Je to dlhý článok, ale koho to zaujíma, určite si to prečíta a môže nájsť aj odpovede na svoje otázky.
--
Niekto jednoducho len vyjde medzi ľudí a nájde si toho pravého, tú pravú. V poslednom čase však stúpa počet ľudí, ktorí dávajú prednosť životu bez stáleho partnera, prípadne, ak už chcú z osamelosti vyjsť, nenechávajú zoznámenie na náhodu. Psychologička Eva JAŠŠOVÁ sa okrem vedeckej práce externe venuje zoznamovacej agentúre Symbio, takže vie toho dosť o stratégiách, aké sme my ľudia ochotní vynaložiť pri hľadaní partnera a fungujúceho vzťahu.
Lekári, psychológovia a sociológovia bubnujú na poplach. V životnom štýle západných krajín sa v posledných rokoch presadili štyri rizikové faktory - okrem notoricky známeho fajčenia, vysokého krvného tlaku a obezity je to aj sklon žiť osamelo. Zvyšuje sa počet ľudí, ktorí v single životnom štýle nachádzajú viac výhod ako v partnerskom spolužití, v ktorom je nutné robiť kompromisy. Dá sa z toho vyvodiť záver, že manželstvo a rodinný život stráca na príťažlivosti?
Zdá sa dokonca, že je to trend aj do budúcnosti. Vstup do manželstva už nie je takou prioritou, ako bolo ešte pred jednou-dvoma generáciami. Ani ľudia, ktorí spolu čakajú dieťa, neuzatvárajú vždy manželstvo, ako by to boli zväčša z povinnosti urobili ich rodičia. Štatistiky ukazujú, že štvrtina detí u nás sa rodí mimo manželstva, čo bol dosiaľ trend typický pre zahraničie. A vek počatia prvého dieťaťa sa za posledných tridsať rokov presunul z devätnástich rokov na dvadsaťsedem. Mladí ľudia sa proste do manželstva a rodičovstva nehrnú. Človek žijúci sám má viac času a aj peňazí len pre seba. Ono je to dané možno aj tým, že dnes sa už nemusí cítiť osamelý. Kedysi, keď niekto žil sám, mal menej možností s niekým komunikovať. Aj verejná mienka mala pre neho menšie pochopenie, vynašla označenie „starí mládenci a staré dievky“, rozvod bol takmer biľagom. Dnes sú ľudia dokonca hrdí, že žijú single. Život im ponúka množstvo podnetov, kontakty dopĺňa svet virtuálnej komunikácie. Mnohí žijú tak intenzívne, že úplný partnerský život by vlastne už do ich harmonogramu ani nevmestili. Lákadlá single života sa však po čase vyčerpajú a aj oni zatúžia po blízkom vzťahu. Už sa nasýtili dojmami, pracovnými možnosťami, spoznávaním cudzích krajín, sebarealizáciou, voľným životom. Zisťujú, že nemajú koho držať za ruku, ktorá by pre nich predstavovala istotu, domov, perspektívu. I úspešní a bohatí neraz zisťujú, že ktosi podstatný sa z ich života stratil. A začínajú hľadať aj v zoznamovacej agentúre.
Akí ľudia siahajú po iných formách zoznámenia, než je tá najbežnejšia, a to spoľahnúť sa na náhodu? Dajú sa nájsť nejaké spoločné vlastnosti u klientov, ktorí sa v takejto výsostne súkromnej sfére obrátia na zoznamku?
Ak myslíte, že k nám prichádzajú ľudia, ktorých by si ináč nikto nevšimol, tak to určite nie. Skôr naopak, často sú to vzhľadní, atraktívni a v práci úspešní ľudia, muži aj ženy. Sú tu aj známe tváre z obrazoviek. Proste typy, ktoré experimentujú, skúšajú všetky možnosti a dúfajú, že práve tu sa im podarí nájsť si partnera. Niektorí na to nemajú čas pre pracovnú zaneprázdnenosť. Väčšinou už vyrástli z veku, keď sa zoznamujeme bez toho, aby sme si to uvedomovali. Pre mladého človeka je celý život jedna veľká zoznamovacia párty, v škole, na prázdninách, na diskotéke, pri chatovaní na internete, všade mu prichádzajú do cesty potenciálni, zatiaľ nezadaní partneri. No ten, komu osud v tomto veku neposlal niekoho, kto by mal rozhodujúci vplyv na jeho ďalší život, alebo ho aj pošle, ale vzťah sa skončil, zrazu zisťuje, že ideálny vek na zoznamovanie už bol a že ak naozaj túži po partnerovi, musí ho hľadať vedome. Ak jeho osud hral v tej pravej chvíli radšej golf a nepostaral sa o jeho partnerskú spoločnosť, náhle si uvedomí, že musí sám aktívne hľadať blízkeho človeka.
