Hoď ma hore
prihlásenie:
Registrácia  |  Zabudnuté heslo
tu sa nachádzate: hlavná stránka  politika  téma
kategórie:  

Premyslené klamstvá, záhadné úmrtia a útok na svetové hospodárstvo

4
reakcií
5399
prečítaní
Tému 26. septembra 2007, 10:14 založil Kasafran.

podobné témy:



1.
označiť príspevok

Kasafran
   26. 9. 2007, 10:14 avatar
PREMYSLENÉ KLAMSTVÁ, ZÁHADNÉ ÚMRTIA A ÚTOK NA SVETOVÉ HOSPODÁRSTVO

V jedných mojich reflexiách som hovoril o zlatých tehlách uložených v suterénoch newyorských dvojičiek. Dnešná téma bude zložitejšia a ťažko uveriteľná. Pred takými štyridsiatimi rokmi sa podarilo americkým vedcom objaviť internet podobnou formou ako Nemcovi Einsteinovi vzorec na meranie atómovej energie.
Einstein bol veľký vedec a humanista. Oponoval Newtonovým zákonom, ktoré až dovtedy boli nedotknuteľné. Aj napriek tomu však jablká naďalej padajú zo stromov podľa zákona o zemskej príťažlivosti. Boli to dve rozdielne formy pozorovania prírody a jej interpretovania, pretože v dobe Newtona existovalo o nej veľmi málo poznatkov. Pamätám si ešte z pred 50 rokov Einsteinovu teóriu relativity: E=MC2. Boli aj americké peniaze, a aj iné prostriedky, takže sa mohol robiť drahý výskum. Politická situácia a generalizovaná nenávisť vyvolaná nacistickými zverstvami uľahčila najbohatšiemu a najproduktívnejšiemu národu rozhodnutie, zmeniť tú úžasnú energiu na bomby, ktoré boli zhodené na bezbranných obyvateľov miest Hirošima a Nagasaki, v ktorých zabili státisíce ľudí a ďaľšie státisíce zasiahli žiarením, takže zomierali dlhé roky na jeho následky.
Jasný príklad využitia vedy a techniky na hegemonické ciele dokazuje článok bývalého dôstojníka Národnej bezpečnosti USA Gusa W. Weissa v časopise Studies In Intelligence z roku 1996, aj keď skutočná publicita sa mu dostala v r. 2002 pod názvom Ako sme klamali Sovietov. V článku si Weis pripisuje autorstvo nápadu ako poskytnúť ZSSR softwary, ktoré potreboval na rozvoj priemyslu; ibaže tieto by boli už kontaminované, aby vyvolali kolaps sovietskemu hospodárstvu.
Podľa výpiskov zo 17. kapitoly knihy Na pokraji priepasti, nazvanej Dejiny studenej vojny rozpovedané zvnútra, ktorej autor je C. Reed, bývalý tajomník Vojenského letectva USA, Leonid Brežnev povedal niektorým vysokým funkcionárom: “My, komunisti musíme ešte nejaký čas orať spolu s kapitalistami. Potrebujeme ich úvery, ich poľnohospodárstvo a ich technológie; ale aj napriek tomu budeme pokračovať vo veľkých vojenských programoch, takže v polovici 80. rokov sa vrátime znovu ku agresívnej zahraničnej politike, naprojektovanej na získanie nadvlády nad Západom. Táto správa bola potvrdená Odborom obrany v r. 1974, pri rokovaniach na Výbore komory o Banke a mene.
Na začiatku 70. rokov Nixonova vláda prišla s nápadom uvoľnenia napätia. Henry Kissinger dúfal, že „postupom času obchod a investície by mohli znížiť tendenciu sovietskeho systému - dosiahnuť sebestačnosť“; boli presvedčení, že uvoľnenie by mohlo spôsobiť, že sovietske hospodárstvo by sa postupne pripájalo ku svetovému, čím by sa stalo jeho súčasťou a zároveň by sa tým posilnili aj politické vzťahy.
Reagan, viac-menej, ignoroval Kissingerove teórie o uvoľnení, ako aj Brežnevove slová, ibaže všetky pochybnosti boli vyvrátené, keď 19. júla 1981 sa nový prezident USA stretol na summite G-7 v Ottawe s francúzskym prezidentom Francois Mitterrandom. V súkromnom rozhovore Mitterrand informoval Reagana o úspechoch svojich tajných služieb, ktorým sa podarilo získať jedného agenta KGB. Agent pôsobil v sekcii, ktorá vyhodnocovala sovietske úspechy pri získavaní západných technológií.
Reagan prejavil veľký záujem o delikátne Mitterrandove informácie, a naviac, bol mu povďačný za prísľub, že zašle vláde USA dôverný materiál.
Spis pod názvom Spis Farewell dostala CIA v auguste 1981. Obsahoval jasné svedectvo, že sovieti sa už roky venujú výskumom a rozvoju, hlavne v oblastiach radarov, počítačovej techniky, jemnej mechaniky a polovodičom, na základe technickej dokumentácie získanej z USA. Môže sa povedať, že Pentagón budoval svoje vojenské preteky proti sebe.
Spis Farewel obsahoval tiež mená stoviek agentov a informátorov, ktorí pracovali na západe pre Japonsko. Počas prvých rokov uvoľňovania sa napätia, USA a ZSSR vytvorili spoločné skupiny odborníkov v poľnohospodárstve, civilnom letectve, v oblasti nukleárnej energie, oceánografii, počítačovej technike a životnom prostredí. Ich cieľom bolo „stavať mierové mosty“ medzi veľmocami. Členovia týchto skupín mali realizovať výmenné pobyty v príslušných inštitúciách.
Okrem zoznamu agentov, najdôležitejšou informáciou Spisu Farewel bol „zoznam nákupov a cieľov“ - technológií v budúcich rokoch. Keď Spis Farewel prišiel do Washingtonu, Reagan požiadal riaditeľa CIA Billa Caseya, aby porozmýšľal o operatívnom využití tajného materiálu.
Sovietskou prioritou bola ťažba a transport ropy a plynu. Nový transsibírsky plynovod mal prepraviť plyn zo Sibírskeho Urengoja, cez Kazachstan, Rusko, Východnú Európu, až na západné trhy. Na automatizáciu regulátorov a ventilov, kompresorov a zariadení zásobníkov, potrebovali najmodernejší kontrolný systém. Kúpili na voľnom trhu najmodernejšiu počítačovú techniku, ibaže keď sa obrátili na USA so žiadosťou o kúpu potrebných programov, boli odmietnutí. Sovieti sa nevzdali a hľadali inde; poslali jedného agenta KGB, aby prenikol do kanadskej firmy a cez ňu získal potrebné softvéry. Americká CIA, upozornená jedným z agentov patriacich do programu Farewel, pripravila závadný program predtým, ako ho odoslala.
Po jeho inštalovaní v ZSSR, počítačová technika pracovala určitý čas perfektne. Plynovod fungoval bez problémov, ibaže to bolo ticho pred búrkou; spomínaný softvér plnil úlohu Trójskeho koňa, termín, ktorý sa používa v softvérovej terminológii, keď sa jedná o skryté údaje, ktoré majú vyvolať chaos po určitom období.
S cieľom obmedziť zisky z predaja plynu na Západe a ruské vnútorné hospodárstvo, softvér plynovodu, ktorý mal viesť kontrolu fungovania ventilov, čerpadiel a pod., bol naprogramovaný tak, aby po určitom čase došlo ku pretlaku, ktorý nevydržia ani ventily, ani zvárané časti.
„Výsledkom bol kolosálny výbuch a oheň, ktorého plamene bolo vidieť aj na orbite. Biely Dom zaznamenal explóziu v neobývanej časti Sovietskeho zväzu prostredníctvom infračervených satelitov. NORAD (Komando protivzdušnej obrany USA) sa obávalo, že sa jedná o vystrelenie rakiet z miesta, ktoré nebolo označené ako raketová základňa alebo že sa jednalo o atomový výbuch.
Satelity nezaznamenali žiadne elektromagnetické vlny, ktoré by mali charakter nukleárneho výbuchu. Predtým, akoby mohlo dôsť k medzinárodnej kríze, Gus Weiss prišiel oznámiť svojim kolegom zo CSN (Národná bezpečnostná rada), aby sa neznepokojovali – tvrdí Thomas Reed vo svojej knihe.
Kampaň protiopatrení, založená na Spise Farewel, bola vskutku ekonomickou vojnou. Aj keď pri explózii na plynovode nedošlo ku žiadnym stratám na živote, spôsobil Sovietskemu zväzu ohromnú hospodársku škodu.
Ako veľké finále ukončili USA a ich spojenci z NATO (v rokoch 1984-85) túto operáciu. Zároveň sa skončili aj možnosti ZSSR, dostávať sa ku západným technológiám. Bolo to v čase, keď na jednej strane mala Moskva veľmi zlú ekonomiku a na druhej strane, americký prezidentet sa snažil o prevahu USA a o ukončenie studenej vojny.
V spomínanom Weissovom článku sa hovorí, že v roku 1985 prišlo ku vážnemu zvratu, keď vyšiel na svetlo Farewel vo Francúzsku. Mitterrand začal podozrievať USA, že sovietskeho agenta nastražila CIA, aby vyskúšali Mitterranda, či postúpi informáciu USA alebo si ju nechá pre seba. Na základe tohoto podozrenia Mitterrand prepustil šéfa francúzskej kontrarozviedky Yvesa Bonneta.
Gus W. Weiss si privlastnil nápad o poškodenom softvére pre ZSSR v čase, keď USA mali v rukách Spis Farrewel. Weiss zomrel 25. novembra 2003 vo veku 72 rokov. Washington Post priniesol správu o jeho úmrtí o 7 dní neskôr. Informoval, že Weiss vypadol z okna svojej rezidencie a že súdny lekár to označil ako samovraždu. O týždeň nato, noviny Nashville Tennessen publikovali, že okolnosti okolo Weissovej smrti ešte nie sú objasnené.
Pred smrťou zanechal poznámky, ktoré neboli publikované, a ktoré mali titul: „Rozlúčkový spis : Strategické klamstvo a ekonomická vojna v studenej vojne“
Weis bol absolventom Vanderblitskej a Harvardskej univerzity. Jeho hlavnou činnosťou boli záležitosti Národnej bezpečnosti, práce pre Inštitúcie tajných služieb a spôsoby, ako dopraviť chybné technológie do ZSSR a ostatných komunistických krajín. Spolupracoval so CIA, s Juntou pre Ochranu vedy v Pentagóne a s Juntou kontrarozviedky USA.
Dostal vyznamenanie od CIA a medailu Cipher, ktorú mu odovzdala Národná bezpečnostná rada. V roku 1975 mu Francúzi udelili vyznamenanie „ Legión de Honor“.
Weiss sa vyhlásil za odporcu vojny v Iraku krátko pred svojou „samovraždou“. Je zaujímavé, ak zoberieme na vedomie, že 18 dní pred Weissovou smrťou, spáchal samovraždu ďaľší analytik Bushovej vlády John J. Kokal (58 rokov). Vyskočil z okna svojej pracovne na ministerstve zahraničia. Jeho práca takisto súvisela s Irakom.
Z publikovaných dokumentov vieme, že Michal Gorbačov bol rozčúlený, keď začali vo viacerých štátoch zatvárať alebo deportovať sovietskych agentov, pretože nevedel, že Spis Farewell mali v rukách hlavní predstavitelia členských štátov NATO. Na schôdzi Politbyra, 22. októbra 1986, na ktorom informoval svojich kolegov o summite v Rejkjaviku sa vyjadril, že „Severoameričania boli drzí, že sa správali ako banditi.“ Aj keď Gorbačov na verejnosti nechcel, aby poznali jeho mienku, v súkromí sa vyjadril o Reaganovi ako o klamárovi.
V posledných dňoch sovietskeho zväzu generálny tajomník KSSZ musel byť slepý. Gorbačov nemal ani štipku vedomosti o tom, čo sa deje v laboratóriách a priemysloch USA a vôbec nevedel, až do akého bodu boli sovietske laboratóriá a priemysel závislé na americkej technológii.
Takisto aj pragmatici Bieleho Domu boli slepí v tejto oblasti.
Prezident Reagan mal svojho žolíka: Iniciatívu strategickej obrany/ Vojnu galaxií.
Vedel, že sovieti mu nemôžu konkurovať v tejto lige, pretože nevedeli, že ich softvéry obsahujú vírusy a Trójske kone, ktoré zaviedla do programov CIA.
Bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová vo svojich pamätiach publikovaných v roku 1993 pod názvom „Margaret Thacherová, roky v Downing Streete“ hovorí, že celý Reaganov plán Vojen galaxií a hospodárskeho kolapsu ZSSR, bol najbrilantnejším program počas celej jeho vlády, pretože dosiahol, v konečnom dôsledku, definitívny pád socialistického systému v Európe.
V šestnástej kapitole opisuje spoluprácu svojej vlády v „Iniciatíve strategickej obrany“.
Podľa Thatcherovej, Reaganovo rozhodnutie zrealizovať tento plán, bolo jeho najdôležitejším počinom, vďaka nemu Západ mohol byť víťazom studenej vojny. Zaviedol „viac hospodárskeho napätia a nepriaznivých dopadov na sovietsku spoločnosť"; v konečnom dôsledku, technologické a finančné metódy, zavedené podľa západu, boli pre ZSSR zničujúce.
Pod názvom Prehodnotenie ZSSR Thatcherová vo svojej knihe uvádza viaceré koncepty, ktoré sú v týchto reflexiách uvedené doslovne:

