hoď ma hore
Milí diskutujúci. Pri diskutovaní prosím: 1. nepridávaj témy pozostávajúce len z odkazov alebo jednoslovné témy / 2. nepridávaj uražlivé alebo vulgárne komentáre. Ak tieto pravidlá nedodržíš, tvoja téma pravdepodobne skončí v koši. Príjemné diskutovanie :)
none
ak chceš diskutovať, musíš sa registrovať. registrácia

tu sa nachádzaš : 

hlavná stránka  /  rôzne  /  téma

Samo Chalupka - Mor ho!

príspevkov
5
zobrazení
2
tému vytvoril(a) 27.6.2012 12:10
posledná zmena 28.6.2012 17:32
1
27.06.2012, 12:10
Nahodou som sa dnes dostal k niecomu, co by som vrucne odporucil precitat kauzdemu.

Samo Chalupka: Mor ho!
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru sedí cár na zlatom stolci;
okol neho cárska stráž, tuhí to paholci;
a pred cárom družina neveliká stojí:
sú to cudzí víťazi, každý v jasnej zbroji.
Pobelavé kaderie šije im obtáča,
modré ich oči bystro v okolo si páča.
Rastom sú ako jedle, pevní ako skala,
zdalo by sa ti, že ich jedna mater mala.
Krásna zem - jej končiny valný Dunaj vlaží,
a Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží:
Tá zem, tie pyšné hory, tie žírne moravy:
to vlasť ich, to kolíska dávna synov slávy.
Slovenský rod ich poslal, zo slávneho snemu,
aby išli s pozdravom k cárovi rímskemu.
Oni čelom nebijú, do nôh nepadajú:
taká otroč neznáma slovenskému kraju,
lež božie dary nesú, chlieb a soľ, cárovi
a smelými sa jemu primlúvajú slovy:
„Národ slovenský, kňazstvo i staršina naša,
kroz nás ti, slávny cáre! svoj pozdrav prináša.
Zem tá, na ktorú kročiť mieni tvoja noha,
to je zem naša, daná Slovänom od Boha.
Pozri: tu jej končiny valný Dunaj vlaží,
tam Tatra skalnou hradbou okol nej sa väží.
A zem to požehnaná! Chvála Bohu z neba,
máme pri vernej práci voždy svoj kus chleba.
Zvyk náš je nie napadať cudzie vlasti zbojom:
Slovän na svojom seje, i žne len na svojom,
cudzie nežiada. Ale keď na naše dvere
zaklope ruka cudzia v úprimnej dôvere:
kto je, ten je; či je on zblíza, či zďaleka:
Vo dne, v noci na stole dar boží ho čaká.
Pravda, bohy vydaná, káže nám Slovänom:
pána mať je neprávosť a väčšia byť pánom. 2
A človek nad človeka u nás nemá práva:
sväté naše heslo je: Sloboda a sláva! -
Neraz krásnu vlasť našu vrah napadol divý:
na púšť obrátili sa bujné naše nivy;
mestá ľahli popolom: a ľud náš úbohý,
bitý biedami, cudzím dostal sa pod nohy.
Bláhal už víťaz pyšný, že si bude pásti
vôľu svoju naveky po slovänskej vlasti,
a žiť z našich mozoľov: ale bláhal darmo!
Dal nám Boh zas dobrý deň, zlomili sme jarmo.
A tí, krutým železom čo nad nami vládli,
kdeže sú? - My stojíme; ale oni padli. -
Lebo - veky to svedčia - vo knihách osudu
tak stojí napísané o slovänskom ľudu:
Zem, ktorú v údel dali Slovänom nebesá,
tá zem hrobom každému vrahovi stane sa. -
Nuž, povedzže nám, cáre! mocná ruka tvoja
čože nám nesie: či meč, či vetvu pokoja?
S mečom ak ideš: cáre! meče máme i my,
a poznáš, že narábať dobre vieme s nimi;
ak s pokojom: pozdrav ťa pán neba i zeme,
lepšie, ako ťa my tu pozdraviť umieme. -
Tieto dary božie sú priazne našej znaky;
z ďaky ti ich dávame: ber ich aj ty z ďaky."
Nevzal cár božie dary, z jeho mračnej tvári
urazená sa pýcha ľútnym hnevom žiari.
A zo stolca zlatého takovým sa heslom
ozvali ústa jeho ku slovänským poslom:
„Mocný pán, ktorému boh celú zem podnožil
a osudy národov v ruku jeho vložil:
ten pán velí: Slovänia! pozrite po svete:
medzi národy jeho či jeden nájdete,
ktorý by putá minul abo nezahynul,
akže oproti Rímu prápor svoj rozvinul.
Skloníte šije i vy. - Tie krásne roviny,
túto zem vašich dedov dostane ľud iný.
A spurné rody vaše pôjdu Rímu slúžiť,
strážiť nám naše stáda, polia naše plúžiť.
A junač vašu k mojim junákom pripojím,
