Pred Kobercom part 6

No, môj život sa neuveriteľne obrátil k lepšiemu. Mal som prácu, zdieľal obrovský apartmán s priateľom a mal som milujúcu priateľku. A navyše teraz sa zjavila nová zábavka, súboje. Darilo sa mi a to až nadmieru dobre, zrazu som bol bohatý už aj ja, tí zvrátení bohatí ľudia boli ochotní staviť ohromné peniaze a už len podiel, ktorí sme z toho dostali bol úžasní a občas sme trošku aj dopomohli. Viete ako to chodí, párkrát som sa tváril, že som zranený alebo mimo formu, takže všetci stavili na súpera, len Michail ako správny tréner na mňa... vyhral som. Niekoľkokrát som prehral schválne, ale to bola len zábavka, väčšinu času som vyhrával, prirodzene, stretol som aj lepších súperov a hoci ich nebolo veľa, tak vždy keď sa niektorí z nich zjavil, ostal som ležať na zemi a dával sa z toho dokopy dva ďalšie dni. Mojim problémom bolo, že mi niečo chýbalo, bol som ochotný prekročiť moje hranice znesiteľného aj niekoľkokrát, telo slepo počúvalo vôľu.

Vo voľných chvíľach som vďaka týmto zisteniam študoval filozofiu a prirodzene ma najviac upútali práve existencionalizmus a voluntarizmus, fascinovala ma myšlienka, že všetko, čo mi len napadne, môžem dosiahnúť len vôľou. Skúšal som rôzne veci, napríklad som si zobral na týždeň voľno a skúšal som nespať. Hoci som po troch prebdetých nociach už padal únavou a každé mäkkúčke miesto sa mi ponúkal, aby som si oddýchol a mal som isté poruchy pozornosti, štvrtú noc som bol schopný sa postaviť a ísť za Nasťou a venovať sa jej, takmer úplne plnohodnotne, pokračoval som na koncert do mesta a stále som ovládal vzpierajúce sa telo, ktoré sa podvoľovalo a ja som získaval ohromné sebavedomie, dokážem všetko. Vôľa, tá moja nesmrteľná vôľa ma napĺňala až po okraj, pretekal som ňou. Vedľajším produktom boli chvíľkové neurózy a hlavne som strácal cit, stával sa zo mňa stroj, ktorý fungoval na vlastný povel a keďže nebolo mechanickej bariéry, tak si rozkazoval stále.

V piatok na obed som skolaboval. Samozrejme, inak to dopadnúť nemohlo. Spal som až do nedele, ale čo bolo zaujímavé, tak som nesklamal. Michail sa obával, že v tomto stave nemôžem bojovať. No ja som si kolaps vysvetlil jednoducho, hoci je moja vôľa všemohúca a bez hraníc, tak moje telo má svoje limity a teda nedokáže splniť absolútno, ale z postele som vstal a presvedčil Michaila, že môžeme ísť, že to zvládnem... tej noci som sa bil dvakrát. Vyhral som na celej čiare oba súboje. Hoci moja kondícia bola horšia, moja vôľa bola mnohokrát lepšia. Druhý protivník dokonca skončil na týždeň v nemocnici s ťažkým otrasom mozgu. Hneď som volal do práce a vybral posledný týždeň voľna, celý týždeň som len políhaval doma a nerobil nič, odpočíval som a dával sa dokopy. Tu som vôľu popustil slobode, bol to len jednoduchý experiment, len som potreboval zistiť, že aký silný vlastne som a bol som s tým nadmieru spokojný.

Vrátil som sa do normálu, celý týždeň v práci, pomedzi to s Nasťou a v nedeľu zápas. Nasťa ešte stále nevedela, že sa niečoho takého zúčastňujem a dokonca v pozícii herca na javisku, nebol som si istý, či by to pochopila, držal som sa hesla, že dievčatá násilie veľmi rady nemajú, síce ja sám so to za násilie nepokladal, pripadalo mi to skôr ako šport, ako keby som len bol hral šach alebo biliard, šlo o presnosť a taktiku, nie o silu. Lenže práve pri nej som sa cítil čudne vinný, že ide práve len o tú silu (a naozaj nešlo, zažil som aj súboje typu Dávid verzus Goliáš), ona predsa bola tá nežná časť môjho života, k tej nádhernej krehkosti mi nejaká bitka absolútne nešla, tak som vytvoril proste jeden môj život naviac, ktorý sa odohrával na konci týždňa (rozdeliť osobnosť som nemohol, pretože v každom jednom okamihu som to bol stále ten istý ja). Niekedy keď som mal voľno, tak som behal s Nasťou po lúke a zbieral kvety, ktoré si náhodne kde tu vytŕčali hlávky z pôdy. Naháňali sme sa a potom padali do náručí, považoval som to za najkrajšie obdobie aké som zažil a aké kedy zažijem a niežeby som sa chcel ženiť alebo že by som si neuvedomoval, že Nasťa sa ešte len blíži k sedemnástemu roku života, ale svojim spôsobom som rátal s tým, že spolu už budeme naveky v absolútnom šťastí a ešte ako sedemdesiatníci sa budeme naháňať, hoci len na parkovisku a na elektrických invalidných vozíkoch, ale budeme sa smiať stále tak isto. No to som už mohol začať tušiť, že nič krásne netrvá večne a termity života sa prežerú akýmkoľvek a akokoľvek hrubým stromom.