„ Začiatkom r.1983 si už Sovieti museli uvedomiť, že ich hra na zastrašovanie a manipulácie sa končí. Európske vlády už neboli ochotné padnúť do pasce „zóny bez nukleárnych zbraní pre Európu“. Pokračovali prípravy na rozmiestnenie rakiet Crucero a Pershing. V marci preziden Reagan zverejnil plán USA v rámci Iniciatívy strategickej obrany (IDE) so zničujúcimi dôsledkami pre ZSSR.
"... ani na chvíľu som nepochybovala o správnosti rozhodnutia o realizácii tohoto programu. Až teraz si ale uvedomujem, že to bolo Reaganovo najdôležitejšie rozhodnutie.
Pri formovaní môjho postoja v súvislosti s IDE som mala na zreteli 4 rôzne aspekty. Prvým bola veda ako taká.
Cieľom USA v IDA bolo, vybudovať novú, oveľa účinejšiu obranu proti balistickým strelám.
Tento koncept obrany sa zakladal na schopnosti zasiahnuť letiacu strelu bez ohľadu na to, odkiaľ bola vystrelená; jedná sa o riadenú strelu, ktorá prekoná zemskú atmosféru pri svojom lete a znovu sa do nej vráti, aby zasiahla cieľ.
Druhým prvkom, ktorý bolo treba mať na pamäti, boli medzinárodné dohody, ktoré obmedzovali šírenie zbraní a protibalistických systémov v priestore. Dohoda o Obmedzení protibalistických systémov a striel z roku 1972, znovelizovaná Protokolom v r. 1974, dovolila USA a ZSSR zaviesť systém základní protibalistických striel so 100 raketometmi, ktoré ich mali chrániť pred medzikontinetálnymi balistickými strelami.
Britské ministerstvo zahraničia a ministerstvo obrany sa snažili hlbšie preniknúť do fungovania IDA a som presvedčená, že si mysleli, že plán IDA „zahynie ešte pri svojom vzniku“. Ja som sa snažila nevyjadrovať sa o tom, kým nebudú výsledky. Na druhej strane ale, bol to práve plán IDA, ktorý významnou mierou rozdelil USA a ZSSR na summite v Rejkjaviku.
Tretím prvkom vo výpočtoch bola relatívna sila obrany obidvoch veľmocí proti balistickým strelám. Jedine ZSSR mal v okolí Moskvy vybudovaný systém protibalistických striel (Galosh), ktorý Sovieti stále zdokonaľovali. USA by nikdy nedokázali zaviesť podobný systém.
Sovieti tiež boli popredu v protisatelitných zbraniach. Boli to argumenty, ktoré dokazovali, že ZSSR je v neprijateľnej výhode pred USA na tomto poli.
Štvrtým elementom bol význam IDA pre program uvoľnenia napätia. Zo začiatku som cítila veľkú sympatiu pre filozofiu Dohody o obmedzení Systémov protibalistických striel, ktorá sa zakladala na tom, že čím bude modernejšia a efektívnejšia obrana proti nukleátnym zbraniam, bude existovať aj zvýšený tlak na väčšie náklady na vývoj ešte modernejších jadrových zbraní. Vždy som verila verzii s ľahšími podmienkami doktríny známej ako „zaručené recipročné zničenie“ - MAD. Hrozba MAD, ktorú radšej nazývam neakceptovateľným zničením, ku ktorému by došlo pri nukleárnej výmene, bola taká veľká, že rovnováha v sile nukleárnych zbraní bola prvkom, ktorý mohol prispieť ku uvoľneniu napätia nielen čo sa týka vyvolania nukleárnej vojny, ale aj stretu konvenčných zbraní.
Krátko nato som si uvedomila, že IDA nedestabilizuje nukleárne uvoľnenie, ale že ho posilní. Na rozdiel od prezidenta Reagana a členov jeho administratívy nikdy som neverila, že Iniciatíva strategickej obrany (IDA) môže zaručiť stopercentnú ochranu, ibaže by určitý počet zbraní USA prežil prvý útok zo strany ZSSR.
Téma o IDA bola hlavným obsahom mojich rozhovorov s prezidentom Reaganom, keď som navštívila Camp David 22. decembra 1984, aby som informovala Severoameričanov o mojich rozhovoroch s pánom Gorbačovom. Vtedy som po prvýkrát počula Reagana hovoriť o IDA. Hovoril o nej s veľkým nadšením. Vyjadroval sa ako najväčší idealista. Dokonca tvrdil, že ak IDA bude úspešná, je ochotný ju zmedzinárodniť, pretože jeho zámerom nie je, aby ju využívali jedine USA, ale všetky štáty. To isté povedal aj Gromykovi. Povedal mi o perspektíve - za niekoľko rokov úplne eliminovať nukleárne zbrane.
Z takýchto rečí som bola nervózna. Úplne ma šokovala predstava, že USA sú ochotné vzdať sa v prospech sveta jedinečnej technológie krvopotne vyvinutej USA.
Potom, čo som počula v debate o reálnych možnostiach, už ma to uspokojilo. Prezident Reagan sa netajil, že vedia, až do akého cieľa ich privedú ďaľšie výskumy a objasnil, že aj napriek tomu, čo hovoril predtým o IDA, keď bude ZSSR donútený vyrovnať sa úrovni Iniciatíve strategickej obrane USA, dostane sa do veľmi zlej hospodárskej situácie. Vyjadril sa, že síce nevie, až do akej miery je vláda ZSSR schopná zatiahnuť svoje národy do biedy.
Len teraz, pri rozhovore s poradcom pre národnú bezpečnosť Budom McFarlanom som pochopila, že spomínané 4 prvky sú kľúčové.
Prezident a ja sme zostavili text, v ktorom sme vysvetľovali politiku.
Najdôležitešia stať z môjho vyhlásenia:
Povedala som prezidentovi o mojom pevnom presvedčení, že program IDA by mal rozhodne pokračovať. Samozrejme, že s ním súvisiace výskumy by sa mali rozvíjať v rámci dohôd uzavretých medzi USA a ZSSR, a tiež že vieme, že Rusi už majú svoj výskumný program; dokonca, že USA sú presvedčené, že už sú ďalej ako len v samotnom výskume. Zhodli sme sa v 4 bodoch:
1.Cieľom USA a západných štátov nie je dosiahnutie prevahy, ale rovnováhy, kde ako príklad uvádzame sovietske lietadlá;
2. rozmiesťňovanie zbraní v rámci IDA - pre zachovanie rovnováhy v rámci existujúcich dohôd malo by byť témou rokovaní;
3. všeobecným cieľom je rozšíriť a nie oslabiť proces uvoľňovania;
4. rokovania medzi Východom a Západom sa majú orientovať na dosiahnutie bezpečnosti, a preto pôjde o zníženie útočného potenciálu na obidvoch stranách. Toto bude hlavným cieľom obnovených rokovaní medzi USA a ZSSR týkajúcich sa kontroly zbraní , s čím plne súhlasím.
Neskoršie som sa dozvedela, že George Schultz, vtedajší minister zahraničia, mal názor, že americká vláda mi dala v mojom vyjadrení veľké koncesie, ibaže to pomohlo, tak mne ako aj vláde USA, vysvetliť lepšie zámer IDA a ukľudniť európskych členov NATO. Bola to veľmi užitočná práca.“