a z nej krajinám rímskym obranu pristrojím.
A kto sa proti mojim rozkazom postaví,
beda mu! ten sám sebe záhubu pripraví.
Vedzte, že som pán Rímu, a Rím je pán svetu:
To moja cárska vôľa; to vám na odvetu." 3
Hriema pyšný cár, hriema zo stolca zlatého,
lenže Slovän nejde sa ľakať pýchy jeho.
Hoj, rozovrela tá krv slovänská divoko,
a junák ti cárovi pozrel okom v oko;
a z oka ti mu božia zablysla sa strela,
ruka sa napružila a na zbroj udrela;
a jedným veľkým citom srdcia im zahrali;
a jeden strašný ohlas ústa im vydali:
„Mor ho!" kríkla družina slovänská odrazu
a meč zasvietil v pästi každému víťazu:
„Mor ho!" kríkla a razom na cára sa metá:
To ti na rímsku pýchu slovänská odveta.
No, dokáž teraz, či máš toľko sily v meči,
koľko pýchy vo tvojej, cáre, bolo reči. -
Ale ten nie! - zbroje sa bojí podlá duša:
a tu ti o slobodu dobrý ľud pokúša. -
Skočil medzi stráž svoju cár bledý od strachu:
a zlatý jeho stolec už sa váľa v prachu;
a mečom za ním Slovän cestu si preráža
a junák za junákom padá cárska stráža.
Zasurmili surmity, volajú do zbroje:
povstal tábor, do šíkov zvíjajú sa voje;
a voj za vojom divým útokom ta letí,
kde boj na cára bijú tie slovänské deti.
Husté prachu kúdoly po poli valia sa,
zem dupotom a nebo rykom sa otriasa. -
A tá naša rodinka, tá slovänská čata,
už vám je zôkol-vôkol od vrahov obstatá.
Sto mečov sa každému nado hlavou blyští,
lež Slovän nečítava vrahov na bojišti,
ale morí. - Hoj, mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu:
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
Zúri boj a našina stala si dokola:
to vie, že premoc rímsku jej moc nepredolá:
lež, brať moja, ak už len padnúť mi máš v boji,
to že mi padni, ako víťazom pristojí.
A môj Slovän ešte raz bystré hodil zraky
ponad tie šíre rovne, na kraj svoj ďaleký.
Tam na tých horách sivé mihajú sa väže,
čo strežú slovenského národa čierťaže. 4
Svätoháj, stovekými zelený lipami,
v tajné tam lono túli bohov jeho chrámy.
A nad riekou biely dom, v ňom jeho rod milý,
a v čistom poli dedov posvätné mohyly:
dedov, ktorých niekdy ľud radievali rady,
ktorých meč divých vrahov odrážal nápady.
Ich popoly dávno už čierna zem tam kryje,
ale ich meno posiaľ v piesni ľudu žije.
A sláva zašlých vekov junáka oviala;
a duša jeho svätým ohňom splápolala,
a meč v jeho pravici strašnejšie sa zvíja;
bleskom blýska na vraha, hromom ho zabíja.
Praštia zlomené raty, bité štíty zvonia
a pyšné prilby rímske do prachu sa ronia.
Hynú i naši, hynú, ale sťa víťazi!
Žiadna rana zvuk bôľu z úst im nevyrazí,
vďačne lejú vernú krv po osudnom poli:
oj, veď padnúť za národ - oj, veď to nebolí!
A boj pomaly tíchne: strašná búry sila
divým svojím zúrením sama sa zničila.
- A kde naši, čo bili ten Rím svetovládny,
lebo koval úmysel na Slovänstvo zradný: -
Kde naši? - Hojže, Tatro, jasných orlov mati!
Nikdy sa ti tá tvoja detva už nevráti.
Páč! Nad valným Dunajom krvavô pobrežia:
tam ti tvoji synovia povraždení ležia.
Neostal, ani kto by tú zvesť niesol bratom:
Bratia vám za česť rodu padli v boji svätom.
Lež každý na junáckej spočíva posteli,
na kope vrahov, zbitých od jeho oceli.
Už nežije, a ešte hrozí tá tvár bledá,
tá ruka zmeravená meč odjať si nedá.
A cár s okom sklopeným na bojišti stojí:
A čo? - Azda tých padlých Slovänov sa bojí? -
Nie, lež bedušné svojich hromady tam vidí
a zo svojho víťazstva radovať sa stydí.
No zahyň, studom večným zahyň, podlá duša,
čo o slobodu dobrý ľud môj mi pokúša.
Lež večná meno toho nech ovenčí sláva,
kto seba v obeť svätú za svoj národ dáva.
A ty mor ho! - hoj mor ho! detvo môjho rodu,
kto kradmou rukou siahne na tvoju slobodu; 5
a čo i tam dušu dáš v tom boji divokom:
Mor ty len, a voľ nebyť, ako byť otrokom.
none
5

