Parmenides

Zdravim Vas,

Dobry ludia,
potreboval by som pomoct. Totisto mam spravit referat o Parmenidesovi, resp. o jeho filozofii.
Mozete mi vysvetlit Laicky, ako chapal pojem bytie? Co je bytie? A co je nebytie? Ak by bola nejaka schema, podla ktorej sa to da pochopit...
Ja to potrebujem rozpisat na min. 2 strany. A ako citam, tak citam, ale dialogy od Platona, kde pise o Parmenidesovi nechapem.
Velmi vam budem vdacny...
Vlado.
ň

Čo presne nechápeš?
Cituj sem.

Neviem, ale keď budeš hotový tak ti to rad skontrolujem :D

fuj, filozofiu neznasam, no parmenida som mala rada.
od neho je ten moj oblubeny vyrok - nic neexistuje. (alebo tak nejako)
vlastne tym hovori, ze nieco ako nic nie je, nemoze byt. lebo aj ked si myslis, zeby si objavil nic, uz len samotna myslienka na to - je nieco. a teda ak si co i len pomyslis nic, uz je niecim. ak sa dobre pamatam.

viluetta: tvoj nazor sa mi paci, v podstate mas pravdu. Filozofi, ktory zili pred 2500 rokmi uplne inak zmyslali, mali ine problemy, inom prostredi zili...kto ich ma pochopit?

dakujem vam za par slov, i to potesilo...nejak sa s tym budem musiet popasovat...

Podstatu Parmenidesoveho chapania o byti. Tvdrdi, zre Bytie je a nebytie nieje. Ako to mam chapat? Dalsiu vec, co nerozumiem je, ked rozprava o mnohosti a o "jedno".

Citátik s kontextom sa nenájde?

ruwolf: ak chcces mozem ti poslat jeden dokument, kde je jedna rozprava dialog, ktory mam rozobrat. ide o to, ze neviem o com kecaju filozofi medzi sebou

odkaz

Pred sokratovské obdobie

SI pozri či vedel matiku a či ju používal

pozri či mal argumenty epistemi čo kritizoval či myslenie alebo jazyk.