Nestačí teda veriť, že ten, kto má prísť, ten príde, a nechať výber partnera na osud?
Osud však takú ťažkú úlohu nemusí vždy zvládať. Treba mu pomôcť.
Spomenuli ste dve slová: náhoda a osud. To nie sú synonymá. Jedno čínske príslovie hovorí, že tam niekde hore spája niekto ešte pred narodením nožičky bábätiek, ktoré sú si súdené, červenou stužkou. A keď prídu na Zem, aj keby ich delili tisíce kilometrov, jedného dňa sa musia stretnúť. Keď sme zamilovaní, radi veríme, že sme predurčení pre seba. Alebo skôr platí, že stačí dostatočne dlho chodiť medzi ľudí a keď človek veľmi chce, niekoho si už len nájde?
Asi vás teraz sklamem, ale ja neverím v osudovú predurčenosť ľudí. Existuje ešte jedna podobná metafora o tom, ako sme kedysi boli jednou bytosťou, zrastenou chrbticou a tie dve polovičky sa teraz hľadajú a keď sa nájdu, je z toho láska na celý život. Myslím si, že ľudia tomu chcú veriť, že niekde existuje ich ideálna polovička. Ale aj keď je to pekná metafora, vždy je to len metafora. Lebo niekto môže byť farboslepý a tú červenú mašličku proste nezbadá. V našej súčasnej kultúre sa zoznamujeme zväčša náhodne.
Japonci, tí zakladajú manželstvá na inom princípe. Do výberu partnera často zasahuje rodina, počítač, i hviezdy. Dokonca aj japonské vysokoškoláčky dôverujú rodičom, že im za pomoci počítača a profesionálneho poradcu vyberú dobre. Sú uzrozumené s tým, že zvažovali všetky aspekty budúceho spolužitia, veď si neberú len jeho, vychádzať spolu budú musieť obe rodiny. Veria, že sa svojho partnera postupne naučia milovať, keď bol tak starostlivo vybratý. Zatiaľ čo ich západné spolužiačky sa vydávajú síce z veľkej lásky, ale kým školu dokončia, stihnú občas aj rozvod.
Je to zaujímavý názor. V každom prípade vzťah detí z podobných rodín, s podobným životným štýlom a hodnotami má vyššiu pravdepodobnosť, že vydrží. Ak si spolu rozumeli rodičia, budú si pravdepodobne rozumieť aj deti. V našej kultúre sa človek väčšinou vydáva napospas náhode. Niekto sa zoznámi pri tanci, iný na jazykovom kurze, niekto sedí vo vlaku a osloví spolusediacu slečnu. Mnohé životy by sa odvíjali ináč, keby ľudia zmeškali svoj vlak. Alebo nedostali lístky na koncert, alebo sa prihlásili do iného záujmového krúžku.
Vo vlaku však budú sedieť tri slečny a mladý muž osloví len jednu. A zrazu majú obaja pocit, že sa síce vôbec nepoznajú a o svojich charakterových vlastnostiach nič netušia – no vedia, že je to ono. Kto to zažil, vie, o čom hovorím. Čo tam zapracovalo? Čo v takýchto prípadoch napomáha náhode? Alebo je to osud?
