Prosím , pomôžte mi

Potrebujem pomôcť s témou na koncoročný projekt , niečo originálne , ale žiaden šport ani nič so športom spojené 🙂 Niečo do čoho by som mohla zapojiť počas prezentácie aj spolužiakov , Prosím pomôžte mi , veľmi mi to pomôže 🙂

stále nič ...?

Obyčajné vyslovenie slovka domov v nás vyvoláva pocit bezpečia, rodinného tepla, pokoja a pohody. Domov zďaleka nie je len súčet predmetov v štyroch či viacerých stenách. Je to tiež dôležité, ale aby sa stal skutočným domovom, musia v ňom zavládnuť tiež citové a rozumové vzťahy, musí vzniknúť akási história domova.

Bezpečnú atmosféru domova tvorí to, že si tu do istej miery môžeme robiť, čo chceme. K tomu „chceme“ patria samozrejme i povinnosti, ale tiež zábava, voľnosť prejavu, odpočinok a možnosť na určitú dobu dobrovoľne sa izolovať. Kvalita vzťahov je lepšia tam, kde domov má svoje „verejné priestranstvá“, ale aj kúty a miestnosti vyhradené súkromiu, ich činnostiam, koníčkom i nerušenému rozmýšľaniu. Svoje stále pravidlo by mala mať aj deľba povinností. Dobré vzťahy vznikajú tam, kde o zásadách deľby nie sú pochybnosti. Zastúpiť sa v každej z činností by malo byť samozrejmosťou. Veď každý z nás prispieva k spokojnosti ostatných, prikladajúcim polienkom sa podieľa na vytváraní tepla, vyžarujúceho z rodinného krbu.

Za domov považujem náš byt, v ktorom žijem so svojimi rodičmi. Nepatrí tam iba sedačka, moja posteľ, chladnička, vaňa a nejaký ten obraz. Patrí tam predovšetkým moja rodina. Rodina, ktorej verím a mám v nej úplnú dôveru. Aj keď to tak vždy nevyzerá, mám ich veľmi rada. Tým myslím rodičov i ostatných členov rodiny, ktorí občas prídu na návštevu. I keď sa doma často hádame, či už pre hlúposti alebo dôležité veci. Vo svojom domove by som nemenila nič, dokonca ani tieto hádky, ktoré sú mnohokrát nepríjemné. Verím, že všetko zlé je na niečo dobré, a tak i tieto hádky majú v sebe niečo dobrého. Možno práve tieto nezhody nás držia spolu v našom spoločnom domove.

Tu, doma, sme sa všetci navzájom poznali. Ktosi povedal: ,,Kde je tvoj poklad, tam bude aj tvoje srdce". No ja tento výrok upravím takto: ,,Kde je tvoj domov, tam je tvoje srdce". A je to tak. Keď vyrastiem, môžem sa niekde presťahovať a bývať stovky kilometrov od domova, no v srdci mi po ňom niečo zostane. Niečo, čo sa nedá vymazať. Domov je proste nezabudnuteľné miesto. Myslím že človek bez domova a bez zázemia rodiny je chudák, ktorého ľutujem a myslím, že mám šťastie, že mám rodinu a domov.

kultúra reči
Vtáka poznáš po perí, človeka po reči, hovorí slovenské ľudové príslovie. Kultúra slova, hovoreného i písaného, je zrkadlom kultúry národa. Každodenná prax však potvrdzuje, že máme v tejto oblasti veľké nedostatky, že treba venovať viac pozornosti kultivovaniu nášho materinského jazyka.

Reč, teda komunikačná aktivita, ktorá končí jazykovým prejavom spolu s využitím jazykových prostriedkov-slov je u každého človeka iná. Ľudia využívajú vo svojich dialógoch slová, ktoré sa nezaraďujú a ani nezapadajú do kultúry reči- vulgarizmy, slang,
nárečové slová alebo rôzne skrátené prezývky. Otvorili sa brány do sveta, učíme sa cudzie jazyky, pritom však často zabúdame na náš vlastný, rodný krásny jazyk. Veď bezchybný písomný či hovorený prejav je našou vizitkou, ktorú podávame svetu.

