Nedeľná chvíľka prózy 3

Vo veži v prostriedku je veľký zvon, nevinný, vážny, seriózny zvon s hrubým, dôstojným hlasom, ktorý nevyvádza nijaké žarty, a keď sa ozve, to ako keby ded zvolal na vnúčatá. Ťažko sa rozkolíše a ťažko sa upokojí po rozhovore. Keď si ľudia myslia, že už všetko dopovedal, veru si sám pre seba ešte dlho mumle, akoby mu nebolo po vôli, že ho vyrušili. Veď ho ani nevyrušujú hocikedy.
Z pravej strany visí zvon prostredný, ktorý by sa rád podobal veľkému, vždy sa rozkýva vážne, ako zvon-ded, ale v reči sa pozabudne, nemôže sa na čas zastaviť, a skoro vždy povie ešte slovo-dve, keď by už mal byť ticho. Obyčajne sa v takomto prípade zahanbí a zamĺkne potom bez priechodu.
Z ľavej strany visí zvon najmenší, dobrák ako predošlé dva, lenže bez ambície na dôstojnosť, krasorečník, a neraz veľmi nepozorný a nespoločenský druh, ktorý nevyčkáva na svoj čas, ale mieša sa do reči, i keď sa to ešte nepatrí, a neraz popletie nôtu. Neraz robí dojem, akoby sa zajakával, ale to je len dojem povrchný; ak by sa čosi také prihodilo, o chvíľu dohoní čo zameškal.

A celkom osobitne, akoby ani nepatril do spoločnosti, akoby bol večne na úteku, visí až v samom obloku malý zvonček., ktorý sa nikdy nezamieša do rozhovoru ostatných troch. To je zvon sám pre seba. Živý, drsný, krikľúň, azda i zlomyseľný trochu. Ak nie, nuž bezcitný, nemilosrdný je celkom iste. Kostolník-zvonár neraz dlho váha, pokým sa dotkne povrázka, a on hneď hotový kričať.
- Bim, bim, bim – bim, bim. Bim, bim – bim, bim, bim!
Kto počuje, zdvihne hlavu a sníme klobúk.
Ak má koho osloví:
- Komuže umieračik pomáha na druhý svet?
- Bim, bim, bim – bim, bim ...!
Aspoň by povedal, či starého či mladého odprevádza, ale nemá citu ani pre svoje remeslo, nevyzradí nič, iba si svoje odbije a naraz – dosť. Keby sa aspoň na konci nejako pomýlil, povedal by nejakú neprístojnú slabiku, ale zakončiť celú históriu len tak ako hodiny, čo povedia: ... jedenásť, dvanásť a za ten svet ani o jednu viac.
Jula Maková jamkovala a naraz oprela motyku.
- Umieračik! – zvolala.

J.C. Hronský Jozef Mak

Ozve sa ten 5-ty zvon so susednej dediny,že tam požiar majú,...A že aký je to požiar,čo horí ľudia sa pýtajú. Nuž nejeden tam pohorel,............. v inteligencii.

Len si všimni, čo všetko, či už poézii, alebo v próze, vie ZVON vyzvoniť.

Edgar Allan Poe - Zvony

I.

Bežia sane, zvučí zvon -
striebro, zvon
Kol'ko veselosti veští jeho melodický tón,
ked' tak hravo, hravo, hravo
jemné cink-cink v mraze znie,
že až hviezdy nedočkavo
žmurkajú a kývu hlavou,
ligocú sa nadšene;
a čas plynie: bim, bam, bim
ako v starej básni rým
ponad cvengot, čo sa melodicky derie von,
ked' znie zvon, zvon, zvon, zvon
zvon, zvon, zvon,
ked' tak ľahko a tak hravo spieva zvon.

II.

Svadba - mäkko zvučí zvon,
zlatý zvon!
Koľké šťastie prorokuje jeho harmonický tón!
Ako nežnou nocou znie
rinúce sa vzrušenie!
Aká pieseň! Zlatý kov
roztaví
a plná súhry stúpa tmou
k hrdličke, čo s nádejou
hl'adá hviezdne dial'avy!
Z plášťa zvona von, von, von
tryská eufonická riava do nadzemských hrdých zón!
Von, len von!
Milión
túžob rodí každý tón,
splývajú a napokon
o budúcom vraví srdcom
zlatý zvon, zvon, zvon,
zvučný zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
súlad, krása ozýva sa, spieva zvon

III.

