Nacisti jej zmenili trest smrti na 8 rokov a takmer celú vojnu ju väznili v Terezíne. Komunisti ju poslali napriek protestom z celého sveta na šibenicu. Pred 70 rokmi zavraždili po vykonštruovanom monsterprocese Miladu Horákovú.
Počas druhej svetovej vojny postavili Nemci za múrmi pražskej väznice gilotínové popravisko po vzore francúzskych revolucionárov. Po roku 1948 na Pankráci vešali „nepriateľov režimu“ a „rozvracačov socialistického blahobytu“ zasa komunisti.
Za múrmi väzenia ležiaceho južne od centra Prahy popravili najviac politických väzňov. Zverstvá oboch režimov, ktoré pripravili o život viac ako tisíc ľudí spomedzi Čechov i Slovákov, dodnes pripomínajú autentické vražedné nástroje.
Bizarnosť popráv na Pankráci podčiarkuje, že okrem ľudí, ktorí zabili pre iný názor, prípadne úplne vymyslené okolnosti (niekdajší komunistickí funckionár Rudolf Slánský, Vladimír Clementis, ale aj otvorený odporca komunistickej diktatúry Jozef Charvát), za múri väzenia našla smrť aj masová vrahyňa Olga Hepnarová či beštiálna útočníčka a sedemnásobná matka Irena Čubírková.
Najväčšou osobnosťou, ktorá dokázala do poslednej chvíle so vztýčenou hlavou vzdorovať totalite, bola politička, právnička a bojovníčka za práva žien Milada Horáková. Obeť justičnej vraždy, ktorú svojím podpisom - údajne po krátkom zaváhaní - odobril prezident Klement Gottwald, obesili na dvore pražskej väznice na Pankráci 27. júna 1950.
Matka jedinej dcéry Jany prežila výsluchy gestapa i desivé terezínske väzenie. Odpor voči komunistickej totalite ju však pred 70 rokmi stál život. Nepomohol ani telegram od nositeľa Nobelovej ceny za fyziku Alberta Einsteina.
Francúzska inšpirácia
Pár kilometrov od historického centra Prahy, blízko známeho Vyšehradu, sa rozprestiera väzenský komplex z čias habsburgskej monarchie, kde v 20. storočí vykonávali popravy obe totality - nacistická i komunistická. Dnes pri väznici sídli aj Vrchný súd v Prahe.
Pankrácku väznicu postavili koncom 19. storočia – vtedy ešte mimo územia Prahy. Postupne sa však česká metropola rozrastala a väznica sa stala jej súčasťou. V čase výstavby mala nahradiť existujúci Svatováclavskou trestnicu pri Karlovom námestí, ktorá nevyhovovala vtedajším hygienickým štandardom.
„V roku 1889 sprístupnili mužskú väznicu s kapacitou pre približne 800 trestancov,“ vysvetľuje vedúci Kabinetu dokumentácie a histórie väzenskej služby ČR Aleš Kýr. Dnes má objekt kapacitu približne 1000 miest.
očas prvej Československej republiky slúžil Pankrác ako zemská, neskôr krajská súdna väznica. Počas druhej svetovej vojny si tu zriadilo vlastnú baštu gestapo. Tvrdé vyšetrovacie praktiky sa neraz končili popravou, pri ktorej nacisti využívali francúzskom inšpirovanú gilotínu. Na vykonávanie trestu smrti slúžili tri špeciálne cely známe pod názvom „sekýrárna“.
Rozsudky smrti tu vykonával kat Alois Weiss z Mníchova. Denne usmrtil aj niekoľko ľudí. Celkovo ich bolo viac ako tisíc. O krvavých zverstvách svedčí aj katova kniha, do ktorej si dôkladne zaznamenával údaje o svojich obetiach. Na konci vojny sa Nemci pokúsili stopy zahladiť, rozobraté časti gilotíny hodili do Vltavy, odkiaľ sa ich však podarilo vyloviť.
Niekoľko desiatok kilogramov vážiaci smrtiaci nástroj je na Pankráci dodnes. Poznačený rokmi a hrdzou stojí v chladnej, bielymi kachličkami obloženej miestnosti. Spolu s expozíciou pripomína krutosť nacistickej okupácie a dnes je dejiskom mnohých spomienkových podujatí. V súčasnosti je miestnosť pod správou Kabinetu dokumentácie a histórie Väzenskej služby ČR.
Bašta ďalšej totality
Tam, kde sa jedna éra končí, iná sa začína. Po odchode Nemcov a zjavnej stabilizácii vojnou poznačenej krajiny sa po necelých troch rokoch moci chopili komunisti.
Tí na Pankráci vymenili gilotínu za šibenicu a s popravami pokračovali ďalej. Súdruhovia sa stali dokonalým príkladom tézy: „Revolúcia požiera svoje deti.“ Na popravisku totiž nenašli smrť len vrahovia či „nepriatelia režimu“, ale aj poprední komunistickí funkcionári.
