Šimon Mág

Meno Šimona Mága je notoricky známe v dejinách heréze. Dnes sa však bádatelia domnievajú, že v 1.st. v Palestíne boli viacerí učitelia menom Šimon, ktorých teraz už nemôžeme rozlíšiť. O Šimonovi hovoria už Skutky apoštolov (8, 5-25). Podľa nich Šimon



robil predtým čary v tomto meste a naplňoval úžasom samarský národ, vydávajúc sa za čosi veľkého. A všetci, od najmenšieho do najväčšieho, počúvali ho a hovorili: Tento muž je tá veľká moc Božia! Venovali mu veľkú pozornosť, lebo ich čarami už dlho naplňoval úžasom.



Hovorí sa o ňom ďalej, že bol pokrstený a pridržal sa apoštola Filipa, neskôr však od Petra chcel obdržať za peniaze dar udeľovať Ducha svätého vkladaním rúk (z tohto príbehu pochádza slovo “simonia”, označujúce prax obchodovania s cirkevnými hodnosťami).



Šimon a jeho žiaci sa spomínajú i niekoľkými kresťanskými autormi. Z apokryfných tzv. Klementín sa dozvedáme, že sa Šimon, syn Antona a Rachel, narodil v meste Gethon (Gittai) v Samarii a že mal grécke vzdelanie. Podľa Homilií študoval v Alexandrii a venoval sa mágii. Podľa raného kresťanského románu Rekognitiones (Znovupoznanie) a podľa Origena bol žiakom samarského učiteľa Dosithea, ktorý mal okolo seba tridsať žiakov a ženu Helenu a ktorý sa vyhlasoval za Mesiáša. Šimon vytlačil Dosithea, prijal hodnosť, akú zaujímal medzi svojimi žiakmi a zmocnil sa Heleny. Podľa Irenea však Šimon našiel Helenu v ponížení ako neviestku vo verejnom dome vo fenickom Tyre, poznal v nej “Prvú myšlienku Božiu” (Prote Ennoia), držanú v zajatí nižších anjelských mocností a putoval s ňou svetom, vydávajúc všade seba za “Veľkú Mocnosť” (Megalé Dynamis) a Helenu za “Myšlienku Božiu”. Hovorí sa, že Helena bola vtelená už v Helene Trojskej a odtiaľ dospela k zmienenému osudu. Podľa M. Eliadeho spomienka na tento výstredný pár bola podnetom k legende o Faustovi: Šimon bol vskutku známy v Ríme ako Faustus (Obľúbený).

Podľa Rekognitiones Šimon sa stretol s Petrom v siedmom roku po smrti Ježiša. V trojdennom rečníckom zápase zastával samariťanské učenie a po porážke chcel utiecť do Ríma. Justín hovorí o Šimonovi, že v Ríme bol uctievaný a že mu tam postavili sochu s nadpisom: “Simoni Deo Sancto” (Šimonovi, svätému Bohu). Je to však omyl: stĺp s uvedeným nápisom bol v skutočnosti určený bohovi Semonovi; správa Justína napriek tomu potvrdzuje význam Šimona.

Konštitúcie apoštolské rozprávajú, ako Šimon za svojho pobytu v Ríme za cisára Neróna v amfiteátri pred zhromaždeným ľudom pomocou démonov sa vzniesol, pretože chcel napodobniť nanebevtúpenie Pána, ale na modlitbu Petra sa zrútil. Súhlasnú správu o tom nachádzame u Suetonia, ktorý kladie túto udalosť do roku 55. Zmieneným pádom sa však Šimon nezabil, pretože ho neskôr u Hippolyta nachádzame sediaceho pod platanom a prednášajúceho svojim žiakom.

Ďalšie kresťanské správy o Šimonovi sa týkajú jeho pokusu dokázať svoju nesmrteľnosť: podľa nich sa Šimon dal pohrbiť zaživa. Tento experiment neprežil a ani po ňom nevstal z mŕtvych. Tieto správy sú podľa všetkého súčasťou kresťanskej polemiky proti gnosticizmu.



Medzi Simonovcami kolovala kniha Megalé apofasis (Veľké zvestovanie), autorstvo ktorej bolo pripisované Šimonovi. V dochovanej podobe táto kniha pochádza z neskoršej doby a pravdepodobne vznikla v Alexandrii. Podáva učenie zlučiteľné s tým, čo vieme o Šimonovi, avšak o jeho vlastnej božskej úlohe sa tam nehovorí.