Máte pravdu - náhoda a osud sú len slová. Mne sa páči citát: zasej myšlienku, zožneš čin, zasej čin, zožneš zvyk, zasej zvyk, zožneš povahu, zasej povahu, zožneš osud. Na jednej strane si teda myslím, že osud si človek do istej miery tvorí sám. Ale na druhej strane rada používam ešte jeden citát, jeho autorom je Peter Gregor, ktorý raz povedal, že osud je v našej moci - ak to osud chce. Tým sme vlastne popreli to, čo sme hovorili na začiatku (smiech). Ak si zoberieme len to, že sa zoznamujeme náhodne a že láska nepodlieha našej regulácii; že sa neraz zamilovávame bez regulácie rozumom, ktorý sa stáva iba štatistom. Do cesty nám môže prísť sebalepší partner, zostáva nepovšimnutý, ak sa do neho „nezamilujeme“. Len srdce nie je vždy dobrým kompasom - zamilovávame sa aj do ľudí, do ktorých by sme sa z racionálnych dôvodov nemali zamilovať, a predsa sa zrodí cit. Lebo láska sa vzpiera logike a nepodlieha našej vôli, city sú jednoducho autonómne. V takej Číne rodičia možno rozhodnú, keď je ich dieťa ešte malé, koho si raz zoberie. Ale v našich kultúrnych podmienkach sa vzťahy vytvárajú na základe zamilovanosti. Do cesty nám náhodne príde človek, ktorý vyvolá naše erotické cítenie.
Hovorí sa tomu „chémia“, ale čo to je? Viem, že nikto nepozná definíciu, no predsa len, podľa vás, v čom spočíva toto mystérium vzájomnej príťažlivosti?
Kedysi ľudia považovali chrípku za zvláštne ochorenie, ktoré sa záhadne prenáša vzduchom, dnes vieme, že je to vírus pozorovateľný pod mikroskopom. Obávam sa, že raz príde taký zlý čas, keď budeme vedieť, čo to je láska a ako sa prenáša, rozložíme ju na fyzikálne látky a chemické prvky a na základe matematického vzorca vypočítame, ktorí ľudia k sebe patria. Už dnes existuje takáto definícia lásky: láska je psychologické defacto, nelogický proces, ktorý bazíruje na esteticko – erotickom materializme, vybudovanom na optickom klame idealizmu. Pri takomto exaktnom chápaní láska stráca trošku svoje čaro, však? Možno vedci jedného dňa nájdu odpoveď na otázku, prečo vznikne cit práve medzi danými dvoma ľuďmi, nájdu nejaký bacil, ktorý je za to zodpovedný - ale ja som dosiaľ práve na základe skúseností zo zoznamovacej agentúry zistila, že je to vysoko nepredpovedateľné. Mali sme dva počítačové programy, podľa ktorých sme vyberali partnerov. Potom sme na ne rezignovali, lebo sme videli, že sú zbytočné. Počítač napríklad zistil úžasnú kompatibilitu, stopercentnú zhodu dvoch ľudí v životnej orientácii, spôsobe života, názoroch, koníčkoch – oni sa stretli a ledva spolu dopili kávu. A stával sa aj opak. Keď sme už vyčerpali všetky možnosti vhodných vzťahov, vyhoveli sme človeku, ktorý nás prosil, aby mu aspoň niekto zavolal, no a zrazu sme zistili, že náš klient sa zamiloval do niekoho, kto jeho pôvodným očakávaniam vôbec nevyhovoval. Počítač by stroho povedal „nulapercentná zhoda, vysoké riziko“, a oni sa zamilovali, ba niektorí aj vzali. Nie vždy si však rozumeli. Ale mali sa radi.
Aký je váš názor na svadby z rozumu? Keď sa stretnú dvaja osamelí ľudia a povedia si, dobre, máme nejaké základné predpoklady na spolužitie, ona chce získať status vydatej ženy a niekoho, kto sem-tam premiestni nábytok a opraví kvapkajúci kohútik, on potrebuje ženu, ktorá navarí, operie a bude stále pri ňom. Dajú si navzájom to, čo potrebujú. Taký vzájomne výhodný obchod, ktorý sa občas aj vydarí.
Tak potom im obom treba blahoželať. Ostáva však isté riziko, že vzťah uzavretý z rozumu môže preťať citové vzplanutie k niekomu inému. Nech sa páči, keď dali prednosť takejto racionálnej voľbe, treba však dúfať, že sa obaja budú vyhýbať iným vzťahom a že ani jednému z nich nepríde do cesty niekto, ku komu pocíti skutočný cit. Lebo až potom zistia, že vzťah založený na láske je niečo úplne iné. Ale možné je aj to, že manželstvá z rozumu uzatvárajú ľudia racionálni, ktorí nemajú schopnosť hlboko sa zamilovať. A keďže nie sú príliš citovo založení, tak ani v budúcnosti nehrozí, že by ohrozili svoj blízky vzťah náhlym vzplanutím.