vie mi niekto povedat, o co tu vlastne ide?
A čo celok? Nie je celkom to, čomu nechýba nijaká časť?
Isteže.
V obidvoch prípadoch by teda jedno bolo zložené z častí, aj keby bolo celkom,
aj keby malo časti. Nevyhnutne.
V obidvoch prípadoh by teda jedno bolo mnohosť, a nie jedno. Pravdaže.
Musí byť teda nie mnohosť, ale jedno samo.
Musí.
Nebude to teda ani celok, ani nebude mať časti, ak to jedno bude jedno. Isteže nie.
Ak teda jedno nemá nijaké časti, nemá ani začiatok, ani koniec, ani stred;
totiž takéto veci by boli jeho časťami. Správne.
D
430
Koniec a začiatok je obmedzenie každej veci.
Akoby nie?
Jedno je teda neohraničené, ak nemá začiatok ani koniec.
Neohraničené.
A teda i bez tvaru; nemá totiž účasť ani na okrúhlosti, ani na priamosti.
Ako to?
Okrúhle je asi to, čoho obvod je všade rovnako vzdialený od stredu. E Áno.
A priame to, čoho stred je na ceste medzi oboma krajnými bodmi.
Tak.
Iste by teda jedno malo časti a bolo by mnohosťou, keby malo účasť buď na
priamom, alebo na okrúhlom tvare. Isteže.
Nie je teda ani priame, ani okrúhle, lebo nemá ani časti. 138 Správne.
Keďže je takéto, nie je asi nikde; nemohlo by totiž byť ani v inom, ani v sebe
samom. Ako to?
Keby bolo v niečom inom, bolo by zaiste dokola obklopené tým, v čom by bolo, a na mnohých miestach by sa toho dotýkalo mnohými svojimi miestami. Toho však, čo je jedno a bez časti a nemá účasť na okrúhlom tvare, nemožno sa dokola na mnohých miestach dotýkať.
Nemožno.
A keby bolo samo v sebe a seba samo objímalo, nebolo by ničím iným než sebou samým, aj keby bolo samo v sebe; nemôže totiž byť niečo v niečom, čo ho neobklopuje. B
Áno, to nie je možné.
Teda niečo iné by bolo samo to, čo obklopuje, a niečo iné to, čo je obklopené; lebo jedna a tá istá vec nemôže zároveň celkom trpieť i pôsobiť; a takto by jedno už nebolo jedno, ale dve.
Veru by nebolo.
Teda jedno nieje nikde, pretože nieje ani v sebe samom, ani v niečom inom. Nie je.
Pozri teda, keď je to s ním takto, či môže stáť alebo sa pohybovať?
Prečo nie?
Pretože keby sa pohybovalo, menilo by alebo svoje miesto, alebo samo by sa
menilo; to sú totiž jediné druhy pohybu. Áno.
Ak sa však jedno mení na iné, než je samo, už nemôže byť jedným. Nemôže.
Teda pohyb sa nemôže diať vo forme premeny.
Zdá sa, že nie.
Či teda zmenou miesta?
C
431
D
Hádam.
Keby totiž jedno menilo svoje miesto, alebo by sa samo otáčalo v kruhu, alebo by prechádzalo z miesta na miesto.
Nevyhnutne.
Ak sa teda točí v kruhu, musí sa pohybovať okolo svojho stredu a mať iné časti, ktoré sa pohybujú okolo tohto stredu. Čo však nemôže mať ani stred, ani časti, ako sa môže kedy točiť v kruhu okolo svojho stredu?
Nijako.
Ak však mení miesto, dostáva sa raz sem a raz tam a takto sa pohybuje? Isteže.
Neukázalo sa teda nemožným, aby jedno bolo niekde v niečom inom?
Áno.
Nie je teda ešte nemožnejšie, aby sa tam dostalo?
Nechápem, ako.
Ak sa niečo do niečoho dostáva, je nevyhnutné, aby to v tom nebolo celkom,
keď sa tam ešte len dostáva, a zase aby to nebolo celkom mimo toho, keď sa už do toho dostáva?
Isteže.
Teda keby sa niečo malo dostať do tohto stavu, mohlo by to byť len také, čo
má časti, pretože časť z neho by už bola v onom, ale súčasne druhá časť z neho by bola ešte vonku. Ale to, čo nemá časti, asi nijakým spôsobom nemôže byť ako celok zároveň v niečom i mimo niečoho.
Pravdaže.
A či tomu, čo nemá ani časti, ani nieje celkom, nieje ešte nemožnejšie dostať sa niekde, keďže sa tam nemôže dostať ani ako časť, ani ako celok?
Zdá sa, že áno.
Nemení teda miesto ani tak, že by niekde išlo a do niečoho sa dostávalo, ani tak, že by sa na tom istom mieste otáčalo, ani že by sa samo menilo.
Tak sa zdá.
Jedno je teda tak či tak nepohyblivé.
Nepohyblivé.
Ale tvrdíme tiež, že je nemožné, aby bolo v niečom.
Áno, tvrdíme.
Ani nie je nikdy na tom istom mieste.
Ako to?
Pretože by už bolo v tom, v čom by bolo ako na tom istom mieste. Isteže.
Jedno teda nemôže byť ani v samom sebe, ani v niečom inom.
Nie veru.
Nikdy teda nie je jedno na tom istom mieste.
Zdá sa, že nie.
Teda to, čo nie je nikdy na tom istom mieste, nemôže byť ani v pokoji, ani nemôže stáť.
E
A
B
432
Nie je to možné.
Jedno teda, ako sa zdá, ani nestojí, ani sa nepohybuje.
Áno, tak sa zdá.
Teda nebude ani s iným, ani so sebou samým totožné, a práve tak nebude ani
od seba, ani od iného odlišné. Ako to?
Keby bolo odlišné samo od seba, bolo by odlišné od jedného a nebolo by už jedným.
To je pravda.
A keby bolo totožné s druhým, bolo by týmto druhým a nebolo by oným samým; takže ani takto by nebolo tým, čím práve je, totiž jedným, ale niečím od C
jedného odlišným.
Celkom správne.
Nemôže byť teda ani totožné s druhým, ani odlišné od seba samého.
Iste nie.
Ale nebude odlišné od druhého, pokiaľ to bude jedno; jednému totiž neprislú-
cha, aby bolo odlišné od niečoho, toto prislúcha len odlišnému a niečomu druhému. Správne.
Teda tým, že je jedno, nebude odlišné; alebo myslíš, že bude?
Nie veru.
Ale ak to nebude prostredníctvom tohto, nebude to ani prostredníctvom seba
samého, a ak to nebude prostredníctvom seba samého, nebude to ani samo; a keď samo nebude nijakým spôsobom odlišné, nebude odlišné od ničoho.
Správne.
Ani nebude totožné samo so sebou. D Prečo nie?
Preto nie, lebo podstata jedného nieje aj podstatou totožnosti.
Ako to?
Pretože ak sa niečo stane totožným s niečím, už to nie je jedno.
Ale ako teda?
Čo sa stáva totožným s mnohými vecami, nevyhnutne sa stáva mnohosťou,
a nie jedným. Pravdaže.
