Tento výnimočný príbeh, ktorý má smutný koniec, sa začal písať v roku 1907, keď 40 roľníkov na Sibíri vyhnali z okolia Kurska v strednom cárskom Rusku. Roľníci patrili do náboženskej sekty a cárska moc nerozumela svojmu presvedčeniu. Roľníci sa usadili neďaleko mesta Akinsk, kde kŕmili poľnohospodárstvo a pastierov. Pretože si vybrali dobré pozemky na bývanie, čoskoro sa dostali a postavili si kostol. Dobre sa bavili, úrady ich neotravovali a mohli sa modliť koľko chceli.
Keď v roku 1914 vypukla vojna, komunitní muži dostávali rozkazy, ale všetci muži odmietli bojovať a zostali doma. Nikomu sa nič nestalo. Potom nastala boľševická revolúcia a nikto z dediny sa nezúčastnil. Boľševici postupne vystriedali v Avčinsku, potom Kolčak, potom menší a Česi, kým sa boľševici opäť nevrátili. Roľníkom bolo jedno, kto vládne, len chceli, aby svet dal pokoj. Keď začala kolektivizácia v roku 1929, nestarali sa o to, že členovia sekty žili v jednej komunite a pôdu spolu stále pestovali. Horšie bolo, že jedného dňa prišli komisári, ktorí začali agitovať proti náboženstvu. Boľševici premenili svoju cirkev na kultúrny klub a roľníci sa rozhodli, že je najvyšší čas vyraziť na cestu znova.
Po prípravách na pečenie sa celá dedina vydala na cestu. Bolo tam asi 200 ľudí, veľa žien a detí. Zobrali so sebou všetko, čo mohli zachrániť, dobytok a kone. Išli hlboko do lesa, kde dúfali, že nájdu miesto, kde budú mať konečne pokoj. Roľníkom trvalo desať dní, kým cestovali do neznámych častí Sibíri, denne odpočívali maximálne tri štyri hodiny. Niektorí nezniesli námahu a zomreli po ceste. Keď sa konečne zastavili na nejakej lúke pri rieke, aby založili novú dedinu bolo ich 180.
Počas prvého leta dosiahli, že všetci mali strechu nad hlavou. Celoročne žili len z toho, čo si so sebou priniesli. V zime vyrúbali les a úrodnú pôdu. Prvá úroda im priniesla toľko obilia a ďalších plodín, že prebývali. Našli vynikajúcu pôdu a zachránila ich. Okolitý les plný zvierat, tak mali každý deň mäso. Za pár rokov mali dosť roľníkov a nikto neoľutoval, že opustil bývalý kraj. Rovnako nikomu nezáležalo, čo sa deje vonku. Odevy ušili zo zvieracích koží, lovili luky a šípy. Keď použili soľ, našli bylinku, ktorá nahrádza soľ. Posvietili smolou, ktorú zbierali zo stromov. Komunita spokojne rástla a všetci zabudli na svet okolo seba. Mali seba, svoju vieru a nič iné nepotrebovali.
Takto žili v celkovom odlúčení vyše dvadsať rokov a ich komunita sa rozrástla na 600 duší. Prežili druhú svetovú vojnu, ktorú sa dozvedeli až šesť rokov po skončení. Táto idylka skončila roľníkom v zime roku 1951. V tú noc začali psy v ich obci štekať desivo a roľníci sa obávali, že ich napadli dravé zvieratá. Ale štekanie sa čoskoro zastavilo, sedliaci sa upokojili a zabudli na nočný útok. Bohužiaľ, o týždeň bola obec obklopená sovietskymi vojakmi na lyžiach a NKVD dorazila s vojakmi. Ako sa ukázalo, obec objavili poľovníci, ktorí ju okamžite nahlásili úradom. Tajná polícia prikázala roľníkom, aby sa presúvali bližšie do centra kraja, kde ich sekretárka vyšetrovala. Neverili svojmu príbehu o pohybe a NKVD zinscenovala súd. Tam boli roľníci obvinení zo spolupráce s Američanmi a odsúdení na gulag. Muži dostali 25 rokov, ženy 10 rokov a deti odobrali úrady. A to bol koniec jedného sna.
Stalin našťastie čoskoro zomrel a gulagy pomaly začali púšťať politických väzňov na slobodu. Aj naši roľníci boli prepustení, ale už im nebolo umožnené žiť si po svojom a úrady ich tlačili po celom ZSSR. Fotografia je ilustratívna.
odkaz
