Keď v 16. storočí stihla svet a Cirkev pohroma
menom Reformácia, presne toto urobila: nakoľko mohla, zničila a
rozbila jednotu Cirkvi. A, aby sa splnilo Písmo, sama sa začala
nekontrolovane štiepiť. Ján Kalvín v liste Filipovi Melanchtonovi
píše: „Je iste dôležité, aby sa budúce generácie nedozvedeli o
rozpore medzi nami. Bolo by totiž nevýslovnou fraškou, že my, ktorí
stojíme v opozícii voči celému svetu, sme sa na samom počiatku
Reformácie jeden s druhým nezhodli…“
Dnes máme na svete okolo
30 000 rôznych protestantských cirkví. A to je
problém. Nemôžeme veriť v 30 000 pravých Kristových Tiel,
Neviest, Manželiek, Cirkví. To je nemožné a odporuje to Biblii tak
krikľavo, že sa to nijako nedá pripustiť. Môžeme síce vyhlásiť, že
„Ja mám pravdu a ostatných 29 999 sa mýli“ – ale to je veľmi
odvážne vyhlásenie a nič nerieši – pretože v zmysle protestantskej
zásady „Ja, moja Biblia a moje pochopenie Biblie sú jedinou
autoritou“ si toto, samozrejme, môže povedať každá z tých 30 000
denominácií. Všetky sú pritom rovnako biblické, rovnako sa
odvolávajú na Ducha Svätého, v mnohých sa dejú znamenia a
zázraky… Nakoniec sa z toho zrodila doktrína o „neviditeľnej
Katolíckej Cirkvi“, do ktorej patria všetci spasení, ale nikto nevie,
kto to naozaj je – a teda ani nikto nevie, kde táto Cirkev je (preto je
neviditeľná). Tu, na zemi, sme všetci len akési denominácie,
pričom niektorí členovia týchto denominácií, nevieme kto, sú
členmi onej neviditeľnej Cirkvi. Táto doktrína bije do očí menej,
ako viera v 30 000 Kristových Tiel – ale je stále na nože s Bibliou.
Pre Bibliu Cirkev je viditeľná a konkrétna. Biblia nepozná ani
náznak nejakej neviditeľnej Cirkvi. Kresťanstvo prvých 15 storočí,
až do Reformácie, o niečom podobnom ani nechyrovalo. Písmo i
rané kresťanstvo pozná len jednu viditeľnú, organizovanú, štruktú-
rovanú Cirkev, ktorá je viditeľným Kristom na zemi. Len ako taká
môže mať ďalšiu dôležitú vlastnosť:
AUTORITATÍVNA ZÁRUKA PRAVDY –
Pavol vyhlásil, že Cirkev je stĺp a opora pravdy. Apoštoli nie sú
biblickí. Sú autoritatívni. Petrova kázeň na Turíce nie je exegézou
Písma, ako by to dnes robil nejaký protestantský pastor.
Peter nemá problém nebiblicky pokrstiť Kornélia. Nebiblicky
ustanoví úrad diakonov. Pavol v prípade pochybností v Antiochii
neustanoví skupinu, ktorá by skúmala Písma a pripravila nejakú
biblickú analýzu, ale vypraví sa za Petrom a apoštolmi do Jeruzalema,
aby oni rozhodli, čo je správne. A dekrét tohto Jeruzalemské-
ho koncilu ani náhodou nie je biblický, skôr vibruje autoritou,
vedomý si toho, že je hlasom Cirkvi a teda hlasom samého Krista.
„Duch Svätý a my sme usúdili…“ (Sk 15,28 SSV). Sám Pavol, keď
má pochybnosti o tom, či hlása pravdivú zvesť, neuchyľuje sa k
štúdiu Písma, ani nehľadá nejaký „vnútorný hlas Ducha“, ale, ako
píše: „Potom po štrnástich rokoch som znova šiel s Barnabášom do
Jeruzalema … a predložil som im evanjelium, ktoré hlásam medzi
pohanmi; ale v súkromí tým, čo niečo znamenali, či nebežím alebo
či som nebežal nadarmo. … Jakub, Kéfas a Ján, ktorých pokladali
za stĺpy, podali mne a Barnabášovi pravicu na znak spoločenstva.“
(Gal 2,1-2.9 SSV).
Cirkev je posledná a neodvolateľná autorita. Nie
Písmo (ktorého NZ časť v tej dobe ešte neexistovala a trvalo
bezmála 400 rokov, kým Cirkev NZ vôbec zadefinovala, pretože prví kresťania neboli biblickí, ale cirkevní), ale Cirkev, ako hovorí sám Ježiš: „Keby ani cirkev nechcel poslúchnuť, nech ti je ako
pohan a mýtnik“ (Mt 18,17 SSV). Túto funkciu žiadna „neviditeľná
cirkev“ ani žiadna „denominácia“ viac spĺňať nemôže. Ba
ani si nemôže niečo podobné nárokovať.
Napríklad Jehovovi Svedkovia správne pochopili túto dôležitosť a biblickosť viditeľnej
autoritatívnej Cirkvi. Ale v okamihu, keď prehlásia, že touto
Cirkvou sú oni – založení v 19. storočí – a ich autoritatívny Prvý
zbor v Brooklyne, je to skôr na smiech, než niečo, čo možno brať
vážne: prehlásiť za apoštolský úrad, existujúci „po všetky dni“ od
čias Krista až podnes, inštitúciu, ktorá takto začala vnímať seba
niekedy v prvej polovici XX. storočia… Preto nič podobné žiadna
denominácia ani robiť neskúša (teda vraj ešte Mormoni, ale to je
prípad podobní, ako Svedkovia)… čím každá iba dokazuje, že ona
sama Cirkvou nie je, ale ani ňou hlásaná „neviditeľná cirkev“ ňou
byť nemôže, pretože bez Kristom darovanej štruktúry, dokonca
neviditeľná (a teda popierajúca, že je Kristovým telom, pretože
skutočná Cirkev je Telo a nie „duch“, ktorý „nemá mäso a kosti“
(Lk 24,39 SSV)) túto podstatnú funkciu Kristovej Cirkvi splniť
nemôže. A teda ňou ani nie je.
