ÚVODOM.
Život ctihodnej sestry Kataríny Labouré, – čo sa týka zjavenia z r. 1830. a zázračnej medaily, – je úzko spojený s dejinami článku viery Nepoškvrneného počatia preblahoslavenej Panny Marie.
Božská Prozreteľnosť vyvolila si k tomuto nadprirodzenému poslaniu poníženú dcéru lásky. Rozširovaním zázračnej medaily mala sa úcta tajomstva viery v Nepoškvrnené Počatie už pred vyhlásením tohoto článku, zakoreniť v srdciach veriacich.
Zázračná medaila je aj podnes mocným prostriedkom milosti, skrze ktorý slávna Panovníčka nebies úbohé v telesných-duševných nerestiach trpiace ľudstvo obsýpa milostnými nebeskými pokladmi. Vec blahorečenia Kataríny Labouré už v Ríme pokročila. Veríme, že na mocnú prímluvu svojho verného dieťaťa bez hriechu počatá Matka Božia láskavé zhliadne na nás a požehná naše oduševnenie, ktorým snažíme sa tej úctu v srdciach zveľaďovať. (1929)
DIEŤA MILOSTI
Koliebka vyvoleného miláčka nepoškvrnenej Matky Božej, ctihodnej Kataríny Zoe Labouré, stála v prekrásnom kraji Cote-d’Or, blízko mestečka Saint-Jean v dedinke Tadnles-Moutiers zvanej.
Jej rodičia nepatrili do kruhu vznešených, popredných rodín, jako Fremyotovci a d’Alethovci. Celým ich majetkom bolo niekoľko rolí, ktoré si rodina sama obrábala.
Otca Kataríny, Petra Labouré, si vážili nielen spoluobčania, ale celé okolie. Každý si ho ctil, miloval a mu dôveroval. Za mlada chcel byť kňazom. Už ho aj prijali do seminára, ale Boh, ktorý hovoril: „V dome Otca môjho je mnoho príbytkov”, – inam ho povolal.
Na začiatku francúzskej hrôzovlády, 4. júna r. 1793. vstúpil Peter Labouré do stavu manželského s 23 ročnou zbožnou devou, Lujzou Magdalénou Gontard. Magdaléna patrila do kruhu žien, ktoré napriek, – vieru a mravy zavrhujúcemu, – duchu tých búrlivých časov si neporušené zachovali vieru a čisté mravy. Tieto sa stali základnými kameňmi celého národa, lebo ako americký Bronnson hovorí: „Národ sa dotiaľ udrží, kým sú v ňom ženy čisté a silné vo viere.”
Ich manželstvo požehnal Boh jedenástimi dietkami. Medzi nimi deviata bola Zoe, dieťa milosti, vyvolený miláček nepoškvrnenej Matky Božej. Narodila sa 2. mája r. 1806. o šiestej hodine večer, keď sa po celom šírom svete zoskupovali zástupy ctiteľov Mariánskych vôkol ľubovonného májového oltára.
Na druhý deň 3. mája, vo sviatok nájdenia Svätého Kríža znovu sa zrodiac vo svätom krste, obdržala snehobiele rúcho nevinnosti, ktoré čisto zachovala až do svojej blahoslavenej smrti. Vo svätom krste dostala meno Katarína, Zoe. V rodinnom kruhu menovali ju len Zoe.
Roky detstva uplynulý v anjelskej nevinnosti a zbožnosti. Bolo to zaiste zásluhou jej hlboko nábožnej matičky, ktorá pri bohabojnej výchove svojich dietok neznala únavy.
Ó, jak blažené dni to boli! Samé úslnie, mier a spokojnosť panovala v ich milom rodinnom hniezdočku. Nevinný smiech a veselý štebot maľučkých vyhladil vrásky starosti na čele dobrých rodičov. Jedenástoro dietok vyčerpalo čas a sily milujúcej, dobrej, starostlivej matky.
Zrazu, akoby hrom bol zarachotil na čistej klenbe nebeskej. Božská Prozreteľnosť miesto blaženého Tábora zmenila v ťažkú Kalváriu.
