Pred Kobercom part 7

Späť v Moskve. Čo mám robiť? Znovu som našiel sestru, naopak zase mama odchádza, to skutočne život existuje na jednoduchej báze striedačky? Nechce sa mi veriť tomu, že je toľko komplikovanej zložitosti riadenej len hlúpym princípom jednoduchej jednoduchosti. Naozaj som nevedel, čo mám robiť. Prišla výpoveď, ktorú som z tejto nevedomosti položil na bar medzi prázdne poldeci majiteľovi. S Michailom som sa takmer už ani nerozprával. Nasťa, ako si iste viete domyslieť ma mala krásne na háku, dokonca si našla nového priateľa. Bolo mi zle keď som ich videl, ale na druhú stranu som im to prial, vedela kam smeruje, takže v tom prianí bolo aj dosť veľa závisti. Vlastne som chodieval po námestí, ľudské tváre sa menili na šmuhy v šere, kto sú? Neviem, no jedno viem, závidím, závidím, že majú aspoň úboho strohú predstavu smeru ich krokov a to aj keď ide len o smiešnu banku alebo podobne plytkú blbosť. Chodím v kapucni alebo to len vy všetci? Prosím, nemé tváre, tak aspoň hlásku, aj úplne tichú, len aspoň malú zmienku o živote. Pomôžete mi? Nie... vlastne aj tak, bočte preč, veď mi ani pomôcť nemôžete, pešiak stojí na konci šachovnice odkázaný sám na seba.

Týchto pár zvratov v mojom živote ma dostalo do podivnej situácie, absolútna neschopnosť zaradiť sa opäť do normálu. Biť som sa už viac nemohol, Nasťa bola passé a Michail pochopil, že mi niet pomoci, tak mi nechával voľné pôsobisko. Skúšal som párty... nič. Skúsil som iné práce... nič. Skúsil som chodiť na večerné kurzy... nič. Skúsil som ostať so snobmi... nič. Skúsil som posledný kanál... nič. Takže nakoniec som sa len mŕtvo prechádzal mestom a ulicami, ktoré mu snáď už ani nepatrili. Zúfalo som v noci stláčal „RESET“, samozrejme nefungoval, život si egoisticky plynul ďalej bez ohľadu na moje potreby, na nádeje, tak som skúšal aspoň prehrávať nanovo. Pozeral som si VHS, na ktorej bola moja púť. Zaujímavé bolo, že nahrávanie sa ukončilo v jednom bode, pokračovanie jednoducho režisér hodil do koša a mňa prestalo baviť čakať na koniec alebo aspoň ďalšiu časť. Svet sa mi začal zdať ako najprázdnejšie a najšedšie miesto.

-Mami, kúp mi balónik.-, pripomína mi to detstvo.
-Nie, poď, nemáme čas, ocko na nás čaká.-
-Mami, len jeden. Prosím!-
-Miláčik, nemáme čas. Aha, auto je už tu!-
-Mamiii!-, no matka nepočúva dievčatko a ťahá ho za ruku preč. Zrazu sa ale stane malý zázrak, predavač, ktorý ziskuchtivo sleduje celý výjav malej tragédie, sa stane opäť človekom. Rýchlo odviaže červený balón, poklusom dobehne dievča a podá mu ho. Dieťa chytí špagát a pozrie hlbokými tmavými očami do tváre starého muža.
-Ďakujem ujo.-, matka potiahne dieťa do auta a jemu sa povraz vyšmykne. Dvere na taxíku sa zatvárajú. Červené šťastie stúpa k nebu. Vodič pridá plyn a pohne sa... Z auta miznucého v smogu hľadia dve mokré oči, no červenú na nebi vystriedala zelena na semafore. Som len smutný...

Kam sa tak ponáhľali?

Takýmto životom som strávil rok. Za tento čas sa ozaj nestalo nič, čo by stálo za zmienku, prázdne potĺkanie sa naozaj nie je hodné záznamu alebo vôbec mrhania miesta v pamäti. Bolo to už pár mesiacov, čo som stretol starú partu a teraz sa predo mnou zjavilo dievča – nazvime to v rozpuku. Nie, nemyslite si, nesnívajte, Nasťa to nebola, bola to jej kamarátka Máša. Najskôr som myslel, že ju len mávnutím ruky nechám niekde v úzadí mysle, ale niečo mi nedalo, pýtal som sa naspäť do cyklu umierania a rodenia sa, tak som sa pristavil.