Ale ak sa,jedno" a „to isté" vôbec nelíšia, tu kedykoľvek by sa niečo stávalo tým istým, vždy by sa stávalo jedným, a kedykoľvek by sa stávalo jedným, vždy by sa stávalo tým istým.
Isteže.
Ak teda bude jedno totožné samo so sebou, nebude jedným samo so sebou; E a takto bude jedno a nebude jedno. Ale to nie je možné; nie je ani možné, aby
jedno bolo alebo odlišné od iného, alebo totožné samo so sebou. Nie je možné.
Takto by jedno nebolo ani odlišné, ani totožné ani samo so sebou, ani s iným. Iste nie.
433
A
Nebude ani podobné niečomu, ani nepodobné, ani samo sebe, ani inému. Ako to?
Pretože to, čo sa stalo totožným, stalo sa tým aj podobným.
Áno.
Ukázalo sa však, že totožné je svojou podstatou oddelené od jedného. Ukázalo sa.
Ale keby jedno bolo okrem toho, že je jedným ešte v nejakom stave, bol by to preň stav viac než jedno, čo je však nemožné.
Áno.
Teda jedno vôbec nie je v tom stave, že by bolo totožné alebo s niečím iným, alebo samo so sebou. Zdá sa, že nie.
Nemôže byť teda podobné ani niečomu inému, ani sebe.
Zdá sa, že nie.
Ani v tom stave nemôže byť jedno, že by bolo odlišné; takto by to bol stav
byť viac než jedno. Viac.
Čo však je v stave odlišnosti alebo od seba, alebo od iného, to by bolo nepo- dobné buď samo sebe, alebo niečomu inému, ak práve to, čo je práve v stave totožnosti, je podobné.
Správne.
Zdá sa, že jedno, keď nieje v stave odlišnosti, nieje nijako nepodobné ani
samo sebe, ani ničomu inému. Iste nie.
Jedno by teda nebolo podobné ani nepodobné ani inému, ani samo sebe. Zdá sa, že nie.
A keďže je takéto, nebude ani rovnaké, ani nerovnaké ani samo so sebou,
ani s niečím iným. Ako to?
Keby bolo rovnaké, muselo by mať rovnaký počet merných jednotiek s tým, s čím by bolo rovnaké.
Áno.
Keby však bolo väčšie alebo menšie ako to, s čím by ho bolo možné merať,
malo by viac merných jednotiek ako menšie, ale menej ako väčšie. Áno.
Ak však nemá spoločnú mieru s jednotlivými inými vecami, bude mať oproti jedným menšie, oproti druhým väčšie merné jednotky.
Akoby nie?
Teda iste je nemožné, aby to, čo nemá účasť na totožnosti, malo alebo tie isté merné jednotky, alebo čokoľvek iné rovnaké.
Nemožné.
Nebolo by teda rovnaké ani samo so sebou, ani s ničím iným, keby nemalo tie isté merné jednotky.
Zdá sa, že nie.
B
C
434
Ale keby malo viac alebo menej merných jednotiek, malo by toľko častí, koľko by malo merných jednotiek; a takto to už zasa nebude jedno, ale toľko, koľko má merných jednotiek.
Správne.
Keby však malo jednu mernú jednotku, bolo by rovnaké s mernou jednotkou; ale to sa ukázalo nemožným, aby samo bolo s niečím rovnaké.
Ukázalo sa.
Keďže teda jedno nemá ani jednu mieru, ani viac alebo menej mier a keďže vôbec nemá v sebe totožnosť, zdá sa, že nikdy nebude rovnaké ani samo so sebou, ani s ničím iným, a práve tak nebude ani väčšie, ani menšie ani od seba, ani od iného.
Celkom je to tak.
A čo, mohol by niekto usudzovať, že jedno je staršie alebo mladšie, alebo rovnakého veku ako iné?
Prečo nie?
Preto nie, lebo keby malo ten istý vek alebo so sebou samým, alebo s niečím iným, malo by účasť na rovnakosti času a podobnosti, z ktorých ani jedno, ako sme povedali, nemá účasť na jednom, ani pokiaľ ide o podobnosť, ani pokiaľ ide o rovnakosť.
Tak sme hovorili.
Aj to sme povedali, že jedno nemá účasť ani na nepodobnosti, ani na nerov- nakosti.
Isteže.
Keď je teda takéto, ako môže byť v porovnaní s niečím alebo staršie, alebo mladšie, alebo mať s niečím ten istý vek?
Nijako.
Teda jedno by nebolo ani mladšie, ani staršie ani toho istého veku ani samo so sebou, ani s niečím iným.
Zdá sa, že nie.
Teda keby bolo jedno takéto, vôbec by nemohlo byť v čase; či nie je nevyh- nutné, aby sa niečo, ak je v čase, vždy stalo samo od seba starším?
Je to nevyhnutné.
Teda staršie nie je vždy staršie od toho, čo je mladšie?
Ako to?
Teda to, čo sa stáva starším od seba samého, stáva sa zároveň aj mladším od
seba samého, ak má mať niečo, vzhľadom na čo by sa stalo starším.
Ako to myslíš?
Takto. Keď sú dve veci navzájom odlišné, nemusí sa jedna stávať odlišnou
len od druhej, ale od toho, čo už je odlišné, vec je už odlišná od toho, čo bolo odlišné, bola odlišná od toho, čo bude odlišné, bude odlišná, ale od toho, čo sa len stáva odlišným, ani nebola, ani nebude, ani nie je ešte odlišná, ale sa stáva odlišnou od toho a celkom ešte nieje.
D
To je nevyhnutné.
435
E
141 A
B
C
Ale staršie je odlišnosť od mladšieho a od niečoho iného.
Tak je.
Teda to, čo sa stáva starším samo od seba, zároveň sa nevyhnutne stáva aj
mladším samo od seba. Zdá sa.
Ale ono sa tým nesmie stať ani dlhší, ani kratší čas, ale mladšie alebo staršie v tom istom čase musí sa stať alebo byť, alebo sa stalo, alebo v budúcnosti sa stane.
Isteže aj toto je nevyhnutné.
Je teda nevyhnutné, ako sa zdá, že všetko, čo je v čase a má na ňom účasť, má so sebou samým ten istý vek a zároveň sa stáva starším i mladším od seba samého.
Skoro sa to tak zdá.
Ale jedno nemalo účasť na nijakom z takýchto stavov.
Nemalo.
Nemá teda účať ani na čase, ani nie je v nejakom čase.
Iste nie, ako to ukazuje úvaha.
Čo teda? Nezdá sa, že výrazy „bolo" a „stalo sa", a „udialo sa" znamenajú
účasť na čase, ktorý kedysi bol? Isteže.
A čo výrazy „bude", „stane sa" a „nastane" neznamenajú účasť na budúcom čase?
Áno.
A výrazy „je" a „deje sa" nie účasť na prítomnom čase?
Iste. ^
Ak teda jedno vôbec nemá účasť na nijakom čase, nikdy nevzniklo, nestalo sa
ani nebolo, ani teraz nevzniká, nestáva sa ani nie je, ani v budúcnosti nevznikne, nestane sa ani nebude.
Úplná pravda.