Uplynul už rok takéhoto života a stále som neregistroval žiadnu zmenu, v práci ma povýšili (alebo lepšie povedané dostal som väčší plat) a navyše som začínal byť akousi tichou celebritou, veď to poznáte, rímske ženy tiež milovali gladiátorov a najmä tých úspešných a to som ja bol a s malou troškou narcizmu zas ani škaredý nie som a asi ako jediný som tam mal ešte všetky svoje zuby. Začal som sa zúčastňovať rôznych akcií a večierkov, neuvedomil som si ako veľmi ma pohltilo moje alterego. Je to pravda, peniaze kazia človeka, prinajmenšom ak si nedá pozor. Už som pomaly zabudol aké to je len tak sedieť pod železničným mostom a s priateľmi opitý skopávať malé kamienky dolu a smiať sa na tom ako sa ďalší z partie neúspešne štverá hore mokrým svahom. Tieto výlety boli pre mňa už viac ako ojedinelé, áno, stále som chodil s Nasťou, ale často sme sami šli niekam von alebo proste do nejakého baru. Tu musím podotknúť, že veľká vďaka mojim priateľom, že to so mnou vydržali a vlastne obdivujem aj sám seba. Jediný, kto si veľmi nesťažoval bol Michail, lenže on bol pre luxus a peniaze stvorený, hoci mi pripadal ako úplne nepoškvrnená ľalia, tak stále mal nejakú záhadnú skrútenú vlastnosť, ktorá to dokázala akosi skombinovať práve s tým luxusom. S odstupom času som naozaj nerozumel tomu, že som sa takto vedel klamať, odcudzil som sa sám sebe. Slabým tempom som popieral takmer všetko v čo som veril a toto tempo krásne zabíjalo aj pochybnosti, kým so sa zo začiatku pozastavil nad tým, že sa pri nejakej trápnej konverzácii bohatých slečien na koktejlovej párty smejem ešte trápnejšiemu snobskému vtipu, tak neskôr to už bolo akousi prirodzenou voperovanou slušnosťou, lenže ako iste viete, slušnosť by nemala byť umelá a nejak umelo vytvorená, mala by vychádzať z dobroty ľudského organizmu. Jediná vec, od ktorej som si ako tak dokázal udržať odstup boli aférky (opäť hľadajte odkaz na staroveký Rím). Hoci mladé slečny sa snažili a párkrát sa aj v istom slova zmysle pobili o ich „hrdinu“, tak som odolával, nevinné provokácie, bozky a flirty si zo záznamu vymazávam, Nasti som ostal verný. Len som ju už trošku odsúval bokom, veď to poznáte, žiara a lesk pokladu vás k nemu pripútajú neopísateľnými okovami (aspoň je tu dôkaz, že som pomerne dosť úbohý človek, schopný poprieť svoje zásady).

A tak sa to všetko proste jedného dňa zrútilo, začalo to v piatok. Stál som za barom a nalieval drinky pre oslavujúcu partu pri stole. Tuším, že posledný z tej partie mal osemnásť, takže oslavovali s veľkým štýlom. Nasťa ich s úprimným záujmom pozorovala, tento sychravý deň nás citlivejších zmenil na pozorujúce chodiace mŕtvoly, nerozprávali sme, len sme pozorovali všetko, čo bolo okolo nás, všetko to, čo sa okolo nás dialo, len samých seba sme trošku zanedbali, akurát v telke nad barom bežali večerné správy. Pri čapovaní piva som zachytil ako moderátorkin hlas vyslovil meno môjho rodného mesta, obzrel som sa, veď ešte stále som mal putá k môjmu pôvodnému domovu. Našli utopeného muža, v krvi mal tri promile a je isté, že buď tam náhodne spadol, alebo proste opitý skočil, priatelia a manželka ho dnes okolo obeda dodatočne identifikovali, našli sa aj doklady.

Pohár mi vypadol z ruky, rozbil sa na maličké po zemi utekajúce kúsočky skla, ktoré unášali vlnky piva rútiace sa po podlahe ako tsunami.

-Čo sa stalo?-, okamžite reagovala Nasťa.
-Uhmm, nič, nič. Len som sa zamyslel.-, usmial som sa na ňu a pozbieral črepiny.
-Kam pôjdeme zajtra?-
-Prepáč zlato, ale zajtra už mám plný deň.-

Samozrejme, že som plný deň nemal. Mal som úplné voľno, v hlave sa mi znovu prehrala celá reportáž a spomenul som si kedy som naposledy videl môjho otca živého, ako veľmi som si vtedy želal, aby bol mŕtvy. No teraz bol a ja som chápal, že so si vždy želal len to, aby som bol natoľko silný, aby som mu vedel pomôcť, no nebol som. Veď som bol len dospievajúci chlapec. Teraz ležal na stole, čakajúc na naloženie do rakvy a ja som ležal doma na gauči. Aká úžasná paradoxnosť človeka, nemáte prečo toho človeka mať radi, ale keď je už za vodou s Cháronom, tak si uvedomíte, že predsa len nejaké city tu boli. Na pohreb som nešiel, proste som nemohol, nemohol som vidieť ani jeho, ani mamu, ani priateľov. Nezvládol by som to. Aké prudké narušenie môjho dokonalého života.

