O-d-pustenie

Usadený v starom, zatuchnutom vlaku, otváram oči, ktoré nemajú silu vidieť obraz pred sebou. Myšlienky mi unikajú do prázdna a vnútri svojej duše cítim prázdny pocit. Som sám, neviditeľný a úbohý v celej svojej podstate.
„Ako som sa sem dostal?“
Zbytočná otázka, na odpovedi mi nezáleží.
„Ako dlho som tu? Neviem.“
„Hodinu? Deň? Možno celú večnosť...“
Z nezmyselných úvah ma vytrhne zvuk otvárajúcich sa dverí a rozmazaný obraz pred očami sa stáva zreteľnejším.
Vchádza zhrbená postava veľmi starého človeka, ktorý svojim príchodom vniesol do páchnuceho vlaku ešte väčšiu temnotu smútku.
Sadá si oproti mňa a jeho prítomnosť je stelesnením starého a mdlého života. Vrásky hlboko vpísané do unavenej tváre, odrážajúce spletité cestičky smutného a ťažkého osudu. Bremeno, ktoré ho ťaží na pleciach ukrytých pod kabátom, svedčí o veľkom a takmer neúnosnom trápení.
Po chvíli si všimnem jeho oči. Veľké čierne zorničky, bez akéhokoľvek výrazu a lesku. V tom si uvedomím myšlienku, že tie oči mi nie sú cudzie. Niečo v ich bezvýraznosti ma dostáva do rozpakov.
„Kde som tie oči videl? Kto sa na mňa díval tak bezvýrazným pohľadom?“
Nedokážem si spomenúť, ale vnútorný nepokoj ma neopúšťa. Starec sedí bez pohnutia, zvesené kútiky úst vyvolávajú dojem, že nie sú schopné ani nepatrného úsmevu.
Nevenuje mi ani jeden pohľad a jeho oči upierajú zrak na ruky, v ktorých niečo húževnate zviera. Jeho pokožka šedivého odtieňu vyvoláva dojem mŕtveho človeka.


V ovzduší je cítiť temnosť a bolestný smútok mi svojou hustotou nedovoľuje z hlboka dýchať. Snažím sa odpútať od výzoru starca a poskúšam sa zachytiť nejaké zvuky, ktoré by mi pomohli rozptýliť čierne myšlienky. V tom si uvedomujem, že aj keď sedím vo vlaku, znenie, ktoré doráža na moje uši, vôbec neodpovedá vlaku idúcemu po koľajniciach. Počujem zvláštne ticho a v pozadí nemého zvuku slabučko zachytím hluk, ktorý nedokážem porovnať s ničím skutočným. Znie to neopísateľne a tak zvláštne, až mojím telom prebehne studený závan vyvolávajúci zimomriavky.
„Som skutočne vo vlaku, alebo je to len ilúzia, vytvorená silou mojej vôle?“
Z tejto úvahy ma vyruší starec, ktorý sa ťažko a pomaly dvíha zo svojho miesta.
„Tie jeho oči“....nič iné v tejto chvíli nedokážem vnímať....sa nakoniec zahľadia do mojich a pocit, že ich poznám je ešte silnejší. Už stratili bezvýraznosť a lesknú sa ako zmietané v horúčke. Bez toho, aby starec čokoľvek povedal, svojim pohľadom mi prezrádza neopísateľný, unavený a bezmocný výraz smútku a utrpenia. Preniká svojimi očami do mojich a stiesňujúci pocit zalieva celé moje telo.
„On niečo vie?“ Tak to vypadá podľa výrazu jeho pohľadu.
„Ale čo? Prečo sa na mňa díva tak vyčítavým spôsobom?“
Vzájomná výmena pohľadov trvá už dlhšiu chvíľu, keď v tom starec sklopí zrak a pomalým krokom odchádza ku dverám. Vlak síce nezastavuje, ale to mu nebráni vystúpiť. Toto je vlak ktorý nikdy nestojí, ale nastúpiť a vystúpiť sa dá kedykoľvek. Neviem prečo som si tým tak istý, ale to je v tejto chvíli nepodstatné. Starec je už skoro pri dverách a vo chvíli, keď jeho ruka spočinie na kľučke dverí, ešte raz sa otočí a jeho posledný, mne venovaný pohľad je plný ešte mlčanlivejších výčitiek. V tom otvorí dvere a druhú ruku zaťatú v päsť natiahne smerom ku mne. Pomaly otvorí zovretú dlaň, z ktorej s cingotom dopadá na zem malý predmet. Starec spustí ruku, otočí sa a zhrbene odchádza, nesúc na starých pleciach ťažký kríž. V tej chvíli viem, že odišiel naveky a nikdy viac sa už nestretneme, ale obraz jeho očí je nezmazateľne vpísaný do mojich myšlienok. Ešte stále cítim prenikanie pohľadu, ktorý sa rozlieva v celej mojej bytosti a zvierajúcim pocitom šklbe mojim vnútrom.
Pomaly vstávam a zisťujem, že som tu musel sedieť veľmi dlho, vzhľadom k mojim stuhnutým nohám. Skláňam sa nad tým drobným predmetom, ktorý starec pustil z ruky a nachádzam prsteň, ktorý si bez akéhokoľvek rozmyslu nasadím na malíček ľavej ruky. Sám neviem prečo to robím, ale cítim, že je to správne. V tej chvíli si uvedomujem, že miesto, na ktorom som sedel, je už obsadené mladou cudzinkou. Zvláštne, že som si ani nevšimol, kedy prišla. Sedí tam s úsmevom, očividne spokojná, tak mladá a plná života. Pri pohľade na stelesnené šťastie si uvedomím, že tento vagón je pre mňa minulosť. Už v ňom nie je miesto pre človeka ako som ja.
Otvorím dvere, ktorými pred chvíľou odišiel starec a ocitám sa mimo vlaku a všetkého čo som si doteraz uvedomoval. Predo mnou sa otvára neskutočne krásny pohľad na nekonečnú lúku plnú pestrofarebných kvetov. Pred sebou nevidím nič iné, len farby, tak očarujúce ako som si doteraz ani nedokázal predstaviť.
Otáčam sa s pocitom, že sa mi naskytne iný pohľad, ale aké je to prekvapenie, keď zistím, že za mnou je zas len lúka plná kvetov a po koľajniciach ani stopy. Nemám silu hľadať zmysel a objasnenie tejto záhady, pretože moju pozornosť upúta obrovský strom, vyčnievajúci medzi tou farebnou nádherou. Strom, ktorý svojou mohutnosťou dáva jasne najavo, že je zdrojom života a vyžarujúcej energie. Pomaly vykročím smerom k nemu a čím rýchlejšie sú moje kroky, tým sa mi zdá vzdialenejší. Ako je to možné? Prečo sa nemôžem priblížiť? Rozbehnem sa a strom je stále ďalej. Pocítim strašnú úzkosť a od zlosti sa vrhám na zem. Zatínam ruky, búšim do zeme a trhám trávu spoločne s kvetmi, ktoré rozhadzujem okolo seba. Od vyčerpania zatvorím oči a snažím sa upokojiť. Veľmi pomaly prichádza vytúžený kľud a zmiernenie zlosti, ktorá zaplavila moje telo. Ležím na bruchu a začínam cítiť teplo okolitej krásy, ktorá preniká do mojej boľavej duše a lieči ju ako blahodarný balzam. S pocitom, že by som sa mal postaviť a pokračovať v ceste, pomaly prevraciam vynervované telo a v tom sa ocitám pod stromom, ktorý sa mi vzdal tak strašne vzdialený. Nerozumiem tomu, ale celého ma zaplaví neskutočná krása. Nič tak živé a monumentálne som nemal možnosť vidieť. Vstávam s očami upretými do najmohutnejšej koruny červeno-bielych kvetov, drobných a jemných ako samotný vánok, ktorý sa s nimi hrá a rozsýpa ich okolo mňa. Posúvam sa okolo celého kmeňa a dotykom nasávam pulzujúcu životodarnú energiu, keď v tom môj zrak spočinie na hompáľajúcej sa postave, obesenej vysoko v korune stromu. Prvotný šok vystrieda zdesenie z poznania, že tým človekom nie je nikto iný, než ten starec o ktorom som si myslel, že ho už nikdy neuvidím. Kontrast života a smrti, ktorý predstavuje strom a starec je tak silný, že upadám do bezvedomia. Cítim len to, že sa mi podlomili nohy a ja sa rútim tou najčernejšou tmou aká len môže existovať...