Povedali ste, že počítač ste už z poradenstva vyradili. Podľa čoho teda teraz dávate ľudí dohromady?
Každý klient vyplní dotazník so základnými údajmi o sebe a o svojich predstavách o partnerovi, o jeho vzdelaní, zamestnaní, bydlisku, počte detí, záujmoch. Ak príde osobne, porozprávame sa s ním a aj na základe nášho poznania mu ponúkneme z databanky dotazníky a fotografie partnerov, ktorí vyhovujú jeho požiadavkám. Potom si vyberá podľa subjektívnych kritérií. Tam môže rozhodnúť zovňajšok, ale napríklad aj lokalita. To je prvé kolo. V druhom kole často prichádza na rad zľavovanie z nárokov. Mali sme tu štyridsiatnika, ktorý si vyberal zásadne najkrajšie dievčatá. Spomenul, že tak robil už na strednej škole, ale vždy mal smolu v láske, vraj tam bol veľký nával. Tušili sme, že ani tentokrát jeho model výberu nebude fungovať, lebo, nuž, nebol to zrejme recipročne najatraktívnejší chlapec v triede. Vrátil sa so zoznamom, ktorý si vybral z našej databanky, a povedal, že toľko kopačiek v živote nedostal. Že chce ďalšie kontakty, ale už to nemusí byť najkrajšia. Už stačí vicemiss.
Keď som sa pripravovala na tento rozhovor, čítala som zoznamovacie inzeráty na internete. Prekvapilo ma, akí nekritickí vedia byť hlavne muži. V porovnaní s tým, čo žiadajú, dávajú veľmi málo. Najlepšie to vystihuje text jedného inzerátu: Starý, škaredný, ufrflaný, chudobný kocúr hľadá mladú, krásnu, bohatú a milú mačičku. Zn: aby bol vesmír v rovnováhe. I keď tento bol aspoň vtipný. Ako sa dá vysvetliť nereálnosť mužských očakávaní?
My sa klientov, ktorí sa až príliš sústreďujú na prezeranie fotografií, snažíme viesť k tomu, že príťažlivosť nie je vecou zovňajšku, ale aj osobného čara, ktoré z človeka vyžaruje až pri stretnutí. Až keď spolu dvaja ľudia komunikujú, má tá povestná iskra šancu prebehnúť medzi nimi. Ale aj tak platí: pokiaľ žene ide o získanie partnera, mala by dbať o svoj vzhľad a nepotierať svoju ženskosť. Nespoliehať sa na inteligenciu a na úspech v kariére, nepodceňovať fakt, že muž očakáva partnerku, ktorá ho osloví aj pôvabom a upravenosťou. Dnes sú muži bombardovaní obrazmi neskutočne krásnych žien v médiách a reklame. Počítačové triky, kozmetika a plastická chirurgia robia nadstavbu prírode. Z porovnávacej psychológie vyplýva, že muži sú viac orientovaní vizuálne, do istej miery je tým podmienená aj ich schopnosť intímneho života. Vnímajme v tom istú múdrosť prírody. Lebo ženská krása nie je len civilizačný rozmar a mediálny boom. Súmerná postava, dobrá kondícia, zdravá pleť, to sú mimoslovné informácie o zdraví a plodnosti. A upravená žena má asi aj zmysel pre úpravu domova, kým zanedbaná možno zanedbá aj deti a byt. Hovorí sa, že inteligencia žien spočíva v ich kráse. Alebo presnejšie: v pôvabe a upravenosti.
Mali sme tu inžiniera, jadrového fyzika. Potešila som sa, konečne partner pre intelektuálky. Pýtam sa ho, ako na vás pôsobia kandidátky vied? A on, že skôr odstrašujúco. A učiteľky? Radšej nie. Prosím vás, a aké máte kritériá? Viete, také mužské: ako vyzerá a koľko váži. A toto povie jadrový fyzik, špička inteligencie! Učiteľka asi mužom pripomína dominantnú ženu, z ktorej mali v detstve strach. Jedna z nich mi dokonca povedala: prosím vás, nepíšte, že som učiteľka, napíšte, že som odborná asistentka, to znie lepšie.