1. 27.06.2012, 12:10

Nahodou som sa dnes dostal k niecomu, co by som vrucne odporucil precitat kauzdemu.

Samo Chalupka: Mor ho!
Zleteli orly z Tatry, tiahnu na podolia,
ponad vysoké hory, ponad rovné polia;
preleteli cez Dunaj, cez tú šíru vodu,
sadli tam za pomedzím slovenského rodu.
Duní Dunaj a luna za lunou sa valí:
nad ním svieti pevný hrad na vysokom bralí.
Pod tým hradom Riman-cár zastal si táborom:
belia sa rady šiatrov ďalekým priestorom.
Pokraj táboru ...

28.06.2012, 17:32
To sú iné časy čo nás s tým na zákľadke mučili. Ja si pamätám na toto.
Stoji, stoji mohila
na mohile zlá chviľa.
A v tom tŕni chrasti
kvety rozvíja jedna žltá lalia.
Či tak voľako.
none
2
27.06.2012, 12:12
POZNAMY
1) Deju, tu ospievanému, nevenovali našinci posial tú pozornosť, ktorú zasluhuje:
prednesiem tedy o ňom tu aspoň toľko, koľko potrebné je, aby čitateľ báseň moju rozumieť
mohol. To bývalo príčinou mnohých a veľkých nesčastí pre kmeny staroslovanské, že oni
nemávali spoločnej hlavy ani žiadnej úsrednej vlády; ale žily rozdrobené na nesčísolné obce, pod
rodovými náčelníky svojími. Tým stávalo sa, že niekdy dosť malá čata cudzých nájazdníkov
opanovala i mohutné slovanské rody, skorej, ako títo posbierať sa mohli k odporu.
Tak dialo sa to aj s L e m i a k y, (Límigantes) kmenom slovenským, obydleným za dávna po
oných žírných rovinách, ktoré prestierajú sa od Dunaja prez Tisu až k horám Sedmohradským.
Okolo 50 r. po Kr. vrazili sem od Čierného mora, hore Dunajom, Jási (Jazyges Metanastae),
dívokí to nad mieru a lúpežní kočovníci sarmatskí, a podbyvše tuzemkov pod seba, žili medzi
ními, ako páni medzi poddanými. Zo Zátisia jich sice okolo 90 r. vyhnal mocný kráľ Dákov,
Decebal; a po pádu jeho opanovali Dáciu svetovládni Rimania: ale Jásom stalo sa tým iba dobre.
Teraz-bo sosredili všetky svoje sily na onom, pre bojovných kočovníkov tak príhodnom, na
tučné pastviny bohatom a príčinou mnohých močarin a luhov tehdy neprístupnom území, ktoré
tiahne sa od hôr Novohradských, medzi Dunajom a Tisou, až ku stoku riek týchto. Tu založili
Jási svoju lotrovskú peleš, zo ktorej do Pannonie, Moesie a Dácie temer neprestajné vpády činili.
Neraz zbilo vojsko rímské jích lúpežné čaty: ale žiadna nehoda nebola dosť veľká, aby týchto
divokov bola zkrotiť mohla. A jako padala moc rímská v Dácii, tak rostla opovážlivosť Jásov.
Konečne keď Rímania r. 272 z Dácie pred Góty vystúpiť museli, poponáhľali sa ja Jási zo
Zátisia aspon tú čiasť znova opanovať, ktorá medzi Marušou a Dunajom leží. Kraj od Maruše až
vary po Kryš (Körös) zaujali Tajfali; a za Kryšom a po Someši (Szamos) osadli Viktofali, oba to
národy gótske. Či títo bojovní a lúpežní súsedia, Jási a Góti, dlho pokojne spolu žili neviem: ale
r. 332, vypukla záhubná vojna medzi ními. Jási vidiac, že sami nepriateľom neodolajú, prosili a
dostali pomoc od cisára rímského, Konštantína velikého, s ktorou Gótov tak porazili, že jich do
100.000 zahynulo. Nevďační Jási odmenili sa za to cisárovi, hneď nasledujúceho roku, novým
poplienením jeho krajín. Ale zločin ten nezadlho dostíhla zaslúžená pokuta. Roku 334 obrátili
Gótovia znovu proti ním zbroj svoju; a v bitve nad Marušou padol kvet jásskeho národu spolu s