Príbeh o stvorení sveta podľa Šimona je typicky gnostický. Kozmos nebol stvorený Bohom, ale ženskou emanáciou menom Ennoia. Táto emanácia stvorila anjelov, ktorí potom povstali proti nej. Ich útok bol úspešný natoľko, že Ennoia zabudla, kto v skutočnosti je a klesla do hmoty. Prechádzala postupnými inkarnáciami, kým sa nenarodila ako prostitútka Helena v Tyre. V jej neprítomnosti svetu vládli anjeli, ktorí však začali bojovať medzi sebou o moc. Svet sa tak naplnil utrpením. Boh v želaní zachrániť Ennoiu a dať ľudstvu spásu sa rozhodol objaviť na zemi. Úlohu Spasiteľa v tomto systéme hral samotný Šimon, zatiaľ čo Helena predstavovala Ennoiu.

Dôležitou súčasťou systému Šimona bola predstava o ohnivom Strome sveta. Hore existuje duchovný oheň, ktorý sa nazýva Pokladom a v ktorom je všetko zjavené a nezjavené. Ohnivý Strom rastie odtiaľ dole a udeľuje svetu život. Všetky časti Stromu okrem plodov sú stravované plameňom. Plody Stromu však nie sú nič iné ako ľudské duše, ktoré sa nakoniec dostávajú do Pokladu. Niektorí bádatelia sa domnievajú, že Šimon zaviedol zvláštny krst ohňom: podľa Cypriana totiž žiaci Šimona pri krste vstupovali do vody, načo sa nad ich hlavami ihneď zjavil oheň (ďalší kresťanskí autori hovoria, že Šimon bol žiakom Jána Krstiteľa).

Podľa Šimona každý, kto ho uznal za Boha, bol spasený. Taký človek sa už nemusel pridržiavať pravidiel konvenčnej morálky, pretože tie boli vytvorené anjelmi, zotročujúcimi ľudstvo. Ireneus a Hippolytos hovoria, že žiaci Šimona praktikovali neviazané sexuálne aktivity. Aj tieto správy však môžu byť súčasťou kresťanskej polemiky s heretikmi.



Zistenie, že správy o Šimonovi sú neskoršieho dáta, viedli k pochybnostiam voči správe o Helene. Niektorí bádatelia zastávali názor, že žiadna Helena neexistovala a bola dodatočne vytvorenou postavou kresťanských protignostických legiend, súčasťou pokusu diskreditovať Šimona. Avšak postava Heleny (či už bola skutočná alebo nie) sa dá interpretovať i v rámci gnostických predstáv. V gnostických systémoch Múdrosť-Myšlienka bola totožná s ľudskou dušou, ktorá klesla z nebeského sveta do zajatia hmoty. Tento pád duše gnostici prirovnávali k morálnemu pádu ženy. Vo Výklade o duši (texte z Nag Hammmadi) čítame, že duša stratila svojim spojením s hmotou panenstvo a dopustila sa prostitúcie. Vo Vierohodnom učení sa dokonca hovorí o tom, že duša je v hmote zatvorená ako v nevestinci.

Šimon spolu so svojou družkou mohol teda predstavovať vtelenie (alebo opätovné zjednotenie) obojpohlavného, dokonalého božstva - androgýna. V Naasejskom traktate, ktorý sa zachoval u Hippolyta, večný duchovný princíp je reprezentovaný božstvom Človek. Jeho “spodná podstata” - duchovný človek - je uväznená v hmote a roztrieštená do jednotlivých ľudských bytostí, ktoré majú duše. Podobne v Poimandru androgýnne božstvo Človek je synom najvyššieho božstva Nús a je podstatou všetkých ľudí. Najvyššie božstvo Nús, totožné s nebeským Človekom, ktorý v sebe zahrňuje mužskú a ženskú stránku ľudstva, spojuje oba traktáty s úvahami Araba Monoima, silne ovplyvneného gnosticizmom (tieto úvahy mohli byť napísané už pred pol. 2.st.).

Vo všetkých spomenutých spisoch sa rozvíja špekulácia o duši ako o treťom princípe, ktorý sprostredkováva spojenie medzi duchovným svetom a hmotou. Nález textov z Nag Hammadi potvrdil, že učenie o božstve Človek hralo v gnosticizme ústrednú úlohu. Šimon teda mýtus o božstvu Človek mohol konkretizovať na vlastnej osobe. Šimonoví žiaci nadviazali na špekulácie o Človeku ako Stojacom, t.j. o tom, ktorý už svojou postavou ukazuje k nebu ako k svojej pravej vlasti a k najvyššiemu Bohu, ktorého je odrazom.

Koľko % z toho je pravdivé? 1, alebo 100? Nikto to už nedokáže správne ohodnotiť.Nie je zbytočné sa s tým zaoberať?

pre mňa nie, pre teba ano.

a cením si, že si to prečítal, idem si aj ja prečítať, ešte som nestihla.