Najväčší záujem je o dámy s ryšavými vlasmi a s nedefinovateľným ženským fluidom. Najviac bodujú kozmetičky, pestované, voňavé. Nehovorí sa mi toto všetko ľahko, ale je to tak, skutočne k nám za tie roky prišla dostatočne reprezentatívna vzorka na to, aby som mohla povedať, že ženy by nemali preceňovať svoju pracovnú a intelektuálnu hodnotu a ich cenu pre potenciálneho partnera. Ak žena, ktorá absolvovala iba niekoľkotýždenný kurz kozmetiky, dokáže dbať o seba tak, že je príťažlivá pre partnera, o to viac by o seba mali dbať vzdelané ženy. Viem, že sa teraz urazí veľa vysokoškolsky vzdelaných žien, ale nech si sem sadnú a nech počúvajú tých mužov. Jedna klientka mi povedala: tak som radšej zoštíhlela, keď už je to taká dôležitá duševná vlastnosť.
Na druhej strane, žena inštinktívne hľadá finančne zabezpečeného muža, ktorý sa dokáže postarať o rodinu, o deti, o ňu. Keď je zabezpečený dobre, prehliadnu mnohé jeho chyby. Chcú partnera s autom, ale nie s hocijakým, reklamujú, vy ste mi povedali, že má auto a on má trabanta. Alebo sa posťažujú, viete, pozval ma na obed a objednal mi jednu palacinku. Chudobný, neúspešný a lakomý muž nie je na zoznamovacom trhu atraktívny. Zaujímavý živý experiment nám poskytol jeden klient, päťdesiatnik, úspešný podnikateľ, no bez vzdelania, nízky, s tenkým hlasom, takže neraz ho ženy odmietali už keď sa telefonicky pokúšal dohodnúť si prvé stretnutie. Pochválil sa nám so stratégiou, ktorá mala nakoniec úspech. Najskôr sa dámy opýtal, akému autu dáva prednosť, či má pre ňu prísť na džípe alebo na mercedese. A ženské „srdcia“ spozorneli...
Takže láska nemusí byť vždy len vydanie sa napospas chémii? Niekedy jej napomôže aj taký džíp. A peniaze ako najdôležitejšia časť mužského sexappealu.
Nejde samozrejme o všetky ženy, no mnohé požadujú len solventného partnera. Keď však príde starší pán, že chce partnerku vo veku svojej dcéry, a my sa ho spýtame, či sa považuje za „solventného“, lebo to je podmienka mladej dámy, zneistie. Väčšinou inštinktívne cíti, že to nebude to, čo hľadá. Lebo aj on očakáva lásku. I keď viacerým bohatým starším pánom takýto bartrový obchod vyhovuje. A mladú dámu po boku chudobného staršieho muža nevídať.
Čo by ste poradili pisateľom zoznamovacích inzerátov? S čím by mali vyjsť hneď na známosť, s čím by mali počkať na čas, keď sa lepšie spoznajú a druhá strana bude ochotnejšia tolerovať aj nejaké tie chyby? Veď nikto nie je dokonalý...
Myslím si, že človek by mal byť úprimný a otvorený, lebo, ako sa hovorí, lož má krátke nohy. Inak oslovuje potenciálneho partnera starší a chorý človek, ktorý hľadá niekoho, kto mu prinesie do života pokoj a starostlivosť, inak niekto, kto hľadá spoločnosť na dobrodružné cestovanie po svete. Je to veľmi individuálne.
Platí to aj v prípade výpočtu chorôb? Neodradí taký chorobopis potenciálneho partnera/partnerku skôr, než by mohli zistiť, že ide o skvelého človeka? Má šancu na známosť niekto, kto dopredu avizuje, že je trebárs invalidný dôchodca?
Má. Áno, aj invalidný dôchodca nájde u nás niekoho, kto bude tolerovať jeho zdravotné problémy. Väčšinou tiež niekto, kto nie je úplne zdravý. Zaujímavá partnerská kombinácia nám vznikla, keď sme sprostredkovali kontakt medzi zle počujúcou ženu a mužom, ktorý mal rečovú vadu. Kto má vážny zdravotný problém, nemal by očakávať zdravého človeka, mal by prispôsobiť aj svoje nároky tomu, čo ponúka. Avšak už dávno nám nenapísal človek v invalidite, hoci im poskytujeme zľavy a hoci práve taký je skôr odkázaný na naše sprostredkovanie. Zdá sa, že ľudia so zdravotnými problémami sa dnes už orientujú iba na to, ako prežiť a na sny o šťastnom partnerstve im neostáva energia. Je to smutné.
