obviňujú z vecí, o ktorých som nikdy predtým nepočula, a keďže v šoku mlčím, tak nasleduje mučenie. Nerozumiem, prečo práve jeden z nich tak nalieha, aby som sa priznala.

„Prečo práve ty?“ upieram na neznámeho muža pohľad plný bolesti a hľadám oči, ktoré sa dajú iba vytušiť pod hlboko stiahnutou mníšskou kapucňou.

Už nevládzem ani kričať, a keď sa kat priblíži s rozžeraveným železom, upadám do bezvedomia. Moje bezvládne telo vlečú do cely. Netuším, ako dlho tam ležím. Trasie ma zimnica. Zaspávam zvláštnym spánkom. Po prebudení nepociťujem bolesť. Obzriem sa do kúta miestnosti. Vidím dve schúlené dievčatá. Poteším sa, že nie som sama. Vidia ma, ale na moje prihováranie neodpovedajú. Odrazu sa otvárajú dvere.

- Nevydržala, - sucho oznamujú strážcovia katovi.

Pozriem tým istým smerom na zem. Leží tam moje telo. Len nohou som k nemu zdanlivo pripútaná. Obrátim sa k schúleným a vystrašeným kôpkam nešťastia a volám ich so sebou von. Nereagujú. Kat má rovnaký bezvýrazný sklenený pohľad ako v mučiarni. Uvedomujem si, že sa na neho nehnevám. Objímam jeho myšlienkami nepoškvrnenú dušu a prepadám sa s ním do chodby. Vznášam sa a hľadím na tých troch ostatných. Ich čierne duše sa krčia v kúte telesných schránok. Súcitím s nimi. Chvíľu sa túlam, hľadím, ako bezduché telá hádžu na akési smetisko mŕtvol a vraciam sa domov. Vnímam bezvýrazný a prázdny pohľad suseda a jeho ženu, ktorá sa mu už nikdy nedokáže pozrieť do očí. Jej spomienka na spoveď ma v okamihu premiestni k ustráchanému kňazovi, ktorý vo svojej farnosti musel niekoho označiť, aby nezomrel potupnou smrťou on samotný, jej žiarlivosť mu dala zámienku, veď sirota nikomu chýbať nebude. Toto dobrovoľné bremeno strachu si nesie po zvyšok života. Pochopenie súvislostí mi dáva voľnosť. Nastavím tvár hore k svetlu, splývam s ním a opúšťam udalosti roku 1540.

pripomina mi to zivot jednej sestry Zdenky,ale neviem ako sa vola,ale ked tu bol Jan Pavol 2.jej tvar som tam na velkom obraze videla..myslim ,ze ten pribeh je podobny jej

hm zase som napisaa koninu ?

Mne to pripomina Gricsku carodejnicu

to je jedno,mna tu dorazi mozno nejaka neviditelna chripka a mozem nastavovat si tvar k svetlu kolko len chcem,ked mojim katom bude zla a skareda pneumonia

hmmm a potom že duša nevidí svoj odchod tela..

príšerné! obvinili ju z čarodejníctva. v takého Boha radšej neveriť.