Je to však až také zlé? Starší ľudia sú toho názoru, že najhoršie je na tom mladá generácia. Mladí, by sa mali učiť slušnosti, správnosti a spisovnosti ich národného čistého a prekrásneho jazyka. Veď slovenský jazyk je najdôležitejším znakom osobitosti slovenského národa a najvzácnejšou hodnotou jeho kultúrneho dedičstva.

Je dôležité sa v bežných komunikáciách, pri výmene informácií vyjadrovať spisovne? Pred týždňom ma zaujal prieskum, ktorý dokázal, že sedemročné dieťa si zapamätá najviac 7 slov, väčšina dospelých si nezapamätá vetu, v ktorej je viac ako 12
slov, a zvyšok dospelých si zapamätá 22 slov a viac. Z toho vidieť, že v bežnej komunikácii je potrebné vyjadrovať sa spisovne, ale často je však dôležité nevyjadrovať sa príliš zložitými a dlhými vetami, a voliť také slová, ktoré sú všeobecne zrozumiteľné.

Dúfajme, že našu ľubozvučnú slovenčinu nezalejú jazykové prvky, ktoré sem nepatria, ale nech sa prejavuje najmä v schopnosti pojmovo presne označiť a vyjadriť obsah svojho poznania. Používajme pojmy s presne vymedzeným obsahom a rozsahom a
majme za používanými pojmami presné predstavy, nepoužívajme „prázdne slová“ a frázy! Veď náš jazyk je taký krásny!

voda pre človeka
Voda je neoddeliteľná súčasť nášho života. Túto skutočnosť si takmer vôbec nikto neuvedomuje. Je to základné prostredie, v ktorom sa začal vyvíjať život na našej planéte pred mnohými miliónmi rokov. Je to práve voda , kvôli ktorej tu sme, kvôli ktorej existujeme.

Voda patrí medzi prírodné zdroje, ktoré sú nevyčerpateľné. Je jej nadbytok, ale jej kvalita sa čoraz viac znižuje. Hlavným problémom, ktorý trápi súčastných ekológov, týkajúcich sa vody je jej znečisťovanie. A to nielen v globálnom zmysle, ako sú napríklad havárie obrovských tankerov, ktoré vypustia ročne do morí a oceánov niekoľko miliónov litrov nafty. Niekto si pomyslí, veď moria sú obrovské? No áno, ale keď uvážime, že jeden liter nafty znečistí, znehodnotí viac ako desaťtisíc litrov vody, tak je to dosť. A to nehovoríme o obrovskom počte uhynutých morských živočíchov, riasách a planktóne.

Na druhej strane , však z celosvetového hľadiska voda pôsobí škodlivo. Je to jej plynné skupenstvo - vodná para. Tá má za dôsledok vytváranie skleníkového efektu, čo je na ďalší vývoj na zemi dosť nepriaznivé. Postupné zvyšovanie teploty spôsobené týmto faktorom, sa odrazí v topení obrovských ľadovcov na oboch póloch a tým sa začnú dvíhať hladiny oceánov. Do roku 2050 sa to počíta asi o jeden meter. Možno sa niekomu zdá, že je to málo. Ale naozaj? Keď stúpajúca voda zaplaví tisíce hektárov prímorskej pôdy, tým sa zníži množstvo pevniny a asi 200 miliónov ľudí príde o svoje domovy. To je však iba jeden z mnohých vplyvov vody. Aj keď z nedávnej minulosti , sme zažili ničivé povodne, vplyv vody na náš život je nepopierateľný. Veď aj ľudské telo , a to 70% , tvorí voda. Je to základné prostredie, v ktorom prebiehajú všetky bunkové činnosti. Veď ako by vyzerala naša zem bez vody? Ako púšť. Nikde žiadne stromy, rastliny. Bola by to iba holá pustatina. A kde by boli ľudia? Veď všetci vieme, že v zelených častiach rastlín - listoch , prebieha proces premeny oxidu uhličitého na kyslík. Dalo by sa žiť bez neho? A čo potrava? Veď keby nebolo rastlín , nebolo by zvierat. A môže človek žiť aj bez potravy? Asi nie.