ích kráľom Visimarom. Sbití Jási, neznajúc sebe inej rady a pomoci v nebezpečenstve svojom,
ozbrojili poddaných svojích Slovenov. Slovenia zvíťazili sčastne nad Góty; ale skusivše v tom
boji sily svoje, udreli teraz na utlačovateľov svojich, a rozprášivše jich na všetky strany, zlomili
jarmo, pod ktorým temer 300 rokov úpeli. Čiasť Jásov dala sa na doľné Pohronie v područie
nemeckých Koldov čili Kvádov, verných to spoločníkov svojich i pri potlačovaniu Slovenstva, i
pri lúpeniu rimských zemí. Iuá čata padla vo službu gótských Viktofalov. Vätšina ale, 300.000
hláv, utiekla k Rimanom, ktorí ju po rozličných krajoch panstva svôjho porozsádzali, a čo bolo
pod zbroj súce, do do vojska svojho vradili.
none
3
27.06.2012, 12:13
Ale tá milá slovenská sloboda, sotvá že zotavila sa trochu, už zase nové a ťažké podstupovať
musela boje. Cisár rimský Konstantius tiahol r. 358, s mocným vojskom do Pannonie, aby
potrestal súsedné národy, Koldov, Jásov a Lemiakov, pre jích lúpežné nájazdy na panstvo
rimské. Nevôľa jeho zvlášte proti posledním bola namierená. Kolda a Jás bol ovšem zbojník od
rodu: ale Sloven miloval pokoj a žil na svojom a zo svojho. Možno ale, že i naši Lemiaci naučili
sa lúpiť, mavše v tom znamenitých učiteľov, svojich bývalých pánov. Možno i to, že už aj
Slovenov bola popadla myšlienka, ktorá vtedy temer všetky s Rímom so styku prišlé národy
pohybovala myšlienka tá: poďme na Rím; a jako on činil iným, tak my učiňme jemu. Ale k
takým vpádom Rimania často i samy príčinu zavdávali. Pýcha rimská žiadala, aby ublíženia,
svevoľným rimským úradníctvom a nekázaným vojskom činené, každý v pokore prijímal. Akže
ale niekto vetu za vetu odplatil, to pokládalo sa za úraz velebnosti národa rimského. Pravú ale
príčinu zloby cisarovej proti Slovenom vidím ja vo slovenskej slobodomyselnosti. Čože mohlo
Rímu, všetky národy zotročujúcemu, byť nebezpečnejšie a tak aj nenávidenejšie, ako zásada
obecnej slobody a rovnoprávnosti, ktorú tej doby, okrem Slovenstva, u žiadného národu
nenalezáme. Slovenia zbrojou dobyli sa svobody (armis libertatem invaserant. Amm. Mara.) a
vyhnali svojich pánov. Ten príklad mohol nakaziť aj iné, najmä slovanské národy, po okoľných
krajínách Rímu poddané. Preto žiadal cisár od pokojných Slovenov, čo nežiadal ani od
lúpežných Kvádov a Jásov, aby ďaleko odstehovali sa od pomedzia rimského. Preto stál silou
mocou o to, aby Slovenia pod jarmo Jásské zase šije sklonili, ačkoľvek rozmnoženie moci
nepriateľov jemu samému nebezpečným byť mohlo. Preto neprijal pracovitých a užitočných
Slovenov do svojich krajín i keď ponúkali sa mu sami, a od zemi sebe vzdelenej daň i vojakov
sľubovali; ačkoli dosť ničomnej hávedi do svojho panstva bol naosádzal.
Jási a Kvádi, sotva že zjavil sa cisár s vojskom v ích zemi, metali sa na preteky k jeho nohám a
dosiahli milosť. Nie tak to išlo so Slovenmi. Títo postavili sa smelým čelom pred cisára, hotoví
všetko podniknúť, len to nie, aby poddali sa zas Jásom, alebo opustili svoju vlasť. Cisár,
predvidevší, že budú odporovať žiadostiam jeho, dal ích vojskom svojím úkladne obkolesiť.
Nezostrašilo to, ale len urputnejšími učinilo Slovenov. Vyjednávania pretiahlo sa do večera.
Zrazu voztýčilo vojsko prápory, a zo všetkých strán udrelo sa na Slovenov. Boj bol krátký ale
