Slovákov dala dokopy s Čechmi Amerika . Dnes na výročie Československa

Požadovali spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku. Vzor videli v personálnej únii Švédska a Nórska z rokov 1814 - 1905, ale s britskou demokraciou. Slovensko malo mať vlastný snem, svoju štátnu správu, úradným jazykom by bola slovenčina. Predstavitelia oboch krajanských komunít to pred 100 rokmi slávnostne potvrdili podpismi pod dohodou v americkom meste Cleveland.

Áno, iniciatívy oslobodenia Slovákov a Čechov spod rakúsko-uhorského národnostného útlaku sa ujali prisťahovalci – Amerikáni. A kuli železo, kým bolo horúce. Už dva mesiace po vypuknutí prvej svetovej vojny pozdvihli zástavu národnooslobod­zovacieho zápasu najprv americkí Slováci. Ako keby tušili, že vojnový požiar umožní zboriť habsburskú ríšu, tento "žalár národov“, a na jeho troskách vybudovať nové štáty. "Cítime to ťažké položenie našich bratov za morom,“ stálo v Memorande Slovenskej ligy z augusta 1914, "počujeme volania miliónov našej rodnej brati, ešte vždy stonajúcej pod tlakom neľudských zákonov a tyranie privilegovanej triedy.“

A čo sa s tým dalo robiť? "Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli,“ proklamovali autori Memoranda. Adresovali ho vláde USA a celej americkej verejnosti, lebo "srdce Amerikána vždy bilo súcitne s potlačenými národmi sveta,“ zdôraznili, "a Amerikáni boli vždy ochotní poskytnúť takým národom nielen mravnú, ale i hmotnú pomoc“.

Predpokladá sa, že Memorandum koncipoval predovšetkým Ivan Daxner (1860 – 1935). Kto o ňom dnes na Slovensku vie? Bol to syn Štefana Marka Daxnera, kapitána slovenského dobrovoľníckeho zboru v revolučnom roku 1849. Preto nečudo, že Memorandum kopírovalo do istej miery Žiadosti slovenského národa z dielne štúrovcov, ktoré vtedy tak spupne odmietla vláda v Pešti.

Kedy sa dostal Daxner mladší do Ameriky? Až v roku 1913, na vrchole vysťahovaleckej vlny. Predtým urobil kariéru v Hornouhorskej banke Tatra. V roku 1903 sa dostal do jej vedenia (direktória) v Martine, o dva roky neskôr ho zvolili za jej generálneho riaditeľa. Do Pittsburghu prišiel Daxner vyrovnať pôžičku, ktorú banka poskytla Petrovi Rovniankovi (1867 – 1933), spoluzakladateľovi Slovenskej ligy, a už tam zostal až do roku 1925. Nuž, a tento človek bol nielen autorom, respektíve spoluautorom Memoranda, ale aj signatárom Clevelandskej dohody.

Slovenská liga v Amerike vznikla v roku 1907, aj pod vplyvom tragédie v Černovej, a do osudného výstrelu na cisárskeho následníka v Sarajeve stihla zastrešiť takmer všetky slovenské krajanské spolky. To nemožno povedať o organizáciách českej komunity, ktorým podobný strešný orgán chýbal. A to aj v čase, keď si predstavitelia Ligy už plne uvedomili, že bez spojenca sa národnooslobod­zovací zápas Slovákov úspešne vybojovať nedá, a hľadali vhodného partnera.

O tom, že ho treba hľadať medzi Čechmi, už neboli pochybnosti prinajmenšom od decembra 1914 . O pol roka neskôr vzniklo v Chicagu České národné združenie, ktoré zastupovalo celú českú komunitu v Spojených štátoch. Konečne bolo s kým rokovať.
Kedy Slováci prestali byť „Hunkies“

Chicago, Pittsburgh či Cleveland patrili vtedy medzi mestá s výrazným sústredením našich krajanov, s najväčšími "slovenskými kolóniami“- ako sa národnostným komunitám vtedy hovorilo – v USA. Podľa štatistík žilo v roku 1910 v Spojených štátoch okolo 550-tisíc slovenských prisťahovalcov. Pre lepšiu predstavu, celé Horné Uhorsko (Felvidék) malo v tom istom čase približne tri milióny obyvateľov, z toho asi dve tretiny Slovákov. Len v Clevelande žilo okolo 40-tisíc Slovákov a približne dvakrát toľko Čechov.