V ďaľšej kapitole knihy „ Návšteva Washingtonu“ Margaret Thatcher hovorí:
„ Vo februári 1985 som opäť navšívila Washington. Rokovania medzi USA a ZSSR už boli obnovené, ale IDA bola aj naďalej objektom prudkých diskusií. 20. februára som mala vystúpiť v kongrese. Mala som so sebou bronzovú sošku Winstona Churchila ako dar; verím, že aj on by bol pred rokmi prijal také pozvanie. Poctivo som sa na môj prejav pripravovala. Bola som si vedomá, že budem mať náročné publikum, preto som viackrát čítala nahlas celý jeho obsah, aby som správne vyslovovala a intonovala. Použila som čítací monitor, pomocou ktorého prejav vyznieva oveľa lepšie ako z poznámok. Pripravovala som sa až do štvrtej ráno. Neľahla som si, vypila som tradičnú čiernu kávu a vitamínové tablety a od 6:45 už som odpovedala na otázky v televízii. Zašla som ku kaderníčke a o 10:30 som bola pripravená ísť do Bieleho Domu. V prejave som sa venovala medzinárodným otázkam a našej silnej podpore Iniciatívy strategickej obrany. Mala som veľký úspech.
Mesiac potom, v marci 1985, zomrel Černenko a krátko potom nastúpil na jeho post pán Gorbačov. Zúčastnila som sa v Moskve pohrebu; tentokrát bola väčšia zima ako keď sme pochovávali Jurija Andropova. Aj keď sa pán Gorbačov musel venovať veľkému počtu zahraničných hostí, venoval nášmu rozhovoru celú hodinu. Rozhovor sa uskutočnil v salóne Svätej Kataríny v Kremli. Atmosféra bola dosť formálna a prítomnosť tichého a sardonického Gromyka nepomohla jej uvoľneniu. Aj napriek tomu som mu mohla vysvetliť, aké sú zámery politiky, o ktorej sme hovorili pred mesiacom s americkým prezidentom v Camp Davide. Bolo mu jasné, že Sovietov, čo sa týka kontroly zbraní, IDA veľmi znepokojuje. Gorbačov hovoril otvorene o katastrofálnom stave sovietskeho hospodárstva, aj keď ešte vtedy sa spoliehal na metódu zavedenú Andropovom, ktorá mala dosiahnuť vyššiu produktivitu práce, ale nebola radikálna. Jednou z tých drastických, zavedených Gorbačovom, bol boj proti alkoholizmu, aj keď aj tá sa minula účinku. Britský veľvyslanec a môj poradca v jednej zo svojich prvých správ z Moskvy napísal: začalo platiť: „na ráno kompot a dnes už žiadna vodka“.
Vyhostenia niektorých sovietskych funkcionárov, ktorí robili špionáž a ktoré som sama podpísala, mali za následok ochladenie vzťahov medzi Veľkou Britániou a ZSSR.
V novembri v Ženeve sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie prezidentov Reagana a Gorbačova; výsledky boli dosť slabé. Sovieti podmieňovali strategické jadrové zbrane zastavením výskumov pre program IDA. V krátkom čase si ale obaja padli do oka. Boli dokonca aj pochybnosti, či mladý, bystrý, sovietsky Reaganov kolega nebude šikovnejší ako americký prezident. Nestalo sa, čo ma ale ani neprekvapilo, pretože Ronald Reagan mal dlhoročné skúsenosti, ktoré získal vo funkcii šéfa Grémia filmových umelcov, čo mu veľmi pomohlo aj v prvých chvíľach na prezidentskom stolci. Na druhej strane, nik nebol väčším realistom ako Gorbačov.
Počas roku 1986 Gorbačov veľmi šikovne preskúmal západnú verejnú mienku v súvislosti s kontrolou vojenského arzenálu. V skutočnosti sovietsky prínos do tématiky zníženia počtu nukleárnych zbraní a programu IDA bol veľmi malý, a to aj napriek tomu, že sa im nikdy neprezentovala nádej, že výskumy v rámci IDA budú zastavené alebo obmedzené. Koncom roka bolo dohodnuté, že páni Reagan a Gorbačov, so svojimi ministrami zahraničných vzťahov, sa stretnú v Rejkjaviku na Islande, aby diskutovali o možných alternatívach.
Problém bol v tom, že sme nemohli zastaviť výskum; veda sa zastaviť nedá, nezastaví sa ani keď sa ignoruje. Museli sme byť prví, ktorí dosiahnu výsledky.
S odstupom času môžem povedať, že summit v Rejkjaviku 11. – 12. októbra 1986, mal úplne iný význam ako mu pripisovala väčšina vtedajších komentátorov. Američanom pripravili pascu. Na summite mali stále väčší priestor sovietske koncesie: po prvýkrát sa zhodli, že britské a francúzske prvky uvoľňovania napätia nevojdu do diskusie o nukleárnych zbraniach stredného doletu a že redukcia strategických nukleárnych zbraní sa zrealizuje tak, že obidve strany si ponechajú rovnaké množstvá; to znamenalo, že sa nejednalo o percentuálne zníženie, takže Sovieti boli vo výhode. Taký istý výsledok dosiahli aj v počtoch nukleárnych rakiet stredného doletu. Keď už sa blížil koniec summitu prezident Reagan navrhol, aby sa do piatich rokov znížil celý zbrojný arzenál nukleárnych zbraní na polovicu a takisto na polovicu, ale v priebehu desiatich rokov, aby sa znížil počet strategických balistických nukleárnych zbraní. Pán Gorbačov bol ešte ambicióznejší: navrhol, aby v priebehu desiatich rokov boli eliminované všetky nukleárne strategické zbrane.
Ibaže na samom konci bola pasca. Prezident Reagan súhlasil, aby sa obe strany dohodli, že v priebehu desiatich rokov nevystúpia z Dohody o obmedzení systémov protibalistických striel, aj keď ich výskum a vývoj dovoľovali iné dohody.
Reagan dostal zvláštny výpadok pamäti, v súvislosti s výbuchom ruského plynovodu v rámci Spisu Farewell. V svojich každodenných poznámkach nemá ani zmienku o tomto spise. Keď píše o svojej ceste do Montebello v Kanade, vyjadril toto:

Nedeľa 19. júla 1981:
Hotel je nádherný, je to zázrak architektúry; je postavený z guľatého dreva. Je to najväčší drevený zrub na svete.
Mal som „preťahovanie rúk“ s nemeckým kanclérom Schmidtom. Bol deprimovaný a veľmi pesimistický, keď sme hovorili o situácii vo svete.
Potom som sa stretol s prezidentom Mitterrandom, vysvetlil som mu program nášho hospodárskeho vývoja a aj to, že nemáme nič spoločné s vysokými úrokmi.
V ten večer sme večerali len my, ôsmi. 7 hláv štátov a Prezident Európskeho spoločenstva. Viedli sme prakticky neformálny rozhovor na ekonomickú tému, ktorú vlastne navrhla predsedníčka britskej vlády pani Thatcherová."

Konečný výsledok veľkej konšpirácie a bláznivej a drahej zbrojárskej kariére, keď ZSSR bol smrteľne zranený, čo sa týka hospodárstva, opisuje v úvode knihy Tomasa C. Reeda H.W. Bush, prvý prezident z klanu Bushovcov:
„ Studená vojna bola bojom v prospech samotnej duše ľudstva. Bol to boj zadefinovaný ako sloboda na jednej strane a útlak na druhej strane. Zdá sa, že už si nepamätáme ako dlho táto vojna trvala a koľkokrát a ako blízko sme boli od výbuchu nukleárnej vojny. Skutočnosť, že k nej nedošlo nám dokazuje, že na obidvoch stranách existujú ľudia, ktorí sa zachovali rozumne a správne v krízových momentoch“ - to hovorí on.
"Tento konflikt medzi mocnosťami vznikol vtedy, keď som sa vracal z vojny domov. V roku 1948, keď som promoval na Yalskej univerzite, Sovieti sa snažili zablokovať vstup Západu do Berlína. Blokáda dala podnet na vytvorenie aliancie NATO, bolo to krátko po skúške prvej sovietskej atómovej bomby a po krvavej invázii do Južnej Kórey. Potom nastúpili štyri dekády nukleárnych hrozieb, vojny, v ktorých mocnosti podporovali vždy opačné strany a ekonomické obmedzenia.
Mal som tú česť, že som bol prezidentom, keď sa táto situácia skončila. V jeseni 1989 satelitné štáty sa začali oslobodzovať, väčšinou pokojnou cestou: Poľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko. Už keď padol Berlínsky múr sme vedeli, že sa blíži koniec. Museli prejsť ešte dva roky, aby zaniklo aj impérium Lenina a Stalina. Dostal som dobrú správu telefonicky. Prvá prišla 8. decembra 1991, keď Boris Jeľcin mi volal z loveckej chaty pri Breste v Bielorusku. Krátko potom, ako bol zvolený za prezidenta Ruskej federácie, stretol sa s Kravčukom, prezidentom Ukrajiny a Stanislavom Šuščevikom, prezidentom Bieloruska. Jeľcin mi povedal: „Dnes sa stalo niečio veľmi dôležité. Chcel som Vám to povedať osobne, predtým, ako sa dozvedia o tom masmédiá. Prezidenti Ruska, Bieloruska a Ukrajiny sa rozhodli, rozpustiť ZSSR.
O dva týždne mi ďaľší telefonát potvrdil, že ZSSR už neexistuje. Boli sme s Barbarou na Camp Davide. Bolo to na Štedrý deň v r. 1991, keď mi zavolal Gorbačov, aby nám poprial veselé Vianoce a porozprával mi o udalostiach posledných dní. Vystúpil aj v televízii, aby všetkých informoval, že ZSSR už neexistuje a že vojenské velenie prešlo na prezidenta Ruska. Môžete prežiť krásne a pokojné Vianoce, povedal“.

Podľa článku publikovanom v The New York Times, operácia použila všetky zbrane, ktoré mala CIA k dispozícii – psychologickú vojnu, sabotáže, hospodársku vojnu, strategické zavádzanie, kontrarozviedky, kybernetickú vojnu – všetko v spolupráci s Národnou bezpečnostnou radou, Pentagónom a FBI. Rozbili vynikajúci špionážny tým ZSSR a destabilizovali štát ako taký. Bolo to kolosálne víťazstvo. Keby sa to udialo naopak (ZSSR proti USA), hodnotili by to ako terrorizmus.
O tejto téme hovorí tiež iná kniha „Odkaz popola“; na záložke je napísané:
„Tim Weiner je reportérom The New York Timesu, ktorý písal o činnosti CIA počas dvadsiatich rokov. Je nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo o tajných programoch Národnej bezpečnosti. Bol v Afganistane a iných krajinách, aby zmapoval na mieste operácie zaštítené organizáciou CIA.
Odkaz popola sa opiera o 50 tisíc dokumentov, patriacich väčšinou CIA a o stovky rozhovorov s veteránmi tejto agentúry, včítane jej desiatich riaditeľov. Je to panoráma CIA od jej vzniku, cez 2. svetovú vojnu, aktivity počas studenej vojny a vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra 2001“.
Článok Jeremyho Allisona publikovaný v Rebelióne v júni 2006, ako aj články Rosy Miriam Elizaldelovej publikované 3. a 10. septembra 2007, zverejňujú tieto akty, opisujúc idey jedného z autorov voľného softvéru, čím dokazujú, že postupne so zdokonaľovaním technológií bude čoraz ťašie odhaliť takéto činy.
Rosa Miriam publikovala dva jednoduché články, ktoré nemali ani 5 strán. Ak by ale chcela, mohla by o tejto téme napísať celú knihu. Poznám ju odvtedy, keď ako mladá novinárka sa ma na jednej tačovej konferencii pred pätnástimi rokmi opýtala, či si myslím, že prežijeme „mimoriadne obdobie“, ktoré pre nás nastalo po páde socialistického tábora.

ZSSR sa rozpadol s veľkým rachotom. Odvtedy sme promovali státisíce mladých ľudí. Aká inú ideologickú zbraň môžeme vlastniť, ktorá by bola silnejšia ako vysoká škola nášho uvedomenia. Vlastnili sme ju už vtedy, keď sme boli národ prevažne analfabetov alebo semianalfabetov. Ak sa jedná o to, poznať skutočné zvery, nechajte len, aby prevládli u nich inštinkty. O tom môžem veľa hovoriť.
V súčasnosti hrozí svetu pustošivá hospodárska kríza. Vláda USA zapája všetky možné prostriedky, aby ubránila právo, ktoré porušuje zvrchovanosť ostatných štátov, skupuje suroviny a energie, moderné technológie, najúrodnejšie pôdy a najmodernejšie stavby na svete, za peniaze, ktoré sú len papierom.

Fidel Castro Ruz
Havana 18. septembra 2007, 18:37 hod.