MATKOU MIESTO MATKY
Dňa 9. októbra r. 1815 smútok, bôľný smútok zavládol v rodine. Jedenásť sirôtok skláňalo sa nad jednoduchou rakvou. Srdcervúcim nárekom lúčili sa s vychladeným materinským srdcom, ktoré nemôže byť nahradené ničím na sveto. Smrť dobrej, milujúcej, starostlivej matky zanechala v rodine hlbokú, bôľnu prázdnotu. Najmenšie dieťa bolo šesťročné, Katarína deväťročná.
Vnímavá detská dušička pocítila, že bez matky je život pustý. V osirenosti hľadala matku, takú, ktorú už nikdy nevynesú na cmiter, ktorej srdce nikdy nevychladne.
Jedného dňa tíško zatúlala sa do izby, nazdávajúc sa, že samota skryje jej tajomstvo. Vstala na stôl, svojím drobným ramienkom objala sochu blahoslavenej Panny. Srdce dieťaťa spočívalo na srdci Panny Marie. Nepoškvrnená Matka Božia usmievala sa na svojho nevinného miláčka a dieťa s dôverou pozdvihlo svoje zarosené očká na svoju novú Matičku. Pohľady splynuli a tajomstvo Kalvárie: „Hľa Matka tvoja!” – „Hľa, dieťa tvoje!”… – stalo sa skutkom.
Jedna slúžka bola svedkom tohoto výjavu, avšak neopovážila sa vyrušiť dieťa v jeho zbožnosti.
Ťažké dni svitli pre Petra Labouré. Vedel a boľastne pociťoval, že popri starosti o chlieb nemôže nahrádzať matku. Jeho milované dietky potrebovali starostlivých rúk. Trebárs sa srdce jeho zachvelo myšlienkou na lúčenie, predsa spomedzi plánov, ktoré si v duchu utváral, najvýhodnejším sa ukazoval ten, že najmenšie svoje dietky zverí príbuzným. Zoe s malou sestričkou dostala sa do St. Remy ku svojej tetke.
Jej „druhí rodičia” boli obchodníkmi, preto nemohli mnoho času venovať výchove svojich štyroch dietok a dvoch malých sirôt Labourcovcov. Túto pre-dôležitú prácu zanechali z väčšej časti služobníctvu. Ale aj Peter Labouré ťažkým srdcom znášal neprítomnosť svojich dietok. Všetky jeho túžby k tomu smerovali, aby ich znovu spolu videl vôkol seba. Ale aj doma nastali ľahšie dni. Najstaršia dcéra, Lujza, požehnaná výbornými darmi prírody, vždy viac a viac rozptyľovala smútok malej rodinky. Samotná viedla domácnosť a všetko išlo zase pekne svojím poriadkom.
No navštívenie zriedka chodí samo. Od Petra Labouré žiadal Boh zase novú, ťažkú obeť.
MALÁ GAZDINÁ
Kráľ sŕdc, dobrotivý Ježiš, zažiadal si krásnu dušu Lujzinu a povolal ju do svojej zvláštnej služby. Zbožná panna porozumela volajúcemu hlasu a zdelila ho otcovi. Len všemohúci Boh vie, čo sa dialo v srdci pod ťarchou navštívenia už beztak klesajúceho otca. Konečne s bohabojným Jóbom povedal: „Boh mi ťa dal, Boh ťa povoláva; nech je požehnané meno Pánovo!” Lujza 22. júna r. 1818. opustila rodičovský dom a vstúpila v Paríži do spoločnosti „Dcér Lásky” svätého Vincenta de Paul.
Rodina sťaby podruhé osirela. Sotvaže počula malá Katarína, čo sa doma stalo, hneď bola ochotná navrátiť sa domov. Veď je ona už 12-ročná, – hovorievala si – chce, aj vie pracovať, prečo by nemohla vykonať to, čo veľkí konajú? Vo svojej horlivosti s rozpálenou tváričkou oduševňovala svoju sestričku: „Teraz my budeme gazdovať!”
Tieto dve dietky skutočne dostali sa domov. Starostlivý otec, prv než by bol dieťa svoje voviedol do starosti domácnosti, žiadal si, aby sa P. Ježiš vzťahoval do jej srdca. 25. januára r. 1819., vo sviatok obrátenia sv. Pavla, vo výročie založenia kongregácie misijných kňazov svätého Vincenta, prijalo po prvýkrát dieťa anjelskej čistoty do svojho srdca: Chlieb vyvolených, Ježiša, v prevelebnej Sviatosti oltárnej. Zaiste nebolo náhodou, že prvý najvážnejší úkon jej života pripadol na deň pre obe duševné rodiny svätého Vincenta významný a svätý.