Je teda možné, aby niečo malo účasť na súcnosti inak než jedným z týchto spôsobov?
Nieje možné.
Teda jedno vôbec nemá účasť na súcnosti.
Zdá sa, že nie.
Teda jedno vôbec nie je.
Zdá sa, že nie.
Teda ani nieje tak, že jedno je; potom by už bolo súcnom a malo by účasť na
D
E
súcnosti. Ale ako sa zdá, jedno ani nie je jedno, ani nie je, ak máme veriť tomuto A výkladu.
Skoro sa tak zdá.
Ak však niečo nieje, môže tomuto nesúcnu niečo náležať alebo byť jeho? Ako by to bolo možné?
436
Neprislúcha mu teda ani meno, ani definícia, ani nijaké vedenie, ani zmyslové vnímanie, ani mienka.
Zdá sa, že nie.
Nemožno ho teda ani pomenovať, ani o ňom vypovedať, nemožno mať o ňom mienku ani poznanie, ani ho nijaká z bytostí nevníma.
Zdá sa, že nie.
Je teda možné, aby to s jedným bolo takto?
Zdá sa mi, že nie.
Chceš teda, aby sme sa ešte raz vrátili k počiatočnému predpokladu, či sa B
nám hádam pri novom skúmaní neobjaví nič iné?
Pravdaže, chcem.
Teda ak jedno je, sme uzrozumení, že musíme uznať to, čo z toho preň vyplýva,
nech už je to akékoľvek; nie je to tak? Áno.
Teda pozoruj znova.
Ak jedno je, môže síce byť, ale nemať účasť na súcnosti?
To nie je možné.
Teda jednému by prislúchala aj súcnosť, ktorá by nebola s jedným totožná;
lebo inak by ona nebola súcnosťou jedného, ani jedno by nemalo účasť na nej, potom by však vôbec nebol rozdiel v tom, či povieme „jedno je" alebo , jedno je C jedno". Teraz však už nemáme tento predpoklad: „ak jedno je jedno", ale „ak jedno je", a máme preskúmať, čo z toho musí vyplývať; nie je to tak?
Isteže.
Teda ,je" označuje niečo iné než „jedno".
Nevyhnutne.
Či teda niečo iné, ako že jedno má účasť na súcnosti, a či krátko povedaný
výrok: jedno je, nemá tento zmysel? Isteže.
Povedzme teda znova, čo z toho vyplýva, ak jedno je. Skúmajme, či tento predpoklad nevyhnutne neoznačuje jedno ako také, ktoré má časti?
Ako to?
Takto: ak sa hovorí , j e " o jednom, ktoré jestvuje, a „jedno" o tom, čo je jedno, D a ak súcnosť a jedno nie sú to isté, ale predsa patria, ako sme predpokladali,
k jestvujúcemu jednému, či nieje nevyhnutné, aby samo jestvujúce jedno bolo celkom a rozdeľovalo sa na časti Jedno" a „bytie"?
Nevyhnutne.
Máme teda každú z týchto častí nazvať len časťou, alebo sa má časť nazvať časťou celku?
Celku.
A celok je teda to, čo je jedno a má časti.
Isteže.
Ako teda? Môže každá z týchto dvoch častí jestvujúceho jedného, totiž jedno
a súcno, byť bez druhej časti, alebo jedno bez súcna, alebo súcno bez jedného? E
437
A
To asi nemôže.
Teda každá z týchto častí má opäť jedno i súcno, a tak sa bude každá časť skladať aspoň z dvoch častí, a týmto spôsobom to bude stále; čokoľvek sa stane časťou, má v sebe vždy tieto dve časti; jedno má totiž v sebe vždy súcno a súcno
jedno, takže sa stále nevyhnutne delí na dve a nikdy nie je jedno. Celkom tak.
Nebolo by teda takto jestvujúce jedno svojou mnohosťou nekonečné? Zdá sa, že áno.
Ale choď ešte aj touto cestou!
Ktorou?
Hovoríme, že jedno má účasť na súcnosti, a preto, že je? Áno.
A preto sa v jestvujúcom jednom objavila mnohosť.
Tak je.
Ale ako? Ak my samo jedno, o ktorom hovoríme, že má účasť na súcnosti, zachytíme len v myšlienke ako také bez toho, na čom má podľa nás účasť, objaví sa nám ono samo len ako jedno alebo ako mnohosť.
Myslím, že ako jedno.
Pozrime sa teda: súcnosť musí byť niečo iné ako jedno, a jedno iné ako súc-
nosť, pretože jedno nie je súcnosť, ale ako jedno má len účasť na súcnosti. Nevyhnutne.
Teda ak niečo iné je súcnosť a niečo iné jedno, jedno sa nelíši od súcnosti jednosťou, ani súcnosť od jedného svojou súcnosťou, ale sa líši navzájom odliš- ným a iným.
Isteže.
Takže odlišné nie je totožné ani s jedným, ani so súcnosťou. Ako by aj bolo?
A čo, ak zo spomínaných pojmov vyberieme podľa tvojho želania alebo súc- nosť a odlišné, alebo súcnosť a jedno, alebo jedno a odlišné, či si pri každom tom výbere nevyberáme akési dva pojmy, ktoré by sme správne mohli nazvať „oba"?
Ako to?
Takto: možno povedať „súcnosť"?
Možno.
A potom zase povedať Jedno"?
I to.
Nieje teda každé z nich osobitne vyslovené?
Áno.
Čo však, ak poviem „súcnosť a jedno", nie sú tým vyslovené obe spolu? Isteže.
Teda aj keď poviem „súcnosť a odlišné" alebo „odlišné a jedno", aj takto
používam v jednom i druhom prípade výraz „obe"?
B
C
438
Ano.
Ale či je možné, aby veci, ktoré sa správne nazývajú výrazom „obe", boli síce D obe, ale neboli dve?
To nie je možné.
Keď sú však niektoré veci dve, je nejaká možnosť, aby jedna i druhá z nich nebola jedno?
Nijaká.
Keďže teda tieto obe sú spolu dve, každá z nich je pravdepodobne jedno. Zdá sa, že áno.
Ak však každá z nich je jedno, nevzniknú, ak sa pridá nejaké jedno k nejakému
páru, spolu tri veci? Áno.
Nieje však číslo tri nepárne a číslo dve párne?
Ako by nie?
A čo, ak je číslo dve, nemusí byť nevyhnutne aj pojem dvakrát, a ak je číslo E
tri, pojem trikrát, pretože v dvoch je predsa obsiahnuté dvakrát jedno a v troch trikrát jedno?
Nevyhnutne.
Ak je teda číslo dve a pojem dvakrát, nemusí byť aj pojem dvakrát dva? A ak je číslo tri a pojem trikrát, nemusí byť aj pojem trikrát tri?
Ako by nie?
A čo ak je číslo tri a pojem dvakrát, a číslo dve a pojem trikrát, nemusí byť nevyhnutne aj súčin dvakrát tri a trikrát dva?
Celkom iste.
Boli by teda súčiny párnych čísel s párnym násobkom a nepárnych čísel
s nepárnym, a párnych čísel s nepárnym násobkom a nepárnych s párnym. 144
Tak je.
Ak sa teda veci majú takto, myslíš, že ostáva nejaké číslo, ktoré by nevyhnutne muselo byť?
Vôbec nie.
Ak teda je jedno, musí byť aj počet.
Nevyhnutne.