Otázka vody, či už z hľadiska kvality alebo množstva, nemôže byť posudzovaná samostatne.

Včera, dnes, zajtra
Čas rýchlo ubieha. Ani sme si neuvedomili a už sme ôsmakmi. O pár mesiacov sa za základnou školou zatvoria dvere a každý z nás sa vyberie svojou cestou do neznáma.
Zdá sa nám, akoby to bolo včera, keď sme po prvýkrát sadli do školských lavíc a s úsmevom začali študovať prvácke knihy a zošity. Čas rýchlo ubehol a dnes sme už v polovici ôsmeho ročníka.

Už sa nezaujímame o barbiky a autíčka, ale nás viacej trápi, čo bude zajtra, čo nás čaká a čo chceme v živote dosiahnuť. Jedným slovom- začíname si plánovať svoj život. Nevieme, čo nás zajtra čaká a preto musíme byť pripravení na všetko. Jedna časť detsva je už pomaly za nami, no máme na ňu krásne zážitky a sme šťastní, že sme ju prežili s úsmevom na tvári. Keby som mala možnosť zopakovať svoj život, istotne by som nič nemenila a viacej by som si užila každú jednu sekundu.

Čas beží ako voda a preto sa nemáme trápiť pre maličkosti, ale byť šťastní, že žijeme.
Čas nemôžeme kúpiť za peniaze a má väčšiu cenu ako všetko zlato sveta. Musíme ho uctievať a múdro využiť pre krajšie zajtrajšky.

Čo je to veľký život? Sú to sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti. (A: Comte)

Určite každý z nás mal tie svoje detské sny. Už v predškolskom veku deti na otázku čím chcú byť odpovedajú jednoznačne a priamo. Miško je stopercentne presvedčený, že chce byť smetiarom a malá Anička svetoborne dáva na známosť svoju záľubu v knihách. Po čase sa tieto detské sny rozplynú. Zostane s nich len jedná obrovská bublina.

Malá Anička začne dospievať a pochopí, že nestačia knihy pre život. Preto si prerobí svoj sen na niečo reálne, niečo za čo by sa oplatilo žiť.
Miško taktiež pochopí nezmyselnosť svojho detského sna. Ten však začne snívať niečo reálnejšie, ale rovnako krásne. Rozhodne sa pre právnika, aby obhajoval „dobro“.
Sú to tiež sny a túžby mladosti, ale už nie tie povrchné, ktoré si dávajú deti podľa toho čo nosí oblečené smetiar, alebo podľa pekných obrázkov v knihách. Dávajú si ich pre to aby mali pre čo žiť a za čo bojovať.

V dnešnom svete je takmer nemožné žiť „veľký život“. Veď povedzte predsa, koľko je takých ľudí, ktorí vykonávajú vo svojom pracovnom čase niečo čo ich stopercentne napĺňa? Ja osobne takého človeka nepoznám. Ba vlastne poznám.
„Malá“ Anička sa nevzdala a šla za svojím cieľom a žije si ten veľký život. Milovala knihy. Dokázala pri nich presedieť hodiny a hodiny ale dokázala sa aj nevzdať veľkého sna. Sna písať. Teraz je z nej spisovateľka veľkého formátu hodná obdivu. A keď sa jej niekto spýta odkedy chcela pracovať s knihami a písať, smelo povie, že odjakživa.

