Rozprávania o smrti v modernej spoločnosti

Je pravdepodobne základnou vlastnosťou človeka, že sa usiluje pochopiť svet okolo seba: chce získať predstavu o sebe samom, o ostatných ľuďoch, o okolitom svete. U každej dodnes známej ľudskej skupiny môžeme skúmať tri základné komponenty ľudského myslenia (aj keď len v najjednoduchšej forme): relígiu, mágiu a vedu. Zo všetkých východísk relígie (alebo tu možno slovo relígia zameniť aj za všeobecnejší pojem svetonáhľad) má najväčší význam posledná základná udalosť života - smrť. Pritom je postoj voči smrti veľmi komplexný, komplexnejší a podobnejší medzi rozdielnymi národmi a skupinami, než by sme predpokladali. Emócie, čo vystúpia pri smrti, sú veľmi protirečivé: na jednej strane je to láska k zomretému, na druhej strane odpor k mŕtvole, strach pred niečím hrozným. Celý komplex pocitov nachádza svoj odraz v spontánnom chovaní a v rituálnych úkonoch pri smrti. V kultúre európskych národov prevažoval od stredoveku až do konca 19. storočia otvorený, vyrovnaný postoj k smrti, ako ku stálemu súputnikovi človeka. Smrť bola nevyhnutným ukončením ľudského života. Nemyslím si, že človek v minulosti ochotnejšie myslel na smrť než človek v súčasnosti, ale bol omnoho častejšie ako dnes postavený tvárou v tvár smrti. Vojny, epidémie, vysoká úmrtnosť detí i dospelých nútili jednotlivca vyrovnať sa veľakrát za svojho života so skonom blízkych a známych ľudí. Človek v minulosti žil často v jednej lokalite po celý život. Poznal väčšinu jej obyvateľov a skon človeka sa vtedy odohrával pred omnoho širším publikom, tak povediac na verejnosti. Smrť bola neustále prítomná: či už išlo o povinnosť zúčastniť sa na rozlúčke s umierajúcim, na pohrebných obradoch alebo o celkovo užšiu naviazanosť eschatologických predstáv na každodenný život človeka (všeobecná viera v posmrtný život u európskych národov pohanských i kresťanských). Príbehy o smrti a mŕtvych, ako tajuplné alebo strašidelné historky (poverové rozprávania, rozprávania zo života) sa objavujú v orálnom repertoári najmä staršej a strednej generácie po celý rok. Môžeme ich zaznamenať, napr. pri rozprávačských besedách malých (intímnych) skupín na vidieku i v mestách. Ich výskyt sa zvyšuje pri aktuálnych udalostiach: napr. pri úmrtí príbuzného, známeho, pri pohrebe v obci alebo pri sviatkoch zasvätených pamiatke zosnulých (2. novembra), pri výročí smrti najbližšieho príbuzného, kedy je zvykom navštíviť hrob, stretnúť sa pri spoločnom rodinnom obede alebo večery atď. Ďalej na: Národný Inštitút Francois Marie Voltaire, ikona TREZOR ARCHÍV, sekcia Nezaradené, téma: Rozprávania o smrti v modernej spoločnosti

Smrť je pre materialisticky orientovaných jedincov témou o ktorej neradi hovoria. Pretože veria, že smrťou končí ich existencia.
Pre duchovne orientovaných jedincov je smrť prechodom z jednej izby do druhej.

Smrť je pre materialisticky orientovaných jedincov témou o ktorej neradi hovoria.
Pre duchovne orientovaných jedincov je smrť jedným z procesov na duchovnej ceste.

Nemám pocit, že by som sa ja ako "materialista" nejak vyhýbal téme smrti. Ani ma nejak nevzrušuje predstava, že sa ňou končí moja existencia. Tak to proste chodí, je to zákon prírody. Skôr sa mi zdá prejavom strachu, že to niekto nedokáže akceptovať...

Otázka smrti je stará ako ľudstvo. Súvisia s tým podobné otázky: Odkiaľ sme prišli a kam ideme? Naproti tomu, zvieratá sa otázkou smrti nezaoberajú.

Sustredme sa na pritomnost.Ked zomriem,chcem nech ma daju spalit,je to lacnejsie.