Slová uistenia

Strach je pripomienkou, že sa máme zhlboka nadýchnuť
a sústrediť sa
na prítomný okamih, v ktorom nás vždy podporuje láska Vesmíru.

Keď si začínam uvedomovať návyky svojej mysli, môžem sa zhlboka nadýchnuť,
keď sa nemôžem pohnúť z miesta a čerpať z tvorivosti prítomného okamihu.
Môžem pristupovať k svojmu životu ako k meditácii, sústrediť sa na dych
a upokojiť sa.

Cez odpustenie sa môžem spojiť so svojou vnútornou žiarou,
so semenom pokoja a slobody vo svojom srdci.
Keď odpúšťam, získavam pokoj mysle.
Môžem byť žiarivým stredom lásky,
ktorý povzbudzuje, namiesto aby odsudzoval a obmedzoval.
Pružnosť a ochota uvoľniť sa, mi pomáhajú stať sa pokojnejšou,
tvorivejšou silnejšou a láskyplnejšou.

Moje telo sa cíti uvoľnennejšie,
keď prijímam jak svetlo, tak tieň
a dokážem obsiahnuť paradoxy života.

Najvyššia víziou môjho života je otvoriť svoje srdce,
aby som mohla dávať a prijímať lásku.
Nezávisle na okolnostiach viem,
že som úplne a navždy v bezpečí.

Na všetky situácie môžem reagovať z bezpečia svojho Vyššieho ja,
bez toho, aby ma malicherné rušivé vplyvy pripravili o moju vyrovnanosť.

Každý, s kým sa stretnem,
ma môže naučiť niečo dôležité.
Vážim si všetky vzťahy, najmä vzťahy ťažké,
lebo tie ma učia, ako dávať a prijímať lásku.

Vďačnosť je prirodzeným prejavom Vyššieho ja,
ktoré ma privádza do prítomnosti.
Som vďačná za všetko,
čo môžem použiť na posilnenie rastu svojej duše.
Keď si uvedomíme, ako je život cenný,
cítim sa naozaj živá a vďačná.
Pretože budem žať, čo zasejem,
nech je každý môj čin semenom pohody a súcitu - pre dobro moje i všetkých ostatných.
Prebúdzajúci sa duch smeruje skôr k autentickosti, než k dokonalosti.

Som, kto som.

Pomoc je vždy dostupná od viditeľných i neviditeľných svetov.
Je na mne, aby som požiadala o to, čo potrebujem,
a uvedomila si, že odpovede prichádzajú neočakávanými spôsobmi.

Keď si urobím čas pre seba, na meditáciu, vnútorný relax, na svoju "modlitbu,
všetko mi ide ľahšie a lepšie.



Z knihy Joan Borysenko - "Vrecko zázrakov"

Prvým predpokladom správnosti nejakého duchovného poznania je to, že nikdy nepožaduje slepú vieru, ani neponúka „jednoduché“ a krátkodobé riešenia duchovných i pozemských problémov. Naše problémy sme si totiž spôsobili počas dlhých stáročí ako ľudstvo i ako jednotlivci sami, a nie je preto logické veriť v ľahkú nápravu nášho okolia nejakým „zázrakom“, ktoré by pre naše potešenie urobil Stvoriteľ.

Pravé poznanie sa preto musí opierať o ľahko pochopiteľné a logické skutočnosti. Duchovné deje, ktorým máme uveriť, musia mať rovnako logické objasnenie, ako tie pozemské, ktoré dokážeme vysvetliť zákonmi fyziky.

A je ešte jeden dôležitý skúšobný kameň, pomocou ktorého možno merať prínos všetkých duchovných snažení: Ak ktokoľvek tvrdí, že samotný náboženský, či duchovný rituál urobí z niekoho lepšieho, či hodnotnejšieho človeka bez toho, aby sa NAJPRV zmenili jeho skutočné životné hodnoty a postoje, katastrofálne sa mýli. Hodnota človeka sa nedá merať počtom absolvovaných náboženských sedení, ani skvelým ovládaním vierouky. A nikto nemá právo toto od druhých ľudí vyžadovať. Pravá duchovnosť sa vždy musí prejaviť v praktickom živote. Presne, ako to už kedysi požadoval Ježiš z Nazaretu: „Podľa skutkov Vás majú poznať...“

Duchovná sila totiž prúdi len k tomu, kto je schopný odložiť vlastné sebecké priania bokom a prebudí sa v ňom úprimná túžba slúžiť. Tak sa dokáže „naladiť“ na vlnovú dĺžku lásky – lásky k Bohu i k jeho tvorom. Potom si k nemu táto vyššia duchovná sila nájde cestu.

Veľmi pekne napísané. Ďakujem.

Veľmi múdro.