„Malí“ Miško dostal svoj sen o niečo neskôr ale o to pevnejšie si oň, bojoval. Nevzdával sa ani keď bol na pokraji svojich síl. Teraz môže hrdo povedať, že žije ten svoj veľký život, že si žije sny a túžby mladosti, ktoré sa dočkali realizácie v dospelosti.
Môžte namietať. Máte na to právo. A dokonca opodstatnené. Nie je to ťažké? Ja vám na to niečo poviem. Čo je v dnešnom svete ľahké? Hmm... skoro nič. No vidíte. Nie je to riskantné? Môže sa predsa sťať aj to, že si človek urobí potrebnú kvalifikáciu, ale ak sníva niečo podobné ako Malá Anička, je takmer nemožné dočkať sa realizácie sna v dospelosti. Áno aj tu máte pravdu, no o čo krajšie padne pocit dobre vykonanej práce? Práce takej, ktorá nás baví, a nie len prácu za plácu?

Keď tak nad tým celím premýšľam je to veľmi ťažké. „Výnimočných“ povolaní je na svete predsa pomerne dosť málo. Určite nikto s nás v mladosti nesníval o povolaní laboranta, chirurga alebo vedca. Ja som vystriedala povolaní iba zopár no vždy to boli povolania mne blízke. Povolania o ktorých som niečo vedela ako napríklad módny návrhár, aranžér kvetov a potom to zakotvilo v žurnalistike. Teraz vám niečo poviem. Je to môj subjektívny názor ale myslím si, že ho budete zdieľať so mnou. Veľký život sa nestáva vtedy keď si povieme dosiahol som svoje sny, ale vtedy, keď si môžeme hrdo povedať: „Urobil som niečo osožné, niečo čo pomohlo, niečo čo má hodnoty“.

Niekto oddelí jednovaječné dvojičky, iný zasa vynájde liek proti zákernej chorobe ktorá dlhé roky ničila ľudstvo. O týchto ľuďoch vieme toho pomerne málo až nič, no to sú práve tí ľudia, ktorí žijú veľký život. Oni sú hodní obdivu. Áno, nevylučujem možnosť toho, že už dlho v mladosti snívali o veľkom čine, čine ktorí by pomohol. Lebo ak človek aspoň trochu o tom nesníva, nedokáže sa do takejto práce vžiť naplno. A keď sa do práce typu takéhoto nevžije naplno, nie je v podstate možné ju vykonávať. Je určite pekný pocit dosiahnutého sna, to nikomu neberiem. Pocit činu hodného obdivu sa nedá ani opísať. Je to jednoducho niečo nenahraditeľné. Ale dosť. O tomto by sme mohli polemizovať až až a nedošli by sme k rozumnej súvahe. Predsa každý má na to vlastný názor. Každý má na to svoje za a proti.

Jednoznačný záver sa preto nedá podať. Pre jedného je veľký život uskutočnenie snov a túžieb mladosti pre druhého je to niečo iné. Pre mňa je veľký život dosiahnutie niečoho veľkého, niečoho čo je hodné obdivu.

tu sa pomoci nedožiješ...

No vidím to tak isto ...:/ ... a sme došli .. :/

ale ak potrebuješ ešte s niečim pomôct tak daj pokúsim sa...

viac konkretizuj asi v akej oblasti ..nejaký záchytný bod ..))

Niečo o človeku , ..proste človek , hodnota človeka, život človeka , ale ako to všetko sformmulovať

Život ukazuje, že človek si uvedomuje hodnoty až keď ich stratí. Týka sa to všetkého, či už lásky, zdravia alebo rodiny...

Hodnota - je priorita, ktorá poháňa celé ľudské snaženie človeka. Každý človek má úplne iný hodnotový rebríček, ktorý sa počas jeho života mení, preto ľudia konajú odlišne. Niektorý sa preto nemusia pochopiť a tak vzinkajú často bezdôvodné hádky. V útlom detstve si človek svoje hodnoty neuvedomuje, ale prirodzene riadia jeho život. V neskoršom detskom veku pribudne do hodnotového rebríčka aj zodpovednosť. Napríklad zodpovednosť za vlastný prospech v škole. Človek sa naučí, že v ľudskej spoločnosti nemôže robiť to, čo sa mu práve chce, ale má aj nejaké povinnosti, ktoré, keďže sú väčšinou nepríjemné, by mali byť na popredných miestach, aby ich zodpovedne splnili.