I keď máme rôzne prípady. Raz prišiel starší, vitálny muž, že býva v dome so záhradou, každý rok zabíja štyri prasatá, má traktor a pole, ale aj nevestu, s ktorou si nerozumie a nechcel by, aby ho o všetko obrala. Hľadal partnerku, ktorá by sa k nemu nasťahovala a hneď jej aj ponúkal sobáš. Mali sme v databanke bezdomovkyňu, ktorá žila s dvomi deťmi v útulku. Gazda ju chcel prijať aj s deťmi, ale jej to bolo celé podozrivé. Nakoniec sa pre neho našla žena z východu, ktorá mala predtým za muža agresívneho alkoholika. Veľmi sa potešila tejto možnosti, vyhlásila, že jej celoživotným snom je hrabať sa v pôde a novým partnerom bola priam nadšená.
Aké inzeráty píšu vaši klienti? Čo udávajú ako najdôležitejšie, aké hodnoty ponúkajú a aké vyžadujú? Je v nárokoch a očakávaniach mužov a žien rozdiel?
Iste, nejaký rozdiel je, dotazníky sme podrobili aj štatistickému prieskumu. Začína od takých triviálnych vecí, ako je typ postavy. Najžiadanejší typ ženskej postavy je štíhla a stredná. Sem-tam niektorí muži akceptujú aj plnoštíhlu, alebo to nepovažujú za rozhodujúce. U muža je najžiadanejším typom postavy stredná, nie štíhla. Čo sa týka majetku, ten buď nie je rozhodujúci, žena od muža najviac očakáva, že bude mať auto, muž od ženy, že bude mať byt. Možno nechali byt bývalej manželke a chcú sa nasťahovať k novej partnerke, ale možno tým len podvedome avizujú, že túžia po príjemnom domove. Každý druhý partner netoleruje fajčiara. Skúmali sme aj hodnotovú orientáciu. Veľmi častou hodnotou mužov je sloboda. To ženy odrádza a vyvoláva u nich nedôveru. Ženy zaškrtnú skôr lásku a rodinu. Ženy hľadajú spoľahlivosť, charakter. Muži sa viac orientujú na vizuálne vlastnosti. Muž akceptuje nezamestnanú ženu, ženy však neakceptujú nezamestnaného muža. Muž má byť živiteľ, a ak nie je schopný uživiť ani sám seba, tak to žene prekáža. Čo sa týka vzdelania, žena je ochotná akceptovať partnera vzdelaného tak isto ako ona, prípadne vzdelanejšieho. Len výnimočne akceptuje muža s nižším vzdelaním, ako má ona. Mužom na vzdelaní ženy až tak nezáleží, sú ochotní akceptovať aj ženu s nižším vzdelaním, ako majú sami. Prichádzame k novému trendu, pribúdajú mladí muži, ktorí hľadajú staršie partnerky. Naše zrelé dámy však zatiaľ nemajú záujem o takýchto zajačikov, takže ich očakávania nevieme uspokojiť. Ani naši klienti – muži nehľadajú podstatne mladšiu partnerku. Chcú vekovo primerané ženy.
Nájsť partnera v zoznamke na prvý pokus je vraj zázrak. Alebo máte také prípady?
My sme mali dokonca prípad, že hneď po prvom stretnutí partneri plánovali sobáš. Bolo jasné, že sa našli. Viacerí nám už ďakovali za sprostredkovanie, lebo nielenže na prvýkrát zladili svoje povahy a očakávania, ale prebehla aj iskra, to nepredvídateľné fluidum lásky. Máme obrovskú radosť, keď nám niekto volá: ďakujeme vám, môžete ma už vyradiť z databanky, už ste ma zoznámili. Dostávame pozdravy z dovolenky, svadobné oznámenia, boli sme i blahoželať novomanželom. Jedna pani nám napísala: toto je konečne vydarený vzťah, na ktorý som čakala päťdesiat rokov.