2.
označiť príspevok

Kasafran
   26. 9. 2007, 10:17 avatar
Pokračovanie:

Satelity nezaznamenali žiadne elektromagnetické vlny, ktoré by mali charakter nukleárneho výbuchu. Predtým, akoby mohlo dôsť k medzinárodnej kríze, Gus Weiss prišiel oznámiť svojim kolegom zo CSN (Národná bezpečnostná rada), aby sa neznepokojovali – tvrdí Thomas Reed vo svojej knihe.
Kampaň protiopatrení, založená na Spise Farewel, bola vskutku ekonomickou vojnou. Aj keď pri explózii na plynovode nedošlo ku žiadnym stratám na živote, spôsobil Sovietskemu zväzu ohromnú hospodársku škodu.
Ako veľké finále ukončili USA a ich spojenci z NATO (v rokoch 1984-85) túto operáciu. Zároveň sa skončili aj možnosti ZSSR, dostávať sa ku západným technológiám. Bolo to v čase, keď na jednej strane mala Moskva veľmi zlú ekonomiku a na druhej strane, americký prezidentet sa snažil o prevahu USA a o ukončenie studenej vojny.
V spomínanom Weissovom článku sa hovorí, že v roku 1985 prišlo ku vážnemu zvratu, keď vyšiel na svetlo Farewel vo Francúzsku. Mitterrand začal podozrievať USA, že sovietskeho agenta nastražila CIA, aby vyskúšali Mitterranda, či postúpi informáciu USA alebo si ju nechá pre seba. Na základe tohoto podozrenia Mitterrand prepustil šéfa francúzskej kontrarozviedky Yvesa Bonneta.
Gus W. Weiss si privlastnil nápad o poškodenom softvére pre ZSSR v čase, keď USA mali v rukách Spis Farrewel. Weiss zomrel 25. novembra 2003 vo veku 72 rokov. Washington Post priniesol správu o jeho úmrtí o 7 dní neskôr. Informoval, že Weiss vypadol z okna svojej rezidencie a že súdny lekár to označil ako samovraždu. O týždeň nato, noviny Nashville Tennessen publikovali, že okolnosti okolo Weissovej smrti ešte nie sú objasnené.
Pred smrťou zanechal poznámky, ktoré neboli publikované, a ktoré mali titul: „Rozlúčkový spis : Strategické klamstvo a ekonomická vojna v studenej vojne“
Weis bol absolventom Vanderblitskej a Harvardskej univerzity. Jeho hlavnou činnosťou boli záležitosti Národnej bezpečnosti, práce pre Inštitúcie tajných služieb a spôsoby, ako dopraviť chybné technológie do ZSSR a ostatných komunistických krajín. Spolupracoval so CIA, s Juntou pre Ochranu vedy v Pentagóne a s Juntou kontrarozviedky USA.
Dostal vyznamenanie od CIA a medailu Cipher, ktorú mu odovzdala Národná bezpečnostná rada. V roku 1975 mu Francúzi udelili vyznamenanie „ Legión de Honor“.
Weiss sa vyhlásil za odporcu vojny v Iraku krátko pred svojou „samovraždou“. Je zaujímavé, ak zoberieme na vedomie, že 18 dní pred Weissovou smrťou, spáchal samovraždu ďaľší analytik Bushovej vlády John J. Kokal (58 rokov). Vyskočil z okna svojej pracovne na ministerstve zahraničia. Jeho práca takisto súvisela s Irakom.
Z publikovaných dokumentov vieme, že Michal Gorbačov bol rozčúlený, keď začali vo viacerých štátoch zatvárať alebo deportovať sovietskych agentov, pretože nevedel, že Spis Farewell mali v rukách hlavní predstavitelia členských štátov NATO. Na schôdzi Politbyra, 22. októbra 1986, na ktorom informoval svojich kolegov o summite v Rejkjaviku sa vyjadril, že „Severoameričania boli drzí, že sa správali ako banditi.“ Aj keď Gorbačov na verejnosti nechcel, aby poznali jeho mienku, v súkromí sa vyjadril o Reaganovi ako o klamárovi.
V posledných dňoch sovietskeho zväzu generálny tajomník KSSZ musel byť slepý. Gorbačov nemal ani štipku vedomosti o tom, čo sa deje v laboratóriách a priemysloch USA a vôbec nevedel, až do akého bodu boli sovietske laboratóriá a priemysel závislé na americkej technológii.
Takisto aj pragmatici Bieleho Domu boli slepí v tejto oblasti.
Prezident Reagan mal svojho žolíka: Iniciatívu strategickej obrany/ Vojnu galaxií.
Vedel, že sovieti mu nemôžu konkurovať v tejto lige, pretože nevedeli, že ich softvéry obsahujú vírusy a Trójske kone, ktoré zaviedla do programov CIA.
Bývalá britská premiérka Margaret Thatcherová vo svojich pamätiach publikovaných v roku 1993 pod názvom „Margaret Thacherová, roky v Downing Streete“ hovorí, že celý Reaganov plán Vojen galaxií a hospodárskeho kolapsu ZSSR, bol najbrilantnejším program počas celej jeho vlády, pretože dosiahol, v konečnom dôsledku, definitívny pád socialistického systému v Európe.
V šestnástej kapitole opisuje spoluprácu svojej vlády v „Iniciatíve strategickej obrany“.
Podľa Thatcherovej, Reaganovo rozhodnutie zrealizovať tento plán, bolo jeho najdôležitejším počinom, vďaka nemu Západ mohol byť víťazom studenej vojny. Zaviedol „viac hospodárskeho napätia a nepriaznivých dopadov na sovietsku spoločnosť"; v konečnom dôsledku, technologické a finančné metódy, zavedené podľa západu, boli pre ZSSR zničujúce.
Pod názvom Prehodnotenie ZSSR Thatcherová vo svojej knihe uvádza viaceré koncepty, ktoré sú v týchto reflexiách uvedené doslovne:

„ Začiatkom r.1983 si už Sovieti museli uvedomiť, že ich hra na zastrašovanie a manipulácie sa končí. Európske vlády už neboli ochotné padnúť do pasce „zóny bez nukleárnych zbraní pre Európu“. Pokračovali prípravy na rozmiestnenie rakiet Crucero a Pershing. V marci preziden Reagan zverejnil plán USA v rámci Iniciatívy strategickej obrany (IDE) so zničujúcimi dôsledkami pre ZSSR.
"... ani na chvíľu som nepochybovala o správnosti rozhodnutia o realizácii tohoto programu. Až teraz si ale uvedomujem, že to bolo Reaganovo najdôležitejšie rozhodnutie.
Pri formovaní môjho postoja v súvislosti s IDE som mala na zreteli 4 rôzne aspekty. Prvým bola veda ako taká.
Cieľom USA v IDA bolo, vybudovať novú, oveľa účinejšiu obranu proti balistickým strelám.
Tento koncept obrany sa zakladal na schopnosti zasiahnuť letiacu strelu bez ohľadu na to, odkiaľ bola vystrelená; jedná sa o riadenú strelu, ktorá prekoná zemskú atmosféru pri svojom lete a znovu sa do nej vráti, aby zasiahla cieľ.
Druhým prvkom, ktorý bolo treba mať na pamäti, boli medzinárodné dohody, ktoré obmedzovali šírenie zbraní a protibalistických systémov v priestore. Dohoda o Obmedzení protibalistických systémov a striel z roku 1972, znovelizovaná Protokolom v r. 1974, dovolila USA a ZSSR zaviesť systém základní protibalistických striel so 100 raketometmi, ktoré ich mali chrániť pred medzikontinetálnymi balistickými strelami.
Britské ministerstvo zahraničia a ministerstvo obrany sa snažili hlbšie preniknúť do fungovania IDA a som presvedčená, že si mysleli, že plán IDA „zahynie ešte pri svojom vzniku“. Ja som sa snažila nevyjadrovať sa o tom, kým nebudú výsledky. Na druhej strane ale, bol to práve plán IDA, ktorý významnou mierou rozdelil USA a ZSSR na summite v Rejkjaviku.
Tretím prvkom vo výpočtoch bola relatívna sila obrany obidvoch veľmocí proti balistickým strelám. Jedine ZSSR mal v okolí Moskvy vybudovaný systém protibalistických striel (Galosh), ktorý Sovieti stále zdokonaľovali. USA by nikdy nedokázali zaviesť podobný systém.
Sovieti tiež boli popredu v protisatelitných zbraniach. Boli to argumenty, ktoré dokazovali, že ZSSR je v neprijateľnej výhode pred USA na tomto poli.
Štvrtým elementom bol význam IDA pre program uvoľnenia napätia. Zo začiatku som cítila veľkú sympatiu pre filozofiu Dohody o obmedzení Systémov protibalistických striel, ktorá sa zakladala na tom, že čím bude modernejšia a efektívnejšia obrana proti nukleátnym zbraniam, bude existovať aj zvýšený tlak na väčšie náklady na vývoj ešte modernejších jadrových zbraní. Vždy som verila verzii s ľahšími podmienkami doktríny známej ako „zaručené recipročné zničenie“ - MAD. Hrozba MAD, ktorú radšej nazývam neakceptovateľným zničením, ku ktorému by došlo pri nukleárnej výmene, bola taká veľká, že rovnováha v sile nukleárnych zbraní bola prvkom, ktorý mohol prispieť ku uvoľneniu napätia nielen čo sa týka vyvolania nukleárnej vojny, ale aj stretu konvenčných zbraní.
Krátko nato som si uvedomila, že IDA nedestabilizuje nukleárne uvoľnenie, ale že ho posilní. Na rozdiel od prezidenta Reagana a členov jeho administratívy nikdy som neverila, že Iniciatíva strategickej obrany (IDA) môže zaručiť stopercentnú ochranu, ibaže by určitý počet zbraní USA prežil prvý útok zo strany ZSSR.
Téma o IDA bola hlavným obsahom mojich rozhovorov s prezidentom Reaganom, keď som navštívila Camp David 22. decembra 1984, aby som informovala Severoameričanov o mojich rozhovoroch s pánom Gorbačovom. Vtedy som po prvýkrát počula Reagana hovoriť o IDA. Hovoril o nej s veľkým nadšením. Vyjadroval sa ako najväčší idealista. Dokonca tvrdil, že ak IDA bude úspešná, je ochotný ju zmedzinárodniť, pretože jeho zámerom nie je, aby ju využívali jedine USA, ale všetky štáty. To isté povedal aj Gromykovi. Povedal mi o perspektíve - za niekoľko rokov úplne eliminovať nukleárne zbrane.
Z takýchto rečí som bola nervózna. Úplne ma šokovala predstava, že USA sú ochotné vzdať sa v prospech sveta jedinečnej technológie krvopotne vyvinutej USA.
Potom, čo som počula v debate o reálnych možnostiach, už ma to uspokojilo. Prezident Reagan sa netajil, že vedia, až do akého cieľa ich privedú ďaľšie výskumy a objasnil, že aj napriek tomu, čo hovoril predtým o IDA, keď bude ZSSR donútený vyrovnať sa úrovni Iniciatíve strategickej obrane USA, dostane sa do veľmi zlej hospodárskej situácie. Vyjadril sa, že síce nevie, až do akej miery je vláda ZSSR schopná zatiahnuť svoje národy do biedy.
Len teraz, pri rozhovore s poradcom pre národnú bezpečnosť Budom McFarlanom som pochopila, že spomínané 4 prvky sú kľúčové.
Prezident a ja sme zostavili text, v ktorom sme vysvetľovali politiku.
Najdôležitešia stať z môjho vyhlásenia:
Povedala som prezidentovi o mojom pevnom presvedčení, že program IDA by mal rozhodne pokračovať. Samozrejme, že s ním súvisiace výskumy by sa mali rozvíjať v rámci dohôd uzavretých medzi USA a ZSSR, a tiež že vieme, že Rusi už majú svoj výskumný program; dokonca, že USA sú presvedčené, že už sú ďalej ako len v samotnom výskume. Zhodli sme sa v 4 bodoch:
1.Cieľom USA a západných štátov nie je dosiahnutie prevahy, ale rovnováhy, kde ako príklad uvádzame sovietske lietadlá;
2. rozmiesťňovanie zbraní v rámci IDA - pre zachovanie rovnováhy v rámci existujúcich dohôd malo by byť témou rokovaní;
3. všeobecným cieľom je rozšíriť a nie oslabiť proces uvoľňovania;
4. rokovania medzi Východom a Západom sa majú orientovať na dosiahnutie bezpečnosti, a preto pôjde o zníženie útočného potenciálu na obidvoch stranách. Toto bude hlavným cieľom obnovených rokovaní medzi USA a ZSSR týkajúcich sa kontroly zbraní , s čím plne súhlasím.
Neskoršie som sa dozvedela, že George Schultz, vtedajší minister zahraničia, mal názor, že americká vláda mi dala v mojom vyjadrení veľké koncesie, ibaže to pomohlo, tak mne ako aj vláde USA, vysvetliť lepšie zámer IDA a ukľudniť európskych členov NATO. Bola to veľmi užitočná práca.“