zúrný. Slovenia bojovali so strašnou udatnosťou. Nepoddal sa ani jeden. Rana, ani najkrutejšia
hlas bôľu žiadnemu z úst nevynútila. Žiadon nežalel za životom: len to ľutovali, že ím sčastie tak
neprialo, akoby podľa udatnosti svojej boli zasluhovali. Padli všetci; každý s mečom v pästi. Na
to spustošili Rimania vlasť slovenskú medzi Dunajom a Tisou ohňom i mečom, a povolavše na
pomoc Jásov a Tajfalov, vrazili trími prúdy prúdy do onoho požehnaného medzirieča, ktoré
Dunaj Tisa a Maruša tvoría (do terašného Temešského Bánstva). Lud tamošní utiahnuvší sa
medzi močariny a na hory, hotovil sa k odporu. Vidiac ale, že proti toľkým nepríateľom jeho sily
nedostačia, na radu starších svojich dal sa do rokovania s Rimany, a prívolil na pokon, že zem
svoju opustí.
Nové, nepríhodné bydlištia skoro zunovaly sa Slovenom. Nedočakavše ani jara, navrátili sa zase
k Dunaju. Cisár, ktorý v Seremíne (Sirmium) bol zimoval, sobral hneď vojsko proti ním, a u
Akuminkum (Petrovaranín) položil sa táborom. Družine slovenskej, ktorá ozáležitostiach
národních s ním pojednávať mala, dovolil, aby prešla Dunaj; preševšej ale cestu zpiatočnú
loďami zavrieť rozkázal. Zbadali Slovenia, že opakovať sa tu ide predošloročná zrada. Ako tedy
cisár na vyvýšené miesto, kde priestol jeho stál, vystúpil, jeden Sloven, hnevom zapálený,
vylučivší šišakom do neho, Mor ho! Mor ho! zvolal. Ostatní, vytasívše meče, udreli prosto na
císára. Telesná jeho stráž postavila sa na odpor: on sám, zmetavší zo seba všetky znaky
dôstojenstva svojho, vyhodil sa na koňa a strachom hnaný utiekol do táboru. Celý tábor zbúril sa,
všetko rútilo sa divým útokom na slovenskú družinu, ktorá po udatnom boji zahynula všetka.
Cisár zkúsivši po dvakráť zbroj slovenskú, neopovážil sa prekročiť dunaj, ale navrátil sa do
Seremínu. Zbavení najhoršieho nepriateľa svojho Sloveni, poprávali po dakoľko rokov pokojne
spustošenú svoju vlasť; až ích nový zločin rímsky do nového boja vypeľal.
Marcellián, spravník pannonský, povolavší kráľa Kvádskeho, Gabinia, na hostinu, zabil ho.
Úkladná táto vražda pobúrila všetky súsedné národy. Kvádi a Slovenia napadli Pannoniu, Jási
Moesiu. Jásom zle povodilo sa. Obkľúčení od spravníka Moesie, potomného cisára, Theodosia,
prinutení boli prosiť o prepustenie, a vrátili sa s hanbou a stratou do zátisského kočovišťa svojho.
Kvádi ale a Slovenia, zničivše vojsko rímske, spustošili bezobrannú Pannoniu od kraja do kraja,
mestá vypálili, ľud povraždili alebo zajali, a s nesmiernou korisťou dostali sa sčastne domov.
Po tejto rane klesala tu voždy viacej moc rímska, až ju búrka hunská po nedlhom čase konečne
vyvrátila.
V dobe stehovania národov žiadon kmen slovanský toľko nepodstúpil, ako naší Lemiaci. Nemci i
Uralcí, národ za národom, valili sa čez ích vlaste; každý lúpil, vraždil, nivočil. Ale oni prebudli
všetky tíeto nereste. Slovák v okolí Vranova, v Zemňanskej stolici, podnes menuje sa
Lemiakom.
2) P o d o l i a = doľní, nižný kraj. Srov. zpievanky: A tam doľu na Podolí stojí Belhrad
murovaný. Na podolí ovce pase.
3) P e v n ý h r a d , t. j. Acumincum, Acimincum, terajší Petrovaradín. V jeho súsedstve je osada
Kamenica, a hrad za dávna menoval sa bezpochyby Kamenec. Cudzojazyčníci spotvorili meno to