Spokojní sme aj vtedy, keď zoznámime ľudí a stanú sa z nich dobrí priatelia. Predtým nemali s kým ísť na dovolenku a teraz už nie sú sami. Je rozkošné, keď sa do zoznamovania zaangažuje rodina. Raz k nám poslala jedna mamička svojho syna. Prišiel mladučký fešáčik a hovoril, že on sa takto nechce zoznamovať, že to bol len mamin nápad... Kontakt na neho sme dali jednému milému dievčaťu a už sú manželia, majú aj dieťa. Takže mamkin nápad bol vynikajúci. V databanke sme mali aj umelca, básnika, ktorý vďaka partnerke od nás prežil posledné štyri roky života v búrlivom vášnivom vzťahu. Keď ho opustila, jeho citlivá duša to neuniesla - vážne ochorel. Najskôr sme mu dali kontakt na ženu, ktorá milovala jeho verše, dokonca ich recitovala, mohol to byť predpoklad duševnej harmónie. Stretli sa - a nič. Keď sa nám minuli všetky príbuzné duše a on bol stále sám, odporučili sme mu aj nepríbuzné. Po čase mi ukázal fotografiu ženy, s ktorou bol zasnúbený, chodili spolu na dovolenky. Ale hádali sa a on nerozumel prečo a čo má robiť. Pozrela som sa do dotazníka a čudovala som sa, ako sa vôbec mohli pri takej odlišnej hierarchii hodnôt do seba zamilovať. On s hlavou v oblakoch, pre ňu boli najväčšou hodnotou peniaze, poézia ju vlastne vôbec nezaujímala. Lenže ona vyzerala ako jeho mama. No a on mal vraj oči jej otca. Aj taký niekedy býva kľúč k láske.
Mal teda pravdu Freud, keď tvrdil, že si vyberáme partnera podľa rodiča opačného pohlavia? A tiež Jung, ktorý prišiel s teóriu vzoru, aký si nesieme v sebe od detstva a kto ho spĺňa, do toho sa zamilujeme?
Áno, neraz od klientov počúvame, že im vybratí partneri pripomínajú otca alebo mamu. Rodič funguje ako prvý model človeka opačného pohlavia, s ktorým sa stretneme. Keď sa potom v našom živote zjaví podobný typ človeka, už ho racionálne nepreosievame, osloví nás inštinkt a vznikne cit. V podvedomí máme informácie a skúsenosti, ktoré nie vždy dokážeme identifikovať. Raz nám napísal muž, že hľadá partnerku, ktorá by ho bila a ponižovala. Lebo ako malého chlapca ho doma bili... Partnerku sme mu síce nenašli, spomínam ho len ako ďalší dôkaz existencie množstva vecí, ktoré nás determinujú, ktoré si nesieme až do dospelosti a od ktorých závisí, aké vzťahy nadväzujeme.
V čom si musia partneri v každom prípade rozumieť? Podľa jednej štúdie o spokojných manželstvách sa našlo mnoho dôvodov, pre ktoré sú spolu ľudia, ktorí označili svoj vzťah ako šťastný. Každý pár uvádzal rôzne dôvody, všetci do jedného však ako dôležitú súčasť vzťahu uviedli sexuálny súlad. A väčšina z nich zdôrazňovala aj rovnaký vzťah k peniazom. Aké sú vaše poznatky?
Čím je väčšia podobnosť oboch partnerov, tým lepšie. Nebolo by dobre, keby spolu žili jeden sporovlivý a druhý rozhadzovačný, jeden bohém a druhý poriadkumilovný. Je dobré, ak sa stretnú dvaja ľudia z rodín, kde bol podobný nielen životný štýl, ale aj citové prejavy. Hrozia problémy, ak si chce vytvoriť vzťah človek z rodiny, kde mali chladné vzťahy, k partnerovi, ktorý pochádza z rodiny, kde boli samozrejmosťou intenzívne citové prejavy a dávanie pozornosti všetkým členom. Človek z citovo bohatej rodiny sa môže cítiť frustrovaný z nedostatku prejavovanej lásky. Ale zároveň môže ponúknuť partnerovi nepoznanú skúsenosť. Aj intímny život je rozhodujúci. Sotva sa však stane, že niekoho dobre poznáme v bežnom živote a v intímnom je z neho zrazu niekto úplne iný. Intímny prejav je len jeden z prejavov ľudskej osobnosti a v jej rôznych prejavoch je istá zhoda. Sotva môže byť človek egoistický a necitlivý v bežnom živote bez toho, aby nebol taký istý aj v intímnom živote. A naopak, ak vie dávať a prijímať v bežnom živote, vie to aj v intímnych chvíľach. Aký človek je, tak aj miluje.
