Rozprávka o ... (4)

Brieždenie prichádzalo s prvým spevom zvnútra ostrova. Tajomstvo však zostalo neodhalené. Skľúčene zostúpili na pláž. Tam, na okraji mora, si sadla. Ako svetlo silnelo, strácala sa, splývajúc s pieskom, až zostali len biele obrysy, akoby nakreslené soľou, ale aj tie zlízali chladné jazyky vĺn.

Čosi sa v ňom zmenilo. Svet sa mu odrazu stal cudzinou. Svet, v ktorom sa orol vrhá z dravej výšky, aby nasýtil svoj hlad bezbranným tvorom. Svet, ktorý vzniká a zaniká, pohlcuje život, aby život obnovil. Svet, v ktorom netrvá nič, len bolesť.

Nenávidel skaly, pretože sa drobia, ohlodávané morom, aby sa zosunuli do bezodných priehlbín. Nenávidel lesy pre hnilobu, ktorá sa zákerne zmocní stromu od koreňa, kladivá hromu ho skolia do močariska a tisícročia ho skryjú v uhoľných zásobárňach zeme. Nenávidel hviezdy, ktoré padajú, a rieky, ktoré miznú v mori, a more, ktoré sa končí na druhom brehu, čo ako vzdialenom. Teraz to vedel s istotou.

- Láska potrebuje večnosť.

Božská irónia. Hľadal večnosť a našiel lásku. Hľadal lásku a našiel večnosť.

Po prvýkrát si uvedomil iný svet, rozprestierajúci sa neviditeľne nad ním. Oddelené Božské bytie, nespojiteľné s ničím, čo v kolobehoch zrodenia a zániku tancuje svoj krutý tanec. Prebudeným vedomím uzrel Všemohúceho. Oživené srdce pocítilo tajomný dotyk.

Z jaskyne pod útesom vyniesol roky nepoužívaný čln. Vyplával s obnaženou hruďou oproti slnku. Temný dolmen skalnatého chrámu, zasvätený božstvu najvyššieho Ja, sa za jeho chrbátom strácal, zmenšovaný diaľkou. Obrátil tvár k nebu a díval sa na miesto, ktoré nemožno uzrieť.
A tá láska zostala navždy s ním.
* * *

("Rozprávka o večnosti", prevzaté z knihy "Damianova rieka")

👍: J.Tull

Dosť dobré. Dáva to aj zmysel z materialistického hľadiska, lebo absencia lásky implikuje absenciu večnosti.

👍: rastos

Pekne povedané:
"- Láska potrebuje večnosť.
Hľadal večnosť a našiel lásku. Hľadal lásku a našiel večnosť."

hmm..Laska je vecna, takze neviem ci sa da hovorit o jej potrebe, skor len pochopit, ze je.
Ruza dnom i nocou snivala o spolocenstve vciel, ziadna si vsak nesadla na jej lupene.
Kvet vsak snival aj nadalej, v noci si predstavoval oblohu s mnozstvom lietajucich vciel, ktore ju prisli nezne pobozkat.
Takto vydrzala ruza do nasledujuceho dna, ked s prvymi lucmi slnka otvorila svoje lupene.
Mesiac videl aka je ruza osamotena, preto sa jej raz v noci spytal :
Este ta neunavilo tolke cakanie?
Mozno, ale musim aj nadalej bojovat.
Preco?
Pretoze ak sa neotvorim, zvadnem.