na Acumincum.
4) R í m a n c á r = rimský cár: sloh to temer všetkým Slovanom známy; na pr. Riečan  dolina,
Uhoršťan most. Cár ten bol Constantius, syn Constantína Veľkého.
5) Z d a l o b y s a t i a t. ď. Prcop. Caesar. de bello Goth. Lib. III. cap. 14. Sclaveni et Antae nec
forma corporis inter se differunt. Sunt enim proceri omnes et robustissimi. Colorem nec summe
candidum habet cutis, nec flavum coma, neque is plane in nigrum deficit: at subrufus est, et
quidem omnibus. Srov. zpievanku Slováci, Rusniaci šici sce jednaci, ako by vás mala šických
jedna maci.
6) M ô r a v y = roviny mokré a trávnaté; mrus. morava, poľ. murava.
7) B i ť č e l o m bol russký, p a d a ť d o n ô h poľský obyčaj. Slovák takto neponížil sa nikdy,
ani v čas najhoršieho potlačenia svojho v 16. a 17. století. Jási a Koldovia činili tak pred cisárom
rímskym, keď do jích zemí vrazil.
8) C h l i e b a s o ľ komu Slovan podal, toho si mal za priateľa. Tak je to posiaľ na Rusi; a že tak
i u nás bývalo dosvedčujú daktoré porekadlá; na pr. Dosť sa najedol voľakedy u mňa chleba i
soli, a teraz ma nezná.
9) Z v y k n á š j e n i e Celá starožitnosť slovenská nasvedčuje tomu, čo Kopitár Glagol. Cloz.
XXXI píše: Slavi Pannonici more patrio assueti juste potius ex agro, sua opera et labore facto et
culto, quam ex rapto vivere.
10) C u d z é n e ž i a d a. Vita Scti. Ottonis II. 40. (Slavi in Pomerania), furtorum et fraudium
penitus inexperti, cistas et scrinia non habeut serata.
11) K e ď n a n a š e d v e r e - . Leo imp. Tactica. Cap. XVIII. Nro. 102. Erant autem
Sclavornum populi hospitalitatis, nescio quomodo dicam, supra modum studiosissimi.  Adam.
Bremcn. Hist. II 12. Moribus et hospitalitate nulla gens honestior aut benignior (Sclavis). 
Helmold I. 82. Nulla gens honestior Slavis in hospitalitatis gratia. Po úrodnejších krajoch
Slovenska najdeš i dnes v každom dome chlieb na stole, v obruse zavinutý, ktorým príchodzých
núkavajú.
12) P r a v da B o h ý v y d a n á . Slovan veril o zákonoch svojích, že sú mu vydané od Bohov.
Nemal pravdu Mickievicz, keď vo svojich parížskych Prednáškach hovoril, že u Slovanov
nenalezáme nikde dajakého Zjavenia. Po zákonu vekožizných bogov súdi Lubuša v rukopisu
Zelenohorskom. Slovan vážil si svobodu i svoju i cudzú; a že táto vážnosť v náboženstve jeho
svoj koreň mala, o tom nemôže byť pochyby. Život národa je najlepšie ukazadlo jeho viery a
náboženstva. Nepreskúmali sme náležite život Staroslovanstva, preto nemôžeme prave pochopiť
ducha náboženstva jeho. Staroslovania čestili svobodu zosobenú v bohyni Svobe, (Feronia),
ktorej meno nám najstarší slovník česský (Mater verborum) zachoval. Dľa toho nadobno písať s
v o b o d a od svoj. Sloboda Sleboda (lob, leb) znamená vlastne: ohrada - Einfriedung. Preto nie
bezdôvodne povedám: Slovan mal to za pravdu od Bohov sebe vydanú, že
13) P á n a m a ť , j e n e p r a v o s ť ! Procop. Caesar. L. III. c. 14. Sclaveni et Antae non uni
parent viro; sed ab antiquo in populari imperio vitam agunt. - Mauricii Strateg. XI. 5. Sclavorum
gentes et Antum libertatem colunt, nec ulla ratione ad serviendum vel parendum persuadentur. -