V ďaľšej kapitole knihy „ Návšteva Washingtonu“ Margaret Thatcher hovorí:
„ Vo februári 1985 som opäť navšívila Washington. Rokovania medzi USA a ZSSR už boli obnovené, ale IDA bola aj naďalej objektom prudkých diskusií. 20. februára som mala vystúpiť v kongrese. Mala som so sebou bronzovú sošku Winstona Churchila ako dar; verím, že aj on by bol pred rokmi prijal také pozvanie. Poctivo som sa na môj prejav pripravovala. Bola som si vedomá, že budem mať náročné publikum, preto som viackrát čítala nahlas celý jeho obsah, aby som správne vyslovovala a intonovala. Použila som čítací monitor, pomocou ktorého prejav vyznieva oveľa lepšie ako z poznámok. Pripravovala som sa až do štvrtej ráno. Neľahla som si, vypila som tradičnú čiernu kávu a vitamínové tablety a od 6:45 už som odpovedala na otázky v televízii. Zašla som ku kaderníčke a o 10:30 som bola pripravená ísť do Bieleho Domu. V prejave som sa venovala medzinárodným otázkam a našej silnej podpore Iniciatívy strategickej obrany. Mala som veľký úspech.
Mesiac potom, v marci 1985, zomrel Černenko a krátko potom nastúpil na jeho post pán Gorbačov. Zúčastnila som sa v Moskve pohrebu; tentokrát bola väčšia zima ako keď sme pochovávali Jurija Andropova. Aj keď sa pán Gorbačov musel venovať veľkému počtu zahraničných hostí, venoval nášmu rozhovoru celú hodinu. Rozhovor sa uskutočnil v salóne Svätej Kataríny v Kremli. Atmosféra bola dosť formálna a prítomnosť tichého a sardonického Gromyka nepomohla jej uvoľneniu. Aj napriek tomu som mu mohla vysvetliť, aké sú zámery politiky, o ktorej sme hovorili pred mesiacom s americkým prezidentom v Camp Davide. Bolo mu jasné, že Sovietov, čo sa týka kontroly zbraní, IDA veľmi znepokojuje. Gorbačov hovoril otvorene o katastrofálnom stave sovietskeho hospodárstva, aj keď ešte vtedy sa spoliehal na metódu zavedenú Andropovom, ktorá mala dosiahnuť vyššiu produktivitu práce, ale nebola radikálna. Jednou z tých drastických, zavedených Gorbačovom, bol boj proti alkoholizmu, aj keď aj tá sa minula účinku. Britský veľvyslanec a môj poradca v jednej zo svojich prvých správ z Moskvy napísal: začalo platiť: „na ráno kompot a dnes už žiadna vodka“.
Vyhostenia niektorých sovietskych funkcionárov, ktorí robili špionáž a ktoré som sama podpísala, mali za následok ochladenie vzťahov medzi Veľkou Britániou a ZSSR.
V novembri v Ženeve sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie prezidentov Reagana a Gorbačova; výsledky boli dosť slabé. Sovieti podmieňovali strategické jadrové zbrane zastavením výskumov pre program IDA. V krátkom čase si ale obaja padli do oka. Boli dokonca aj pochybnosti, či mladý, bystrý, sovietsky Reaganov kolega nebude šikovnejší ako americký prezident. Nestalo sa, čo ma ale ani neprekvapilo, pretože Ronald Reagan mal dlhoročné skúsenosti, ktoré získal vo funkcii šéfa Grémia filmových umelcov, čo mu veľmi pomohlo aj v prvých chvíľach na prezidentskom stolci. Na druhej strane, nik nebol väčším realistom ako Gorbačov.
Počas roku 1986 Gorbačov veľmi šikovne preskúmal západnú verejnú mienku v súvislosti s kontrolou vojenského arzenálu. V skutočnosti sovietsky prínos do tématiky zníženia počtu nukleárnych zbraní a programu IDA bol veľmi malý, a to aj napriek tomu, že sa im nikdy neprezentovala nádej, že výskumy v rámci IDA budú zastavené alebo obmedzené. Koncom roka bolo dohodnuté, že páni Reagan a Gorbačov, so svojimi ministrami zahraničných vzťahov, sa stretnú v Rejkjaviku na Islande, aby diskutovali o možných alternatívach.
Problém bol v tom, že sme nemohli zastaviť výskum; veda sa zastaviť nedá, nezastaví sa ani keď sa ignoruje. Museli sme byť prví, ktorí dosiahnu výsledky.
S odstupom času môžem povedať, že summit v Rejkjaviku 11. – 12. októbra 1986, mal úplne iný význam ako mu pripisovala väčšina vtedajších komentátorov. Američanom pripravili pascu. Na summite mali stále väčší priestor sovietske koncesie: po prvýkrát sa zhodli, že britské a francúzske prvky uvoľňovania napätia nevojdu do diskusie o nukleárnych zbraniach stredného doletu a že redukcia strategických nukleárnych zbraní sa zrealizuje tak, že obidve strany si ponechajú rovnaké množstvá; to znamenalo, že sa nejednalo o percentuálne zníženie, takže Sovieti boli vo výhode. Taký istý výsledok dosiahli aj v počtoch nukleárnych rakiet stredného doletu. Keď už sa blížil koniec summitu prezident Reagan navrhol, aby sa do piatich rokov znížil celý zbrojný arzenál nukleárnych zbraní na polovicu a takisto na polovicu, ale v priebehu desiatich rokov, aby sa znížil počet strategických balistických nukleárnych zbraní. Pán Gorbačov bol ešte ambicióznejší: navrhol, aby v priebehu desiatich rokov boli eliminované všetky nukleárne strategické zbrane.
Ibaže na samom konci bola pasca. Prezident Reagan súhlasil, aby sa obe strany dohodli, že v priebehu desiatich rokov nevystúpia z Dohody o obmedzení systémov protibalistických striel, aj keď ich výskum a vývoj dovoľovali iné dohody.
Reagan dostal zvláštny výpadok pamäti, v súvislosti s výbuchom ruského plynovodu v rámci Spisu Farewell. V svojich každodenných poznámkach nemá ani zmienku o tomto spise. Keď píše o svojej ceste do Montebello v Kanade, vyjadril toto:

Nedeľa 19. júla 1981:
Hotel je nádherný, je to zázrak architektúry; je postavený z guľatého dreva. Je to najväčší drevený zrub na svete.
Mal som „preťahovanie rúk“ s nemeckým kanclérom Schmidtom. Bol deprimovaný a veľmi pesimistický, keď sme hovorili o situácii vo svete.
Potom som sa stretol s prezidentom Mitterrandom, vysvetlil som mu program nášho hospodárskeho vývoja a aj to, že nemáme nič spoločné s vysokými úrokmi.
V ten večer sme večerali len my, ôsmi. 7 hláv štátov a Prezident Európskeho spoločenstva. Viedli sme prakticky neformálny rozhovor na ekonomickú tému, ktorú vlastne navrhla predsedníčka britskej vlády pani Thatcherová."

Konečný výsledok veľkej konšpirácie a bláznivej a drahej zbrojárskej kariére, keď ZSSR bol smrteľne zranený, čo sa týka hospodárstva, opisuje v úvode knihy Tomasa C. Reeda H.W. Bush, prvý prezident z klanu Bushovcov:
„ Studená vojna bola bojom v prospech samotnej duše ľudstva. Bol to boj zadefinovaný ako sloboda na jednej strane a útlak na druhej strane. Zdá sa, že už si nepamätáme ako dlho táto vojna trvala a koľkokrát a ako blízko sme boli od výbuchu nukleárnej vojny. Skutočnosť, že k nej nedošlo nám dokazuje, že na obidvoch stranách existujú ľudia, ktorí sa zachovali rozumne a správne v krízových momentoch“ - to hovorí on.
"Tento konflikt medzi mocnosťami vznikol vtedy, keď som sa vracal z vojny domov. V roku 1948, keď som promoval na Yalskej univerzite, Sovieti sa snažili zablokovať vstup Západu do Berlína. Blokáda dala podnet na vytvorenie aliancie NATO, bolo to krátko po skúške prvej sovietskej atómovej bomby a po krvavej invázii do Južnej Kórey. Potom nastúpili štyri dekády nukleárnych hrozieb, vojny, v ktorých mocnosti podporovali vždy opačné strany a ekonomické obmedzenia.
Mal som tú česť, že som bol prezidentom, keď sa táto situácia skončila. V jeseni 1989 satelitné štáty sa začali oslobodzovať, väčšinou pokojnou cestou: Poľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko. Už keď padol Berlínsky múr sme vedeli, že sa blíži koniec. Museli prejsť ešte dva roky, aby zaniklo aj impérium Lenina a Stalina. Dostal som dobrú správu telefonicky. Prvá prišla 8. decembra 1991, keď Boris Jeľcin mi volal z loveckej chaty pri Breste v Bielorusku. Krátko potom, ako bol zvolený za prezidenta Ruskej federácie, stretol sa s Kravčukom, prezidentom Ukrajiny a Stanislavom Šuščevikom, prezidentom Bieloruska. Jeľcin mi povedal: „Dnes sa stalo niečio veľmi dôležité. Chcel som Vám to povedať osobne, predtým, ako sa dozvedia o tom masmédiá. Prezidenti Ruska, Bieloruska a Ukrajiny sa rozhodli, rozpustiť ZSSR.
O dva týždne mi ďaľší telefonát potvrdil, že ZSSR už neexistuje. Boli sme s Barbarou na Camp Davide. Bolo to na Štedrý deň v r. 1991, keď mi zavolal Gorbačov, aby nám poprial veselé Vianoce a porozprával mi o udalostiach posledných dní. Vystúpil aj v televízii, aby všetkých informoval, že ZSSR už neexistuje a že vojenské velenie prešlo na prezidenta Ruska. Môžete prežiť krásne a pokojné Vianoce, povedal“.

Podľa článku publikovanom v The New York Times, operácia použila všetky zbrane, ktoré mala CIA k dispozícii – psychologickú vojnu, sabotáže, hospodársku vojnu, strategické zavádzanie, kontrarozviedky, kybernetickú vojnu – všetko v spolupráci s Národnou bezpečnostnou radou, Pentagónom a FBI. Rozbili vynikajúci špionážny tým ZSSR a destabilizovali štát ako taký. Bolo to kolosálne víťazstvo. Keby sa to udialo naopak (ZSSR proti USA), hodnotili by to ako terrorizmus.
O tejto téme hovorí tiež iná kniha „Odkaz popola“; na záložke je napísané:
„Tim Weiner je reportérom The New York Timesu, ktorý písal o činnosti CIA počas dvadsiatich rokov. Je nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo o tajných programoch Národnej bezpečnosti. Bol v Afganistane a iných krajinách, aby zmapoval na mieste operácie zaštítené organizáciou CIA.
Odkaz popola sa opiera o 50 tisíc dokumentov, patriacich väčšinou CIA a o stovky rozhovorov s veteránmi tejto agentúry, včítane jej desiatich riaditeľov. Je to panoráma CIA od jej vzniku, cez 2. svetovú vojnu, aktivity počas studenej vojny a vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra 2001“.
Článok Jeremyho Allisona publikovaný v Rebelióne v júni 2006, ako aj články Rosy Miriam Elizaldelovej publikované 3. a 10. septembra 2007, zverejňujú tieto akty, opisujúc idey jedného z autorov voľného softvéru, čím dokazujú, že postupne so zdokonaľovaním technológií bude čoraz ťašie odhaliť takéto činy.
Rosa Miriam publikovala dva jednoduché články, ktoré nemali ani 5 strán. Ak by ale chcela, mohla by o tejto téme napísať celú knihu. Poznám ju odvtedy, keď ako mladá novinárka sa ma na jednej tačovej konferencii pred pätnástimi rokmi opýtala, či si myslím, že prežijeme „mimoriadne obdobie“, ktoré pre nás nastalo po páde socialistického tábora.