V tomto druhom najväčšom meste štátu Ohio pôsobil dlhé roky Štefan Furdek (1855 – 1915), katolícky kňaz rodom z Trstenej, spoluzakladateľ Slovenskej ligy i Matice slovenskej v Amerike. Volali ho „otec amerických Slovákov“ a keď deväť mesiacov pred definitívnym zblížením s českou krajanskou reprezentáciou a pred podpisom dohody o spoločnom odboji zomrel, prišlo na poslednú rozlúčku s ním do Clevelandu okolo 10-tisíc ľudí. "Vo štvrtiach obývaných slovenským živlom boli počas pohrebu všetky obchody zatvorené,“ napísal 27. januára 1915 časopis Jednota, vychádzajúci v Clevelande. "Biskupský vikár, ktorý slúžil rekviem, poznamenal, že takú obrovskú účasť nevidel ani na pohreboch amerických biskupov.“

Čím si Furdek získal takúto úctu? Ako prvému predsedovi Ligy sa mu podarilo zoskupiť pod jej zástavy takmer 100-tisíc Slovákov, organizovaných v rôznych krajanských spolkoch: katolíkov i evanjelikov, socialistov i liberálov, mužov i ženy. Liga vydávala prostredníctvom svojich spolkov šesť denníkov a množstvo časopisov, ktorých ročný súhrnný náklad prevýšil 300-tisíc. Na porovnanie: ročný náklad všetkých slovenských periodík v Uhorsku v tom čase dosiahol sotva 40-tisíc (údaje sú za rok 1914).

Americkí Slováci nielen dreli „od vidím do nevidím“, ale aj čítali, vzdelávali sa, politicky dozrievali a angažovali sa, skrátka prechádzali významnou civilizačnou zmenou. „V Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud organizovaný a na akom základe,“ hlásil svojej vrchnosti rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu. „Sedliak, ktorého doma poznali ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá na schôdzach spolkov, ktoré majú aj vyše sto členov.“

Ešte na prelome 19. a 20. storočia prezývali v Amerike všetkých imigrantov z Uhorska, a teda aj Slovákov, "Hunkies“. Prezývka Hunky označovala primitívneho, nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly a ochotného najímať sa do práce za dumpingové mzdy. Tento Hunky však zrazu spoznal, že v organizácii je sila, získal sebavedomie a pocítil aj čosi ako hrdosť na svoj pôvod. Podľa jedného zo spolutvorcov Memoranda Karola Belohlávka sa naši krajania v USA stávali národne uvedomelými až vtedy, keď sa Slovák štrajkokaz pretavil do tvrdého jadra robotníckych štrajkov. Predelom v tomto ohľade bol štrajk pensylvánskych baníkov v roku 19

Požadovali spojenie českého a slovenského národa vo federatívnom zväzku. Vzor videli v personálnej únii Švédska a Nórska z rokov 1814 - 1905, ale s britskou demokraciou. Slovensko malo mať vlastný snem, svoju štátnu správu, úradným jazykom by bola slovenčina. Predstavitelia oboch krajanských komunít to pred 100 rokmi slávnostne potvrdili podpismi pod dohodou v americkom meste Cleveland.

Áno, iniciatívy oslobodenia Slovákov a Čechov spod rakúsko-uhorského národnostného útlaku sa ujali prisťahovalci – Amerikáni. A kuli železo, kým bolo horúce. Už dva mesiace po vypuknutí prvej svetovej vojny pozdvihli zástavu národnooslobod­zovacieho zápasu najprv americkí Slováci. Ako keby tušili, že vojnový požiar umožní zboriť habsburskú ríšu, tento "žalár národov“, a na jeho troskách vybudovať nové štáty. "Cítime to ťažké položenie našich bratov za morom,“ stálo v Memorande Slovenskej ligy z augusta 1914, "počujeme volania miliónov našej rodnej brati, ešte vždy stonajúcej pod tlakom neľudských zákonov a tyranie privilegovanej triedy.“

A čo sa s tým dalo robiť? "Žiadame pre slovenský národ úplnú samosprávu a voľnosť sebaurčenia tak na politickom, ako aj na kultúrnom a hospodárskom poli,“ proklamovali autori Memoranda. Adresovali ho vláde USA a celej americkej verejnosti, lebo "srdce Amerikána vždy bilo súcitne s potlačenými národmi sveta,“ zdôraznili, "a Amerikáni boli vždy ochotní poskytnúť takým národom nielen mravnú, ale i hmotnú pomoc“.