Jesli ale veril Slovan, že po pravde Božej pána mať, je nepravosť: veriť mu prišlo i to, že
nepravosť ešte vätšia je,
14) B y ť p á n o m. Preto nezotročoval na úrek ani nepriateľov svojích, ktorých zajal na vojne,
ako svedčí Mauricius na hore zpomenutom mieste: Qui sunt in captivitate apud eos, non omni
tempore, ut apud gentes alias, in servitute tenentur; sed certum eis definitur tempus, (otrok) ín
arbitrio eorum relinquendo, si oblata mercede velint dein reverti ad suos, aut manere apud ipsos
líberi et amici.
15) A č l o v e k n a d č l o v e k a u n á s n e m á p r á v a. U Staroslovanov nedelil sa ľud, ako u
iných národov, na pánov a podaných alebo práve otrokov; u ních panovala zásada obecnej
svobody a rovnoprávnosti, ktorej stopy ešte aj v uhorskom zákonodárstve nachodíme. Viď
Tripartitum Lib II. cap. 50. Colomanni regis decretum: Liberi quoque hospites, sicut Sclavi, qui
in terrís laborant aliorum. - Srov. s tým listinu Bamberskú od r. 1136 v Erben. Regesta Boh. et
Morav. I. str. 100. č. 222. Gothelindis, libera, sicut Sclaví solent esse. Neprehreším sa proti
pravde, keď poviem, že u pohanských Slovanov nachodilo sa viacej ľudkosti a pravomyseľnosti,
ako u najosvietenejších pohanských národov; a dojista nie menej, ako u tých preslávených
vzdelancov kresťanských, ktorí človeka v človeku posial vážiť si neumejú.
16) T á z e m h r o b o m k a ž d é m u v r a h o v i s t a n e s a. Nie je to marnomluvnosť, ale
pravda na historii založená. Kde-že sú ti gallskí Bojovia a Kotíni, tí nemeckí Markomani, kvádí,
Goti, Gepidi, Rugovia, Buri a jiní; kde tie nesčísolné hordy Aziatské, Sarmati, Hunnovia, Avarí,
Plavci, Tatári, Turci a t. ď., ktorí vpelešili sa boli voľakedy do našej vlasti? Tu zahynuli, ak
nepobrali sa za času ďalej.
17) M o r h o ! bolo u Staroslovenov hoslo k útoku: quod est apud eos signum bellicum.
Ammian. Marcellin. XIX. 10.
18) D e t v a collectivum = deti, poľ. dziatwa. Aj naša Zvolenská D e t v a má z tade svoje meno.
Podľa povesti, poslali ta súsední Očovania deti svoje, aby založili tam osadu novú, a ona dostala
meno Detva.
19) N a š i n a , collectivum = našinci. Srov. svojina, tvojima, mojima, vašima.
20) A m ô j S l o v e n a t. ď. Čo-že mohlo Staroslovenovi byť nad život drahšie? Jeho hrad
sriedište to jeho rodu, zasvätený chrámom jeho Boha; dom a mohyly jeho otcov; to jest inými
slovy: jeho obec, jeho náboženstvo, jeho rodina, a sláva jeho rodu.
21) Čierťaž = Linie, Gränzlinie. Zvoľ.
22) R a t masc. = Spitze (Lanzen-Spitze, Berg-Spitze). Zvol. Srov. stčeš. ratiště - drevo na
ktorom rat nasadzený bol; Lanzen-Schaft.
23) Ž i a d n a r a n a a t. ď. Ammian. Marcell L. XVII. c. 13. č. 10. (Slovania ranení) crucíalus
alto silentio perferebant. Nec eorum quisquam inter deversa supplícia veniam petiit, aut ferrum
proiecit, aut exoravit celerem mortem: sed arma jugiter retinentes, licet adflieti, minus criminis
aestimabaut, alienis viribus potius, quam conscientiae suae iudicio viaci: mussantesque
audiebantur interdum, fortunae non meríti fuisse, quod evenerit - -
Pridal som obšírnejšie poznamy k tejto básni. Mám nádeju, že hodnej mládeži našej vďačné
budú a prispejú k tomu, aby vážiť si umela náležite slavných predkov svojich.
none
4
27.06.2012, 12:18
Andrej Sládkovič