V nedeľu som nad tým rozmýšľal v ringu. Súper poskakoval a uhýbal sa, ľudia navôkol si šeptali a uzatvárali súkromné stávky, že za koľko ho zložím, nezadané slečny sa chichotali a vymýšľali akési fámy a on ležal pod zemou a ten druhý sa stále uhýbal. Bol som absolútne vyradený, jednoducho som nevedel, čo mám robiť. Všetky moje pohyby boli narušené obsahom hlavy, myšlienky sa mi miešali so spomienkami. Bože, je mŕtvy. Rana do spánku a vidím zlaté mušky, ktoré mi šantia pred očami, dobiedzajú do seba v lákavom tanci až kým sa obraz zase nevráti do jasného prenosu. Predstavím si mamu a dostanem ranu do brucha, moja myseľ zareaguje ako auto, ktoré konečne v zime naštartujete, spomienka je jasná a motor buráca, ďalšiu ranu sa nesnažím vykryť, jednoducho tú ruku chytím, súper na mňa prekvapene pozrie. Netrápi ma to, spomínam si na všetky tie bitky. Lámem mu ruku. Všetky tie údery. Vykĺbil som mu zápästie. Všetky tie slzy. Drtím členok na prach, vybíjam zuby, ničím človeka. Neviem kedy upadol do bezvedomia, spamätal som sa, až keď sa do mňa pustil rozhodca a jeho tréner. Michail sa ma snažil odtiahnuť preč a keďže mi údery rozmazali videnie, tak namiesto protivníka vidím červený fľak a moje ruky vyzerajú podobne. Potom odpadávam a posledná myšlienka je, že dúfam, že práve sa zo mňa ten Kain naozaj nestal.

Bol to môj posledný zápas, ten muž sa dlho liečil, ale je v poriadku, okrem toho, že má umelé skoro všetky zuby. Liečil som sa aj ja, keď sa ma snažili odtrhnúť od toho šialenstva, tak som tiež došiel k nejakým tým úrazom. Nakoniec som sa liečil aj duševne, Nasťa za mnou náhodou prišla a keď videla môj stav, tak začala chápať. Povedal som jej pravdu. Takmer rok klamstva, to mi odpustiť naozaj nemohla a rozišli sme sa. Bol som stále tak vykoľajený, že to bolo pre mňa len ako odkvitnutý kvet, hodíte do koša a do vázy dáte nový, žiadna veda. Posledná rana prišla v utorok ráno. Volala mi sestra.

-Iľja?-
-Anna! Rád ťa počujem.-
-Vieš, že otec je mŕtvy.-
-Áno, viem.-
-Chcem aby si prišiel domov, len na návštevu, mama nás potrebuje.-
-Sama si ho vybrala.-, nemám chuť, naozaj nie.
-Jeho áno, ale nie to, čo spôsobil.-
-Aňuška, čo sa stalo?-
-Vieš, je to pravdepodobne z tých úderov.-
-O čom to hovoríš?!-
-Mama má rakovinu.-

Svet sa povracal a zvracal celú noc.

👍: dorota

marska, máš obrovský talent

a ja obrovsku zlosť..na marsku ..čítala ale napíšem..až ma prejde...

ty čo sa na mňa hneváš?a to som ešte len prišiel

keď vysrúhaš na mňa toho nešťastného smajlíka..hneď ma hnev prejde

ty si normálne sadista, hrôza!

ale no..hádam len nie

skus dat terz nieco vesele

aj ja som dorka čakala..ale už sa blížime

cas na prekonanie stareho stacionarneho modelu . nenavrhujem mu nic amoralne.

aha, tak predsa sa k veselšie blížime
ale ináč marska, tak písala ninka..máš skutočne talent a to nie len na písanie..ale dúfam, že budeš aj dobrým psychológom

už mám všetky skúšky hotovéale nechcem byť psychológom, čakám na odpoveď z KE z pedagogiky

a tá odpoveď z KE kedy že má byť?..ja len, aby držala som ti prsty

nuž ja som z toho jeleň..veď tá je tiež psychológia zdravia(monológ)

asi koncom mesiaca by mala byťa máš zákaz sa na mňa kedykoľvek hnevať

a keď zakázane ovocie najlepšie chuti

Na teba sa tu niekto aj vie hnevať?

a hele Nadi..máme rovnaký čas..a občas aj názory, ale len občas

Rovnaké názory nezavdávajú dôvod sa spolu rozprávať - a my dve máme o čom...

no očividnea veď sem tam Borisa nahnevám

Borisa sem tam nahnevá každý...

dorota, marska netvorí na povel

pochopitelne

👍: ninka

sa mi paci 🙂..