Od tohoto dňa žila pravým rozjímavým životom. Zvlášť obdivuhodnú úctu preukazovala k preblahoslavenej Panne. Jej životný program mažeme zhrnúť do troch krátkych slov, ktoré však zahrňujú v sebe základné podmienky dokonalého života: modlitba, pokánie, práca. Malá gazdinka svojou činnou chuťou k práci, usilovnosťou získala si nielen spokojnosť dobrého otca, ktorý napriek svojím prísnym zásadám musel uznať obozretnosť a pečlivú presnosť svojho dieťaťa, ale aj jej silná vôľa vzbudila aj údiv v celej obci.
Najradšej kŕmila svojich holúbkov. Sotvaže sa objavila malá, nevinná gazdinka na dvore, hneď sa zhrnulo sedém-osemsto holubov, utvoriac sťaby krásnu korunu nad jej hlavou vo vzduchu. Bol to pôvabný symbol jej prostej duše. Však aj ona mala holubie krídla; zovnútorné práce nepripútali jej dušu k zemi, voľne povznášala sa k Bohu, hniezdočko si v nebi stavala. Malej sestričke zdali sa mnohokrát zdĺhavými zbožné cvičenia staršej sestry a všemožne ich chcela mierniť, skrátiť. Neraz jej pohrozila, že ju obžaluje u otca, „Dobre, len bež!” odpovedala Katarína krátko na detinskú reč. Ale múdry otec v podobných ‘prípadoch odbavil to nežnou poznámkou a vôbec nehatil voľnosť svojej dcérky v zbožných cvičeniach.
O svätom Bernardovi čítame, že ešte v mladom veku si v mariánskej kaplnke v St. Vorles vyprosil vnútornú, hlbokú úctu k Panne Márii, ktorá až do dnes k údivu uchváti človeka. S týmto veľkým Svätým právom môžeme porovnať jednoduché ponížené dieťa Kráľovnej nebeskej, Katarínu, ktorej fainská kaplnka bola prípravnou školou k veľkolepému poslaniu, ku ktorému ju nepoškvrnená Matka Božia vyvolila. V kaplnke bola socha Panny Marie s malým Ježiškom na rukách. Každú voľnú chvíľku pred touto sochou trávila.
Stačilo pohliadnuť na ňu, – ako na holom, tvrdom kameni kľačiac, so sladkým nádychom zduchovnelosti na nevinnej tvári zhovára sa v duchu s nepoškvrnenou Rodičkou Božou, – a človek bol k podobnej pobožnosti nadchnutý.
Katarína bola dieťaťom milosti a trebárs jej horlivosť veľmi málo výživy nachádzala v pomeroch náboženskému životu iste neprajných, predsa so dňa na deň vzrastala v dokonalosti. Dedinka Fain-les-Moutiers nemala svojho farára, aj k nedeľnej svätej omši sa veriaci veľmi ťažko dostali; spoveď a prijímanie narazilo na mnohé ťažkosti. To zaiste nebolo priaznivým pre zbožnú devu; ale dušu svoju pretvorila v stály obetný oltár a nič ju nemohlo hatiť v neprestajnom spojení s P. Bohom. Farár sensského okresu písal o nej, že bola vyvolenou dušou v modlitbe, v práci a v obcovaní. „Taká bola ako anjel, ktorého si nepoškvrnená Panna vyvolila ku svojej službe.”
Dobrý staručký farár hovoril pravdu. Jednoduchá, pokorná deva fainles-moutierská skutočne mohla prespevovať so svojou nepoškvrnenou nebeskou Matičkou „Magnifikat”, lebo zhliadnul Pán na poníženosť služobnice svojej a veľké veci jej učinil Ten, ktorý je „Mocný”. Jej snehobiela duša od útleho detstva vznášala sa do výšky, rástla v múdrosti a v milosti pred Bohom i pred ľuďmi.
odkaz