Ale ak je počet, je aj mnohosť a nekonečné množstvo súcien; či nevzniká tak
počet nekonečný množstvom a účastný na súcnosti? Isteže.
Ak teda každý počet má účasť na súcnosti, nemá aj každá časť počtu na nej účasť?
Áno.
Je teda súcnosť rozdelená medzi všetko, čo je mnoho, a nechýba nijakému B súcnu, ani najmenšiemu, ani najväčšiemu? Alebo či nemá zmysel klásť takúto otázku? Lebo ako by chýbala súcnosť niektorému zo súcien?
Nijako.
439
C
Teda súcnosť je rozkúskovaná na časti pokiaľ možno najmenšie a najväčšie, a na všelijaké iné a zo všetkého je najviac rozdelená, a počet častí súcien je neko- nečný.
Tak je.
Teda má premnoho častí. Premnoho veru.
Čo teda, je medzi nimi taká, ktorá je časťou súcnosti, ale nieje vôbec nijakou časťou?
A ako by to bolo možné?
Ale ak tá časť je, musí to byť podľa mnňa, pokiaľ je, vždy niečo jedno, a nemôže to byť nič.
Nevyhnutne.
Teda s každou časťou súcnosti je spojené jedno, ktoré nechýba ani menšej, ani väčšej časti, ani nijakej inej.
Tak je.
Či teda ako jedno môže byť na mnohých miestach zároveň celé? Toto uváž.
Robím to a vidím, že je to nemožné.
Je teda rozdelené, ak nie celé; lebo inak ako rozdelené asi vôbec nemôže byť
zároveň vo všetkých častiach súcnosti. Áno.
Toho však, čo je rozdelené, musí byť nevyhnutne toľko, koľko je častí. Nevyhnutne.
Nehovorili sme teda pred chvíľou pravdu, keď sme povedali, že súcnosť je
D
rozdelená na najväčšie množstvo častí. Nie je totiž rozdelená na viac častí ako E jedno, ale zdá sa, že na rovnaký počet ako jedno; pretože ani súcno nemožno oddeliť od jedného, ani jedno zase od súcna, ale pri všetkých veciach sú ako
A
dvojica rovnako.
Celkom tak sa to zdá.
Teda jedno samo, rozkúskované súcnosťou, je mnohé a nekonečné množ-
stvom.
Zdá sa.
Teda nielen jestvujúce jedno je mnohé, ale aj jedno samo rozdelené súcnom je nevyhnutne mnohé.
Celkom tak.
A pretože časti sú časťami celku, je jedno ako celok asi ohraničené; alebo nie sú časti zahrnuté v celku?
Nevyhnutne.
Ale to, čo ich zahrňuje, je pravdepodobne hranica.
Ako by nie?
Teda jedno, ktoré jestvuje, je asi jedno a mnohé, je celok a časti, pokiaľ ide o množstvo, ohraničené i nekonečné.
Zdá sa, že áno.
Ak je teda ohraničené, nemá aj kraje?
440
Nevyhnutne.
Čo však, ak je celkom, nemá aj začiatok, aj stred, aj koniec? Či môže byť niečo celkom bez týchto troch vecí? A ak niektorej zo spomínaných odoberieme
jednu, bude to chcieť byť ešte celkom?
Nebude chcieť.
Zdá sa teda, že jedno má aj začiatok, aj koniec, aj stred.
Asi má. B Ale stred je rovnako vzdialený od krajov; inak by totiž nebol stredom.
Veru nie.
Ako sa zdá, jedno, súc takéto, má zrejme účasť na nejakom tvare, alebo pria-
mom, alebo okrúhlom, alebo na nejakom zmiešanom z oboch. Asi má.
Ak je to s ním takto, nebude aj samo v sebe, aj v inom? Ako to?
Každá z častí je predsa v celku a ani jedna mimo celku. Tak je.
Teda všetky časti sú obklopené celkom?
Áno.
A jedno je zaiste súhrnom všetkých svojich častí a nie je viac alebo menej C
ako všetky dohromady. Iste nie.
Nie je teda aj celok jedno?
Ako by nie?
Ak sú teda všetky časti v celku a jedno je súhrnom všetkých častí i samým
celkom a ak sú všetky časti obklopené celkom, jedno je obklopené jedným, a takto je skutočne v sebe samom.
Zdá sa.
Ale celok zase nie je v častiach, ani vo všetkých, ani v niektorých. Lebo keby
bol vo všetkých, nevyhnutne by bol aj v jednej; keby totiž nebol v jednej časti, D nemohol by byť ani vo všetkých. Ak však táto jedna časť patrí ku všetkým ostat- ným častiam, ale celok v nej nie je, ako by mohol byť vo všetkých?
Vôbec nie.
Celok ďalej nie je ani v niektorých častiach; keby totiž bol v niektorých, viac by bolo v menej, čo je nemožné.
Veru nemožné.
Ak teda celok nie je ani vo viacerých častiach, ani v jednej, ani vo všetkých spolu, či nemusíme nevyhnutne usudzovať, že je v niečom inom alebo že vôbec nieje nikde?
Nevyhnutne.
Keby teda nebol nikde, nebol by ničím, ale pretože je celkom, ak nie je sám E v sebe, je nevyhnutne v niečom inom?
Isteže.
441
A
Teda pokiaľ je jedno celkom, je v niečom inom, pokiaľ však je súhrnom všetkých častí, je v sebe samom; a takto je jedno nevyhnutne v sebe samom aj v inom.
Nevyhnutne.
Ak je teda jedno v takom stave, či sa nemusí pohybovať i stáť?
Ako?
Ak je v sebe samom, pravdepodobne stojí; ak je totiž v jednom a nevzďaľuje
sa z neho, je na tom istom mieste, totiž v sebe samom. To je.
To však, čo je vždy na tom istom mieste, musí byť predsa stále nehybné. Isteže.
Čo však to, čo je stále v inom, netreba o ňom, naopak, usudzovať, že nikdy
nieje na tom istom mieste, a ak nikdy nieje na tom istom mieste, že ani nestojí, a ak nestojí, že sa pohybuje?
Tak je.
Musí sa teda jedno, ak je stále v sebe samom a v inom, stále pohybobať i stáť.
Zdá sa.
A ďalej musí byť samo so sebou totožné i odlišné od seba a tak isto musí byť aj totožné s inými vecami i odlišné od nich, ak mu prislúchajú stavy, o ktorých sme hovorili.
Ako to?
Všetko sa má ku všetkému asi takto: alebo je s ním totožné, alebo od neho odlišné; lebo ak nieje ani totožné, ani odlišné, je potom časťou toho, k čomu je v takomto vzťahu, alebo sa má k tomu tak ako celok k časti.
Zdá sa.
Je teda jednou časťou seba samého?
Vôbec nie.
Teda jedno nemôže byť ani celkom seba, lebo ako celok by sa správalo ako
časť seba k sebe. Nie je to možné.
Ale či jedno je odlišné od jedného? To predsa nie.
Nie je teda odlišné ani samo od seba. Iste nie.
Ak teda jedno vo vzťahu k sebe samému nie je odlišné, ani celkom ani časťou, nemusí byť samo so sebou totožné?
Musí.