Na šibenici zomrelo od konca druhej svetovej vojny do Nežnej revolúcie celkovo 495 ľudí.
S čistkami a popravami za zločiny proti režimu začali komunisti už v roku 1949. Vtedy obesili oponentov, ktorí sa vraj pokúšali o štátny prevrat. Boli medzi nimi Vratislav Polesný, Vratislav Janda, Josef Charvát, Emanuel Čančík, Květoslav Prokeš a Jaroslav Borkovec.
„Za protištátnu činnosť popravili v rokoch 1949 až 1960 celkovo 177 osôb,“ hovorí historik Kýr. Dodáva, že jedinou popravenou ženou bola Milada Horáková.
Z budovy väznice prechádzame na dvor k miestu, kde sa do roku 1954 vykonávali popravy. Dnes sa tam nachádza drevený kríž a pod ním dátum 27.6.1950 - deň popravy Milady Horákovej, literárneho kritika Záviša Kalandra a členov protikomunistického odboja Jana Buchala a Oldřicha Pecla.
Prežila nacistické väzenie
Milada Horáková bola jednou z tých ľudí, ktorých sa bála každá totalita. Sú to tí, ktorí vidia nedostatky autoritárskych režimov a hovoria o nich nahlas. Ich osud je však často predurčený - v prípade českej právničky a političky to bola cesta na šibenicu.
Ešte v časoch prvej republiky sa Horáková angažovala v boji proti diskriminácii žien a aktívne spolupracovala na tvorbe legislatívy, ktorej cieľom bolo ich zrovnoprávnenie. V aktivitách pokračovala aj po začiatku druhej svetovej vojny. V ilegalite pôsobila v odbojových protifašistických organizáciách - v skupine Petiční výbor Věrni zůstaneme a Politické ústředí. Podieľala sa napríklad aj na tvorbe programu budúcej Československej republiky.
V roku 1940 ju zatklo gestapo. Vtedy sa na Pankráci ocitla po prvý raz. Kruté výsluchy sprevádzané fyzickým týraním ju nezlomili a Nemcom nič neprezradila. Tí ju následne premiestnili do väzenia v Terezíne v severných Čechách.
Pred koncom vojny ju odsúdili na osemročné väzenie, ktoré sa skončilo v roku 1945, keď ženskú väznicu v Aichachu pri Mníchove oslobodili Američania.
Nový režim, to isté väzenie
Po roku 1945 sa Horáková vrátila z nemeckého väzenia do Prahy, kde obnovila Ženskú národnú radu a stala sa poslankyňou parlamentu a členkou vedenia Československej strany národno-socialistickej. Nebála sa upozorniť na silnú poslušnosť Československa voči Sovietskemu zväzu.
Po víťaznom februári v roku 1948 sa na protest proti nástupu komunistov vzdala svojho poslaneckého mandátu a odišla pracovať na pražský magistrát. Popri práci udržiavala kontakty s exilovými politikmi a podporovala ľudí, ktorí sa rozhodli emigrovať. Aktívne sa tak naďalej podieľala na protikomunistickom odboji.
Jej konanie však sledovala Štátna bezpečnosť, ktorá si ju vytipovala ako vhodnú adeptku na politický proces. Zatkli ju v septembri 1949 a previezli do vyšetrovacej Väznice Ruzyně, kde Štátna bezpečnosť viedla výsluchy sprevádzané fyzickým a psychickým týraním.
„Mučenie spočívalo jednak v obmedzovaní fiziologických potrieb - nedostali jedlo, pitie alebo nemohli spať. Tiež sa im vyhrážali, že im ublížia a že ublížia im alebo rodine či deťom,“ opisuje Kýr.
Čo sa týka fyzického mučenia, to sa v 50. rokoch od praktík nacistov nelíšilo. Väzňov bili obuškom, zväzovali im ruky a nohy, pribuchovali ruky do zásuviek či pichali špendlíky pod nechty. Komunisti zvykli aj páliť cigarety priamo na koži.
Výsluchy niekedy trvali aj 16 hodín, čo spôsobovalo, že vyšetrovaní boli unavení a často si už neuvedomovali, čo hovoria alebo podpisujú. Tieto praktiky neobišli ani Horákovú.
Na konci vyšetrovania ju označili za vodkyňu celej skupiny 13 obžalovaných. Z Pankráca, kde päť rokov dozadu zažila mučiace praktiky gestapa, ju poslali pred súd. Proces sa začal 31. mája a trval do 8. júna 1950. Predsedom senátu bol Karel Trudák.
Celému procesu predchádzala masívna propaganda, ktorej cieľom bolo obžalovaných vykresliť ako zločincov a vzbudiť celospoločenskú nenávisť. Pojednávanie vysielali štátny rozhlas i televízia.