-Ahoj Mášenka.-
-Ahoj, ako sa máš? Dávno som ťa nevidela.-
-Zle, ale vlastne teraz už aj lepšie.-
-Celkom nám chýbaš, si príliš ***nutý na to, aby ťa niekto nahradil.-
-Ďakujem.-, čo to je za zvuk, ja sa smejem?
-Teda aspoň Alex to hovorí.-, červené líca, červené.
-Ach, chýbate mi, vlastne veľmi.-, áno, rozhodne sa usmievam.
-Dnes ideme von, príď...-
-Prídem! Kedy, kde, čo?-

Skôr než stihla odpovedať mi asi po tisíci raz zazvonil mobil, už som sa to naučil ignorovať. Ale poznáme to všetci, práve ten osudný raz sa človek pozrie. Displej hlása „sestra“.

-Prepáč Mášenka, musím to zdvihnúť. Ale večer sa ozvem.-
-Jasné.-, tak tento úsmev si zapamätám.

-Prosím?-
-Ahoj Iľjuška.-
-Ahoj Anna, čo sa deje?-
-Ide o mamu.-, celý obsah žalúdka sa mi samovoľne valí do žíl.
-Preboha, čo sa deje?!-
-No, ehm, nie je zdravá...-
-Nerozťahuj! Čo sa deje?!-
-Doktor povedal, že liečba trochu zabrala.-
-Čo?-
-Ak sa to udrží, tak ju nepochováme čoskoro, ale ešte nás takých päť rokov bude otravovať.-, moja sestra a jej nemiestny humor.
-Ešte raz?!-
-Počul si.-, cítim jej úsmev až sem a že vraj mobil prenesie len zvuk, kde v príručke zabudli pocity?
-Ešte dnes prídem! Ahoj!-

Žeby sa konečne niečo pohlo? Zabúdam na Nasťu, páči sa mi iná, vlastne rýchlo jej píšem esemesku, že dnes to nestihnem, ale niekedy môžeme vybehnúť len v páre. Mama to zvláda, dokonca lepšie ako hovorili najoptimistickejšie prognózy. Potrebujem auto, takže bežím k Michailovi a taktiež mu volám. Nechcem sa zdržiavať. Už je to takmer len cez ulicu.

-Michail!-
-Iľja?-
-Potrebujem tvoje auto. Môžem?-
-Jasné, bez problému.-
-Dík, doma si?-
-No asi o dve minúty. Počkám na teba s kľúčmi.-
-Hej, vlastne ťa vidím.-, pár desiatok metrov.

Všetko sa obrátilo na ruby, všetko je zrazu skvelé. Michail sa obzrel a usmial sa, vedel, že som sa konečne vrátil späť... „Michail!“, neviem, či som to zakričal do telefónu, alebo na celú ulicu, všetko to zúfalstvo aké je vôbec pridelené jednej osobe, všetko som to vtesnal do toho krátkeho výkriku. Trúbenie. Obraz sa dokonca odmietol spomaliť, takmer sa dokonca zrýchlil. Úsmev na priateľa, akú lepšiu vec v živote stihnete? Náraz. Bábika zmietajúca sa v život nerešpektujúcom pragmatizme. Kosti praskajú a trhajú zvyšok tela. Titulok v zajtrajších miestnych novinách „Na mieste mŕtvy...“.

marska, idem sa ja schovať pod tvoj koberec..tu je svätý pokoj.. a dobré čítanie ..Annin výrok " bude nás ešte otravovať päť rkov "..je mi akýsi povedomý..hups mám to..Jedno zrkadielko bolo štedrejšie..povedalo 15 rokov ..a ja stále netrpezlivo čakám na to veselšie..Dočkám sa ho???..menej na fraj, častejšie písať..však stratíš niť a myšlienky

dufam, ze titulky v novinach budu prezil. teraz, ked mama dostala druhu sancu.

Marska daj kratsi clanok, skor si ho viaceri precitaju.

I dont care

Úžasný pociť, keď človeku zviera srdce železná obruč tak dlho, že ju už ani necíti... a ona odrazu povolí