Obranný mechanizmus

Sigmund Freund už pred storočím spozoroval, že v pamäti sa nám môže náhle vynoriť spomienka na udalosti, ktoré navonok už dávno zapadli prachom zabudnutia. Kde sa však tak dlho skrývali? V našom podvedomí a vybavujú sa nám zväčša vo forme chaosu. Vedomie je teda iba určitou, aj to najpovrchnejšou súčasťou ľudskej osobnosti. Formuje sa od útleho detstva ako zmes zákazov, závislá od spoločenských konvencií a zohráva úlohu filtra, ktorý zatláča do podvedomia všetky neprijateľné pudy, ale aj neprípustné spomienky - buď preto, že sú presiaknuté pocitom viny, alebo že sú príliš bolestivé. Tento druh zábudlivosti je súčasťou obranného mechanizmu každého jednotlivca.
Dieťa, ktoré nevie zabudnúť na telesné tresty od rodičov, proti ktorým bolo bezmocné, sa tiež stáva v dospelosti krutým rodičom. Neschopnosť zabudnúť, napriek dlhému časovému úseku, oberá úbohú obeť o možnosť kvalitatívneho vývoja a zmeny svojej osobnosti. Ak si teda chceme vytvoriť odstup od nevyhovujúcich rodinných tradícií a dospieť k samostatnosti až nezávislosti, musíme vedieť zabúdať. Neznamená to načisto zotrieť minulosť, ale odpútať sa od jej temných stránok.

...nie je lepšie vyrásť, zosilnieť a vrátiť im to? (to bol vtip)...Poznám aj takých, ktorí boli bití viac, než chleba sýty, a na svoje deti ruku nepoložili...Myslím, že kým odpustíme, zabudneme, mali by sme si to s rodičmi vydiskutovať. Snažiť sa ich pochopiť. Možno len vychovávali rovnako blbo ako vychovávali ich. Reťaz treba roztrhnúť, prerušiť. Rodičovská výchova by mala byť na stredných školách ako povinný predmet. Aj finančníctvo, popri matematike...
...Nezabudneš, kým neodpustíš. Neodpustíš, kým nepochopíš. Nepochopíš, kým nezažiješ. Nezažiješ, keď sa nenarodíš...no, a bez rodičov to proste nejde!

👍: piskotka

nepríjemné udalosti sa mi vryli hlbšie do pamäti

presne tak, naučiť sa zabúdať" - teda nevracať sa do minulosti , nepripomínať si ju myšlienkami a vymazať negatíva minulosti zo svojho podvedomia..to by bolo najlepšie, lenže veľakrát to naša psychika nedovolí..nakoľko silný prežitok udalosti sa v človeku zakorení. Doporučovalal by som pozerať sa na minulosť a jej krivdy ako na niečo čo bohužiaľ sa stalo a v súčasnosti nám to spôsobuje zbytočnú brzdu v napredovaní a rozvoji svojho ja, ako aj v uvoľnení podvedomia a našej mysle. Nezaoberať sa negatívami minulosti a tak si yvčistiť od nej myseľ. Ozaj je to len na našu osobnú škodu. Záťažových situácií je aj tak dosť a náš organizmus môže mať obranný mechanizmus aj v podobe choroby, či únavy ..a to sú všetko signály aby si človek nielen telom ale aj mysľou oddýchol.

z minulosti by sa mal clovek skor poucit, aby nerobil chyby v buducnosti. nemal by vsak na nu zabudat. minulost by mal mat ako knihu v kniznici, aby sa k nemj mohol kedykolvek vratit. V ziadnom pripade by v nej nemal zit. to co sa stalo sa stalo, nezmeni sa to, to co bude zajtra nik nevie, clovek by mal zit pre pritomnost, pre kazdy jeden den.