„Ježiš povedal Dvanástim: "Aj vy chcete odísť?" Odpovedal
mu Šimon Peter: "Pane, a ku komu by sme išli? Ty máš slová
večného života. A my sme uverili a spoznali, že ty si Boží Svä-
tý."“ (Jn 6,67-69 SSV).
- Medzi nimi je jedna ešte užšia skupinka, iba traja, ktorí sú Ježišovi
blízko tam, kde iní ostávajú v pozadí – pri Premenení na Hore
(Mk 9,2), alebo počas agónie v Getsemanoch (Mk 14,33nn): Peter,
Jakub a Ján.
- A spomedzi nich troch je nakoniec „prvý Šimon, zvaný Peter“,
ktorému Ježiš zveruje kľúče od Kráľovstva: „Ty si Peter a na tejto
skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.Tebe
dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude
zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi“
(Mt 16,18-19 SSV) – symbolika jasná a zrozumiteľná, prevzatá z
Písma, kde v SZ čítame o vyvolení Eliakima za „správcu [kráľovského]
domu“, v dnešnej reči „ministerského predsedu“ Júdei:
„Vten deň zavolám svojho služobníka Eliakima, syna Helkiáša, a
oblečiem ho do tvojho rúcha, opášem ho tvojím pásom a dám mu
do rúk tvoju moc. I bude otcom obyvateľom Jeruzalema a Júdovmu
domu. Dám mu na plece kľúč Dávidovho domu, keď otvorí, nikto
nezavrie, a keď zavrie, nikto neotvorí“ (Iz 22,20-22 SSV). A potom
ešte raz, keď Ježiš, ktorý o sebe hovorí: „Ja som dobrý pastier.
Poznám svoje a moje poznajú mňa, ako mňa pozná Otec a ja
poznám Otca. Aj svoj život položím za ovce. Mám aj iné ovce, ktoré
nie sú z tohoto ovčinca. Aj tie musím priviesť a budú počuť môj
hlas; a bude jedno stádo a jeden pastier“ (Jn 10,14-16 SSV), sa
zrazu obracia na Petra a veľmi slávnostne, trojnásobným ceremoniálnym
obradom, ho poveruje: „Pas moje baránky … Pas moje
ovce … Pas moje ovce!“ (Jn 21,15-17 SSV).
Sám Ježiš sa modlí za jednotu svojej Cirkvi slovami:
„aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni
boli v nás jedno, aby svet uveril, že si ma ty poslal“ (Jn 17,21
SSV). Jednota je totiž znakom Božieho diela – rozdelenie je
znakom Satanovho rozdelenia, ako svedčí v Písme Gamaliel: „ak
je tento zámer alebo toto dielo od ľudí, rozpadne sa“ (Sk 5,38
SSV) a ako o tých, ktorí zanechali Krista, píše Ján: „A ako ste
počuli, že príde antikrist, tak teraz vystúpilo mnoho antikristov. Z
toho poznávame, že je tu posledná hodina. Spomedzi nás vyšli,
ale neboli z nás. Lebo keby boli z nás, boli by zostali s nami. No
malo sa ukázať, že tí všetci nie sú z nás“ (1 Jn 2,18-19 SSV).
Posolstvo Písma je jasné: kto nezachová jednotu s Cirkvou, kto
poruší jej jednotu, je antikrist…
Nech mi protestanti ukážu počiatky svojej cirkvi! Nech ukážu zoznam svojich biskupov,
potvrdzujúci, že cez postupnosť idúcu až k samým počiatkom ich
prvý biskup má svoju autoritu a predchodcu spomedzi Apoštolov a
a že nezblúdil od Apoštolov!
Týmto spôsobom apoštolské cirkvi ukazujú svoje najrannejšie
záznamy. Cirkev v Smyrne, napríklad, má zaznamenané, že
Polykarp bol menovaný Jánom. Rimania, že Klement bol
ustanovený Petrom. Presne týmto spôsobom aj ostatné cirkvi
uvádzajú, kto bol ustanovený za biskupa apoštolmi a kto od nich
prevzal a ďalej odovzdáva apoštolské semeno. Nech teda protestanti
ukážu niečo podobné tomuto! Pre nich zárukou a oporou Pravdy
nebola Biblia, ale Cirkev.
Cirkev sa nedá založiť. Nemôžeme si teraz
povedať: OK, rozbehnem svoju novú Cirkev. Môžem rozbehnúť
spolok. Stretko. Denomináciu. Zbor. Sektu. Ale nie Cirkev. Tá je
dielom Boha, nie ľudí.
Buď je dnes niekde vo svete prítomná viditeľná, Kristom založená, jedna, svätá, apoštolská cirkev alebo je kresťanstvo v
troskách, brány pekelné Cirkev premohli, Boh je porazený, Kristus
zrazený do prachu a Biblia je bezcenným zdrapom papiera, pretože
už viac nie je pravdivou. Kristus odovzdal kresťanstvo v podobe Cirkvi. Ak tejto Cirkvi so
všetkými jej znakmi niet, potom viac niet kresťanstva.