Marína

1
.
Ja sladké túžby, túžby po kráse
spievam peknotou nadšený,
a v tomto duše mojej ohlase
svet môj je celý zavrený;
z výsosti Tatier ona mi svieti,
ona mi z ohňov nebeských letí,
ona mi svety pohýna;
ona mi kýva zo sto životov:
No centrom, živlom, nebom, jednotou
krás mojich moja Marína!
.
2
.
Ako vy, Tatry, keď oblak zlatý
na hory svoje hodíte:
tak ona duchom svojím mi šatí
tône života úsvite.
Ako vy tamhor', božie plamene,
svetiel ste žriedla, fakle, korene:
ona blesk myšlienky mojej! -
Ako vy, večné svetov zákony,
harmónij božích čarovné tóny:
tak tá mne os, zenit, kolej!
.
3
.
Jestli sa city moje rozlejú
po srdciach v Tatrách žijúcich;
jestli ohlasy moje zavejú
kradmo do časov budúcich:
rodáci mojej duše, krajiny!
objímte obraz mojej Maríny
ľúbosťou svätých predmetov;
toho, čo spieva krásy dejiny,
nejali Lady rozmaríny,
on ľúbi ľúbosť všesvetov.
.
4
.
Krása je modla, ktorú rád vzýva
sám ten, čo tvorí čudesá,
na ňu sa s bradou odvislou díva
rab z divých brehov Gangesa:
Tam sa ti zjaví v Madony zrakoch,
tam v rozváľaných nebom oblakoch,
tam ti znie v Záboja spevoch,
tam ti ju stvorí dlátko Canovy,
tam blýska z hrsti Paromovi,
tam búri v morských výlevoch!
.
5
.
Nespievaj potom krásy velebu,
keď sa raz ku nej rozženieš,
zapri najvyššiu srdca potrebu,
so svetom svojím skamenieš!
Skamenieš? Ba nie! keď anjel devy
nezdúchne z teba zemskosti plevy,
čo vzývaš nad okruch chleba! -
Nie! keď ťa sláva tá neočarí,
čo svitá z mojej Maríny tvári:
Znivočíš aj svet aj seba!
.
6
.
Ohlasov týchto zvon neodkliaty
zo slona tvorí komára,
hlasov mohutných ohlas až piaty,
žobrák na prahu mocnára!
Ako keď vetrík v hradbách Devína
v šume slabučkom deje spomína,
ktoré má hromom hrmievať:
tak spevy tieto boja sa sveta,
že im svedomie slabé rozmetá,
ale - nemožno nespievať!
.
none

najnovšie príspevky :

havran [zobraz vlákno] pred 26 minútami
prevádzkuje diskusneforum.sk kontaktuj správcu diskusného fóra vytvoril dzI/O 2023 - 2024 veľkosť : 114 173 B vygenerované za : 0.070 s unikátne zobrazenia tém : 36 210 unikátne zobrazenia blogov : 538 táto stránka musí používať koláčiky, aby mohla fungovať...

možnosti

hlavná stránka nastavenia blogy todo

online účastníci :

hľadanie :

blog dňa :

Vaše modlitby prinášajú úžasné výsledky ... Úprimná modlitba spravodlivého človeka má veľkú moc a prináša obdivuhodné výsledky. Jakub 5,16 Keď bol Ježiš popravený na kríži, nielenže zmyl všetky vaše hriechy svojou drahocennou krvou, ale dal vám a...

citát dňa :

Je smutné, keď je sobáš vlastne iba premenou partnerského vzťahu na obchodný.