ZSSR sa rozpadol s veľkým rachotom. Odvtedy sme promovali státisíce mladých ľudí. Aká inú ideologickú zbraň môžeme vlastniť, ktorá by bola silnejšia ako vysoká škola nášho uvedomenia. Vlastnili sme ju už vtedy, keď sme boli národ prevažne analfabetov alebo semianalfabetov. Ak sa jedná o to, poznať skutočné zvery, nechajte len, aby prevládli u nich inštinkty. O tom môžem veľa hovoriť.
V súčasnosti hrozí svetu pustošivá hospodárska kríza. Vláda USA zapája všetky možné prostriedky, aby ubránila právo, ktoré porušuje zvrchovanosť ostatných štátov, skupuje suroviny a energie, moderné technológie, najúrodnejšie pôdy a najmodernejšie stavby na svete, za peniaze, ktoré sú len papierom.

Fidel Castro Ruz
Havana 18. septembra 2007, 18:37 hod.


3.
označiť príspevok

Kasafran
   26. 9. 2007, 10:20 avatar
2. pokračovanie:

Tretím prvkom vo výpočtoch bola relatívna sila obrany obidvoch veľmocí proti balistickým strelám. Jedine ZSSR mal v okolí Moskvy vybudovaný systém protibalistických striel (Galosh), ktorý Sovieti stále zdokonaľovali. USA by nikdy nedokázali zaviesť podobný systém.
Sovieti tiež boli popredu v protisatelitných zbraniach. Boli to argumenty, ktoré dokazovali, že ZSSR je v neprijateľnej výhode pred USA na tomto poli.
Štvrtým elementom bol význam IDA pre program uvoľnenia napätia. Zo začiatku som cítila veľkú sympatiu pre filozofiu Dohody o obmedzení Systémov protibalistických striel, ktorá sa zakladala na tom, že čím bude modernejšia a efektívnejšia obrana proti nukleátnym zbraniam, bude existovať aj zvýšený tlak na väčšie náklady na vývoj ešte modernejších jadrových zbraní. Vždy som verila verzii s ľahšími podmienkami doktríny známej ako „zaručené recipročné zničenie“ - MAD. Hrozba MAD, ktorú radšej nazývam neakceptovateľným zničením, ku ktorému by došlo pri nukleárnej výmene, bola taká veľká, že rovnováha v sile nukleárnych zbraní bola prvkom, ktorý mohol prispieť ku uvoľneniu napätia nielen čo sa týka vyvolania nukleárnej vojny, ale aj stretu konvenčných zbraní.
Krátko nato som si uvedomila, že IDA nedestabilizuje nukleárne uvoľnenie, ale že ho posilní. Na rozdiel od prezidenta Reagana a členov jeho administratívy nikdy som neverila, že Iniciatíva strategickej obrany (IDA) môže zaručiť stopercentnú ochranu, ibaže by určitý počet zbraní USA prežil prvý útok zo strany ZSSR.
Téma o IDA bola hlavným obsahom mojich rozhovorov s prezidentom Reaganom, keď som navštívila Camp David 22. decembra 1984, aby som informovala Severoameričanov o mojich rozhovoroch s pánom Gorbačovom. Vtedy som po prvýkrát počula Reagana hovoriť o IDA. Hovoril o nej s veľkým nadšením. Vyjadroval sa ako najväčší idealista. Dokonca tvrdil, že ak IDA bude úspešná, je ochotný ju zmedzinárodniť, pretože jeho zámerom nie je, aby ju využívali jedine USA, ale všetky štáty. To isté povedal aj Gromykovi. Povedal mi o perspektíve - za niekoľko rokov úplne eliminovať nukleárne zbrane.
Z takýchto rečí som bola nervózna. Úplne ma šokovala predstava, že USA sú ochotné vzdať sa v prospech sveta jedinečnej technológie krvopotne vyvinutej USA.
Potom, čo som počula v debate o reálnych možnostiach, už ma to uspokojilo. Prezident Reagan sa netajil, že vedia, až do akého cieľa ich privedú ďaľšie výskumy a objasnil, že aj napriek tomu, čo hovoril predtým o IDA, keď bude ZSSR donútený vyrovnať sa úrovni Iniciatíve strategickej obrane USA, dostane sa do veľmi zlej hospodárskej situácie. Vyjadril sa, že síce nevie, až do akej miery je vláda ZSSR schopná zatiahnuť svoje národy do biedy.
Len teraz, pri rozhovore s poradcom pre národnú bezpečnosť Budom McFarlanom som pochopila, že spomínané 4 prvky sú kľúčové.
Prezident a ja sme zostavili text, v ktorom sme vysvetľovali politiku.
Najdôležitešia stať z môjho vyhlásenia:
Povedala som prezidentovi o mojom pevnom presvedčení, že program IDA by mal rozhodne pokračovať. Samozrejme, že s ním súvisiace výskumy by sa mali rozvíjať v rámci dohôd uzavretých medzi USA a ZSSR, a tiež že vieme, že Rusi už majú svoj výskumný program; dokonca, že USA sú presvedčené, že už sú ďalej ako len v samotnom výskume. Zhodli sme sa v 4 bodoch:
1.Cieľom USA a západných štátov nie je dosiahnutie prevahy, ale rovnováhy, kde ako príklad uvádzame sovietske lietadlá;
2. rozmiesťňovanie zbraní v rámci IDA - pre zachovanie rovnováhy v rámci existujúcich dohôd malo by byť témou rokovaní;
3. všeobecným cieľom je rozšíriť a nie oslabiť proces uvoľňovania;
4. rokovania medzi Východom a Západom sa majú orientovať na dosiahnutie bezpečnosti, a preto pôjde o zníženie útočného potenciálu na obidvoch stranách. Toto bude hlavným cieľom obnovených rokovaní medzi USA a ZSSR týkajúcich sa kontroly zbraní , s čím plne súhlasím.
Neskoršie som sa dozvedela, že George Schultz, vtedajší minister zahraničia, mal názor, že americká vláda mi dala v mojom vyjadrení veľké koncesie, ibaže to pomohlo, tak mne ako aj vláde USA, vysvetliť lepšie zámer IDA a ukľudniť európskych členov NATO. Bola to veľmi užitočná práca.“

V ďaľšej kapitole knihy „ Návšteva Washingtonu“ Margaret Thatcher hovorí:
„ Vo februári 1985 som opäť navšívila Washington. Rokovania medzi USA a ZSSR už boli obnovené, ale IDA bola aj naďalej objektom prudkých diskusií. 20. februára som mala vystúpiť v kongrese. Mala som so sebou bronzovú sošku Winstona Churchila ako dar; verím, že aj on by bol pred rokmi prijal také pozvanie. Poctivo som sa na môj prejav pripravovala. Bola som si vedomá, že budem mať náročné publikum, preto som viackrát čítala nahlas celý jeho obsah, aby som správne vyslovovala a intonovala. Použila som čítací monitor, pomocou ktorého prejav vyznieva oveľa lepšie ako z poznámok. Pripravovala som sa až do štvrtej ráno. Neľahla som si, vypila som tradičnú čiernu kávu a vitamínové tablety a od 6:45 už som odpovedala na otázky v televízii. Zašla som ku kaderníčke a o 10:30 som bola pripravená ísť do Bieleho Domu. V prejave som sa venovala medzinárodným otázkam a našej silnej podpore Iniciatívy strategickej obrany. Mala som veľký úspech.
Mesiac potom, v marci 1985, zomrel Černenko a krátko potom nastúpil na jeho post pán Gorbačov. Zúčastnila som sa v Moskve pohrebu; tentokrát bola väčšia zima ako keď sme pochovávali Jurija Andropova. Aj keď sa pán Gorbačov musel venovať veľkému počtu zahraničných hostí, venoval nášmu rozhovoru celú hodinu. Rozhovor sa uskutočnil v salóne Svätej Kataríny v Kremli. Atmosféra bola dosť formálna a prítomnosť tichého a sardonického Gromyka nepomohla jej uvoľneniu. Aj napriek tomu som mu mohla vysvetliť, aké sú zámery politiky, o ktorej sme hovorili pred mesiacom s americkým prezidentom v Camp Davide. Bolo mu jasné, že Sovietov, čo sa týka kontroly zbraní, IDA veľmi znepokojuje. Gorbačov hovoril otvorene o katastrofálnom stave sovietskeho hospodárstva, aj keď ešte vtedy sa spoliehal na metódu zavedenú Andropovom, ktorá mala dosiahnuť vyššiu produktivitu práce, ale nebola radikálna. Jednou z tých drastických, zavedených Gorbačovom, bol boj proti alkoholizmu, aj keď aj tá sa minula účinku. Britský veľvyslanec a môj poradca v jednej zo svojich prvých správ z Moskvy napísal: začalo platiť: „na ráno kompot a dnes už žiadna vodka“.
Vyhostenia niektorých sovietskych funkcionárov, ktorí robili špionáž a ktoré som sama podpísala, mali za následok ochladenie vzťahov medzi Veľkou Britániou a ZSSR.
V novembri v Ženeve sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie prezidentov Reagana a Gorbačova; výsledky boli dosť slabé. Sovieti podmieňovali strategické jadrové zbrane zastavením výskumov pre program IDA. V krátkom čase si ale obaja padli do oka. Boli dokonca aj pochybnosti, či mladý, bystrý, sovietsky Reaganov kolega nebude šikovnejší ako americký prezident. Nestalo sa, čo ma ale ani neprekvapilo, pretože Ronald Reagan mal dlhoročné skúsenosti, ktoré získal vo funkcii šéfa Grémia filmových umelcov, čo mu veľmi pomohlo aj v prvých chvíľach na prezidentskom stolci. Na druhej strane, nik nebol väčším realistom ako Gorbačov.
Počas roku 1986 Gorbačov veľmi šikovne preskúmal západnú verejnú mienku v súvislosti s kontrolou vojenského arzenálu. V skutočnosti sovietsky prínos do tématiky zníženia počtu nukleárnych zbraní a programu IDA bol veľmi malý, a to aj napriek tomu, že sa im nikdy neprezentovala nádej, že výskumy v rámci IDA budú zastavené alebo obmedzené. Koncom roka bolo dohodnuté, že páni Reagan a Gorbačov, so svojimi ministrami zahraničných vzťahov, sa stretnú v Rejkjaviku na Islande, aby diskutovali o možných alternatívach.
Problém bol v tom, že sme nemohli zastaviť výskum; veda sa zastaviť nedá, nezastaví sa ani keď sa ignoruje. Museli sme byť prví, ktorí dosiahnu výsledky.
S odstupom času môžem povedať, že summit v Rejkjaviku 11. – 12. októbra 1986, mal úplne iný význam ako mu pripisovala väčšina vtedajších komentátorov. Američanom pripravili pascu. Na summite mali stále väčší priestor sovietske koncesie: po prvýkrát sa zhodli, že britské a francúzske prvky uvoľňovania napätia nevojdu do diskusie o nukleárnych zbraniach stredného doletu a že redukcia strategických nukleárnych zbraní sa zrealizuje tak, že obidve strany si ponechajú rovnaké množstvá; to znamenalo, že sa nejednalo o percentuálne zníženie, takže Sovieti boli vo výhode. Taký istý výsledok dosiahli aj v počtoch nukleárnych rakiet stredného doletu. Keď už sa blížil koniec summitu prezident Reagan navrhol, aby sa do piatich rokov znížil celý zbrojný arzenál nukleárnych zbraní na polovicu a takisto na polovicu, ale v priebehu desiatich rokov, aby sa znížil počet strategických balistických nukleárnych zbraní. Pán Gorbačov bol ešte ambicióznejší: navrhol, aby v priebehu desiatich rokov boli eliminované všetky nukleárne strategické zbrane.
Ibaže na samom konci bola pasca. Prezident Reagan súhlasil, aby sa obe strany dohodli, že v priebehu desiatich rokov nevystúpia z Dohody o obmedzení systémov protibalistických striel, aj keď ich výskum a vývoj dovoľovali iné dohody.
Reagan dostal zvláštny výpadok pamäti, v súvislosti s výbuchom ruského plynovodu v rámci Spisu Farewell. V svojich každodenných poznámkach nemá ani zmienku o tomto spise. Keď píše o svojej ceste do Montebello v Kanade, vyjadril toto:

Nedeľa 19. júla 1981:
Hotel je nádherný, je to zázrak architektúry; je postavený z guľatého dreva. Je to najväčší drevený zrub na svete.
Mal som „preťahovanie rúk“ s nemeckým kanclérom Schmidtom. Bol deprimovaný a veľmi pesimistický, keď sme hovorili o situácii vo svete.
Potom som sa stretol s prezidentom Mitterrandom, vysvetlil som mu program nášho hospodárskeho vývoja a aj to, že nemáme nič spoločné s vysokými úrokmi.
V ten večer sme večerali len my, ôsmi. 7 hláv štátov a Prezident Európskeho spoločenstva. Viedli sme prakticky neformálny rozhovor na ekonomickú tému, ktorú vlastne navrhla predsedníčka britskej vlády pani Thatcherová."

Konečný výsledok veľkej konšpirácie a bláznivej a drahej zbrojárskej kariére, keď ZSSR bol smrteľne zranený, čo sa týka hospodárstva, opisuje v úvode knihy Tomasa C. Reeda H.W. Bush, prvý prezident z klanu Bushovcov:
„ Studená vojna bola bojom v prospech samotnej duše ľudstva. Bol to boj zadefinovaný ako sloboda na jednej strane a útlak na druhej strane. Zdá sa, že už si nepamätáme ako dlho táto vojna trvala a koľkokrát a ako blízko sme boli od výbuchu nukleárnej vojny. Skutočnosť, že k nej nedošlo nám dokazuje, že na obidvoch stranách existujú ľudia, ktorí sa zachovali rozumne a správne v krízových momentoch“ - to hovorí on.
"Tento konflikt medzi mocnosťami vznikol vtedy, keď som sa vracal z vojny domov. V roku 1948, keď som promoval na Yalskej univerzite, Sovieti sa snažili zablokovať vstup Západu do Berlína. Blokáda dala podnet na vytvorenie aliancie NATO, bolo to krátko po skúške prvej sovietskej atómovej bomby a po krvavej invázii do Južnej Kórey. Potom nastúpili štyri dekády nukleárnych hrozieb, vojny, v ktorých mocnosti podporovali vždy opačné strany a ekonomické obmedzenia.
Mal som tú česť, že som bol prezidentom, keď sa táto situácia skončila. V jeseni 1989 satelitné štáty sa začali oslobodzovať, väčšinou pokojnou cestou: Poľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko. Už keď padol Berlínsky múr sme vedeli, že sa blíži koniec. Museli prejsť ešte dva roky, aby zaniklo aj impérium Lenina a Stalina. Dostal som dobrú správu telefonicky. Prvá prišla 8. decembra 1991, keď Boris Jeľcin mi volal z loveckej chaty pri Breste v Bielorusku. Krátko potom, ako bol zvolený za prezidenta Ruskej federácie, stretol sa s Kravčukom, prezidentom Ukrajiny a Stanislavom Šuščevikom, prezidentom Bieloruska. Jeľcin mi povedal: „Dnes sa stalo niečio veľmi dôležité. Chcel som Vám to povedať osobne, predtým, ako sa dozvedia o tom masmédiá. Prezidenti Ruska, Bieloruska a Ukrajiny sa rozhodli, rozpustiť ZSSR.
O dva týždne mi ďaľší telefonát potvrdil, že ZSSR už neexistuje. Boli sme s Barbarou na Camp Davide. Bolo to na Štedrý deň v r. 1991, keď mi zavolal Gorbačov, aby nám poprial veselé Vianoce a porozprával mi o udalostiach posledných dní. Vystúpil aj v televízii, aby všetkých informoval, že ZSSR už neexistuje a že vojenské velenie prešlo na prezidenta Ruska. Môžete prežiť krásne a pokojné Vianoce, povedal“.

Podľa článku publikovanom v The New York Times, operácia použila všetky zbrane, ktoré mala CIA k dispozícii – psychologickú vojnu, sabotáže, hospodársku vojnu, strategické zavádzanie, kontrarozviedky, kybernetickú vojnu – všetko v spolupráci s Národnou bezpečnostnou radou, Pentagónom a FBI. Rozbili vynikajúci špionážny tým ZSSR a destabilizovali štát ako taký. Bolo to kolosálne víťazstvo. Keby sa to udialo naopak (ZSSR proti USA), hodnotili by to ako terrorizmus.
O tejto téme hovorí tiež iná kniha „Odkaz popola“; na záložke je napísané:
„Tim Weiner je reportérom The New York Timesu, ktorý písal o činnosti CIA počas dvadsiatich rokov. Je nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo o tajných programoch Národnej bezpečnosti. Bol v Afganistane a iných krajinách, aby zmapoval na mieste operácie zaštítené organizáciou CIA.
Odkaz popola sa opiera o 50 tisíc dokumentov, patriacich väčšinou CIA a o stovky rozhovorov s veteránmi tejto agentúry, včítane jej desiatich riaditeľov. Je to panoráma CIA od jej vzniku, cez 2. svetovú vojnu, aktivity počas studenej vojny a vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra 2001“.
Článok Jeremyho Allisona publikovaný v Rebelióne v júni 2006, ako aj články Rosy Miriam Elizaldelovej publikované 3. a 10. septembra 2007, zverejňujú tieto akty, opisujúc idey jedného z autorov voľného softvéru, čím dokazujú, že postupne so zdokonaľovaním technológií bude čoraz ťašie odhaliť takéto činy.
Rosa Miriam publikovala dva jednoduché články, ktoré nemali ani 5 strán. Ak by ale chcela, mohla by o tejto téme napísať celú knihu. Poznám ju odvtedy, keď ako mladá novinárka sa ma na jednej tačovej konferencii pred pätnástimi rokmi opýtala, či si myslím, že prežijeme „mimoriadne obdobie“, ktoré pre nás nastalo po páde socialistického tábora.

ZSSR sa rozpadol s veľkým rachotom. Odvtedy sme promovali státisíce mladých ľudí. Aká inú ideologickú zbraň môžeme vlastniť, ktorá by bola silnejšia ako vysoká škola nášho uvedomenia. Vlastnili sme ju už vtedy, keď sme boli národ prevažne analfabetov alebo semianalfabetov. Ak sa jedná o to, poznať skutočné zvery, nechajte len, aby prevládli u nich inštinkty. O tom môžem veľa hovoriť.
V súčasnosti hrozí svetu pustošivá hospodárska kríza. Vláda USA zapája všetky možné prostriedky, aby ubránila právo, ktoré porušuje zvrchovanosť ostatných štátov, skupuje suroviny a energie, moderné technológie, najúrodnejšie pôdy a najmodernejšie stavby na svete, za peniaze, ktoré sú len papierom.

Fidel Castro Ruz
Havana 18. septembra 2007, 18:37 hod.


4.
označiť príspevok

Kasafran
   26. 9. 2007, 10:22 avatar
3. pokračovanie:

Vyhostenia niektorých sovietskych funkcionárov, ktorí robili špionáž a ktoré som sama podpísala, mali za následok ochladenie vzťahov medzi Veľkou Britániou a ZSSR.
V novembri v Ženeve sa uskutočnilo prvé oficiálne stretnutie prezidentov Reagana a Gorbačova; výsledky boli dosť slabé. Sovieti podmieňovali strategické jadrové zbrane zastavením výskumov pre program IDA. V krátkom čase si ale obaja padli do oka. Boli dokonca aj pochybnosti, či mladý, bystrý, sovietsky Reaganov kolega nebude šikovnejší ako americký prezident. Nestalo sa, čo ma ale ani neprekvapilo, pretože Ronald Reagan mal dlhoročné skúsenosti, ktoré získal vo funkcii šéfa Grémia filmových umelcov, čo mu veľmi pomohlo aj v prvých chvíľach na prezidentskom stolci. Na druhej strane, nik nebol väčším realistom ako Gorbačov.
Počas roku 1986 Gorbačov veľmi šikovne preskúmal západnú verejnú mienku v súvislosti s kontrolou vojenského arzenálu. V skutočnosti sovietsky prínos do tématiky zníženia počtu nukleárnych zbraní a programu IDA bol veľmi malý, a to aj napriek tomu, že sa im nikdy neprezentovala nádej, že výskumy v rámci IDA budú zastavené alebo obmedzené. Koncom roka bolo dohodnuté, že páni Reagan a Gorbačov, so svojimi ministrami zahraničných vzťahov, sa stretnú v Rejkjaviku na Islande, aby diskutovali o možných alternatívach.
Problém bol v tom, že sme nemohli zastaviť výskum; veda sa zastaviť nedá, nezastaví sa ani keď sa ignoruje. Museli sme byť prví, ktorí dosiahnu výsledky.
S odstupom času môžem povedať, že summit v Rejkjaviku 11. – 12. októbra 1986, mal úplne iný význam ako mu pripisovala väčšina vtedajších komentátorov. Američanom pripravili pascu. Na summite mali stále väčší priestor sovietske koncesie: po prvýkrát sa zhodli, že britské a francúzske prvky uvoľňovania napätia nevojdu do diskusie o nukleárnych zbraniach stredného doletu a že redukcia strategických nukleárnych zbraní sa zrealizuje tak, že obidve strany si ponechajú rovnaké množstvá; to znamenalo, že sa nejednalo o percentuálne zníženie, takže Sovieti boli vo výhode. Taký istý výsledok dosiahli aj v počtoch nukleárnych rakiet stredného doletu. Keď už sa blížil koniec summitu prezident Reagan navrhol, aby sa do piatich rokov znížil celý zbrojný arzenál nukleárnych zbraní na polovicu a takisto na polovicu, ale v priebehu desiatich rokov, aby sa znížil počet strategických balistických nukleárnych zbraní. Pán Gorbačov bol ešte ambicióznejší: navrhol, aby v priebehu desiatich rokov boli eliminované všetky nukleárne strategické zbrane.
Ibaže na samom konci bola pasca. Prezident Reagan súhlasil, aby sa obe strany dohodli, že v priebehu desiatich rokov nevystúpia z Dohody o obmedzení systémov protibalistických striel, aj keď ich výskum a vývoj dovoľovali iné dohody.
Reagan dostal zvláštny výpadok pamäti, v súvislosti s výbuchom ruského plynovodu v rámci Spisu Farewell. V svojich každodenných poznámkach nemá ani zmienku o tomto spise. Keď píše o svojej ceste do Montebello v Kanade, vyjadril toto:

Nedeľa 19. júla 1981:
Hotel je nádherný, je to zázrak architektúry; je postavený z guľatého dreva. Je to najväčší drevený zrub na svete.
Mal som „preťahovanie rúk“ s nemeckým kanclérom Schmidtom. Bol deprimovaný a veľmi pesimistický, keď sme hovorili o situácii vo svete.
Potom som sa stretol s prezidentom Mitterrandom, vysvetlil som mu program nášho hospodárskeho vývoja a aj to, že nemáme nič spoločné s vysokými úrokmi.
V ten večer sme večerali len my, ôsmi. 7 hláv štátov a Prezident Európskeho spoločenstva. Viedli sme prakticky neformálny rozhovor na ekonomickú tému, ktorú vlastne navrhla predsedníčka britskej vlády pani Thatcherová."