Predpokladá sa, že Memorandum koncipoval predovšetkým Ivan Daxner (1860 – 1935). Kto o ňom dnes na Slovensku vie? Bol to syn Štefana Marka Daxnera, kapitána slovenského dobrovoľníckeho zboru v revolučnom roku 1849. Preto nečudo, že Memorandum kopírovalo do istej miery Žiadosti slovenského národa z dielne štúrovcov, ktoré vtedy tak spupne odmietla vláda v Pešti.

Kedy sa dostal Daxner mladší do Ameriky? Až v roku 1913, na vrchole vysťahovaleckej vlny. Predtým urobil kariéru v Hornouhorskej banke Tatra. V roku 1903 sa dostal do jej vedenia (direktória) v Martine, o dva roky neskôr ho zvolili za jej generálneho riaditeľa. Do Pittsburghu prišiel Daxner vyrovnať pôžičku, ktorú banka poskytla Petrovi Rovniankovi (1867 – 1933), spoluzakladateľovi Slovenskej ligy, a už tam zostal až do roku 1925. Nuž, a tento človek bol nielen autorom, respektíve spoluautorom Memoranda, ale aj signatárom Clevelandskej dohody.

Slovenská liga v Amerike vznikla v roku 1907, aj pod vplyvom tragédie v Černovej, a do osudného výstrelu na cisárskeho následníka v Sarajeve stihla zastrešiť takmer všetky slovenské krajanské spolky. To nemožno povedať o organizáciách českej komunity, ktorým podobný strešný orgán chýbal. A to aj v čase, keď si predstavitelia Ligy už plne uvedomili, že bez spojenca sa národnooslobod­zovací zápas Slovákov úspešne vybojovať nedá, a hľadali vhodného partnera.

O tom, že ho treba hľadať medzi Čechmi, už neboli pochybnosti prinajmenšom od decembra 1914 . O pol roka neskôr vzniklo v Chicagu České národné združenie, ktoré zastupovalo celú českú komunitu v Spojených štátoch. Konečne bolo s kým rokovať.
Kedy Slováci prestali byť „Hunkies“

Chicago, Pittsburgh či Cleveland patrili vtedy medzi mestá s výrazným sústredením našich krajanov, s najväčšími "slovenskými kolóniami“- ako sa národnostným komunitám vtedy hovorilo – v USA. Podľa štatistík žilo v roku 1910 v Spojených štátoch okolo 550-tisíc slovenských prisťahovalcov. Pre lepšiu predstavu, celé Horné Uhorsko (Felvidék) malo v tom istom čase približne tri milióny obyvateľov, z toho asi dve tretiny Slovákov. Len v Clevelande žilo okolo 40-tisíc Slovákov a približne dvakrát toľko Čechov.

V tomto druhom najväčšom meste štátu Ohio pôsobil dlhé roky Štefan Furdek (1855 – 1915), katolícky kňaz rodom z Trstenej, spoluzakladateľ Slovenskej ligy i Matice slovenskej v Amerike. Volali ho „otec amerických Slovákov“ a keď deväť mesiacov pred definitívnym zblížením s českou krajanskou reprezentáciou a pred podpisom dohody o spoločnom odboji zomrel, prišlo na poslednú rozlúčku s ním do Clevelandu okolo 10-tisíc ľudí. "Vo štvrtiach obývaných slovenským živlom boli počas pohrebu všetky obchody zatvorené,“ napísal 27. januára 1915 časopis Jednota, vychádzajúci v Clevelande. "Biskupský vikár, ktorý slúžil rekviem, poznamenal, že takú obrovskú účasť nevidel ani na pohreboch amerických biskupov.“

Čím si Furdek získal takúto úctu? Ako prvému predsedovi Ligy sa mu podarilo zoskupiť pod jej zástavy takmer 100-tisíc Slovákov, organizovaných v rôznych krajanských spolkoch: katolíkov i evanjelikov, socialistov i liberálov, mužov i ženy. Liga vydávala prostredníctvom svojich spolkov šesť denníkov a množstvo časopisov, ktorých ročný súhrnný náklad prevýšil 300-tisíc. Na porovnanie: ročný náklad všetkých slovenských periodík v Uhorsku v tom čase dosiahol sotva 40-tisíc (údaje sú za rok 1914).