Najťažšie je obdobie dospievania. Človek sa za krátky čas veľmi zmení. Okolie zmenu vníma predovšetkým na fyzických premenách, samotný dospievajúci na zmene a striedaní svojich nálad a pocitov, mení sa aj psychicky. Do popredia hodnôt sa dostáva láska, kamaráti a záujem o vlastný výzor.
Mladý človek sa potrebuje osamostatniť, stále hľadá seba samého, človeka, ktorý v ňom vyrastá, preto sa hodnotový rebríček neustále mení. Mladí ľudia sú ovládaní svojimi hormónmi, ktoré musia vedieť oni ovládať.

Mladí sú plní ideálov. Je veľmi dôležité, aby mal človek svoje sny a hlavne, aby sa ich nevzdával. Niektoré sa podarí splniť, ale podarí sa im to len a len vlastnými silami. Správne usporiadanie svojich životných hodnôt im umožní sústrediť sa na svoje sny a hlavne na ich splnenie. Človek by mal vedieť, čo a kedy robiť, aby bol v živote úspešný. Je veľmi ťažké zvládnuť, keď napríklad mladý študent má školu, zakladá si kapelu, chodí na angličtinu a autoškolu, má veľa kamarátov a začína nový vzťah.
Človek to nemá ľahké ani v dospelosti. Najčastejšia je otázka: rodina či kariéra?

Hlavne ženy kľučkujú medzi hodnotami zamestnanie, manžel, deti, vlastné záujmy, rodičia, prípadne manželova rodina a vlastné kamarátky. Oveľa ľahšie je podľa môjho názoru rozhodnúť sa len pre kariéru. Pretože rodina znamená veľkú zodpovednosť a ak si chce niekto založiť rodinu, mal by byť zabezpečený finančne a aj materiálne. A na to vo väčšine prípadov potrebuje zamestnanie a s tým spojené finančné ohodnotenie. Ak je takto človek pripravený, myslím, že je len prirodzené, že na najbližších niekoľko rokov budú jeho prioritou jeho potomkovia, ktorý budú potom dostatočne zabezpečený a budú viesť dorbý život. Ak nie, takéto nechcené deti sa dostávajú do domovov, či sa stávajú týranými alebo ich vychováva ulica.

Čo ale v starobe, keď deti majú svoju vlastnú rodinu a ich rodičia sú trochu nižšie v ich hodnotovom rebríčku? Starí ľudia majú veľa času na seba a svoje koníčky, ale väčšina túto slobodu nezvláda. Nevedia, čo s voľným časom a častokrát, aby si ich mladí všimli, si vymýšľajú choroby, zveličujú ich a dávajú im rôzne úlohy, len aby sa cítili užitočnými a chcenými. Neuvedomujú si ale, že sú to stále rodičia svojich detí, že sa nič v ich vzťahu nezmenilo, len mladí majú svoju rodinu a potrebujú sa o ňu postarať. Majú svoje zamestnanie, koníčky, deti a veľmi sa im zmenil hodnotový rebríček.
Hodnotvý rebríček sa často mení...

ďakujem za pomoc , ale tento projekt má mať rozsah cca aspoň na 12 strán čistého textu .... ale ja to nejako už sformulujem , len k tej hodnote človeka potrbujem body ... nejakée také tie záchytné body o kotrých by som písala

V ekonomickej oblasti SIS monitoruje najmä nehospodárne alebo podvodné nakladanie s majetkom štátu a samosprávy, korupciu a klientelizmus v štátnej správe a samospráve, závažné daňové a colné podvody a ohrozenie energetickej bezpečnosti SR.