...prudko sa posadím, obliaty studeným potom a vír myšlienok v mojej hlave sa podobá bzučaniu uletených včiel. Som doma, ležím vedľa posteli, z ktorej som musel spadnúť a neviem, či som sníval, alebo prežil skutočný sen. Celý otrasený sa pomaly zbieram zo zeme, moje nahé telo je malátne a pri vstávaní sa musím pridržať nočného stolíku. V tom mi padne do očí včerajší dopis od sestry, oznamujúci smrť nášho otca, s ktorým som nekomunikoval viac ako 20 rokov. Pohádali sme sa pre malichernosť, ktorá mi v tejto chvíli pripadá smiešna. Pod listom zloženého papiera nachádzam červeno-biele kvietky a s nechápavým pocitom sa vraciam k svojmu snu. Beriem do rúk zložené stránky, a v tom si všimnem prsteň na malíčku ľavej ruky. Lepšie sa prizriem a zistím, že je to náš rodinný prsteň, ktorý som dostal od svojho otca v deň svojich osemnástich narodením. Bol uložený medzi dávno zabudnutými vecami, pretože nemám potomka, ktorý by bol novým majiteľom tejto rodinnej tradície.
Zdrvený šokom z prebudenia a nevyjasnených okolností svojho sna bežím do kúpeľne a strkám hlavu pod prúd studenej vody. Nával smútku a bezmocnosti sa hrnie mojim telom do žalostného výkriku. Zovieram hrany umývadla a dívam sa na svoj odraz v zrkadle. Mysľou mi preletí celý priebeh nezvyčajného sna a vtedy pochopím mlčanlivú výčitku starca a spoznávam oči, ktoré mi boli cudzie.
Bezmocnosť a žiaľ sa zhmotnia v jedinú slzu, ktorá steká po tvári a dopadá na čierny diamant zasadený hlboko v starom zlate, s večnou pravdou, že odpustiť by bolo ľahšie, než žiť so svedomím, že som to nestihol.....

...veľmi dobré, emotívne...nikdy nie je neskoro dotyčnému odpustiť, ani po smrti jeho tela. V mysli ste stále spojení.