Americkí Slováci nielen dreli „od vidím do nevidím“, ale aj čítali, vzdelávali sa, politicky dozrievali a angažovali sa, skrátka prechádzali významnou civilizačnou zmenou. „V Uhorsku ani pochopu o tom nemajú, ako je tu ľud organizovaný a na akom základe,“ hlásil svojej vrchnosti rakúsko-uhorský konzul v Pittsburghu. „Sedliak, ktorého doma poznali ako najposlednejšieho človeka v dedine, dnes predsedá na schôdzach spolkov, ktoré majú aj vyše sto členov.“

Ešte na prelome 19. a 20. storočia prezývali v Amerike všetkých imigrantov z Uhorska, a teda aj Slovákov, "Hunkies“. Prezývka Hunky označovala primitívneho, nevzdelaného a neohrabaného robotníka, spoliehajúceho sa iba na svoje svaly a ochotného najímať sa do práce za dumpingové mzdy. Tento Hunky však zrazu spoznal, že v organizácii je sila, získal sebavedomie a pocítil aj čosi ako hrdosť na svoj pôvod. Podľa jedného zo spolutvorcov Memoranda Karola Belohlávka sa naši krajania v USA stávali národne uvedomelými až vtedy, keď sa Slovák štrajkokaz pretavil do tvrdého jadra robotníckych štrajkov. Predelom v tomto ohľade bol štrajk pensylvánskych baníkov v roku 1902. Zúčastnilo sa na ňom takmer 50-tisíc Slovákov.

Ale vráťme sa do Clevelandu. Už v roku 1915 bolo mesto dôležitým priemyselným centrom. Medzi firmami tu dominovali rafinérie prvého amerického trustu Standard Oil Co. Patril Johnovi D. Rockefellerovi, ktorého majetok štyri roky predtým dosiahol hodnotu jednej miliardy dolárov. Ale väčšiu slávu priniesli Rockefellerovi jeho filantropické aktivity. Na charitu, do kultúry a športu vložil ťažké milióny. Cleveland v tom čase prekvital, čo sa prejavilo aj v živote tamojšej slovenskej "kolónie“. Ako spomínal Rovnianek, "začala pravidelne usporadúvať koncerty, zábavy, spevokoly, divadelné hry“. Pričom účasť bola "obrovská“ a "okrem našich sa slávností zúčastnilo veľa prominentných Čechov“.

Tak sa obe komunity postupne zbližovali. A podobne to prebiehalo v Pittsburghu, New Yorku, Chicagu, vo Filadelfii i v ďalších mestách.
Dohoda sa stáva zdrapom papiera

V čase vzniku Clevelandskej dohody bol predsedom Slovenskej ligy Albert Mamatey (1870 – 1923). Rodák z Kláštora pod Znievom, pôvodným povolaním zámočník sa po príchode do USA v roku 1893 postupne vypracoval na redaktora a vydavateľa niekoľkých krajanských časopisov i na schopného organizátora spolkovej činnosti.

Pri koncipovaní projektu budúceho štátneho útvaru vychádzal Mamatey očividne z amerických skúseností, veď aj ho nazval Spojené štáty česko-slovenské. "Tvorili by sme s Čechmi jeden štátny federatívny celok, ale okrem toho by sme mali svoju samosprávu, do ktorej by sa nám bratia Česi nesmeli pliesť,“ vysvetľoval členom vedenia Ligy. "Práve tak ako Illinois alebo Pensylvánia sa nemôžu a nesmú pliesť do vnútorných záležitostí štátu New York.“

Zástupcovia Slovenskej ligy a Českého národného združenia sa zišli v Clevelande na brehu Erijského jazera v dňoch 22. a 23. októbra 1915. Dohoda bola podpísaná 25. a nie 22. októbra, ako nesprávne uvádzajú viaceré zdroje vrátane niektorých odborných. Signatármi za slovenskú stranu boli Mamatey a Daxner (v tom čase tajomník Slovenskej ligy), za českú – lekár Ludvík Fisher a novinár Josef Tvrzický-Kramer.