A čo duchovný život, vzťah k niektorému z vierovyznaní a náboženstiev? To bola tiež jedna z vážnych pripomienok z už spomínaného výskumu. Zbadali ste, či viera v Boha ľudí spája, alebo rozdeľuje?
Čo sa týka náboženstva, ľudia nábožensky založení zvyčajne hľadajú tiež partnera nábožensky založeného. Niekedy nie sú ochotní ani len sa zoznámiť s vhodným človekom, ak nechodí do kostola a nespieva z tej istej modlitebnej knižky. A tak neraz zastanú vlastne ešte pred prvým krokom. Je zaujímavé, že ateista dokáže tolerovať kresťana, ktorý chodí do kostola, ale kresťan nie vždy dokáže tolerovať človeka, ktorý do kostola nechodí.
Existuje teda nejaký všeobecne platný recept na výber vhodného partnera?
Veľa psychológov sa venuje bádaniu o podstate ľudských vzťahov, vedecké fakty však nie je vždy ľahké pretaviť do konkrétneho života. Ani sami psychológovia, ktorí skúmajú, ako dosiahnuť harmonické vzťahy, ich nie vždy také majú. Možno však jednoznačne naučiť ľudí lepšie komunikovať s partnerom, spoznať, ktorým typom osobností by sa pri výbere partnera vyhýbať. Už na stredných školách by sa malo učiť, že nejeden vzťah hynie pre poruchy v komunikácii, že rizikovými partnermi sú alkoholici, extrémni žiarlivci, povaľači, hysterici, trá****, osoby prehnane závislé na rodičoch, muži, ktorí majú silnejšie väzby na rodinu, než na partnerku.
Ak by sme mali čiste teoreticky hovoriť o ideálnom vzťahu, tak ten nastáva vtedy, ak ľudia splnili svoje racionálne očakávania, majú podobný štýl, sú z podobných rodín, majú podobné hodnoty a životné orientácie, podobné názory a do tejto úžasnej podobnosti zasiahne prozreteľnosť, zošle im človeka, ktorý spĺňa tieto očakávania a navyše vznikne citový vzťah. Podľa všetkého však vzťah ovplyvňujú aj podprahové informácie, vhodný partner nám vonia a je nám príjemný jeho dotyk.
A čo hovoríte na úslovie, že protiklady sa priťahujú? Platí? Neplatí?
Protiklady sa môžu dopĺňať, no trvácejší je vzťah založený na podobnosti, tá spája. Keď vyprchá prvotné očarenie, zostáva podobný životný štýl, podobná hierarchia hodnôt. Pokiaľ dvoch ľudí spája len citové vzplanutie a ostatné je o protikladoch, po odoznení vzplanutia ostávajú hlavne protiklady. Potom prídu na rad konfrontácie, ktoré môžu vzťah ohroziť, zničiť. I keď túžiť po vzťahu bez konfliktov je nereálne. V každom vzťahu nejaké tie búrky budú, dokonca sú potrebné, práve odlišnosti mu dodávajú napätie, ktoré ho udržuje. Čítala som, že Číňanky sa učia hádať - ak vzťah začína byť nudný, vyprovokujú hádku a tá ho fakticky oživí. No nezabúdajme, že ľudia sú aj v tomto smere odlišní, niektorí sú pokojní, ťažko znášajú konflikty. Opačné adrenalínové typy potrebujú hádky a uzmierovanie. Ak vo vzťahu nemajú napätie, tak si ho vytvoria.
Dôležitou vlastnosťou je však tolerancia. Ľudia sú spolu aj preto, aby citlivo vnímali, čo ten druhý očakáva od vzťahu. Veľmi pekne vyjadrujú lásku Taliani, ich „ti voglio bene“ znamená „chcem ti dobre“. Nemali by sme do vzťahu vstupovať s očakávaniami, že nás niekto druhý urobí šťastnými, ale naopak, mali by sme sami chcieť urobiť šťastným toho druhého.
Danica JANIAKOVÁ
zdroj:
odkaz