A čo to, čo je na inom mieste ako samo, ktoré má so sebou samým to isté miesto, nemusí byť samo od seba odlišné, ak tiež bude na inom mieste?
Tak sa mi zdá.
Ako sa však ukázalo, s jedným je to tak, že je zároveň v samo sebe aj v inom.
B
C
442
Tak sa ukázalo.
Ako sa zdá, takto by bolo jedno odlišné samo od seba.
Zdá sa.
A čo teda, ak je niečo od niečoho odlišné, nebude odlišné aj od toho, čo je D
odlišné? Nevyhnutne.
Nie sú teda všetky veci, ktoré nie sú jedno, odlišné od jedného a jedno od tých vecí, ktoré nie sú jedno?
Ako by nie?
Teda jedno je zrejme odlišné od iných vecí.
Odlišné.
Pozri teda, nie sú totožnosť a odlišnosť navzájom protikladné?
Ako by nie?
Bude teda chcieť byť niekedy to isté v odlišnom alebo odlišné v tom istom? Nebude chcieť.
Ak teda odlišné nikdy nebude v tom istom, niet nijakého súcna, v ktorom by
nejaký čas bolo odlišné; lebo keby odlišné bolo len nejaký čas v niečom, bolo by E za ten čas odlišné v tom istom. Nieje to tak?
Tak je to.
Ak teda odlišné nikdy nie je v tom istom, zrejme nikdy nie je ani v nijakom súcne.
Pravdaže.
Odlišné teda zrejme nie je ani v tých veciach, ktoré sú jedno, ani v jednom. Nie veru.
Teda jedno sa zrejme nelíši od tých vecí, ktoré nie sú jedno, ani tie veci, ktoré
nie sú jedno, sa nelíšia od jedného. Iste nie.
Ale ani samy od seba nie sú odlišné, ak nemajú účasť na odlišnom.
Ako by boli?
Ak sa však nelíšia ani samy sebou, ani odlišným, či sa už celkom nevzd'aľujú 147
tomu, aby boli navzájom odlišné? Vzďaľujú.
Ale tie veci, ktoré nie sú jedno, nemajú predsa účasť na jednom, lebo inak by neboli nejedno, ale akosi jedno.
To je pravda.
Tie veci, ktoré nie sú jedno, nie sú zrejme ani počet; lebo keby mali počet, neboli by totiž tak celkom nejedno.
Veru nie.
A čo tie veci, ktoré nie sú jedným, sú azda časťami jedného? Či veci, ktoré nie sú jedným, aj takto by mali účasť na jednom?
Mali by.
Ak je teda tu čisté jedno, tam veci, ktoré nie sú jedno, jedno nie je ani časťou tých vecí, ktoré nie sú jedno, ani nie je celkom zložené z nich ako z častí; ani B
443
C
zasa tie veci, ktoré nie sú jedno, nie sú časťami jedného, ani celkami oproti jed- nému, ktoré je časťou.
Iste nie.
Povedali sme však, že veci, ktoré nie sú navzájom ani časťami, ani celkami, ani nie sú od seba odlišné, budú navzájom totožné.
Povedali sme to.
Máme teda povedať aj to, že jedno, ak sa má takto k veciam, ktoré nie sú jedno, je s nimi totožné?
Máme.
Jedno teda, ako sa zdá, je odlišné tak od iných vecí, ako aj od seba samého, je totožné aj s inými vecami, aj so sebou samým.
Zdá sa, že to z nášho výkladu vyplýva.
Či je tiež podobné i nepodobné tak samo sebe, ako aj iným veciam?
Možno.
Ak sa teda ukázalo odlišným od iných vecí, zrejme by aj ostatné veci boli od neho odlišné.
Samozrejme.
Teda natoľko je odlišné od iných vecí, ako aj iné veci od neho, a ani viac, ani menej?
Ako by inak?
Ak teda jedno nieje ani viac, ani menej odlišné, je druhému podobné? Áno.
Teda jedno tým, že je v stave odlišnosti od iných vecí a iné veci zasa od
neho, ukázalo sa tiež ako totožné s inými vecami, a práve tak iné veci ako totožné s jedným.
Ako to myslíš?
Takto: každým slovom predsa pomenúvaš niečo.
Áno.
A čo, môžeš povedať to isté meno viac ráz ako raz?
Áno.
Či teda, ak ho povieš raz, označuješ tú vec, ktorej spomínané meno patrí, ale
ak viac ráz, už nie tú? Alebo či už vyslovíš to isté meno raz či viac ráz, vždy tým myslíš tú istú vec?
Isteže.
Teda aj „odlišné" je meno pre niečo?
To je pravda.
Kedykoľvek ho teda vyslovíš, či už raz alebo viac ráz, nepoužiješ ho pre nič
iné, ani tým nemyslíš nič iné než to, čomu to meno patrí. Nevyhnutne.
Kedykoľvek teda povieme, že iné veci sú odlišné od jedného a že aj jedno je odlišné od iných vecí, povieme síce dvakrát „odlišné", ale ním neoznačíme zakaž- dým iný pojem, ale len ten, ktorému to meno patrí.
Isteže.
D
E
444
Keďže je teda jedno odlišné od iných vecí a iné veci od jedného, nebude stav jedného vzhľadom na samu túto odlišnosť iný, ale ten istý, ako je stav iných vecí; ale čo je v tom istom stave, je zrejme podobné; alebo nie?
Áno.
Keďže teda jedno je v stave odlišnosti od iných vecí, podľa toho je zrejme všetko všetkému podobné; lebo všetko je odlišné od všetkého.
Zdá sa.
Ale podobné je predsa protiklad nepodobného.
Áno.
Teda aj odlišné je protiklad totožného.
Aj to.
Ale aj pri tomto sa ukázalo, že jedno je totožné s inými vecami.
Ukázalo sa.
Lenže „byť to isté čo iné veci" je opačný stav k „byť odlišný od iných vecí". Isteže.
Ale pokiaľ je niečo odlišné, ukázalo sa ako podobné.
Áno.
Pokiaľ je teda niečo to isté, bude nepodobné, a to vzhľadom na opačný stav,
ktorý robí podobným. Podobným ho robila predsa odlišnosť. Áno.
Totožnosť teda robí nepodobným, lebo inak nebude protikladom odlišnosti. Zdá sa.
Jedno teda bude podobné a nepodobné iným veciam, a to ako odlišné bude
podobné, ale ako totožné nepodobné. Zdá sa teda, že má aj takýto vzťah. I tento má.
Aký?
Pokiaľ je teda jedno v stave totožnosti, nemení sa, a keďže sa nemení, nestáva sa nepodobným, a keďže nie je nepodobné, je podobné; ak je však v stave odliš- nosti, zmení sa, ale ak sa zmení, je nepodobné.
Máš pravdu.
Teda jedno i preto, že je totožné s inými vecami, i preto, že je od nich odlišné, je oboma týmito vzťahmi i každým osobitne podobné i nepodobné iným veciam.
Isteže.
Práve tak to bude aj s ním samým; a pretože sa ukázalo aj odlišným samo od seba, aj totožným samo so sebou, ukáže sa teda podľa oboch týchto vzťahov i podľa každého zvlášť aj sebe samému podobným i nepodobným.