Dohoda (nazývaná aj uznesením), ku ktorej obe strany v Clevelande dospeli, je veľmi stručná, obsahuje päť heslovitých ustanovení – požiadaviek. Okrem štátnej nezávislosti a federatívneho usporiadania ešte všeobecné volebné právo a demokratickú formu vlády. V záverečnom ustanovení sa prízvukuje, že "tieto body tvoria základ obapolnej dohody a môžu byť doplnené, poťažne rozšírené len na základe dorozumenia sa oboch stránok“.

Od tejto chvíle dohoda začala žiť vlastným životom. Fisher i Tvrzický mali kontakty s Tomášom G. Masarykom, ba existujú dôkazy o tom, že dohodu uzavreli na jeho priamy podnet. Masaryk v čase clevelandskej konferencie zakladal Český komitét zahraničný ako politický orgán odboja v Paríži. On sám žil už vtedy v Londýne, vedenie komitétu preto zveril do rúk Edvarda Beneša a Milana Rastislava Štefánika. V polovici novembra, tri týždne po podpísaní Clevelandskej dohody, vydal komitét Vyhlásenie, ktorým začal odboj proti Rakúsko-Uhorsku. "Usilujeme sa o samostatný československý štát,“ stojí čierne na bielom v tomto programovom dokumente.

Okrem predstaviteľov komitétu Vyhlásenie podpísali "na diaľku“ aj zástupcovia 11 krajanských organizácií, za Slovenskú ligu sa jeho signatármi stali Mamatey a Daxner. Doma však museli čeliť kritike, lebo Vyhlásenie vyvolalo medzi americkými Slovákmi množstvo otáznikov a sporov. Prečo sa ani slovom nezmieňuje o Slovákoch, prečo ho nepodpísal aj Štefánik a prečo sa parížsky komitét volá český, a nie česko-slovenský? Napokon, prečo tam niet zmienky o federácii dvoch národov v jednom štáte? Čo vlastne zostalo z Clevelandskej dohody?
Boj za autonómiu, odložená federácia

Odbojový orgán, ktorého činnosť financovali do značnej miery aj americkí Slováci, sa v januári 1916 musel premenovať na Česko-slovenskú národnú radu. Zmenu presadil u Štefánika delegát Slovenskej ligy v Európe Štefan Osuský. Štefánik síce Vyhlásenie nepodpísal, lebo v tom čase bol v Srbsku, po návrate do Paríža sa však s dokumentom zoznámil a s jeho textom súhlasil bez výhrad.

Ako tvrdí jeden zo Štefánikových životopiscov Štefan Štvrtecký, generál v tom čase zastával názor, že dualizmus v česko-slovenskej otázke by mohol ohroziť oslobodenie Slovákov. Aj podľa českého historika Antonína Klimeka, odborníka na prvú ČSR, sa Štefánik dlho odmietal zmieňovať o Slovákoch nielen v textoch, ale aj v názvoch orgánov zahraničného odboja. "Čechov tu pozná málokto, ale Slovákov nikto, vysvetľoval, oveľa skôr získame samostatnosť, ak to budeme prezentovať takto.“ Z rovnakého dôvodu aj vo svojej diplomatickej korešpondencii písal o Čechoslovákoch a o českých krajinách, kam zahŕňal aj územie Slovenska.

Ostatne, rovnakú taktiku si postupne osvojil domáci slovenský odboj. Veď ešte aj v Martinskej deklarácii z 29. októbra 1918 sa o Slovákoch hovorí ako o „čiastke česko-slovenského národa“. A čo v tejto súvislosti vyhlásil na zhromaždení v banke Tatra Andrej Hlinka? "Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nepodarilo. Sme za bratskú jednotu s bratmi Čechmi, sme jednotný národ československý.“

Masaryk potreboval "československý národ“ z pragmatických dôvodov. Nemohol predsa presviedčať britských, francúzskych, ruských a amerických politikov, že mu ide o štát, v ktorom český národ bude v ČSR tvoriť menšinu vo vzťahu k Nemcom, Slovákom a Maďarom a Rusínom. "Nemohol agitovať tým, že po stránke národnosti sa v strednej Európe vytvorí akési menšie Rakúsko-Uhorsko, aj keď v republikánskej podobe,“ myslí si profesor Jiří Frajdl, autor štúdie Slovenská otázka v českých dejinách. "Preto zahraničný odboj zahrnul slovenské túžby do českého programu.“

Či už tak, alebo onak, medzi americkými Slovákmi to vyvolalo značnú nevôľu. Masaryk po čase pripravil novú dohodu, ktorú slovenské a české organizácie podpísali v Pittsburghu 31. mája 1918. Slovákom zaručovala širokú samosprávu, v budúcej republike mali mať vlastný snem a administratívu, slovenčina mala byť úradným jazykom. Na rozdiel od Clevelandskej sa však Pittsburská dohoda už ani slovom nezmieňovala o federácii.