Konečný výsledok veľkej konšpirácie a bláznivej a drahej zbrojárskej kariére, keď ZSSR bol smrteľne zranený, čo sa týka hospodárstva, opisuje v úvode knihy Tomasa C. Reeda H.W. Bush, prvý prezident z klanu Bushovcov:
„ Studená vojna bola bojom v prospech samotnej duše ľudstva. Bol to boj zadefinovaný ako sloboda na jednej strane a útlak na druhej strane. Zdá sa, že už si nepamätáme ako dlho táto vojna trvala a koľkokrát a ako blízko sme boli od výbuchu nukleárnej vojny. Skutočnosť, že k nej nedošlo nám dokazuje, že na obidvoch stranách existujú ľudia, ktorí sa zachovali rozumne a správne v krízových momentoch“ - to hovorí on.
"Tento konflikt medzi mocnosťami vznikol vtedy, keď som sa vracal z vojny domov. V roku 1948, keď som promoval na Yalskej univerzite, Sovieti sa snažili zablokovať vstup Západu do Berlína. Blokáda dala podnet na vytvorenie aliancie NATO, bolo to krátko po skúške prvej sovietskej atómovej bomby a po krvavej invázii do Južnej Kórey. Potom nastúpili štyri dekády nukleárnych hrozieb, vojny, v ktorých mocnosti podporovali vždy opačné strany a ekonomické obmedzenia.
Mal som tú česť, že som bol prezidentom, keď sa táto situácia skončila. V jeseni 1989 satelitné štáty sa začali oslobodzovať, väčšinou pokojnou cestou: Poľsko, Maďarsko, Československo, Rumunsko. Už keď padol Berlínsky múr sme vedeli, že sa blíži koniec. Museli prejsť ešte dva roky, aby zaniklo aj impérium Lenina a Stalina. Dostal som dobrú správu telefonicky. Prvá prišla 8. decembra 1991, keď Boris Jeľcin mi volal z loveckej chaty pri Breste v Bielorusku. Krátko potom, ako bol zvolený za prezidenta Ruskej federácie, stretol sa s Kravčukom, prezidentom Ukrajiny a Stanislavom Šuščevikom, prezidentom Bieloruska. Jeľcin mi povedal: „Dnes sa stalo niečio veľmi dôležité. Chcel som Vám to povedať osobne, predtým, ako sa dozvedia o tom masmédiá. Prezidenti Ruska, Bieloruska a Ukrajiny sa rozhodli, rozpustiť ZSSR.
O dva týždne mi ďaľší telefonát potvrdil, že ZSSR už neexistuje. Boli sme s Barbarou na Camp Davide. Bolo to na Štedrý deň v r. 1991, keď mi zavolal Gorbačov, aby nám poprial veselé Vianoce a porozprával mi o udalostiach posledných dní. Vystúpil aj v televízii, aby všetkých informoval, že ZSSR už neexistuje a že vojenské velenie prešlo na prezidenta Ruska. Môžete prežiť krásne a pokojné Vianoce, povedal“.

Podľa článku publikovanom v The New York Times, operácia použila všetky zbrane, ktoré mala CIA k dispozícii – psychologickú vojnu, sabotáže, hospodársku vojnu, strategické zavádzanie, kontrarozviedky, kybernetickú vojnu – všetko v spolupráci s Národnou bezpečnostnou radou, Pentagónom a FBI. Rozbili vynikajúci špionážny tým ZSSR a destabilizovali štát ako taký. Bolo to kolosálne víťazstvo. Keby sa to udialo naopak (ZSSR proti USA), hodnotili by to ako terrorizmus.
O tejto téme hovorí tiež iná kniha „Odkaz popola“; na záložke je napísané:
„Tim Weiner je reportérom The New York Timesu, ktorý písal o činnosti CIA počas dvadsiatich rokov. Je nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo o tajných programoch Národnej bezpečnosti. Bol v Afganistane a iných krajinách, aby zmapoval na mieste operácie zaštítené organizáciou CIA.
Odkaz popola sa opiera o 50 tisíc dokumentov, patriacich väčšinou CIA a o stovky rozhovorov s veteránmi tejto agentúry, včítane jej desiatich riaditeľov. Je to panoráma CIA od jej vzniku, cez 2. svetovú vojnu, aktivity počas studenej vojny a vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra 2001“.
Článok Jeremyho Allisona publikovaný v Rebelióne v júni 2006, ako aj články Rosy Miriam Elizaldelovej publikované 3. a 10. septembra 2007, zverejňujú tieto akty, opisujúc idey jedného z autorov voľného softvéru, čím dokazujú, že postupne so zdokonaľovaním technológií bude čoraz ťašie odhaliť takéto činy.
Rosa Miriam publikovala dva jednoduché články, ktoré nemali ani 5 strán. Ak by ale chcela, mohla by o tejto téme napísať celú knihu. Poznám ju odvtedy, keď ako mladá novinárka sa ma na jednej tačovej konferencii pred pätnástimi rokmi opýtala, či si myslím, že prežijeme „mimoriadne obdobie“, ktoré pre nás nastalo po páde socialistického tábora.

ZSSR sa rozpadol s veľkým rachotom. Odvtedy sme promovali státisíce mladých ľudí. Aká inú ideologickú zbraň môžeme vlastniť, ktorá by bola silnejšia ako vysoká škola nášho uvedomenia. Vlastnili sme ju už vtedy, keď sme boli národ prevažne analfabetov alebo semianalfabetov. Ak sa jedná o to, poznať skutočné zvery, nechajte len, aby prevládli u nich inštinkty. O tom môžem veľa hovoriť.
V súčasnosti hrozí svetu pustošivá hospodárska kríza. Vláda USA zapája všetky možné prostriedky, aby ubránila právo, ktoré porušuje zvrchovanosť ostatných štátov, skupuje suroviny a energie, moderné technológie, najúrodnejšie pôdy a najmodernejšie stavby na svete, za peniaze, ktoré sú len papierom.

Fidel Castro Ruz
Havana 18. septembra 2007, 18:37 hod.


5.
označiť príspevok

Kasafran
   26. 9. 2007, 10:24 avatar
4. pokračovanie:

Keby sa to udialo naopak (ZSSR proti USA), hodnotili by to ako terrorizmus.
O tejto téme hovorí tiež iná kniha „Odkaz popola“; na záložke je napísané:
„Tim Weiner je reportérom The New York Timesu, ktorý písal o činnosti CIA počas dvadsiatich rokov. Je nositeľom Pulitzerovej ceny za dielo o tajných programoch Národnej bezpečnosti. Bol v Afganistane a iných krajinách, aby zmapoval na mieste operácie zaštítené organizáciou CIA.
Odkaz popola sa opiera o 50 tisíc dokumentov, patriacich väčšinou CIA a o stovky rozhovorov s veteránmi tejto agentúry, včítane jej desiatich riaditeľov. Je to panoráma CIA od jej vzniku, cez 2. svetovú vojnu, aktivity počas studenej vojny a vojny proti terorizmu, ktorá sa začala 11. septembra 2001“.
Článok Jeremyho Allisona publikovaný v Rebelióne v júni 2006, ako aj články Rosy Miriam Elizaldelovej publikované 3. a 10. septembra 2007, zverejňujú tieto akty, opisujúc idey jedného z autorov voľného softvéru, čím dokazujú, že postupne so zdokonaľovaním technológií bude čoraz ťašie odhaliť takéto činy.
Rosa Miriam publikovala dva jednoduché články, ktoré nemali ani 5 strán. Ak by ale chcela, mohla by o tejto téme napísať celú knihu. Poznám ju odvtedy, keď ako mladá novinárka sa ma na jednej tačovej konferencii pred pätnástimi rokmi opýtala, či si myslím, že prežijeme „mimoriadne obdobie“, ktoré pre nás nastalo po páde socialistického tábora.

ZSSR sa rozpadol s veľkým rachotom. Odvtedy sme promovali státisíce mladých ľudí. Aká inú ideologickú zbraň môžeme vlastniť, ktorá by bola silnejšia ako vysoká škola nášho uvedomenia. Vlastnili sme ju už vtedy, keď sme boli národ prevažne analfabetov alebo semianalfabetov. Ak sa jedná o to, poznať skutočné zvery, nechajte len, aby prevládli u nich inštinkty. O tom môžem veľa hovoriť.
V súčasnosti hrozí svetu pustošivá hospodárska kríza. Vláda USA zapája všetky možné prostriedky, aby ubránila právo, ktoré porušuje zvrchovanosť ostatných štátov, skupuje suroviny a energie, moderné technológie, najúrodnejšie pôdy a najmodernejšie stavby na svete, za peniaze, ktoré sú len papierom.

Fidel Castro Ruz
Havana 18. septembra 2007, 18:37 hod.
váš príspevok

Pridávať príspevky môžu iba zaregistrovaní účastníci fóra.

Som zaregistrovaný

nick: heslo:
zostať trvalo prihlásený    
Nie som zaregistrovaný

Vaša prezývka:  

Po zaregistrovaní budete automaticky presmerovaní do tejto témy.

najnovšie príspevky na celom fóre

dnes, 17:28,  To si pocul, ako sa hovori, ze pycha zomiera az dve hodiny po cloveku? Je to nerest, ktora sa asi...
dnes, 17:27,  Dobre, sám si si určil ortieľ a nepomôžu ti ani tvoji americkí kamaráti a nás...
dnes, 17:26,  Ja ešte menej Jarko. Ale veď chceme sa učiť a chceme byť lepší.
dnes, 17:25,  A vieš čo je na tom najkrajšie? Že takto porovnávať, ktorá sociokultúra je najlepšia a...
dnes, 17:25,  Čo najskôr a zober si aj kamošov čím viac tým lepšie . Najlepšie aj dnes alebo zajtra ....
dnes, 17:24,  Jasne, da sa. Myslis, ze nie som pokorny? Inak ty nikoho djjaro neurazas, ani mna. Kritika nie je...
dnes, 17:23,  Kedy a kde ?
dnes, 17:22,  Malo pokory mam ,
dnes, 17:21,  Ano chcem
dnes, 17:21,  Ja si myslim, ze Milan vie ako trebars na Fotona, a ty na ludi ako kntsz, vasu debatu by som si...
dnes, 17:20,  Ľahko sa učí, ťažšie sa odúča.
dnes, 17:20,  Chceš na piču ?
dnes, 17:20,  Podľa mna si nikoho neurazil. Auxiliarius myslel ješitký stromeček *39 veľa sa tu nadáva,...
dnes, 17:20,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
dnes, 17:20,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
dnes, 17:19,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
dnes, 17:19,  rodák to porad tvojej prepitej hlave
dnes, 17:19,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
dnes, 17:19,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
dnes, 17:19,  Svetové médiá si už v tom čase všímali, že švédske štatistiky sú v porovnaní s...
neprehliadnite
df.sk na Facebooku
vyhľadávanie
 
Skúsenosť je niečo, čo človek získa až po tom, keď to už nepotrebuje.
Prevádzkuje df.sk | TOPlist
(136 227 bytes in 0,719 seconds)