Resp. čomu presne tam nerozumieš?

Nie je to useknuté?

viete mi povedat, ako vysvetluje "jedno" parmenides v tomto dialogu?
Ak jedno je, môže síce byť, ale nemať účasť na súcnosti?
To nie je možné.
Teda jednému by prislúchala aj súcnosť, ktorá by nebola s jedným totožná;
lebo inak by ona nebola súcnosťou jedného, ani jedno by nemalo účasť na nej, potom by však vôbec nebol rozdiel v tom, či povieme „jedno je" alebo , jedno je C jedno". Teraz však už nemáme tento predpoklad: „ak jedno je jedno", ale „ak jedno je", a máme preskúmať, čo z toho musí vyplývať; nie je to tak?
Isteže.
Teda ,je" označuje niečo iné než „jedno".
Nevyhnutne.
Či teda niečo iné, ako že jedno má účasť na súcnosti, a či krátko povedaný
výrok: jedno je, nemá tento zmysel? Isteže.
Povedzme teda znova, čo z toho vyplýva, ak jedno je. Skúmajme, či tento predpoklad nevyhnutne neoznačuje jedno ako také, ktoré má časti?
Ako to?
Takto: ak sa hovorí , j e " o jednom, ktoré jestvuje, a „jedno" o tom, čo je jedno, D a ak súcnosť a jedno nie sú to isté, ale predsa patria, ako sme predpokladali,
k jestvujúcemu jednému, či nieje nevyhnutné, aby samo jestvujúce jedno bolo celkom a rozdeľovalo sa na časti Jedno" a „bytie"?
Nevyhnutne.
Máme teda každú z týchto častí nazvať len časťou, alebo sa má časť nazvať časťou celku?
Celku.
A celok je teda to, čo je jedno a má časti.
Isteže.
Ako teda? Môže každá z týchto dvoch častí jestvujúceho jedného, totiž jedno
a súcno, byť bez druhej časti, alebo jedno bez súcna, alebo súcno bez jedného? E
437
A
To asi nemôže.
Teda každá z týchto častí má opäť jedno i súcno, a tak sa bude každá časť skladať aspoň z dvoch častí, a týmto spôsobom to bude stále; čokoľvek sa stane časťou, má v sebe vždy tieto dve časti; jedno má totiž v sebe vždy súcno a súcno
jedno, takže sa stále nevyhnutne delí na dve a nikdy nie je jedno. Celkom tak.
Nebolo by teda takto jestvujúce jedno svojou mnohosťou nekonečné? Zdá sa, že áno.
Ale choď ešte aj touto cestou!
Ktorou?
Hovoríme, že jedno má účasť na súcnosti, a preto, že je? Áno.
A preto sa v jestvujúcom jednom objavila mnohosť.
Tak je.
Ale ako? Ak my samo jedno, o ktorom hovoríme, že má účasť na súcnosti, zachytíme len v myšlienke ako také bez toho, na čom má podľa nás účasť, objaví sa nám ono samo len ako jedno alebo ako mnohosť.
Myslím, že ako jedno.
Pozrime sa teda: súcnosť musí byť niečo iné ako jedno, a jedno iné ako súc-
nosť, pretože jedno nie je súcnosť, ale ako jedno má len účasť na súcnosti. Nevyhnutne.
Teda ak niečo iné je súcnosť a niečo iné jedno, jedno sa nelíši od súcnosti jednosťou, ani súcnosť od jedného svojou súcnosťou, ale sa líši navzájom odliš- ným a iným.
Isteže.
Takže odlišné nie je totožné ani s jedným, ani so súcnosťou. Ako by aj bolo?
A čo, ak zo spomínaných pojmov vyberieme podľa tvojho želania alebo súc- nosť a odlišné, alebo súcnosť a jedno, alebo jedno a odlišné, či si pri každom tom výbere nevyberáme akési dva pojmy, ktoré by sme správne mohli nazvať „oba"?
Ako to?
Takto: možno povedať „súcnosť"?
Možno.
A potom zase povedať Jedno"?
I to.
Nieje teda každé z nich osobitne vyslovené?
Áno.
Čo však, ak poviem „súcnosť a jedno", nie sú tým vyslovené obe spolu? Isteže.
Teda aj keď poviem „súcnosť a odlišné" alebo „odlišné a jedno", aj takto
používam v jednom i druhom prípade výraz „obe"?
B
C
438
Ano.
Ale či je možné, aby veci, ktoré sa správne nazývajú výrazom „obe", boli síce D obe, ale neboli dve?
To nie je možné.
Keď sú však niektoré veci dve, je nejaká možnosť, aby jedna i druhá z nich nebola jedno?
Nijaká.
Keďže teda tieto obe sú spolu dve, každá z nich je pravdepodobne jedno. Zdá sa, že áno.
Ak však každá z nich je jedno, nevzniknú, ak sa pridá nejaké jedno k nejakému
páru, spolu tri veci? Áno.
Nieje však číslo tri nepárne a číslo dve párne?
Ako by nie?
A čo, ak je číslo dve, nemusí byť nevyhnutne aj pojem dvakrát, a ak je číslo E
tri, pojem trikrát, pretože v dvoch je predsa obsiahnuté dvakrát jedno a v troch trikrát jedno?
Nevyhnutne.
Ak je teda číslo dve a pojem dvakrát, nemusí byť aj pojem dvakrát dva? A ak je číslo tri a pojem trikrát, nemusí byť aj pojem trikrát tri?
Ako by nie?
A čo ak je číslo tri a pojem dvakrát, a číslo dve a pojem trikrát, nemusí byť nevyhnutne aj súčin dvakrát tri a trikrát dva?
Celkom iste.
Boli by teda súčiny párnych čísel s párnym násobkom a nepárnych čísel
s nepárnym, a párnych čísel s nepárnym násobkom a nepárnych s párnym. 144
Tak je.
Ak sa teda veci majú takto, myslíš, že ostáva nejaké číslo, ktoré by nevyhnutne muselo byť?
Vôbec nie.
Ak teda je jedno, musí byť aj počet.
Nevyhnutne.
Ale ak je počet, je aj mnohosť a nekonečné množstvo súcien; či nevzniká tak
počet nekonečný množstvom a účastný na súcnosti? Isteže.
Ak teda každý počet má účasť na súcnosti, nemá aj každá časť počtu na nej účasť?
Áno.
Je teda súcnosť rozdelená medzi všetko, čo je mnoho, a nechýba nijakému B súcnu, ani najmenšiemu, ani najväčšiemu? Alebo či nemá zmysel klásť takúto otázku? Lebo ako by chýbala súcnosť niektorému zo súcien?
Nijako.
439
C
Teda súcnosť je rozkúskovaná na časti pokiaľ možno najmenšie a najväčšie, a na všelijaké iné a zo všetkého je najviac rozdelená, a počet častí súcien je neko- nečný.
Tak je.
Teda má premnoho častí. Premnoho veru.
Čo teda, je medzi nimi taká, ktorá je časťou súcnosti, ale nieje vôbec nijakou časťou?
A ako by to bolo možné?
Ale ak tá časť je, musí to byť podľa mnňa, pokiaľ je, vždy niečo jedno, a nemôže to byť nič.
Nevyhnutne.
Teda s každou časťou súcnosti je spojené jedno, ktoré nechýba ani menšej, ani väčšej časti, ani nijakej inej.
Tak je.
Či teda ako jedno môže byť na mnohých miestach zároveň celé? Toto uváž.
Robím to a vidím, že je to nemožné.
Je teda rozdelené, ak nie celé; lebo inak ako rozdelené asi vôbec nemôže byť
zároveň vo všetkých častiach súcnosti. Áno.
Toho však, čo je rozdelené, musí byť nevyhnutne toľko, koľko je častí. Nevyhnutne.
Nehovorili sme teda pred chvíľou pravdu, keď sme povedali, že súcnosť je
D
rozdelená na najväčšie množstvo častí. Nie je totiž rozdelená na viac častí ako E jedno, ale zdá sa, že na rovnaký počet ako jedno; pretože ani súcno nemožno oddeliť od jedného, ani jedno zase od súcna, ale pri všetkých veciach sú ako
A
dvojica rovnako.
Celkom tak sa to zdá.
Teda jedno samo, rozkúskované súcnosťou, je mnohé a nekonečné množ-
stvom.
Zdá sa.
Teda nielen jestvujúce jedno je mnohé, ale aj jedno samo rozdelené súcnom je nevyhnutne mnohé.
Celkom tak.
A pretože časti sú časťami celku, je jedno ako celok asi ohraničené; alebo nie sú časti zahrnuté v celku?
Nevyhnutne.
Ale to, čo ich zahrňuje, je pravdepodobne hranica.
Ako by nie?
Teda jedno, ktoré jestvuje, je asi jedno a mnohé, je celok a časti, pokiaľ ide o množstvo, ohraničené i nekonečné.
Zdá sa, že áno.
Ak je teda ohraničené, nemá aj kraje?
440
Nevyhnutne.
Čo však, ak je celkom, nemá aj začiatok, aj stred, aj koniec? Či môže byť niečo celkom bez týchto troch vecí? A ak niektorej zo spomínaných odoberieme
jednu, bude to chcieť byť ešte celkom?
Nebude chcieť.
Zdá sa teda, že jedno má aj začiatok, aj koniec, aj stred.
Asi má. B Ale stred je rovnako vzdialený od krajov; inak by totiž nebol stredom.
Veru nie.
Ako sa zdá, jedno, súc takéto, má zrejme účasť na nejakom tvare, alebo pria-
mom, alebo okrúhlom, alebo na nejakom zmiešanom z oboch. Asi má.
Ak je to s ním takto, nebude aj samo v sebe, aj v inom? Ako to?
Každá z častí je predsa v celku a ani jedna mimo celku. Tak je.
Teda všetky časti sú obklopené celkom?
Áno.
A jedno je zaiste súhrnom všetkých svojich častí a nie je viac alebo menej C
ako všetky dohromady. Iste nie.
Nie je teda aj celok jedno?
Ako by nie?
Ak sú teda všetky časti v celku a jedno je súhrnom všetkých častí i samým
celkom a ak sú všetky časti obklopené celkom, jedno je obklopené jedným, a takto je skutočne v sebe samom.