Prečo nie, to už je vec výkladu. Dlho sa tradovalo, že účastníci Clevelandskej konferencie mali na mysli nie samostatný česko-slovenský štát, ale nejaký útvar v rámci Rakúsko-Uhorska, čo je zjavne pritiahnuté za vlasy. Neskôr sa tvorcom dohody vyčítalo, že boli priveľmi odtrhnutí od podmienok, v ktorých vznikal nový štát a pomýlili si strednú Európu s USA. Nuž, našli si vinníkov!

Do prvej ústavy ČSR sa však nedostali ani požiadavky slovenskej samosprávy z Pittsburskej dohody. Prečo nie? Lebo v Martine sa v októbri 1918 povedalo, že otázka dozrie až po konsolidácii spoločného štátu. Predpokladalo sa, že to bude v horizonte desiatich rokov. Ale už o rok o dva sa kdekomu zdalo, že nie je dôvod tak dlho čakať. "Všetka administratíva na Slovensku bola vtedy ešte v rukách Maďarov a maďarónov,“ namieta historik Dušan Kováč. "Predstavte si, že by sa vyhlásilo referendum o autonómii, ako by ho títo úradníci asi zorganizovali a ako by dopadlo.“

Neskôr sa všetko skomplikovalo vnútropolitickým zápasom medzi autonomistami a tzv. čechoslovakistami, hospodárskou krízou a hrozbou vojnového požiaru. Poskytneme autonómiu Slovákom, začnú na nej trvať aj Nemci, zvažovala Praha. Politické elity prvej republiky národnostnú otázku zjavne nedocenili. A nezvládli ju. Napokon to viedlo k rozpadu štátu. Federatívne usporiadanie schválil československý parlament až dlho po druhej svetovej vojne, v októbri 1968, čiže viac ako polstoročie po dohode z Clevelandu. V časoch normalizácie to bola síce oklieštená federácia, ale zákon, o ktorý sa opierala, umožnil o ďalšie štvrťstoročie pokojný rozchod oboch národov a vznik samostatného Slovenska.

Ako sa vraví, všetko potrebuje svoj čas…

.28.oktober-by mal byť aj náš najvýznamnejší štátny sviatok, nechápem prečo neoslavujeme svoje narodenie ako samostatného národa.

Lebo my nie sme čechoslováci.

No v poriadku, čechoslovák ako národ nebol nikdy nikde uznaný, kde by sme asi boli bez vzniku Československa ?

Deklarácia bola prijatá ako samostatný štátoprávny akt slovenského národa, ktorým Slováci oficiálne rušili zväzok s Uhorskom, a to nezávisle na udalostiach v Prahe. Predstavuje jeden zo základných dokumentov zrodu česko-slovenského štátu. S odkazom na predchádzajúcu maďarizačnú politiku zhromaždenie odmietlo akékoľvek právomoci uhorskej vlády na Slovensku. Za jediný zvrchovaný orgán, ktorý bol oprávnený vystupovať v mene slovenského národa, bola vyhlásená Slovenská národná rada. Slováci sa prihlásili k samourčovaciemu právu česko-slovenského národa, čím vyjadrili požiadavku vytvorenia spoločného štátu. Týmto dodali legitimitu úsiliu zahraničného odboja za vznik Česko-Slovenska a zároveň legitimizovali budúce obsadzovanie Slovenska domácimi a zahraničnými česko-slovenskými jednotkami. Deklarácia ďalej požadovala okamžité ukončenie vojny.
Martinská deklarácia
Dokument používa pojmy „slovenský národ“, „česko-slovenský národ“ aj „slovenská vetva česko-slovenského národa“. Termín „česko-slovenský národ“ treba v tejto súvislosti chápať v politickom, nie v etnickom význame a v kontexte požiadavky na utvorenie spoločného štátu. Takáto formulácia bola zvolená aj z taktických dôvodov, aby bola v súlade s argumentáciou česko-slovenského zahraničného a domáceho českého odboja[3] a nekomplikovala zdôvodňovanie vzniku česko-slovenského štátu v zahraničí.