1
|
Nadpis knihy. – 1 Videnie Izaiáša, syna Amosovho, ktoré videl o Júdsku a Jeruzaleme v dňoch Oziáša, Joatama, Achaza a Ezechiáša, kráľov Júdska.
Nevernosť a hriešnosť národa
2
Čujte, nebesá, počúvaj, zem,
lebo Pán hovorí:
„Synov som vychoval a vyvýšil,
oni sa mi však spreneverili.
3
Vôl si pozná gazdu
a osol jasle svojho pána;
Izrael nepozná,
môj ľud nepochopí.“
4
Beda hriešnemu národu,
ľudu s ťažkou vinou,
plemenu zločincov,
synom skazeným.
Opustili Pána,
zhrdli Svätým Izraela,
odcudzili sa.
5
Kde vás ešte udrieť, keď sa ďalej búrite:
celá hlava je nezdravá a celé srdce choré.
6
Od päty po temä nič na ňom celého:
puchlina a jazva a rana čerstvá,
nevytlačená, neobviazaná
a nezmäkčená olejom.
7
Vaša krajina je púšťou,
vaše mestá vypálené ohňom.
Vaša pôda? – pred očami
vám ju zožierajú cudzinci,
je púšťou, skazená od cudzincov.
8
Dcéra Sion zostala
ako búdka vo vinici,
sťa kolibka na uhorkovisku,
ako obliehané mesto.
9
Keby nám Pán zástupov
nebol ponechal zvyšok,
boli by sme ako Sodoma,
Gomore by sme sa podobali.
Bohoslužby bez spravodlivosti
10
Čujte slovo Pánovo,
kniežatá sodomské,
počúvaj zákon nášho Boha,
ľud gomorský!
11
„Načo mi množstvo vašich obetí? –
hovorí Pán.
Nasýtený som zápalmi baranov
a tukom kŕmnych teliec;
v krvi býčkov, baránkov a capov
nemám zaľúbenie.
12
Keď prichádzate vidieť moju tvár,
ktože to žiada od vás
rozšliapavať mi nádvoria?
13
Neprinášajte viac márnu obetu,
ona je mi dymom ošklivým.
Novmesiac a sobota a slávne zhromaždenia?
Neznesiem hriech a slávnosť!
14
Vaše novmesiace a sviatky
nenávidí moja duša,
stali sa mi bremenom,
zunoval som znášať ich.
15
Aj keď rozprestierate dlane,
odvrátim oči od vás;
a keď aj hromadíte modlitby,
ja ich nevyslyším,
veď vaše ruky sú plné krvi.
Výzva k pokániu
16
Obmyte, očistite sa,
odstráňte mi spred očí
zlobu svojich skutkov,
prestaňte robiť zlo!
17
Učte sa robiť dobro,
domáhajte sa práva,
pomôžte utláčanému,
vymôžte právo sirote,
obhajujte vdovu!
18
Poďte, pravoťme sa! – hovorí Pán.
Ak budú vaše hriechy sťa šarlát,
budú obielené ako sneh,
ak sa budú červenať sťa purpur,
budú ako vlna (biele).
19
Ak budete povoľní a budete poslúchať,
dobro zeme budete požívať.
20
Ak sa však zdráhate a protivíte,
meč vás pohltí,
lebo hovorili ústa Pánove.“
(Iz 1)
|
 |
|
3
|
|
|
1. auxiliarius 24.11.2019, 21:31
Nadpis knihy. – 1 Videnie Izaiáša, syna Amosovho, ktoré videl o Júdsku a Jeruzaleme v dňoch Oziáša, Joatama, Achaza a Ezechiáša, kráľov Júdska.
Nevernosť a hriešnosť národa
2
Čujte, nebesá, počúvaj, zem,
lebo Pán hovorí:
„Synov som vychoval a vyvýšil,
oni sa mi však spreneverili.
3
Vôl si pozná gazdu
a osol jasle svojho pána;
Izrael nepozná,
môj ľud nepochopí.“
4
Beda hriešnemu národu,
ľudu s ťažkou vinou,
plemenu zločincov,
<...
▲
24.11.2019, 21:50
|
4 Izaiáš často dáva Bohu meno "Svätý Izraela". V iných knihách je tento názov zriedkavý.
8 Na hore Sion stálo Dávidovo mesto (porov. 2 Sam 5,7–9) s kráľovským palácom, preto sa celý Jeruzalem často volá Sionom. Krajiny a mestá pokladali staré východné národy semitské za ženské bytosti, preto im dávali prímenie: "dcéra", kvitnúce dievča. Po spustošení ostatných miest trčí Jeruzalem uprostred krajiny ako opustené koliby na poli v jeseni po zobraní úrody.
9 Proroci často prízvukujú, že sa z vyvoleného národa zachránia len zvyšky (Iz 10,21 n.; Am 3,12; Mich 7,18; Jer 30,11; Ezek 5,3; Sof 3,13 atď.). Aj do Cirkvi vstúpila len malá čiastka tohto národa. V tomto zmysle cituje tento verš sv. Pavol (Rim 9,29).
10 Prorok nebojácne a právom prirovnáva ľud a jeho kniežatá k obyvateľom Sodomy a Gomory.
11-15 Izraeliti prinášali v jeruzalemskom chráme Pánovi obety, ale prinášali ich bez nábožného ducha; takéto obety nie sú Pánovi ľúbeznou vôňou, ale dymom. Kto prichádzal do chrámu bez pobožnosti, zbytočne rozšliapaval jeho nádvoria. Ľud mal prístup len do nádvoria, do samého chrámu smeli len kňazi a do veľsvätyne len veľkňaz, aj to len raz do roka na Deň zmierenia. – Bolo zvykom modliť sa s roztiahnutými rukami. Ruky plné krvi sú nielen ruky vrahov, ale i ruky všetkých, čo hrešia proti láske k blížnemu a vôbec ruky hriešnikov.
18 Boh vo Svätom písme často volá hriešnikov, aby sa s ním išli pravotiť. Je prirodzené, že by takúto pravotu len Boh mohol vyhrať. – Červená farba, farba krvi, je aj farbou hriechu (porov. v. 15, tiež Žalm 51,16). Šarlátovú farbu získavali z výrastkov na listoch akéhosi duba (Quercus coccifera), zapríčinených voškami, ktoré na listy duba kladú vajíčka. Purpur dostávali z tela slimákovitých živočíchov. Tu však vlastne ani nie je reč o purpure. Prorok dva razy spomína šarlát: raz šarlátovú farbu a raz červíčka, vošku, ktorá farbu dodáva.
|
|
|
|