Zdá sa.
Ale celok zase nie je v častiach, ani vo všetkých, ani v niektorých. Lebo keby
bol vo všetkých, nevyhnutne by bol aj v jednej; keby totiž nebol v jednej časti, D nemohol by byť ani vo všetkých. Ak však táto jedna časť patrí ku všetkým ostat- ným častiam, ale celok v nej nie je, ako by mohol byť vo všetkých?
Vôbec nie.
Celok ďalej nie je ani v niektorých častiach; keby totiž bol v niektorých, viac by bolo v menej, čo je nemožné.
Veru nemožné.
Ak teda celok nie je ani vo viacerých častiach, ani v jednej, ani vo všetkých spolu, či nemusíme nevyhnutne usudzovať, že je v niečom inom alebo že vôbec nieje nikde?
Nevyhnutne.
Keby teda nebol nikde, nebol by ničím, ale pretože je celkom, ak nie je sám E v sebe, je nevyhnutne v niečom inom?
Isteže.
441
A
Teda pokiaľ je jedno celkom, je v niečom inom, pokiaľ však je súhrnom všetkých častí, je v sebe samom; a takto je jedno nevyhnutne v sebe samom aj v inom.
Nevyhnutne.
Ak je teda jedno v takom stave, či sa nemusí pohybovať i stáť?
Ako?
Ak je v sebe samom, pravdepodobne stojí; ak je totiž v jednom a nevzďaľuje
sa z neho, je na tom istom mieste, totiž v sebe samom. To je.
To však, čo je vždy na tom istom mieste, musí byť predsa stále nehybné. Isteže.
Čo však to, čo je stále v inom, netreba o ňom, naopak, usudzovať, že nikdy
nieje na tom istom mieste, a ak nikdy nieje na tom istom mieste, že ani nestojí, a ak nestojí, že sa pohybuje?
Tak je.
Musí sa teda jedno, ak je stále v sebe samom a v inom, stále pohybobať i stáť.
Zdá sa.
A ďalej musí byť samo so sebou totožné i odlišné od seba a tak isto musí byť aj totožné s inými vecami i odlišné od nich, ak mu prislúchajú stavy, o ktorých sme hovorili.
Ako to?
Všetko sa má ku všetkému asi takto: alebo je s ním totožné, alebo od neho odlišné; lebo ak nieje ani totožné, ani odlišné, je potom časťou toho, k čomu je v takomto vzťahu, alebo sa má k tomu tak ako celok k časti.
Zdá sa.
Je teda jednou časťou seba samého?
Vôbec nie.
Teda jedno nemôže byť ani celkom seba, lebo ako celok by sa správalo ako
časť seba k sebe. Nie je to možné.
Ale či jedno je odlišné od jedného? To predsa nie.
Nie je teda odlišné ani samo od seba. Iste nie.
Ak teda jedno vo vzťahu k sebe samému nie je odlišné, ani celkom ani časťou, nemusí byť samo so sebou totožné?
Musí.
A čo to, čo je na inom mieste ako samo, ktoré má so sebou samým to isté miesto, nemusí byť samo od seba odlišné, ak tiež bude na inom mieste?
Tak sa mi zdá.
Ako sa však ukázalo, s jedným je to tak, že je zároveň v samo sebe aj v inom.
B
C
442
Tak sa ukázalo.
Ako sa zdá, takto by bolo jedno odlišné samo od seba.
Zdá sa.
A čo teda, ak je niečo od niečoho odlišné, nebude odlišné aj od toho, čo je D
odlišné? Nevyhnutne.
Nie sú teda všetky veci, ktoré nie sú jedno, odlišné od jedného a jedno od tých vecí, ktoré nie sú jedno?
Ako by nie?
Teda jedno je zrejme odlišné od iných vecí.
Odlišné.
Pozri teda, nie sú totožnosť a odlišnosť navzájom protikladné?
Ako by nie?
Bude teda chcieť byť niekedy to isté v odlišnom alebo odlišné v tom istom? Nebude chcieť.
Ak teda odlišné nikdy nebude v tom istom, niet nijakého súcna, v ktorom by
nejaký čas bolo odlišné; lebo keby odlišné bolo len nejaký čas v niečom, bolo by E za ten čas odlišné v tom istom. Nieje to tak?
Tak je to.
Ak teda odlišné nikdy nie je v tom istom, zrejme nikdy nie je ani v nijakom súcne.
Pravdaže.
Odlišné teda zrejme nie je ani v tých veciach, ktoré sú jedno, ani v jednom. Nie veru.
Teda jedno sa zrejme nelíši od tých vecí, ktoré nie sú jedno, ani tie veci, ktoré
nie sú jedno, sa nelíšia od jedného. Iste nie.
Ale ani samy od seba nie sú odlišné, ak nemajú účasť na odlišnom.
Ako by boli?
Ak sa však nelíšia ani samy sebou, ani odlišným, či sa už celkom nevzd'aľujú 147
tomu, aby boli navzájom odlišné? Vzďaľujú.
Ale tie veci, ktoré nie sú jedno, nemajú predsa účasť na jednom, lebo inak by neboli nejedno, ale akosi jedno.
To je pravda.
Tie veci, ktoré nie sú jedno, nie sú zrejme ani počet; lebo keby mali počet, neboli by totiž tak celkom nejedno.
Veru nie.
A čo tie veci, ktoré nie sú jedným, sú azda časťami jedného? Či veci, ktoré nie sú jedným, aj takto by mali účasť na jednom?
Mali by.
Ak je teda tu čisté jedno, tam veci, ktoré nie sú jedno, jedno nie je ani časťou tých vecí, ktoré nie sú jedno, ani nie je celkom zložené z nich ako z častí; ani B
443
C
zasa tie veci, ktoré nie sú jedno, nie sú časťami jedného, ani celkami oproti jed- nému, ktoré je časťou.
Iste nie.
Povedali sme však, že veci, ktoré nie sú navzájom ani časťami, ani celkami, ani nie sú od seba odlišné, budú navzájom totožné.
Povedali sme to.
Máme teda povedať aj to, že jedno, ak sa má takto k veciam, ktoré nie sú jedno, je s nimi totožné?
Máme.
Jedno teda, ako sa zdá, je odlišné tak od iných vecí, ako aj od seba samého, je totožné aj s inými vecami, aj so sebou samým.
Zdá sa, že to z nášho výkladu vyplýva.
Či je tiež podobné i nepodobné tak samo sebe, ako aj iným veciam?
Možno.
Ak sa teda ukázalo odlišným od iných vecí, zrejme by aj ostatné veci boli od neho odlišné.
Samozrejme.
Teda natoľko je odlišné od iných vecí, ako aj iné veci od neho, a ani viac, ani menej?
Ako by inak?
Ak teda jedno nieje ani viac, ani menej odlišné, je druhému podobné? Áno.
Teda jedno tým, že je v stave odlišnosti od iných vecí a iné veci zasa od
neho, ukázalo sa tiež ako totožné s inými vecami, a práve tak iné veci ako totožné s jedným.
Ako to myslíš?
Takto: každým slovom predsa pomenúvaš niečo.
Áno.
A čo, môžeš povedať to isté meno viac ráz ako raz?
Áno.
Či teda, ak ho povieš raz, označuješ tú vec, ktorej spomínané meno patrí, ale
ak viac ráz, už nie tú? Alebo či už vyslovíš to isté meno raz či viac ráz, vždy tým myslíš tú istú vec?
Isteže.
Teda aj „odlišné" je meno pre niečo?
To je pravda.
Kedykoľvek ho teda vyslovíš, či už raz alebo viac ráz, nepoužiješ ho pre nič
iné, ani tým nemyslíš nič iné než to, čomu to meno patrí. Nevyhnutne.
Kedykoľvek teda povieme, že iné veci sú odlišné od jedného a že aj jedno je odlišné od iných vecí, povieme síce dvakrát „odlišné", ale ním neoznačíme zakaž- dým iný pojem, ale len ten, ktorému to meno patrí.
Isteže.
D
E
444
Keďže je teda jedno odlišné od iných vecí a iné veci od jedného, nebude stav jedného vzhľadom na samu túto odlišnosť iný, ale ten istý, ako je stav iných vecí; ale čo je v tom istom stave, je zrejme podobné; alebo nie?
Áno.
Keďže teda jedno je v stave odlišnosti od iných vecí, podľa toho je zrejme všetko všetkému podobné; lebo všetko je odlišné od všetkého.
Zdá sa.
Ale podobné je predsa protiklad nepodobného.
Áno.
Teda aj odlišné je protiklad totožného.
Aj to.
Ale aj pri tomto sa ukázalo, že jedno je totožné s inými vecami.
Ukázalo sa.
Lenže „byť to isté čo iné veci" je opačný stav k „byť odlišný od iných vecí". Isteže.
Ale pokiaľ je niečo odlišné, ukázalo sa ako podobné.
Áno.
Pokiaľ je teda niečo to isté, bude nepodobné, a to vzhľadom na opačný stav,
ktorý robí podobným. Podobným ho robila predsa odlišnosť. Áno.
Totožnosť teda robí nepodobným, lebo inak nebude protikladom odlišnosti. Zdá sa.
Jedno teda bude podobné a nepodobné iným veciam, a to ako odlišné bude
podobné, ale ako totožné nepodobné. Zdá sa teda, že má aj takýto vzťah. I tento má.
Aký?
Pokiaľ je teda jedno v stave totožnosti, nemení sa, a keďže sa nemení, nestáva sa nepodobným, a keďže nie je nepodobné, je podobné; ak je však v stave odliš- nosti, zmení sa, ale ak sa zmení, je nepodobné.
Máš pravdu.
Teda jedno i preto, že je totožné s inými vecami, i preto, že je od nich odlišné, je oboma týmito vzťahmi i každým osobitne podobné i nepodobné iným veciam.
Isteže.
Práve tak to bude aj s ním samým; a pretože sa ukázalo aj odlišným samo od seba, aj totožným samo so sebou, ukáže sa teda podľa oboch týchto vzťahov i podľa každého zvlášť aj sebe samému podobným i nepodobným.
Nevyhnutne.