Na poplach znie hlasný zvon,
liaty zvon.
Aký strašný príbeh vraví jeho hrmotavý tón!
Do splašenej noci tne
vrieskajúce zdesenie!
Nie reč, ale besný rev
preniká do všetkých ciev,
buráca,
vzýva milosrdenstvo tých prudkých plameňov,
nepríčetne reční k hluchej duši plameňov,
nahor, nahor hnaný šialenou,
nezmyselnou túžbou vyletieť,
mocnou, márnou vôl'ou vyletieť
- teraz, lebo nikdy, teraz, hned'! -
dotýkať sa bledej tváre mesiaca.
Ach, ten zvon, zvon, zvon!
Z jeho plášťa tryská von
beznádej!
Ako ryčí, reve, rachoce!
Aká úzkosť chytá za srdce
noc v tej chvíli - krutej, bezradnej!
A sluch cíti v dunení
a treskote
aj v temnote
hrôzu a jej premeny.
Ušiam povie každý tón
tých nárekov,
keď vreští kov
ako nebezpečie, zhon
klesá a zas dvíha sa, ked' mení úzkosť v hlase zvon,
ostrý zvon,
tvrdý zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
škrečiaci a škrípajúci hrozný zvon.


IV.

Znie železný, smutný zvon,
smrť a zvon!
Ako pochmúrne k nám vraví jeho nariekavý tón!
Aký des nás preskočí,
keď sa ozve do noci
hrozivý hlas plný melanchólie!
Každý zvuk, čo prepláve
cez to hrdlo hrdzavé,
stonom je.
Akí ľudia - krutí ľudia
vo zvoniciach zvony budia,
ktohovie.
Iba zvonia, zvonia, zvonia
slávnostní a nevšímaví,
nedbajú, že monotónna
pieseň ľudské srdcia gniavi.
Nie sú muži, ženy, zvery,
z tvárí sa im upír škerí,
zmar a mráz
a ich vladár zas a zas
poťahuje za povraz,
aby hlas
bôľu vydal zvon.
Poskakuje s jasotom,
ked' sa v bôli zmieta zvon.
Erdží ako šťastný kôň,
a čas plynie: bim, bam, bim,
ako v starej básni rým,
ked' sa v bôli zmieta zvon,
zmieta zvon.
A čas plynie: bim, bam, bim,
ako v starej básni rým,
keď sa prudko chveje zvon,
chveje zvon, zvon, zvon,
srdcervúco vzlyká zvon,
a čas plynie: bim, bam, bim -
zvonár kl'ačí - skáče v ňom
archaický hravý rým,
ked' sa rozozvučí zvon,
trpký zvon, zvon, zvon -
keď smrť ospevuje zvon,
žial'ny zvon, zvon, zvon, zvon,
zvon, zvon, zvon,
plačúci a stonajúci smutný zvon.

(1849)

aj keď to nie je próza 🙂))

Zvedavosť ma prihnala. Čítam všetko, ale poéziu milujem. Tak som ju čítala aj na df.sk. Bol tu jeden diskutér, ktorý svoje pocity, túžby a aj názory, vedel vyjadriť aj vo forme poézii. Už sa mu df.sk asi znechutila, tak prestal chodiť sem. Aj tvoja poézia slon, aj ked nie si jej autorom sa mi páčila

...ze by? ...

Áno, áno, si to ty.
Odkedy si jos odišiel, skončila sa Nedelná chvílka poézie. Škoda jej.

...vdaka za slova, ktore potesia...slubujem, ze sa polepsim...

Len, aby to bola pravda. Vieš ako sa hovorí ? Sluby sa slubujú a kto sa teší ?

...viem...ja...

Pohodka; ... môžem tvoj príspevok upraviť?;-)

E.A. Poe mal velmi pekne romanticke basne, ale viac ma fascinovali jeho "horrorovejsie" ponate diela.
Som rad, ze sa tu najdu ludia ako J.Tull a Slon v lese, ktorym literatura hovori viac ako ziakom na strednej skole...

Mortiis, sem s tou poéziou, prosím pekne. Najdú sa aj iní, ktorým poézia, hovorí viac, ako žiakom na strednej škole.

...viem...ja...