Je krásne vnímať, ako sa malé semienko stromu stáva výhonkom a potom mocným stromom, ktorého vetvy sa ako rozpažené ramená tela rozťahujú nahor k slnku, do voľného priestoru. Ale to nie je všetko, rovnako krásne je i veľkolepé tušenie tajomstiev, čakajúcich na svoje odhalenie celé desaťročia v samotnom kmeni stromu a to až do chvíle, kým sa nenájde ich objaviteľ.
A snáď práve v tom spočíva úloha umelcov, zaoberajúcich sa drevom - objavovať tajomstvá, ktoré do stromov vložila samotná príroda v kolobehu rokov, aby sa stali všetkým poznateľné a prinášali svoje významné výpovedné posolstvo bez slov. Nie je to však ľahká úloha, pretože každý strom si svoje tajomstvá bedlivo stráži a odhaľuje ich len tým najtrpezlivejším; je však nesmierne hodnotná a krásna, pretože učí pokore a tým vedie k vlastnému sebapoznávaniu.
Počas štúdia bolo drevo pre mňa pekným materiálom, zútulňujúcim prostredie, ktorý má predovšetkým úžitkovú hodnotu. Pred časom však v mojom vzťahu k drevu nastal prerod. Kráčajúc po chodníku cez jeden park mi pohľad utkvel na jednom krásnom, mohutnom starom dube. Vtedy som po prvýkrát drevo nevnímal ako neživú vec, ale ako silnú koncentrovanú energiu, stúpajúcu z hĺbky zeme k nebu. Dokonca aj kmeň stromu bol stočený okolo vlastnej osi, akoby sa jeho energia dvíhala nahor krúživým pohybom. Bolo to pre mňa jedinečné prežitie. Dnes, keď si sadám k drevu s dlátom v ruke, chápem, že rezbárstvo je formovanie energie zeme, ktorá vytvarovaním nadobúda ešte väčšiu silu a pôsobí tak podporne a skrášľujúco na všetko navôkol.
Keď rekapitulujem svoj prístup k umeniu, spomínam si na ďalší dôležitý prerod. Spočiatku som si myslel, že moje výrobky budú krásne vtedy, keď budú na seba pútať pozornosť okolia, keď v nich bude poznateľná moja osobná zručnosť a odbornosť. Neskôr som pochopil, že umenie odpudzuje, keď pohlcuje pozornosť okolia v sebe, ale je krásne keď dáva vytušiť existenciu niečoho vyššieho, než je samotné dielo alebo jeho autor. Obrazne povedané, každé pravé dielo má sa podobať čistej zrkadlovej ploche, odrážajúcej hrejivé lúče slnka do priestoru, kde možno bolo chladivé šero či tma. Možno ho rozpoznať vždy jednoducho i bez vysokoškolského vzdelania, pretože nevzbudzuje bujnú fantáziu a neviazanosť, ale tichú spomienku na hodnotu nášho pravého Domova; na silu pravej lásky, cti a spravodlivosti. Rozochvieva cit a nie rozum; dáva silu kráčať vpred a nikdy neberie nádej, ani neodvádza z priamej cesty k naplneniu zmyslu života. Zjednodušene povedané, ak sa človek po kontakte s tým, čo ľudia nazývajú umením stane súcitnejším, trpezlivejším a silnejším v predsavzatiach dobra, stretol sa s pravým umením. Veď stále platí, že podľa ovocia možno poznať pravosť každého stromu i jeho hodnotu.
Pochopenie predchádzajúcich slov mi následne umožnilo spoznať priepastný rozdiel medzi pojmom umelec a výtvarník. Výtvarník je každý, kto niečo tvorí, hoci je to neraz i škaredé a verejne uznávané zároveň, ako to poznáme v súčasnom tzv. umení. Umelec však nielen že tvorí, ale tvorí predovšetkým s pochopením, dáva do diela cit i myšlienku a tým svedčí o spomínanej existencii niečoho vyššieho, než je on sám spolu so svojim pominuteľným dielom. V tomto zmysle nie je umenie ako také len vecou momentálneho vytvorenia konkrétneho diela, ale je stupňom stále trvajúcej duchovnej a duševnej vyspelosti človeka, ktorý umenie tvorí. Teda výtvarník, je výtvarníkom len keď niečo tvorí. Umelec je však umelcom, aj keď spí, nakupuje a podobne. Pretože umenie a ušľachtilosť sú neodmysliteľným prejavom každého aktu jeho vôle, sú súčasťou každého jeho činu v súkromí, aj kde ho nik nevidí. Ak sa teda niekto nazýva umelcom, pretože robí veľkolepé diela uznávané odbornou verejnosťou a nevie si napríklad postlať vlastnú posteľ, ešte sa k umeniu ani nepriblížil, hoci je na vrchole tvorivosti a pozemskej slávy. Výtvarník tvorí mnoho navonok a podľa množstva výtvorov odvodzuje svoj prístup k veci. Umelec tvorí predovšetkým vnútorne a len málo navonok, ale to čo vytvorí pretrváva na večnosť. Teda pretrváva nie forma, ale myšlienka, ktorá je pominuteľnosťou hmoty nezničiteľná.
Je mnoho vecí, ktoré ma v otázke umenia zaujali, no tuším, že je ešte viac takých, o ktorých ani neviem, že sú a majú veľkú hodnotu. Ak máte vzťah k prírode a jej tajomný odkaz ukrytý v dreve stromov Vás priťahuje, pozývam vás na návštevu stránky, kde nájdete niekoľko výrobkov. Nie je síce možné, aby ste prostredníctvom nej mohli na diaľku cítiť prenikavú vôňu suchého lipového dreva a prežiť teplo jeho dotyku, no predsa si na nej môžete pozrieť a nechať sa nimi obohatiť. Ak v nej nenájdete to, čo možno hľadáte, navštívte čo najskôr najkrajšiu galériu na svete - prírodu vo Vašom okolí. V nej nájdete určite aj bez internetového spojenia všetko pre posilu tela i duše, pretože ju ona nie je dielom ľudskej vôle, ale Vôle Najvyššieho.
Želám Vám pokoj v duši.
Tento text je osobnou výpoveďou môjho priateľa, umeleckého rezbára T. Lajmona.
odkaz