Zomierala 8 minút
Horáková sa komunistami nenechala zlomiť a počas procesu priznala, že konala vedome, i keď proti súčasným zákonom. Zároveň vyjadrila, že je ochotná prijať trest. Zdôraznila však, že ku všetkému ju viedla láska k národu.
„Klamala by som, keby som povedala, že som sa úplne zmenila a zmenila presvedčenie. Zotrvávam vo svojom presvedčení,“ aj to boli jej slová, ktoré zazneli pred súdom.
V záverečnej reči apelovala na to, aby tí, ktorých trestná činnosť súvisí s ňou, boli súdení mierne.
Rozsudok bol už dopredu určený, pravdepodobne ešte predtým, než bola skoncipovaná obžaloba. Na smrť za vlastizradu a rozvrat republiky odsúdili okrem Milady Horákovej aj Jana Buchalu, Oldřicha Pecla a Záviša Kalandru.
Týmto štýlom bežne komunisti viedli celý proces. Takzvané „otázkové protokoly“ zaviedli podľa historika sovietski poradcovia. Už na začiatka sa udala kostra prípadu bez ohľadu na to, či to bola pravda alebo nie a podľa toho sa postupovalo. Vyšetrovaný mal odpovedať naučeným spôsobom.
„Komunisti vešali primitívnym spôsobom - Horákovej nasadili oprátku a dusila sa. Podľa spisu to trvalo asi osem minút,“ dodáva historik Kýr. Mala 48 rokov.
Informácie o príčine smrti možno nájsť aj v spisoch. Často to bolo udusenie obesením, ktoré mohlo trvať aj dlhšie.
Horákovej smrť dnes pripomína pamätník na dvore väznice, okolo ktorého prechádzame. Takéto popraviská boli vonku dve.
„Keď prebiehali skupinové popravy, vždy najprv obesili jedného, potom prešli na druhé miesto a tam popravili druhého. Každý musel aspoň pol hodinu visieť. Potom ho dali do rakvy a odniesli sem dole, do márnice,“ ukazuje Kýr na sivé schody, ktoré vedú do miestnosti pod úrovňou terénu.
Spôsobom, akým zomrela Milada Horáková, sa popravovalo do roku 1954. Potom sa tresty smrti začali vykonávať v interiéri. V miestnosti s drevenou podlahou sa dnes nachádza lano a diera v zemi zakrytá padacími dvierkami. Za stenou je páka, ktorou sa otvárali. Smrť nastala buď udusením v prípade, že pri poprave nedošlo k zlomeniu väzov vyvrátením hlavy.
Tresty pre politických väzňov aj vrahov
Za mrežami väznice na Pankráci si odpykávali trest i komunistom nepohodlní Slováci. Spomedzi politických väzňov z radov cirkvi to bola napríklad sestra Zdenka Cecília Schelingová, ktorá pomáhala pri úteku viacerým odsúdeným kňazom či odsúdený biskup Michal Buzalka.
„Mnohí sa tu ocitli najmä počas toho, ako ich súdili. Na výkon trestu ich potom premiestnili inam - do Jáchymova, Mírova či do Valtíc,“ upresňuje historik.
Na popravisku sa v časoch socializmu ocitli aj skutoční vrahovia. Šibenici neunikla Slovenka - dvojnásobná vrahyňa Irena Čubírková, ktorá nechala hlavu svojho druha na toalete vo vlaku. V roku 1975 tu popravili poslednú ženu - Olgu Hepnarovú, ktorá nákladiakom úmyselne vošla na autobusovú zastávku v Prahe a usmrtila osem ľudí.
V roku 1989 tu popravili posledného odsúdeného - niekoľkonásobného vraha Vladimíra Luleka. V nasledujúcom roku bol trest smrti v Československu zrušený.
Nemocnica pre celé Česko
Na chodbách míňame mužov v rovnošatách, ktorý s dozorcami vychádzajú spoza zamrežovaných dverí. Vo väznici na Pankráci si dnes podľa hovorcu Jiřího Diviša odpykáva trest približne 700 väzňov a ďalších 300 je vo väzbe.
Ide o nižšiu z dvoch skupín stráženia. Doživotné tresty sú sústredené najmä vo Valticiach, Mírove a v Karvinej. Okrem mužov tu môžu byť umiestnené aj ženy a mladistvé.
Súčasťou komplexu je aj väzenská nemocnica s poliklinikou, v ktorej sa liečia väzni z celého Česka.
V celách je umiestnených aj 12 väzňov, sú však aj také, kde sú iba dvaja. Podstatné je, aby mal každý štyri metre štvorcové na život, dostáva pravidelnú stravu a okrem obmedzenia slobody sú jeho základné práva zachovávané. O krutých praktikách z čias 2. svetovej vojny a komunizmu si tak môžu prečítať v knihách či dozvedieť sa priamo od pracovníkov väznice.
odkaz
Niekto kto by umýval nohy bezdomovcom ...